Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 44 z 79

Básnicka zbierka invenčného autora v ktorej autorovi ide o zápas pri hľadaní prakoreňov ľudskej existencie.

Názov zbierky vyjadruje vnútornú potrebu človeka dneška obrniť sa aspoň na chvíľu pred vonkajšími vplyvmi obalom ticha až pokým nezavládne ticho aj vo vlastnej duši. Básne Pavla Stanislava nás svojím zvláštne sakrálnym charakterom privádzajú k prirodzenej posvätnosti ľudského vnútra. Autor skladá poklonu duchovnej i duševnej podstate osobnosti človeka. Pozitívnou črtou dielka je zároveň odkaz, že „duchovno“ je priamo vstrebateľné do každodenných životných situácií. Zvláštnosťou zbierky je, že obsahuje aj francúzsky preklad básní.

Ľ. Svetoň (nar. 1962) vydal knihy próz Utekáš - neunikneš, Labyrint zo spálenísk, História obce Ngowa Wgowo. Balans pána S. je pútavý román zo súčasnosti. Nevšedne pravdivo zobrazený príbeh muža, ktorý vstupuje do stredného veku, je zároveň hmatateľným osudom človeka žijúceho na Slovensku po zmene režimu v roku 1989. V autorovom podaní si pripomíname čudesný svet, ktorý sme už zažili. Pán S. balansuje rovnako v domácom, ako i v pracovnom prostredí. Jeho akrobatický balans sa odohráva na hrane medzi túžbou po neubližovaní, po priamočiarych a usporiadaných vzťahoch a medzi rozmáhajúcim sa egoizmom, falošnosťou a podvodmi. Pán S. balansuje vo výšinách a hľadá si miesto na zemi. Kde zakoreniť, kde a s kým sa tešiť zo života, ako ho zmysluplne prežiť?

Autora zaujíma civilizačné smerovanie, zamýšľa sa nad civilizačnými omylmi, krízami. Naznačuje, že mnohé z nich spôsobili aj poruchy komunikácie: medziľudskej a aj komunikácie človeka s prírodou, pre manipulačno-koristnícky postoj a stratu úcty i pokory voči prírode. Spektrum nastolených problémov je veľmi široké, niektoré sa týkajú jeho oravského regiónu, iné Slovenska a ďalšie majú celoplanetárny charakter. Autor sa usiluje jednak o diagnostikovanie súčasnosti, jednak o hľadanie spôsobov, ako sa s problematickou „poruchovou“ situáciou vyrovnávať.

Najnovšia zbierka básní mladého, talentovaného košického autora.

Milan Čarňanský po novelistickom debute a niekoľkých poviedkových zbierkach ponúka prvý román. Umiestnený do prostredia okresného mesta (podľa detailov je spoznateľná Spišská Nová Ves, v ktorej Čarňanský žije a pôsobí) zachytáva zákulisné vzťahy miestnych mocenských štruktúr. Hlavný hrdina a rozprávač v jednej osobe je mladý, ambiciózny žurnalista, zamestnaný v miestnom periodiku. Na ceste za kariérou je ochotný obetovať priateľstvo i lásku. V okruhu novozbohatlíkov bláznivých deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia sa však dostáva do problémov. Čarňanského príbeh cynickým podtónom rozprávača, konkrétnosťou pri zobrazovaní drsných scén i tematicky - sústredením pozornosti na hrdinov kariérny postup - pripomína Jégého Cestu životom. Avšak tam, kde Svoreň uspel, Čarňanského protagonista zlyháva. Mieril privysoko. Príbeh pýchy a pádu plasticky, vierohodne zobrazuje výsek z nie tak dávnej reality

"Autorka využila a rozvinula potenciál svojej poézie bez toho, aby jej verše stratili na spontánnosti a sviežosti jej debutu. Napriek tomu, že v Eggenhofferovej jemnopise nie je zanedbaný nijaký detail, autorka si naďalej uchováva prirodzený, nefalšovaný výraz." Peter Bilý

