Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 31 z 79

Ide o druhé, prepracované a doplnené vydanie čitateľsky úspešného titulu. Pútavý ľúbostný príbeh z lekársko-farmaceutického prostredia, obohatený o konšpiračnú fiktívnu rovinu, dopĺňa bohatý faktografický materiál o málo známej téme rizík očkovania, čím kniha získava aj rozmer literatúry faktu. Sledovanie osudov citlivej sestričky Jany, ambiciózneho zástupcu farmaceutického koncernu Petra a extravagantného psychiatra Usalu Pinka čitateľa poteší nielen ako jemný literárny príbeh, ale súčasne vytvára schodnú cestu k poznaniu mimoriadne vážnej problematiky, ktorá sa bytostne týka zdravia každého z nás. Ako napísal literárny kritik prof. Vincent Šabík, „kniha vedie čitateľa k naliehavému zamysleniu sa nad sebou, nad svojimi partnerskými vzťahmi a nad spoločenskými javmi okolo seba. Nenásilne nabáda k zodpovednejšiemu životu, mysleniu a konaniu. Najmä pre tieto kvality obohacuje profil súčasnej románovej tvorby“.

Filozofická trilógia D`Alembertov sen je postavená na dialógoch. Ich prostredníctvom sa predkladajú témy, ktoré sa rozvíjajú a vysvetľujú. D’Alembertov rozhovor s Diderotom pojednáva o rozporuplnej bytosti, nezodpovedajúcej žiadnemu bodu v priestore, o rozdieloch medzi človekom a sochou, o pohybe v premiesťovanom i nehybnom telese, o vzniku zárodku, o preexistencii zárodkov súvisiacej s prvopočiatkom živočíchov, o tom, že vedy vyjadrujú vzťah medzi prírodnými javmi, ktoré vyvodzuje príroda. D’Alembertov sen je konštruovaný ako rozhovor D’Alemberta, Julie de L’Espinasse a lekára Bordeua. D’Alembert blúzni o človeku, vesmírnom poriadku v prírode, o reťazci bez prázdneho miesta, zrode, žití a pominutí sa, ktoré znamená meniť formy. Doktor počúva a usudzuje, že výstredné úvahy sa takmer stotožňujú s reálnymi dejinami dnešných i budúcich živočíšnych druhov. Lekár sa na základe tejto témy pustí do rozhovoru s Juliou. D’Alembert precitne a zamieša sa do rozhovoru. Snivosť je špecifický prvok predstierania filozofických ideí.

Autorka sa po úspešnom titule Vakcína alebo Nedovoľ, aby mi ublížili! tentoraz prezentuje výnimočnou knižkou pre deti i dospelého čitateľa. Kniha Krídluška v krajine tŕňov je totiž knižkou vychádzajúcou zo skutočných príbehov detí poškodených očkovaním. Keby sme ju chceli žánrovo označiť, vhodné by bolo pomenovanie symbolická rozprávka, kresťansko-didaktická rozprávka, respektíve filozofická rozprávka. Netreba ju však nejako špeciálne označovať, pretože vo svojej podstate ani nejde o rozprávku, skôr o filozofické podobenstvo založené na príbehu so širším posolstvom. Ako píše prof. PaedDr. Eva Vitézová „problematika, ktorej sa autorka rozhodla vo svojej knižke venovať, bola v našich podmienkach donedávna tabuizovaná a ani dnes nie je častou témou. Oceňujem odvahu autorky popasovať sa s takouto zložitou témou a najmä schopnosť ponúknuť text dospelému i detskému príjemcovi. Uvedená knižka je totiž dvojdomá – svojho čitateľa môže nájsť medzi oboma typmi adresátov... Dospelých osloví svojou symbolikou a deti zážitkovosťou.“ Súčasťou knižky sú aj milé a pôsobivé ilustrácie výtvarníčky Anny Gajovej. Knižka Krídluška v krajine tŕňov je prínosom pre súčasnú literatúru pre deti a mládež.

