Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 33 z 79

Za román Hlídač (De bewaker, 2009) autor obdržel Cenu Evropské unie za literaturu. Děj se odehrává v blízké budoucnosti, kdy svět postihla blíže nespecifikovaná katastrofa. Michel a Harry jsou hlídači v ohromných prostorách podzemních garáží luxusního čtyřicetipatrového domu. Dva hlídači ve službách tajemné organizace, která je v jejich představách neustále sleduje a kontroluje, plní vzorně předepsané povinnosti a soustředí se na drobnosti každodenního života v podzemí. Dokonce ani když všichni obyvatelé až na jednoho opustí budovu a nastanou potíže se zásobováním, Michel s Harrym neopustí stanoviště. Realita, klamné představy a sny se střídají a prolínají a barvitě popsané detaily nabývají na intenzitě. Rovnováhu v jejich vztahu naruší až příchod třetího hlídače. Ale existuje vůbec poslední obyvatel domu, existuje Harry? Vším prostupuje všudypřítomný skličující strach. Jak dopadne výprava do nitra budovy? Norský autor byl hostem Noci literatury (15. května) i veletrhu Svět knihy 2012.

Najnovšiu knihu známej slovenskej herečky, už etablovanej autorky Zuzany Cigánovej (finalistky ceny Anasoft litera z roku 2008 za knihu Šampanské, káva, pivo) je možné nazvať trpkokrásnym príbehom o zložitom bytí (škaredej) ženy, ktorá je navyše osamelou matkou. O žene, ktorá nemohla žiť veľkými vecami, tak žila malými. Spojenie skúseností a vynikajúceho pozorovacieho talentu spolu s nevídanou empatiou pri psychologizácii postáv robí z tohto textu hodnotné dielo. Obsah tvorí dokonale odpozorovaná všednosť každodennosti, podaný je pritom nevšednou formou povyšujúcou rozprávanie na umenie. Každý odsek je tu minipríbehom, poviedkou s pointou alebo s niekoľkými. Tvrdá realita sa spája s fantáziou, prelína sa bdenie a snenie, dokonale splývajú udalosti a pocity, žité a túžené. Dielo sa môže navyše pýšiť vysokou jazykovou úrovňou, používa širokú paletu slov – od tých najobyčajnejších, úderných, až po tie najoriginálnejšie; všetky zdrobneninky a všetky štipľavé slová spolupracujú na vytvorení ohromne výstižnej atmosféry. Autorka pri písaní vsadila na svoju schopnosť ukázať nám kúsok z nás a našich všedných strastí a radostí, nech žijeme kdekoľvek na svete. A to umeleckou a pritom dokonale uveriteľnou formou. To robí z tejto knižky nielen atraktívny kúsok do našich knižníc, ale aj časť nášho kultúrneho dedičstva zasluhujúceho ocenenie.

Po rebríku do neba je jedenásta zbierka poézie Stanislava Hábera, ktorý je známy hlbokým prienikom vo svojej tvorbe do vzťahov muža a ženy nielen medzi čitateľmi na Slovensku, ale aj v Českej republike, kde získal viacero významných literárnych ocenení. V roku 2009 sa stal laureátom 7. ročníku českého festivalu Literárna Vysočina, keď získal hlavnú cenu pohár Quo vadis. Rovnako na Slovensku bola jeho tvorba ocenená prvou cenou Braneckého Trenčína (2004), či denníka Pravda. Po rebríku do neba je mystickou poéziou a obsahuje aj ocenenú tvorbu z viacerých súťaží.

Autor – profesionálny hudobník a spevák skupiny Nirvana, milovník poézie, filozofie a cestovania, absolvent Lekárskej fakulty v Košiciach sa v súčasnosti venuje aj tajomstvám a terapii ľudskej duše. Svoje vnútorné pocity pretavil do básnickej prvotiny Luna, skladajúcej sa z dvoch časti – Katarzia a Revolta. Básne venoval Klubu 27. Súčasťou Jakubčiakovej básnickej zbierky je aj vlastné hudobné CD nesúce názov Hviezdy, ktoré obsahuje 10 skladieb.

Autor – profesionálny hudobník a spevák skupiny Nirvana, milovník poézie, filozofie a cestovania, absolvent Lekárskej fakulty v Košiciach sa v súčasnosti venuje aj tajomstvám a terapii ľudskej duše. Svoje vnútorné pocity pretavil do básnickej prvotiny Luna, skladajúcej sa z dvoch časti – Katarzia a Revolta. Básne venoval Klubu 27. Súčasťou Jakubčiakovej básnickej zbierky je aj vlastné hudobné CD nesúce názov Hviezdy, ktoré obsahuje 10 skladieb.

