Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 24 z 70

Lancelotova púť je napínavým príbehom mladého invalida pri jeho dobrodružnej ceste na katamarane za zázračným uzdravením zo Škandinávie až do Jeruzalema. Zároveň však približuje prerod ľudskej duše na pozadí apokalyptických udalostí. Strhujúci antiutopický román sa odohráva na konci čias, keď navonok svet poznačila jadrová vojna aj katastrofické záplavy a vnútorne sa spoločnosť uzavrela do seba a do virtuálnej „Reality“. Existenčné podmienky sa však stávajú natoľko ľudsky neúnosnými, že sa život zdá beznádejný a nezmyselný. Autorka však cez príbehy svojich hrdinov dáva aj tejto ťažkej dejinnej epoche zmysel. Ukazuje šancu postaviť sa vo vyhrotenom zápase dobra a zla aktívne na stranu dobra. Túto cestu si vyberie aj mladá obetavá Jenny. S láskou sprevádza snúbenca Lancelota a snaží sa ho vytrhnúť zo zajatia propagandy, ktorej podľahol. Boj o Lancelotovu dušu trvá až po cieľovú rovinku jeho púte. Vyostrovanie kontrastov núti čitateľa zamyslieť sa: Svet sa mení na peklo, Dolinka – ako symbol komunity opierajúcej sa o Božiu milosť – sa až zázračne mení na raj. Podobne ako román Kasandrina cesta, aj táto Voznesenskej kniha varuje pred zotročovaním človeka a vyzdvihuje hodnotu slobody. Je to kvalitné čítanie pre každého hĺbavého človeka, pre milovníkov kvalitnej svetovej literatúry, najmä futurologických románov.

Vo vetre života je slovenský preklad úspešného autorkinho románu Solo per amore (Len pre lásku), ktorý vyšiel v Taliansku v roku 2009 pod umeleckým menom Veronika Eva Belmonte (doslovný preklad jej originálneho priezviska do taliančiny). Román sa začína spomienkami hlavnej hrdinky Ester na minulosť. Prenáša nás cez druhú svetovú vojnu, ktorej bezcitnosť zažila ako malé dievčatko. Opisuje povojnové zmeny súvisiace s nastolením komunizmu. V týchto podmienkach sa stretáva so svojou prvou láskou. Dovolí nám nazrieť do zákulisia manželstva s homosexuálnym manželom. Vystrašená z okupácie Československa vojenskými jednotkami Varšavského paktu v auguste 1968 opúšťa milovanú vlasť. Pretĺka sa životom úplne sama, v cudzej krajine, v Taliansku. Zaujímavo vykresľuje svoj život, úspechy a pády, radosti a lásku, manželstvá a rozvody, ako aj pravú tvár talianskej spoločnosti. Toto všetko je zahalené láskou k mužovi – manželovi, predstaviteľovi tajnej organizácie, ktorý bol od nej o osemnásť rokov starší. Spisovateľka nám zanecháva odkaz, že chyby, neúspechy, sklamania, choroby, víťazstvá, pády, sebeckosť a povrchnosť sa dajú zvládnuť len vtedy, keď dokážeme milovať krásy života, pre ktoré sa nám oplatí ŽIŤ. Len pre zaujímavosť, za umelecké zásluhy autorke v roku 1987 udelil prezident Talianskej republiky F. Cossiga čestný doktorát a vyznamenanie – rad Cavaliere (Rytier) Talianskej republiky. V roku 1990 sa V. Krásnohorská vrátila na Slovensko.

V poetickej tvorbe Miroslavy Dudkovej (1979) cítiť jemný a citový aspekt. Poetka často ťažisko sústreďuje na obraz, ktorý druhotne vytvára pocit, inokedy autorka buduje priamo na pocitoch. Rada pracuje aj s náladami. Veľký priestor dáva všedným náladám dňa, niekedy reflexívnym, inokedy upozorňuje, že sú len povrchom, ktorý má svoje hĺbky. Spomeňme aj básne, ktoré sú príbehmi: často vedú od smútku, samoty, melanchólie k stretnutiu, láske, ale následne aj k chladu, zraneniu, a tak autorka konštatuje, že verná je len báseň. Poézia Miroslavy Dudkovej celkovo vytvára zápisy vnútorného sveta. Pominuteľné poryvy, city, nálady a pocity pretavuje do zvečnenej podoby básne, a tak ostávajú verné v oboch zmysloch tohto slova. Autorka je pôvodom z Nového Sadu, ale po štúdiu na Slovensku tu ostala aj pôsobiť. Knižne vydala poému Suchý rok (2003) a zbierku poézie Nahá myseľ (2009). Básne uverejňovala aj v časopisoch Vzlet a Nový život a dostala za ne viaceré ocenenia, počnúc cenami Literárneho Kežmarku v rokoch 1994 – 1997, až po cenu Maše Haľamovej v roku 2008. Zbierka je určená záujemcom o modernú poéziu.