Vykročil Pejko do snehu, zapotácal sa a padol na predné kolená. A na stopách, ktoré za ním v čistom snehu ostali, bolo vidieť, že ani na zadných nohách nemá už podkovy, ktoré pri každom kroku zvonkaním či dupotom hlásali, že je robotným otrokom človeka, v jeho službách sa narodil a v nich i pominuť sa musí. Razom akoby ho veľká a tmavá noc bola objala, tichá a nehybná, do nej letí, do nej sa potápa. Pred sebou v hlbinách vidí širočizne polia,pusté a mlčanlivé, na nich sa belejú kostry státisicov koní. Sú to polia svetovej vojny, pokryté kostrami jeho zahynuvších druhov.

Pri čítaní veršov básnickej prvotiny Patrície Aratóovej-Gallovej je znateľné, že ide o autorku so svojráznym vyzretým poetickým prejavom. Aj keď pri stvárňovaní tém vychádza z pocitov ženy, rozhodne nejde o tzv. ženskú poéziu. Aratóová má už svoju životnú filozofiu, svojskú obsahovosť, výstavbu básnického tvaru. Je vnímavá, citlivá a originálne sa dokáže vysloviť k osobným i všeobecne ľudským problémom. Ak by sme chceli stručne charakterizovať, je to autorka s hlbokým humanistickým cítením. Má kultivovaný prejav, zmysel pre nuansy slovenčiny, prístup k čitateľovi je neformálny, nepoučujúci, no o to úprimnejší.

Autor z dlhoročného novinárskeho pôsobenia v USA vydal veľmi úspešnú knihu Washington – Sedem rokov v centre moci (2001), za ktorú bol odmenený prémiou Literárneho fondu a Cenou Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Kořínkova kniha Vtedy v Amerike prináša čitateľovi nový civilný pohľad na Ameriku dnešných dní. Na rozdiel od turistických bedekrov či politických reportáži zobrazuje každodennú tvár Ameriky. Jeho reportáže majú vysokú literárnu úroveň a ponúkajú tým čitateľovi ďalšiu pridanú hodnotu. Dielo je o to zaujímavejšie, že práve dnes sme svedkami ďalšej vysťahovaleckej vlny, že práve v tomto čase až nebývalé množstvo Slovákov žije a pracuje v USA. Aj preto je pre slovenského čitateľa obzvlášť zaujímavé poznávať túto spoločnosť z čo najviac strán a uhlov.

Autor sa venuje poézii už od štrnástich rokov. Najskôr písal "svetské", neskôr intímne básne. Lákal ho Maupassant i Balzac, v nich nachádzal inšpiráciu pre ľúbosť. Láska a trýzeň z nej mu zostala v srdci, aj keď musel do vyhnanstva. Láska však nepozná hranice, teší i trápi básnika dňom i nocou. Okrem zbierky Slzy a bozky ju vtesnal i do zbierok Milovanie so sfingami, Lásky nikdy nespia a Básne za mrežami. Napísal aj romány Vyvolávanie slnka, Iná tvár človeka a Keď bohovia nemrú, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve slovenských spisovateľov.

Zbierka básní Vysoká zver sa vyznačuje osobitou poetickou intuitívnosťou, silnou metaforickosťou i filozofickou výpoveďou, čo je prízračné pre celú autorkinu básnickú tvorbu. V zbierke rezonujú verše pôsobivo spájajúce osobné i nadosobné, časové i nadčasové myšlienkové roviny. Vlastnú autenticitu prežitých skúseností, zážitkov i dojmov pretlmočila do širších spoločenských súvislostí, ktorých v kontexte hľadá odpovede na zásadné existenčné otázky a naliehavé výzvy doby.