Zbierka 33 esejí Petra Pogádyho pod názvom Emancipácia občana prináša originálny a kritický pohľad na kultúrne, spoločenské a politické dianie na Slovensku v poslednom desaťročí. Hovorí o nevyhnutnosti zmeny postoja človeka-občana k veciam a udalostiam, s ktorými sa denne stretáva, o potrebe znovunadobudnutia národnej hrdosti a vlastnej dôstojnosti. „Pre moc je najnebezpečnejší emancipačný pocit, rozpoznanie vlastnej ceny, že ja som ten, čo má právo rozhodnúť. Občan začína chápať, že opäť nadišiel čas uchopiť budúcnosť do svojich rúk.“ Autorove slová z úvodu zbierky vyjadrujú ústredný a zároveň zjednocujúci motív týchto esejí v dobe nanajvýš aktuálnej...

Ladislav Ťažký, autor viac ako tridsiatich knižných publikácií, bol všestrannou, dalo by sa povedať, renesančnou osobnosťou, ktorá však žila a tvorila v antirenesančnej dobe. Zápasil s ňou ako umelec. Ako publicista a mysliteľ sa nemohol realizovať v plnom rozsahu svojich síl, zámerov a plánov. Jeho srdce, rozum a pero pocítili slobodu až v závere života. Svedčia o tom predkladané texty – dosiaľ nezverejnené poviedky a eseje, dialógy, úvody do kníh, analýzy, príhovory, recenzie jeho všestrannej aktivity. Sú to texty politologické, publicistické, literárnovedné, ktoré dokresľujú profil spisovateľa i charakter jeho života a tvorby. Na rozdiel od umeleckých textov, ktoré sú významovo mnohovrstevné, tieto smerujú k jednoznačnosti, apelujú na isté spoločenské, etické a estetické aktivity súčasného človeka a nabádajú... Majster niekoľko dní pred svojím skonom zostavil aj osnovu svojej poslednej knihy Moji majstri, do ktorej zaradil i portréty a profily významných osobností kultúrneho a spoločenského života. Nechýbajú v nej V. Šikula, M. Bielik, A. Blaha, A. Červeňák, J. Čomaj, J. Ferenčík, M. Füköová, V. Hornáček, M. Jančuška, I. Kolčák, M. Krčík, J. Leikert, P. Liba, P. Mišák, L. Ondriš, P. Rašla, J. Sarvaš, J. Smolec, M. Stano, S. Stračina, V. Šabík, L. Švihel, J. Vranka, O. Zimka a L. Zrubec. Tak vznikol zborník – almanach, ktorý prezentuje ďalší rozmer barda slovenskej literatúry.

Ladislav Ťažký, autor viac ako tridsiatich knižných publikácií, bol všestrannou, dalo by sa povedať, renesančnou osobnosťou, ktorá však žila a tvorila v antirenesančnej dobe. Zápasil s ňou ako umelec. Ako publicista a mysliteľ sa nemohol realizovať v plnom rozsahu svojich síl, zámerov a plánov. Jeho srdce, rozum a pero pocítili slobodu až v závere života. Svedčia o tom predkladané texty – dosiaľ nezverejnené poviedky a eseje, dialógy, úvody do kníh, analýzy, príhovory, recenzie jeho všestrannej aktivity. Sú to texty politologické, publicistické, literárnovedné, ktoré dokresľujú profil spisovateľa i charakter jeho života a tvorby. Na rozdiel od umeleckých textov, ktoré sú významovo mnohovrstevné, tieto smerujú k jednoznačnosti, apelujú na isté spoločenské, etické a estetické aktivity súčasného človeka a nabádajú... Majster niekoľko dní pred svojím skonom zostavil aj osnovu svojej poslednej knihy Moji majstri, do ktorej zaradil i portréty a profily významných osobností kultúrneho a spoločenského života. Nechýbajú v nej V. Šikula, M. Bielik, A. Blaha, A. Červeňák, J. Čomaj, J. Ferenčík, M. Füköová, V. Hornáček, M. Jančuška, I. Kolčák, M. Krčík, J. Leikert, P. Liba, P. Mišák, L. Ondriš, P. Rašla, J. Sarvaš, J. Smolec, M. Stano, S. Stračina, V. Šabík, L. Švihel, J. Vranka, O. Zimka a L. Zrubec. Tak vznikol zborník – almanach, ktorý prezentuje ďalší rozmer barda slovenskej literatúry.