Ján Tazberík, poet, v roku 2012 ocenený výročnou cenou Slovenských pohľadov, autor básnických zbierok Pramene svetla, 1977, Rozpätie jasu, 1983, Interpunkcia svetla, 1990, Spod hladiny kameňa, 2012, sa tentoraz prezentuje zbierkou (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2014), ktorej vnútorné napätie osciluje medzi dvoma pólmi: na jednej strane je to tajomstvo bytia a smrti, na strane druhej hľadanie (i nachádzanie) blízkosti toho druhého v najrôznejších podobách a situáciách. Východisko, ktoré autor ponúka, je skôr ťaživé ako optimistické. Tragika človeka sa viaže s tragikou cesty k poznaniu. Pravdaže, básnik – na rozdiel od deduktívnych filozofických textov – nevyslovuje definície. Tazberíkove básne narábajú skôr s tušením bytia. Autor neraz nachádza príčinu problému v samotných slovách, ktoré akoby odopierali básnikovi možnosť odkrývania spomínaného tajomstva bytia a smrti. Ale v tom je aj paradox: napriek skepse, ktorú má autor voči slovám, ovláda ich na vysokej úrovni. Vyjadruje sa významovo jasne, dá sa hovoriť o presnom chirurgickom reze slova. Sú to básne, ktoré sú filozofiou života a smrti. Aj tam, kde autor píše o vzťahu k žene, si kladie bytostné otázky: kto som ja? Kto je ten druhý? Vieme to?

Román napísaný na základe skutočnej udalosti zachytáva príbeh rodiny s vážne chorým chlapcom, ktorý napokon po náročnom liečení ako 6-ročný zomrie. Rodičia dieťaťa sú postavení pred zvládanie úloh, ktoré neočakávali. Prekvapivá je výrazná úloha chlapca, ktorý napriek nízkemu veku tvorí silné ohnivko rodiny. Kniha ukazuje vplyv choroby na rodinu, ktorý, paradoxne, nie je len negatívny, ale popri trápení rodinu stmeľuje, vzťahy očisťuje. Pomáha k prehodnoteniu dovtedajšieho života, ustupujú bokom finančné ciele, a do popredia vystupujú vzájomné vzťahy. Autorkin štýl je pútavý, bohaté jazykové prostriedky sú využité na hlboké sondy do psychiky hlavnej postavy doplnené o malebné lyrické obrazy vnímania sveta. Kniha je určená milovníkom kvalitnej slovenskej literatúry, témy partnerských vzťahov a rodinám, v ktorých sa vyskytuje vážna choroba.

Štefan Cifra prichádza so zbierkou poézie Čo s takým človekom? s cyklami Stretnúť niekoho a Človek v živote (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2014). V prvej časti prináša básnické štúdie pováh, vlastností a chýb v správaní človeka, skúma svet okolo seba, krehkosť citu a empatie... Cifra sa ukazuje ako prísny moralizátor, skúmajúci vinu, hriech, ublíženie, žiarlivosť, strach, sebanenávisť a bolesť... Jeho básne sú napísané s pátosom čistého človeka a hľadača. Druhá časť zbierky prináša záznamy životných situácií, udalostí, často zlomových, ako je narodenie či smrť dieťaťa pre rodiča, ale aj osudy reálnych či historických osobností, ktorých charizmatický odkaz dodnes osvecuje. Vďaka majstrovskému narábaniu poetickými a jazykovými prostriedkami Cifrove verše evokujú silný dojem, a to nielen v zobrazovaní predmetného, ale najmä pocitového, emotívneho a myšlienkového sveta. Autor už si v prvej zbierke Odrieknutý svet z roku 2001 našiel charakteristický rukopis, ktorý druhá zbierka Čo s takým človekom?, napísaná v rokoch 2001 až 2014, potvrdzuje a cizeluje. Ide o špecifický spôsob písania, o poéziu mysliteľskú, uvažujúcu, múdru, ktorá zodpovedá rukopisu vyzretého básnika.