Autorka sa po úspešnom titule Vakcína alebo Nedovoľ, aby mi ublížili! tentoraz prezentuje výnimočnou knižkou pre deti i dospelého čitateľa. Kniha Krídluška v krajine tŕňov je totiž knižkou vychádzajúcou zo skutočných príbehov detí poškodených očkovaním. Keby sme ju chceli žánrovo označiť, vhodné by bolo pomenovanie symbolická rozprávka, kresťansko-didaktická rozprávka, respektíve filozofická rozprávka. Netreba ju však nejako špeciálne označovať, pretože vo svojej podstate ani nejde o rozprávku, skôr o filozofické podobenstvo založené na príbehu so širším posolstvom. Ako píše prof. PaedDr. Eva Vitézová „problematika, ktorej sa autorka rozhodla vo svojej knižke venovať, bola v našich podmienkach donedávna tabuizovaná a ani dnes nie je častou témou. Oceňujem odvahu autorky popasovať sa s takouto zložitou témou a najmä schopnosť ponúknuť text dospelému i detskému príjemcovi. Uvedená knižka je totiž dvojdomá – svojho čitateľa môže nájsť medzi oboma typmi adresátov... Dospelých osloví svojou symbolikou a deti zážitkovosťou.“ Súčasťou knižky sú aj milé a pôsobivé ilustrácie výtvarníčky Anny Gajovej. Knižka Krídluška v krajine tŕňov je prínosom pre súčasnú literatúru pre deti a mládež.

Valentín Beniak (1894 – 1973), básnik a prekladateľ, jeden z vrcholných predstaviteľov slovenskej poézie. Od roku 1939 pôsobil vo vysokých štátnych úradoch. V rokoch 1940 – 1945 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Po roku 1947 žil nútene na dôchodku. V jeho rozsiahlej tvorbe dielami najväčšieho básnického vzopätia sú zbierky Bukvica, Vigília, Druhá Vigília, Žofia, Popolec a Igric. Veľkolepá básnická skladba Igric ponúkaná čitateľovi v tomto obnovenom vydaní obsahuje knihu Igric z roku 1944 a ďalšie tri igricovské cykly (Márnica, Popol a prach a Nový spev igrica) z rokov, keď Beniak nemohol publikovať. Prvý raz ako celok vyšla roku 1968 v hamadovskom vydaní. Teraz sú do vej prevzaté Šmatlákove úpravy z roku 2000 a je nanovo zredigovaná. Autor v týchto veršoch trvalej hodnoty aktualizuje vo svojej básnickej autoštylizácii dávnu igricovskú tradíciu. V časovo a tematicky nadväzujúcich štyroch cykloch hlboko osobne reflektuje ťaživú a znepokojivú spoločensko-historickú situáciu z obdobia prvej Slovenskej republiky i potom po vojne a nástupe komunistického režimu. Povolaný a vedomý si svojho povolania, veď bol „cechmajstrom igricov“ na Slovensku, stavia sa pritom v mene Poézie na obranu básnickej tvorivosti, proti jej znehodnocovaniu oportunným, politicky motivovaným konaním.

Mladý autor Július Novakovič spísal v knihe zážitky zo svojho dobrovoľníckeho pobytu v Komunite Emmaüs Lescar-Pau vo Francúzsku. Urobil tak z vnútornej potreby, ba dokonca z pociťovanej povinnosti podeliť sa o svoje skúsenosti najmä, ale nielen, s rovesníkmi. Očividne je Emmaüs jeho srdcovou záležitosťou a dobrovoľníctvo vynikajúcim námetom. Veď, ako sám píše, čo-to tam zažil, čo-to popil, čo-to pochopil... Spoznal mnoho zaujímavých ľudí, postavičiek, ktoré výstižne opisuje. Naučil sa niečo o francúzskej mentalite, ale pozoroval v tejto multinárodnej komunite aj rozličné zvyklosti cudzincov. Precvičil si francúzštinu, ale nútený bol zabŕdnuť aj do iných jazykov. Vymieňal plot, sťahoval nábytok, predával, pripravoval palacinky, čapoval pivo, chystal hudobný festival, balil baby, medzitým jedol, zabával sa a spal a dokonca stihol spoznať aj kúsok okolitej krajiny. Mladíckym jazykom nám prerozprával všetky tie chvíle, ktoré stáli za námahu či prebdené noci. Avšak boli aj také chvíle, keď mu v tejto komunite veľmi do reči nebolo. Prečo, to sa dozviete v príbehu, do ktorého sa čochvíľa zahryznete...