Zdenka Mahajová (1956) sa predstavila čitateľskej verejnosti v roku 2009 svojou prvotinou, románom Zatmenie. Ďalšiu literárnu činnosť rozvíja smerom k poézii, čoho výsledkom je zbierka básní pod názvom Otázniky. Otázky, ktoré si skôr či neskôr kladie snáď každý z nás, ju priviedli k prechodu od povrchného vnímania života k snahe pochopiť jeho podstatu. Sám život je jej najlepším učiteľom. Vo svojej básnickej tvorbe ponúka čitateľovi možnosť pochopiť jej vlastnú „najdlhšiu – najkratšiu cestu“. Cestu k samej k sebe, cestu z hlavy do srdca. Súčasťou zbierky je CD nosič, kde autorka nahovorila časť básní za zvukov sprievodnej hudby autora MAOKA. To, čo v čitateľovi či poslucháčovi toto dielko zanechá, ocení azda každý, kto má otvorené srdce. A možno niektoré zatvorené táto zbierka zasa pootvorí.

Teofil Klas (vlastným menom Jozef Zavarský) – básnik a prekladateľ – vydal 14 vlastných kníh poézie a 3 básnické preklady z nemčiny (z toho jeden v spoluautorstve). Jeho poézia ľudského rodu vypovedá o tom, čo je pre nás i pre ľudstvo to svetotvorné – uchopenie hodnôt človečenstva – bez ohľadu na ich háv. A v tom je Klasova hĺbka i sila, básnická genialita. T. Klas má svoje korene, svoje presvedčenie v reálne obývanom svete, spoločnosti. Svojím talentom, básnickou tvorbou reálie, každodennosť, dejinné víry prekračuje. Keďže neexistuje nadčasovosť, má čo povedať do večnosti, bez ohľadu na jej (a)teistickú interpretáciu. Teofil Klas nie je „masový“ autor. Nepodriaďuje sa ideologicko-súkromno-spoločenským vplyvom; žije v nich síce, ale zostáva sebou. Kniha (zložená z piatich cyklov) je rozsiahlym autorským výberom zo „samizdatových“ bibliofílií.

Teofil Klas (vlastným menom Jozef Zavarský) – básnik a prekladateľ – vydal 14 vlastných kníh poézie a 3 básnické preklady z nemčiny (z toho jeden v spoluautorstve). Jeho poézia ľudského rodu vypovedá o tom, čo je pre nás i pre ľudstvo to svetotvorné – uchopenie hodnôt človečenstva – bez ohľadu na ich háv. A v tom je Klasova hĺbka i sila, básnická genialita. T. Klas má svoje korene, svoje presvedčenie v reálne obývanom svete, spoločnosti. Svojím talentom, básnickou tvorbou reálie, každodennosť, dejinné víry prekračuje. Keďže neexistuje nadčasovosť, má čo povedať do večnosti, bez ohľadu na jej (a)teistickú interpretáciu. Teofil Klas nie je „masový“ autor. Nepodriaďuje sa ideologicko-súkromno-spoločenským vplyvom; žije v nich síce, ale zostáva sebou. Kniha (zložená z piatich cyklov) je rozsiahlym autorským výberom zo „samizdatových“ bibliofílií.

José Lenzini, dlhoročný novinár alžírskeho pôvodu, zanietený camusológ sa už vyše dvadsať rokov špecializuje na Alberta Camusa, najmladšieho nositeľa Nobelovej ceny za literatúru 1957 a jeho dielo. V knihe venovanej Camusovi približuje chronológiu posledných dní života známeho spisovateľa originálnym spôsobom, vnáša svetlo do jeho politickej angažovanosti, nevyhýba sa ani nehanebným útokom jeho protivníkov, zakladá si na precíznych faktoch, na svedectve Camusových blízkych priateľov a kolegov, na dôvažok ich podopiera Camusovými spomienkami a citátmi z jeho diela, čím sa usiluje oživiť, respektíve podnietiť záujem o jeho tvorbu. Lenzini objasňuje aj spisovateľove pochybnosti o vlastnej schopnosti dokončiť rozpísaný autobiografický román Prvý človek, ktorý sa našiel v aktovke po tragickej nehode, ba i okolnosti, za ktorých sa ho ako „cudzinca“ usilovali zdiskreditovať parížski intelektuáli na čele so Sartrom, zdôrazňujúc, že si plne zaslúži rehabilitáciu. Veď ktorý spisovateľ lepšie vystihol svoju dobu a hodnotu ľudského života než odhodlaný humanista Camus, presvedčený, že „nijaká idea nestojí za to, aby sa pre ňu zabíjalo“?

