Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 44 z 80

Básnická prvotina publicistu, na ktorej margo Ivan Štrpka napísal: „Stručný a rázny pohyb aj slovný obrat ,päsťou do ticha‘ je priam hmatateľným výrokom, až takmer fyzicky pádnou charakteristikou nemého a pritom výrečného gesta aj ,poetického grifu‘ celej zbierky. Tibor Dohány utvára vytrvalo aktívne protipohyby (až na hranici otvorenej angažovanosti) voči napätej, iritujúcej realite sociálneho sveta, v ktorom sa ocitá ako anonymný, nerovný a dobre utajený svedok tých všetkých procesov.“ Autor tomu hovorí „pointovaná poézia“, ale pointy tu treba hľadať predovšetkým mimo textu, v kontexte, ktorý neprestáva existovať kdesi mimo popísanej stránky.

Humoristicko-satirická kniha B. Trnavca s ironizujúcim názvom Celoplošný Alzheimer zábudlivému našincovi naznačuje, že často stráca sebazáchovnú pamäť. Je pestrým spektrom kratších literárnych útvarov: aforizmov, epigramov a ultramikropoviedok, koncentrujúcich briskné, stručné sarkastické diagnózy, veršované i neveršované. Nápaditý a lákavý satirický mix dokumentujú už samotné názvy jednotlivých sekvencií tejto knihy pre zábudlivých – Uzly na vreckovke, Zabudnuté odpovede, Pamätné tabule, Púšť, Opakovanie z geometrie, Straty a nálezy, Post scriptum... Trnavec je nielen humorista, ale aj humanista, a preto nám opätovne ponúkol knihu ako kritické, satirické svedectvo našich čias, kde vstupný epigram, zhodný s názvom knihy – Celoplošný Alzheimer – predstavuje absolútnu diagnózu doby: Pomery až hrôzu budia, jak s Alzheimerom v čiernej dráme dnes zabúdame, zabúdame... zabúdame už byť ľudia!!!

Autor aj v najnovšej zbierke básní Protiklady ukazuje všetky klady svojich doterajších myšlienkových a tvorivých úsilí, ktorými už príznačne vytvára originálne predpoklady zrelej a spontánnej poetickej kreativity. Autor je prototypom rodeného básnika, obdarovaného mimoriadnym talentom, ktorý nepremárnil, ale - naopak - presvedčivo rozvinul všetky možnosti profesionálneho sebazdokonaľovania a programovo zúročil všetky príležitosti na dosiahnutie maximálnej literárnej efektivity. V nezameniteľnom duchovnom profile prominentného proroka prenikavých lyrických vízii dominuje pečať prozreteľnosti. Šľachetný účel slova, ktoré bolo na počiatku, svätí zvolené umelecké prostriedky, ktorými autor narába s nevšednou zručnosťou a zároveň samozrejmosťou. Pavol Stanislav Pius neponúka samoúčelné producírovanie nesporne básnickou obratnosťou, schopnosťou očariť čitateľa spŕškou perfektne zvládnutých formálnych trikov, ale predstavuje pravé nepominuteľné hodnoty, ktoré sú výsledkom neúnavného, úprimného a produktívneho intelektuálneho i umeleckého hľadačstva. Autor je závažnou protiváhou prevládajúcej dobovej prázdnoty. Odvážne pláva proti prúdu všeobecne uctievaných banalít, protestuje proti všetkým protivenstvám, jeho básne sú liekmi proti všetkému protivnému. Protirečí bezobsažným rečiam a prihovára sa za kladné stránky súcna za dobro, krásu, lásku, múdrosť a ohľaduplnosť. Básnik provokuje práve tak svojou neošúchanou vynachádzavosťou, ako aj prísahou na overené hodnoty dôverne známeho prostredia, v ktorom je ešte priestor pre proporcionalitu a súlad prirodzených odlišností a rozdielov vrátane tradície a modernity.Pavol Stanislav Pius zdanlivo prostými slovami, ale zároveň brilantne zvládnutými komplikovanými básnickými procesmi prosí o zachovanie ľudskosti v človeku a o záchranu ohrozeného zázraku života.