Debut Silvie Gelvanicsovej (1976) Anam cara Priateľ duše vypovedá o citlivej, vnímavej duši a poetickom talente, ktorý sa neutieka výlučne k voľnému veršu, ale úspešne zvláda aj rýmovanú poéziu. Predvádza umenie hry so slovami a vetami, keď rozseknutím výroku na dve krátke vety dostáva očakávaná pointa iný zmysel. Ide o trpezlivo vybrúsenú poéziu, pri ktorej je vidieť, že autorka na básňach zodpovedne pracovala a vypracovala sa ku chvályhodnej kvalite. Tú ocenili v aj poroty rôznych literárnych súťaží (1. miesto Petržalské súzvuky 2009, 2. miesto Literárne Šurany 2009, 2. miesto Benediktova literárna Prievidza 2011). V prvej časti zbierky poskytuje myšlienkam voľnosť voľného verša, emotívne nabitého, presne mapujúceho a odžitého skúsenosťou. V druhej časti dokazuje, že vie myšlienky podriadiť i pevnej štruktúre verša a rýmu, pričom aj ideová stavba básne je mimoriadne vyzretá. Dokáže podať hodnotnú výpoveď a trefne prekvapiť čitateľa zo smeru, ktorý neočakával. Autorkin talent, výrazná poetická práca a zodpovedný prístup k poézii si zaslúžia ocenenie.

Ján Čomaj (1935), skúsený novinár, publicista a spisovateľ literatúry faktu, sa v knihe esejí, fejtónov a glos venuje problémom súčasnosti, no i závažným dobovým výpovediam. Jeho krátke prozaické útvary sú akýmsi hodnotením politických počinov, histo rických udalostí a spoločenských posunov z odstupu a nadhľadu. Takýmto spôsobom sa venuje napríklad nežnej revolúcii, jej pôvodným cieľom a spoločensko-politickým dôsledkom. Nejde len o holé konštatovania, ale o hlbokú spoločenskú psychológiu. Pritom sa usiluje vyhnúť konfrontácii a príkrym záverom, skôr postupuje z pozície nezávislého pozorovateľa. Je to istý pohľad do zrkadla, ktorý motivuje súčasného čitateľa, aby zaujal vlastné postoje, či už v súlade alebo v konfrontácii s prečítaným textom . Pre nasledujúce pokolenia je podobná literatúra svedectvom doby, ktoré je vždy jedinečné a veľmi potrebné zanechávame tak stopy v dejinách a dokazujeme, že sme nežili naprázdno. Preto je výrazným prínosom pre generáciu, ak má takých kronikárov, akým je Ján Čomaj.

Kniha odkrýva zaujímavé osudy rodiny Čarnogurských a predovšetkým mapuje životnú cestu tohto zaujímavého slovenského politika a rozhľadeného Európana. Ján Čarnogurský je muž, ktorý je vždy sám sebou, vždy individualistický. Nehovorí, čo sa druhým páči, čo sa očakáva, ale iba to, čo si o veci sám myslí. Je možno jediný medzi našimi politikmi, ktorý vie, že politika potrebuje myšlienky. V rozhovore s novinárkou Ivou Kernou hovorí o tradičných hodnotách, o filozofii ľudskej existencie, o význame a poučení z histórie. Ján Čarnogurský je tým, čo je pre formovanie samostatného slovenského myslenia a myslenia na Slovensku nevyhnutne dôležité. Niet dôvodov na lokajské pochybnosti o tom, či môže mať Slovensko politika s vlastným názorom, ale najmä s vlastnou analýzou medzinárodných vzťahov.

Kniha je zaujímavým tematickým skĺbením archeológie, umenovedy, poézie a fotografie. Jozef Vladár začína zamyslenie z histórie umenovedy pri počiatkoch výtvarného prejavu, aby sa vzápätí zameral na drobné plastiky, spomedzi ktorých si vybral praveké zobrazenia ženy z územia Slovenska. Venuše sú ťažiskom knihy. Popri všeobecných informáciách o ženských plastikách v jednotlivých obdobiach praveku autor prešiel ku konkrétnym nálezom najmä z nášho územia a tieto Jozef Krátky zdokumentoval krásnymi fotografiami. Ženská krása sa v diele ospevuje aj vo veršoch, ktoré sa prelínajú pomedzi farebné fotografie - v sonetoch majstra poetického slova Viliama Turčányho. Kniha končí faktografickým blokom kresieb jednotlivých nálezov s ich presným popisom, datovaním a lokalitou nálezu. Celkovo ide o originálne poňatie témy, vďaka ktorému sa podarilo vytvoriť atraktívnu a poučnú publikáciu.