Debut Janka Mička Ako ustrážiť prítomnosť obsahuje osem poviedok, ktoré majú existenciálny a sčasti autobiografický charakter a vypovedajú o vnútornom prežívaní človeka. Snažia sa preniknúť do jeho intimity a pritom odkryť nahotu ľudskej duše. Všetkých osem príbehov spája ústredná téma možnosti (či nemožnosti) uchopenia prchavých okamihov prítomnosti. Tento súbor neobyčajných poviedok je zdá sa akousi podobou „magického realizmu“, ktorý do svetovej literatúry uviedli juhoamerickí spisovatelia, ktorých autor, ako je z textov zrejmé, svojím spôsobom obdivuje. Poviedky sú poklonou všetkým tým, ktorých texty sú štylizované maximálnou naratívnou nasýtenosťou, prelínaním sna a skutočnosti a vytváraním imaginárneho sveta, ktorý sa vám síce páči, ale je ťažko niekam zaraditeľný.

Memoáre Gustáva Hupku podrobne mapujú život známeho básnika, redaktora, spoločenského dejateľa, pristavujú sa pri míľnikoch, ktoré zanechali vrúbky v pamäti autora. Nie sú však len osobnou sondou – na ich pozadí pulzuje tep dejín a doba, v ktorej autor žil, pestrosť udalostí a ľudí, ktorí boli jej súčasníkmi. Bohatý jazyk diela nezaprie básnika a pútavý rozprávačsky štýl nás sprevádza spomienkami na detstvo, roky štúdia, umelecké a spoločenské aktivity rušnej doby, do akej sa autor narodil, žil v nej a istým spôsobom ho aj poznačila. Hodnotné a vzácne sú spomienky autora na osobnosti, po ktorých už nemilosrdný čas zavieva stopy, hoci spoluformovali kultúrne dejiny Slovenska v 20. storočí.

Najnovšia zbierka poviedok renomovaného slovenského autora prináša trpké spomienky na nedávnu minulosť v dejinách nášho národa – 2. svetová vojna, deportácie židovského obyvateľstva do koncentračných táborov, Slovenské národné povstanie, či dôsledky okupácie vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 – témy, na ktoré by sa nemalo zabúdať. Na osudoch jednotlivcov dokazuje silu i zraniteľnosť človeka, hrdinstvo i zbabelosť ľudí v hraničných životných situáciách; rozoberá otázky povinnosti, lekárskej etiky, svedomia a viery. Opätovne hovorí aj o dlho tabuizovaných témach eutanázie, transplantácie, dobrovoľného darcovstva orgánov. To všetko v presvedčivých príbehoch plných ľudskosti, bolesti zo straty blízkeho človeka, ale hlavne nádeje a lásky, ktorá jediná v dnešnom drsnom svete dáva ľudskému životu zmysel.

Vasilij Vasiljevič Rozanov, ruský publicista, filozof, zakladateľ „postmodernizmu“, dávno pred jeho vznikom na Západe. Základné prvky jeho svetonázoru sa sformovali už počas gymnaziálnych štúdií – vnútorná sloboda a protest proti autoritám a byrokracii, odstup od vonkajších udalostí, sebapozorovanie, neprítomnosť viditeľnej vôľovej cieľavedomosti. Rozanovský „postmodernizmus“ sa veľmi živo prejavoval najmä v programových „mozaikových“ prácach Solitéry (1912), Pominuteľné (1913) – tie sú obsahom knižky, a Spadnuté listy (opálka 1 a 2) (1913, 1915). Prezentované diela sú z posledného obdobia autorovho života a sú zároveň svojráznou psychologicko-duchovnou rekapituláciou života a tvorby spisovateľa, o ktorom rozanovovedec Alexej Nalepin napísal: „Rozanov je najtajuplnejšia, najprotirečivejšia talentovaná figúra v našej kultúre na hranici 19. ¬– 20. storočia“. Duchaplný lyrizmus a vynikajúca publicistika, šokujúca úprimnosť a groteskná buffa – to všetko sa premietlo do jeho diela. Metóda myslenia Rozanova je principiálne medzidisciplinárna a metahistorická. Obrovský význam Rozanova súčasníci oceniť nedokázali: pluralizmus jeho metódy pokladali za bezprincipiálnosť. Charakteristická je formulácia P. B. Struveho: „Veľký spisovateľ s obmedzujúcimi nedostatkami“. Ale až po niekoľkých desaťročiach ruskí postmodernisti (Andrej Šiňavskij, Venedikt Jerofejev, Viktor Jerofejev a iní) sa prihlásili k nemu ako ku kultúrno-historickému zdroju vlastnej literárnej tvorby a svetonázoru.