Martin Chudík (1988) je mladý básnik žijúci a tvoriaci v Bratislave. Vyštudoval biológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Už niekoľko rokov sa javí ako výrazný talent. V roku 2012 sa stal laureátom literárnej súťaže Wolkrova Polianka 2012, kde rok predtým získal aj prvé miesto. Bol pravidelne oceňovaný aj v iných literárnych súťažiach. Svoje básne publikoval v literárnych časopisoch RAK, Dotyky, Slovenské pohľady a Divoké víno. Básnická zbierka Ukryté v dotykoch je jeho debutovou zbierkou. V prvej časti, Šepkanie, básnik postupne odhaľuje svoje tajomstvá, detailne vykresľuje obraz vzťahu medzi ním a milovanou osobou, v láske nachádza vnútornú rovnováhu. V druhej časti, nazvanej Tulák, sa objavujú melancholickejšie ladené, kontemplatívne a reflexívne básne. Autor v nich putuje, hľadá stratenú harmóniu, cestou dozrieva a opätovne sa „znovuzrodí“. Na margo zbierky známy slovenský básnik Igor Hochel napísal: „... tých osemdesiat básní tu nie je len do počtu, ale obohacujú súčasný lyrický kontext, majú výpovednú silu, prinášajú estetickú hodnotu. Zároveň potvrdzujú oprávnenosť autorových ambícií a výrazne signalizujú jeho perspektívy.“

Autorka rozvíja tému osudu súčasnej ženskej hrdinky, ktorá sa borí s typickými úskaliami dneška. Ženská emancipácia, osobitý silný charakter, energický, preplnený životný štýl, ktoré sa prejavujú navonok, ukrývajú v zákutí duše dychtivú túžbu po plnohodnotnom vzťahu, po láske a po domove. Táto skrytá túžba však v prípade Hany dlho nenachádza naplnenie. Počúvaj vietor – je cesta k tomuto bezpečnému zázemiu rodiny, prístavu pre ženské srdce, k manželstvu s priateľom z mladosti, Danielom, k spoločnému dieťaťu. Dej novely je spätý s predstavením pospletaných životných ciest hlavných hrdinov vedúcich k ich naplneniu. Cenná je verná sonda do ženskej duše, zachytenie bytostnej spätosti s domovom na dedine, rodinných pút, ako trvalých hodnôt, ktoré sa pomaly zo života vytrácajú. Autorka otvára popri hlavnom deji množstvo otázok doby a osudov ďalších postáv, a tým čitateľovi svojsky odpovedá na jeho vlastné problémy.

Pavol Dinka (1942) – významný publicista, spisovateľ, prekladateľ, člen rady pre vysielanie a retransmisiu do svojej v poradí už desiatej knihy zaradil päť esejí napísaných medzi marcom 2010 a aprílom 2013. Vznikli ako príspevky na medzinárodnú vedeckú konferenciu Megatrendy a médiá, ktorú každoročne organizuje Fakulta masmediálnej komunikácie UCM v Trnave. Tri vyšli (štvrtá vyjde koncom roka 2013) v špeciálnom zborníku z tejto konferencie. Tri z nich autor publikoval aj v internetovom časopise Slovo. Esej Možno žurnalistu kúpiť? vyšla (s iným názvom) v jeho knihe Žurnalisti – lovci vo svorke. Výrazne ju však pozmenil , upravil a doplnil. Čo sa teda konkrétne dostáva čitateľovi do rúk? Esej Mozog v nádrži predstavuje defilé propagandistickej mašinérie celého sektora public relations. Text Jazyk v médiách, média o jazyku je skôr štúdia ako esej. Médiá, najmä elektronické, by štátny jazyk mali nielen používať, ale aj zveľaďovať a rozvíjať. Regulácia v tomto smere je EÚ bežná, nie je to nijaká slovenská špecialita. Esej Mediokracia – symptóm chorej spoločnosti nastoľuje vari najpálčivejšie problémy slovenskej žurnalistiky a spoločnosti. Esej Politikárčenie v politickej publicistike predznamenáva, že slovenská politická publicistika je v kríze, veľa fabuluje, veľa improvizuje. Možno žurnalistu kúpiť? – taký názov má posledná esej. Zatína do živého! Dinkove eseje dokumentujú, aké plody rastú na žurnalistickom strome. O ich chuti sa recipient denne presviedča sám. Kniha k tomu ponúka iba ingrediencie.