Ján Litvák sa narodil 26. augusta 1965 v Bratislave. Vystriedal viacero povolaní. Od roku 1989 striedavo žil na voľnej nohe, na štipendiách, istý čas potom v cudzine (Nemecko, India) alebo pracoval ako redaktor a korektor. Popri vlastnej tvorbe sa venuje pestobvaniu biozeleniny, semien starých odrôd a prekladaniu poézie. Vydal knihu poviedok Samoreč (1992), zbierku básní Kráľ kalichov (1998), reportáže z Indie Gandžasan (1999) a vlastným nákladom biblifílu Vtáctvo nebeské (2005).

Tretia básnická zbierka mladého autora zaujme svojou nekonvenčnosťou, iným pohľadom na svet o nás i okolo nás, ako aj voľnou veršovou formou, pripomínajúcou básne v próze. Bakošove verše zaujmú i netradičnými poetickými obrazmi, metaforami či myšlienkovými spojeniami. Jeho pohľad na svet a život vyjadrený v básňach je originálny. Ako napísal literárny kritik Radoslav Matejov „Juraj Bakoš si vyžaduje racionálneho, neemotívneho čitateľa. Monumentálnym knižným štýlom, košatou syntaxou a rozsiahlym prozaizovaným jeffersonovským veršom pekne nadväzuje na predchádzajúcu tvorbu. Využitím filozofických disciplín, smerov ako fenomenológia a bermeneutika predostiera analyzujúce pozorovania, v ktorých paralelne plynie bežný svet so svetom syntetizujúceho výkladu. Lyrický subjekt si tak vytvára imidž filozofa každej chvíle a každú chvíľu zbavuje prchavosti tým, že ju považuje za príležitosť vzhľadu do vyšších i absolútnych sfér bytia.“

Literárna vedkyňa sa popri odbornej činnosti aktivizuje aj v umeleckej tvorbe. Čitateľská verejnosť ju pozná ako autorku poviedok, noviel i básní s námetmi zo súčasnosti. Jej novela Zvony v kameni je prvou politickou poviedkou v slovenskej literatúre s témou revolúcie (napísaná 1989 –1990, publikovaná v roku 1991) a získala za ňu cenu v Kanade – Hronský’ 92. Táto novela sa stala titulnou novelou jej prvej rovnomennej zbierky (1993). Druhá zbierka Tíš (vyšla vo VSSS, 1996) je umeleckou výpoveďou o zložitosti intímnych vzťahoch medzi mužom a ženou, tretia zbierka Tell obsahuje básne a prózy s reportážnymi črtami – reflexiami z ciest. Aj zbierka Biele steny – filozofický ponor do reálnych životných situácií súčasníka s presným umelecky výstižným a vyváženým pomerom tvrdej životnej reality a sna – sa vyznačuje Bátorovej originalitou: príznačnou kompozíciou básní a prozaických textov.

Ladislav Švihran, autor početných kníh literatúry faktu (Kulturizmus ducha, Tu sa usadíme, Ako zomierajú diktátori, Kto nám vládol, Slávni vynálezcovia, Pavol Dobšinský atď.) sa v knihe Hviezdne okamihy podujal na úlohu vypátrať rozhodujúce okamihy v živote slávnych ľudí, ako ich zvládli, alebo nezvládli. Rekonštruoval ohromujúci úspech prvého koncertu neskôr svetoznámeho amerického skladateľa Leonarda Bernsteina, osudový zvrat v živote dovtedy bezvýznamného vidieckeho lekára Roberta Kocha i bezvýznamného herca Seana Conneryho, výtvarníka Alfonsa Muchu, speváčky Edith Piaf... Do výberu autor zaradil aj Pavla O. Hviezdoslava, Antona Bernoláka, Dominika Skuteckého. Zrekonštruoval však aj niektoré hviezdne okamihy národov, napríklad rozhodujúce chvíle v bitke o Moskvu, spojeneckú inváziu v Normadii, neuveriteľne ľahký pád komunizmu v Sovietskom zväze, teda to, ako sa v zlomových chvíľach prejavuje sila a či slabosť jedinca i národa, ako sa zaskvejú, ale i lámu charaktery.