Dym z ríše tieň je zbierkou, ktorá prináša mnoho neexistujúcich spojení, obmedzenú popisnosť, vzájomné prepájanie a akumulovanie prekvapivých obrazov. Autor ich nie vždy dosiahol metaforou, ale majú svoj pôvod v spojení metafory a metonymie: "A množenie rúk / je odbíjanie svedomia / až na veky viek / práchnivých rakiev" (s. 70). Na týchto obrazoch nás upúta narušenie očakávaných kauzálnych spojení. To núti čitateľa sledovať nie vonkajšie, ale vnútorné súvislosti, vyvolávajúce nielen silné dojmy paradoxu či kontrastu, ale tiež významovo mnohoznačné výpovede s rafinovanými myšlienkovými a estetickými hrami, a to aj za cenu občasného zahaľovania a potláčania myšlienkovej línie básne. Brenkus od zbierky k zbierke presadzuje právo na autonómnosť svojho básnického jazyka, právo na chápanie a prijímanie poézie ako slobodného sebavyjadrovania vlastného subjektu.

Ide o 2. časť historickej trilógie, v ktorej sa autorka vybrala do čias tureckých vojen. Na pozadí osobných ľudských príbehov sa odohrávajú reálne, čitateľovi známe dejinné udalosti. Román vťahuje čitateľa do osudov jednotlivých postáv, rozohráva s čitateľom neviditeľnú hru. Postavy sú pútavo a plasticky vykreslené, čo podčiarkuje ich ľudský aspekt v rámci predmetného diela. Autorka disponuje zjavným rozprávačským talentom, dramaticky podfarbený dej, spojený s kultúrno-dejinnými súvislosťami je zaručeným lákadlom pre širokú čitateľskú obec. Toto dielo nepochybne zapĺňa biele miesta, najmä na poli románov, a to nielen historických.

Toto pôvodné slovenské prozaické dielo vzniklo v slobodnom svete (v Kanade) v roku 1974. Na politickom pozadí Slovenska na začiatku päťdesiatych rokov defilujú dve nerovné sily stojace proti sebe - totalita politickej moci a jedinec, človek priamočiary, idúci za svojou pravdou, o ktorej je presvedčený, že existuje, že stojí na jeho strane a že nevedie nikam inam, než k pravde. Autor v románe pútavo zobrazuje nielen človeka ako jedinca, ale pestrofarebne vykresľuje aj obraz jeho duše, sily, múdrosti. Ivan Moskovič, muž stredného veku, otec a novinár, je postava stavaná premyslene, ale hlavne nevšedne. Zosobňuje silu viery človeka v seba samého. Toto literárne dielo zapĺňa jednu z rán na duši slovenského človeka, ktorého politická moc v oných rokoch kruto gniavila spôsobom, ktorý mu bol taký cudzí. Je to memento histórie, ktorá sa odohrala a ktorá sa nesmie opakovať. Hodnota diela je v tom, že poukazuje na zraniteľnosť ľudskej duše a varuje pred krutosťou, ktorá sa môže aj opakovať. Román je osviežením súčasnej slovenskej prózy. S hlbokým filozoficko-ľudským a zároveň hravým pohľadom na život, ktorý sa mení pred očami čitateľa z minúty na minútu, nás núti pozabudnúť na iné veci či situácie, ktoré nás obklopujú, držiac nás v zajatí, z ktorého sa nedá len tak ľahko uniknúť.

Kubicov Supermarket sv. Hildy je písaný ako tradičný realistický príbeh, v ktorom vševedúci rozprávač s trochu blahosklonným úsmeškom hľadí na množstvo postáv a postavičiek, tu a tam im prenikajúc po kožu, aby sa v jeho službách stali rozprávačmi personálnymi, ale iba na chvíľu, nie za seba, ale v službe veci, ktorou je opis celej atmosféry. Text je antisubjektívny, celistvý, tradičný, programovo a v prostredí supermarketu nemoderný, naráža na odpor prostredia, aby z neho vykresal iskru groteskného nesúladu, o ktorý sa potkýname. Epizodické, takmer groteskné videnie sveta zakrýva autorov záujem o ľudí a strach o nich. Postavy pod maskami bábok konajú vierohodne – je nanajvýš smutné, že v realite dnešného časopriestoru je ich konanie práve preto s bábkami stotožniteľné.