Zbierka pôvodných humoristicko-satirických mikrožánrov prózy i poézie Dva konce sveta je inšpirovaná predpoveďou „konca sveta“ v roku 2012, ktorý v nej štedro prichádza dokonca z dvoch strán: zľava i sprava! V hre umeleckej kompozície ide o paralelu reprezentatívnych žánrov z „dvoch koncov“ sveta – írskych limerikov zo západu a japonských haiku z východu. Ťažiskovo v nich, ale i v aforizmoch, bonmotoch, parabolách, výsmešných definíciách a v ďalších útvaroch sa v ironicko-sarkastickej tónine pertraktujú aktuálne deformácie z oblasti morálky, ekológie, kultúry, sociológie a politiky z domáceho i zahraničného prostredia, ktorých výjavy logiku možného konca sveta príliš nevyvracajú... Autor sa k tomu vyslovuje celou tisíckou jednotiek literárnych miniatúr už spomenutých, ako i v úsmevných postrehoch a sloganoch, v zádrapčivých narážkach, maximách a blackoutoch, i bluetách, glosách a causerie sardonického (gréc. trpkého) smiechu. Touto svojou ôsmou knihou sa B. Trnavec prezentuje ako slovenský humorista a satirik s najväčším rozsahom používaných štruktúr.

Skameniem je dvanásta zbierka poézie Stanislava Hábera, v ktorej nastoľuje novým spôsobom pohľady večne dobiedzajúcich tém u každého človeka. Je každý sám sebe Spasiteľom, alebo naopak, ten, čo hovorí o kruhoch svetla je v skutočnosti v tieni, len si to neuvedomuje? Máme všetci narodením uviazané šatky okolo očí, aby sme nevideli skutočné pravdy života? Hľadanie odpovedí je v skutočnosti väčším dobrodružstvom, ako iba suché konštatovania, či definície. Zároveň v zbierke Skameniem pokračuje Stanislav Háber v diskusii s najväčšou silou v živote ľudí a všetkých živých, ale aj neživých entít tvoriacich náš svet – s láskou.

Kniha nahliada do vnútra americkej spoločnosti tridsiatych rokov 20. storočia, do jej systémov a princípov fungovania. Vznikla na základe cesty autorskej dvojice do USA, takže je autentickou výpoveďou prežitého. V knihe ide o pravdivé sprostredkovanie obrazu Spojených štátov s ich kontrastmi. Otvorene pomenovávajú prednosti a dosiahnuté úspechy americkej spoločnosti, ale aj jej neduhy a nedostatky. Tento preklad prináša na slovenský knižný trh nový rozmer tvorby Iľfa a Petrova, ktorý bol doposiaľ slovenskému čitateľovi neznámy. Autori sa zhostili témy s majstrovstvom im vlastným, používajúc pritom prístupný jazyk obohatený ich typickým humoristicko-satirickým štýlom. Vo svojom cestopise venujú pozornosť nielen obyčajným ľuďom, spôsobu ich života a každodenným problémom, výrazným prínosom diela je aj zachytenie stretnutí autorov s významnými americkými osobnosťami. Ide o prvé slovenské vydanie.

Monika Maronová (1941) patrí k najvýznamnejším predstaviteľkám súčasnej nemeckej románovej tvorby. Vydala trinásť titulov (napr. Popolček, Nedorozumenie, Ada a Ewald, Zátišie číslo 6, Animal triste, Pavlove listy, Miesto narodenia Belín, Ach, šťastie), je držiteľkou prestížnych ocenení (Cena bratov Grimmovcov za rok 1991, Cena Heinricha von Kleista za rok 1992, Nemecká národná cena za rok 2009).  Román  Posledné morény (2002) ponúka ironicko-trýznivú spoveď rozprávačky Johany na prahu jesene života s náznakmi autobiografických prvkov. Rozprávačka uviazne v akomsi bezčasí – neschopná rozhodnutí, bez chuti písať a žiť. Po krátkom vzplanutí sa neudeje nič, nepadne nijaké rozhodnutie, no hrdinka je zrazu schopná a ochotná pokračovať v ceste. Pátra po zmysle života, hodnotí a porovnáva. Deziluzívna, nie však rezignujúca rekapitulácia je prehĺbená symbolickým obrazom morén okolo letoviska – ako ťarchy času, naliehavo dosadajúcej na Johanine plecia. Hoci nežije, ako si vysnívala, nevzdáva sa, zatrpknutosť sa mení na vyrovnanie so svetom. Sebairónia a presvedčivé stvárnenie postáv zabezpečia úspech medzi milovníkmi kvalitnej literatúry.