Debutovala v roku 1999 zbierkou krátkych próz Na brehu oceána, ktorú ocenili prémiou Literárneho fondu. V roku 2001 autorke vychádza vo VSSS druhá knižka - novela Pri vode. V roku 2004 sa s úryvkom novely Románik dostala medzi desiatku finalistov literárnej súťaže Poviedka 2004. Jej najnovšia knižka obsahuje novelu Románik a novelu Žaneta podobného rozsahu. Hovorí o autorkiných východiskách, o vnútornej, tak i vonkajšej úprimnosti k sebe samej, teda aj v reflexii k okolitému svetu v širšej miere dopadu. V tomto dielku protagonisti aj jednotlivé postavy prežívajú vážne choroby, emigráciu, zomierajú, činia rozhodnutia v otázkach viery či neviery... A to je rozdiel od predchádzajúcej tvorby. Barbara Pribylincová potrebuje, hľadá a tvorí harmóniu predovšetkým sama so sebou, s človekom, so životom, chce teda tvoriť a žiť obrazne povedané "nezložitý život".

Ladislav Herzog (nar. 12. 12. 1939) sa do povedomia čitateľskej verejnosti zapísal ako autor úspešného románu Spomienky lodníka (2000), jeho rozšíreného vydania Spomienky dunajského lodníka (2002) a poviedkovej knihy Plavba za horizont (2006). Svoje prebohaté skúsenosti a zážitky však skvelo pretlmočil aj do poetickej podoby. Svedčí o tom nielen básnický debut Svet posadnutých (2006), ale aj ďalšie básnické zbierky Stratená biblia (2007) a Pomýlená navigácia (2009) – plné autorových meditácií, lyrických spovedí i rozjímaní nad tým, čo nevdojak „pozabudol“ vyriecť v próze. Pre autora s nezlomnou lodníckou náturou je charakteristické i to, že aj v dôchodcovskom veku je mu činorodosť a tvorivosť vlastná a napísané slovo ostáva svedkom prežitého aj po rokoch.

Básne - rozjímanie autora staršej generácie o životnom bilancovaní a návratom ku kresťanským hodnotám. Dokumentuje, že slovo ostáva svedkom prežitého aj po rokoch.

Zbierka Skúšobný kameň sa skladá z piatich častí. Torzo domova venuje takým velikánom, akými boli doktor Jessenius, Samo Bohdan Hroboň, Janko Jesenský, Janko Kráľ, Ján Kalinčiak, E. B. Lukáč, Miroslav Válek, Ivan Bukovčan či Pavol Horov. V Torze sveta spomína na svetových koryfejov: F. M. Dostojevského, Jaroslava Haška, Oscara Wildea, Georga Trakla, Tristana Tzaru, Tarasa Ševčenka a ďalších. O básnikovi sa literárny kritik Milan Blahynka vyjadril takto: „Čím viac sa mi chce písať o Jánovi Škamlovi a jeho odkaze, tým viac sa ľakám obťažnosti toho zámeru. Je to dielo podivuhodne celistvé, v ktorom nič nie je bez významu. Básnik a esejista, v ktorého diele sa stále vracia motív stôp, zanechal stopu rovnako hlbokú ako tajomnú.“