Monika Maronová (1941) patrí k najvýznamnejším predstaviteľkám súčasnej nemeckej románovej tvorby. Vydala trinásť titulov (napr. Popolček, Nedorozumenie, Ada a Ewald, Zátišie číslo 6, Animal triste, Pavlove listy, Miesto narodenia Belín, Ach, šťastie), je držiteľkou prestížnych ocenení (Cena bratov Grimmovcov za rok 1991, Cena Heinricha von Kleista za rok 1992, Nemecká národná cena za rok 2009).  Román  Posledné morény (2002) ponúka ironicko-trýznivú spoveď rozprávačky Johany na prahu jesene života s náznakmi autobiografických prvkov. Rozprávačka uviazne v akomsi bezčasí – neschopná rozhodnutí, bez chuti písať a žiť. Po krátkom vzplanutí sa neudeje nič, nepadne nijaké rozhodnutie, no hrdinka je zrazu schopná a ochotná pokračovať v ceste. Pátra po zmysle života, hodnotí a porovnáva. Deziluzívna, nie však rezignujúca rekapitulácia je prehĺbená symbolickým obrazom morén okolo letoviska – ako ťarchy času, naliehavo dosadajúcej na Johanine plecia. Hoci nežije, ako si vysnívala, nevzdáva sa, zatrpknutosť sa mení na vyrovnanie so svetom. Sebairónia a presvedčivé stvárnenie postáv zabezpečia úspech medzi milovníkmi kvalitnej literatúry.

Peter Mišák, známy spisovateľ, básnik, publicista a redaktor vydal doteraz 10 kníh poézie, prózy, povestí a iných žánrov. Na sklonku roka 2013 obohacuje slovenskú poéziu majstrovskou a názvom príznačnou zbierkou Stanice. Básnik dvíha motívy a lyrické reflexie, ktoré sa konotačne odvíjajú od významovej podstaty samotného veľa značiaceho slova stanica a novátorsky nadväzuje na asociácie veľkých básnikov, najmä stále inšpirujúceho Laca Novomeského. V štyroch častiach zbierky (Stanice, Stamodtiaľ a tam, Stanica v noci, Pasažier) vskutku cítime dych vlaku života, veď básnik si svojou krajinou poézie nesie Novomeského zápis Sedem miest prejdeme a devätoro riek/ na vlakoch premnohých s jediným životom... až sa nám zdá, že vlak tak mnoho vecí neunesie. Peter Mišák sa zbierkou súčasne zrelo a dôstojne vyrovnáva so svojimi básnickými vzormi a poeticky vyslovuje generačné poznanie nás pasažierov vlaku, ktorý prechádza naším bytím po koľajniciach z dvadsiateho storočia do neznáma, krajina tíchne/ za vlakom./ Len poliam/ sa ešte/ chvejú slabiny. Pasažier, s ktorým sa generačne stotožňujeme, je tu s nami, celý čierny./ Bez dovolenia,/ bez lístka na perón./ Sám sebe/ proti srsti/ a bez dlhých rečí,/ Jednou nohou/ stále na stúpadle vozňa/ vlaku, čo práve odchádza.

Renomovaný autor štylisticky bravúrnym spôsobom prináša dramatický príbeh zo súčasnosti. Rozprávanie Petra Šablicu o svojom živote je strhujúce, preniká do hĺbky, je psychologicky prepracované a príjemne sa číta. Na pozadí osudov hlavných hrdinov I. Stadtrucker pomerne podrobne mapuje i dobu: časy socializmu s jeho plusmi i mínusmi a politický zlom s novými spoločenskými javmi, ktoré z predošlej ohraničenosti javov prinášajú bezhraničné, prekvapivé možnosti vývinu udalostí. Do takéhoto mlynčeka na ľudské osudy sa dostáva i Peter Šablica. Jeho pomerne pokojný, ustálený život zaznamenáva sériu zvratov, v dôsledku ktorých sa mu rozpadá rodina a všetci jej členovia končia tragicky. Román je súčasnému čitateľovi blízky, pretože v ňom spoznáva dobu, v ktorej žil, i tú, v ktorej žije dnes.