Nora Krausová, patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti v slovenskej literárnej vede. Svedčia o tom jej knižné vydania (počnúc knihou Ako rozoberáme verš, 1948 až po poslednú, Poetika v časoch za a proti, 1999) i početné štúdie a úvahy. Jej práce sú teoreticky fundované, aj vďaka tomu, že sa orientovala na najnovšie metódy literárnej vedy, na štrukturalizmus a semiológiu. Spĺňajú aj tie najnáročnejšie kritériá, sú podnetné a objavné. Za svoju vedecko-výskumnú činnosť sa jej dostalo najvyššie ocenenie - Zlatá medaila SAV. Naďalej píše o literárnych problémoch, o literárnych problémoch, o súčasnej literatúre a jej tvorcoch. Popri vedeckej práci prekladala diela nemeckých spisovateľov (T. Mann, E.T.A.Hoffman, E.M.Remarque, L.Feuchtwanger a i). V posledných dvoch desaťročiach sústavne publikuje úvahy a eseje o kultúrnom, spoločenskom a politickom dianí u nás i vo svete. Zaujíma ju aký je "svet, v ktorom žijeme", situácia jednotlivca a spoločnosti, národa a ľudstva. Reaguje na aktuálne problémy, zamýšľa sa a uvažuje, v problematike je zorientovaná a rozhľadená, jej úvahy a eseje na tému "my sa svet", "my vo svete", "svet okolo nás" sú na vysokej intelektuálnej a štylistickej úrovni, objavné i poučné a ako také si získali vďačných čitateľov a zároveň boli odmenené výročnou cenou Literárneho týždenníka. Myšlienkové bohatstvo esejí Nory Krausovej, jej prínos do slovenského spoločensko-vedného, či literárneho diskurzu je nespochybniteľný.

Brenkusovo nové prozaické dielo je presiaknuté sviežou variabilitou, kombinovanou s absurditou. Autor v desiatich poviedkach rozohráva s čitateľom netradičnú hru na archetypy. Namiesto pôvodnej charakteristiky, ktorú jednotlivé archetypy predstavujú, ponúka charakteristiku absurdnú či úplne zdeformovanú. Faust, upír, dieťa trpiace na leukémiu, víla či bezdomovec – to všetko sú vzory, prototypy, ktoré čitateľa ohromia svojim správaním a nekonvenčnými situáciami. Dielo okrem netypického námetu iste zaujme aj početnými epitetonmi, ktoré len umocňujú škandalóznu emotívnosť, vyburcovanú vyššie spomenutou absurditou – paralelou dneška. Je dobré, že po troch básnických zbierkach sa Brenkus o čitateľskú verejnosť uchádza aj prozaickou knižkou.

Vysoké napätie predstavuje novú tvorbu známeho básnika-novátora, ktorý sa nevzdáva spútať koncenciami. Jeho poézia je elektrizujúca a zmyslovo zmyselná.

Básnickým debutom mladého autora bola v roku 2004 Zem tajných obojživelníkov. Nová zbierka Vynález dúhy nadväzuje na túto prvotinu, a ako to býva v prípade talentovaných autorov, je zároveň čímsi viac. Zvláštnou a neošúchanou je už forma básní, ide vlastne o "básne v próze". Autorova invencia pôsobí osviežujúco, rovnako ako jeho typická irónia v kombinácii s jeho zmyslom pre lyriku. Ide však o lyriku novodobú, nezaťaženú "prevereným a ostrieľaným". Richard Kitta má nepochybne odvahu ísť si svojou cestou a vyjadriť sa v neskrotenej podobe. Slovná hra ešte pridáva tejto prirodzenosti a neprehlušuje posolstvá, ku ktorým autor poľahky smeruje. Dielo je prinajmenšom rovnako pútavé ako autorov debut. Stojí za to prečítať si túto zbierku.

Kniha Človek a jeho zánik je súbor filozofických úvah a filozofujúcich esejí, v ktorej sa autor (vlastným menom Pavel Krajči) ako človek s vysokoškolským odborným vzdelaním chemika zamýšľa nad najpodstatnejšími problémami súčasného sveta i budúcich ľudských pokolení, ako aj nad ďalším osudom našej ťažko skúšanej, no ešte stále krásnej modrej planéty Zem. Svoje úvahy opiera o vedecké fakty a odborné zázemie. Jeho rozprávanie je plné presvedčivých argumentov a brilantného jazykového prejavu. Treba priznať, že závery, ku ktorým v knihe dospel, nie sú veľmi optimistické, ale v hĺbke duše je presvedčený, že sa ľudstvo spamätá, dokiaľ je ešte čas. A práve na to chce autor týmto dielom nástojčivo upozorniť.