V. Benková, nar. 1939 v Báčskom Petrovci (Srbsko), je členkou Spolku spisovateľov Srbska, Vojvodiny a Spolku slovenských spisovateľov. Píše poéziu, prózu, literatúru pre deti, eseje, publicistiku, prekladá zo srbčiny do slovenčiny. Okrem poviedok, kníh pre deti, románu Stred sveta (2007) pripravila spolu s E. Farkašovou dve antológie – výber z poézie a prózy slovenských spisovateliek z materskej krajiny a z Maďarska, Rumunska a zo Srbska. Je autorkou vyše desiatich zbierok básní, napr. Žltá krajina, čierne drozdy (2004), za ktorú dostala Cenu vydavateľstva Kultúra, Modrotlač (2011), Exlibris morušových listov (2013) a s E. Farkašovou vyšiel po srbsky i výber z ich poézie U zatišju sna – Zo zátišia sna (Prometej, Novi Sad, 2012). Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. V roku 2014 jej v Bratislave udelili Cenu Spolku slovenských spisovateľov. Herbár zeme (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2015) je reprezentatívnym výberom z jej poetickej tvorby, ktorý dokumentuje, že Benkovej vnímanie človeka dneška ani zďaleka nie je odtrhnuté od každodennej reality, od aktuálnej sociálnej zakotvenosti každého z nás. Čitateľovi sa môže zdať, že asociácia predstáv a obrazov, determinovaná spoločenským bytím a súčasne aj postavením človeka v prírode, niekedy ruší tradičnú následnosť úkonov v živej, každodennej podobe a posúva básnický text do roviny pôvabnej imaginácie, ktorá je taká charakteristická pre poetiku jej básní. Po prvý raz sa Viera Benková týmto výberom v knižnej podobe predstavuje na pôde jej materskej krajiny. Niet pochyb, že jej básne zarezonujú u slovenských čitateľov a že autorka osloví tým, čo je špecifické pre dolnozemské videnie sveta (a predovšetkým pre videnie samotnej autorky), ale aj tým, čím tá nadväzuje a čím obohacuje modernú slovenskú poéziu ako celok.

Rodney G. Peffer (významný americký politický filozof, pôsobiaci na Univerzite San Diego v Kalifornii a vystupujúci z pozície liberálneho marxistu) svoju teóriu spravodlivosti sformuloval v roku 1990, keď vyšlo jeho najslávnejšie dielo Marxizmus, morálka a sociálna spravodlivosť. Toto dielo bolo medzitým preložené do viacerých svetových jazykov a po štvrťstoročí sa jeho preklad dostáva aj do rúk slovenských čitateľov. R. G. Peffer je jedným z najcitovanejších predstaviteľov tzv. analytického marxizmu a jeho práca o tomto filozofickom prúde ponúka aj veľmi prehľadný výklad. Marxova teória je dodnes prameňom inšpirácií filozofov a politologických autorov, ktorí starú tému skúmajú z nových pohľadov. R. G. Peffer si všíma v Marxovom diele aspekt morálky a sociálnej spravodlivosti. Mapuje Marxov filozofický a názorový vývin a posuny v jeho postojoch, keď prechádza z pozície radikálneho liberalizmu, cez revolučný humanizmus, až k historickému materializmu, ktorý významne inšpiroval teórie marxizmu. Pokúša sa o určitú kombináciu morálnej filozofie sociálneho liberalizmu (John Rawls) a moderného marxizmu. Morálku pritom kladie do roviny vedeckého statusu marxizmu a nezabúda ju skúmať z aspektu histórie. Rozoberá aj morálny relativizmus v konfrontácii s morálnou objektivitou. V poslednej kapitole diela sa venuje marxizmu vo vzťahu k sociálnej spravodlivosti, pričom začína kritikou justície a práva a končí medzinárodnými štandardmi sociálneho systému a triednym záujmom. Kniha je určená študentom a pedagógom filozofických smerov, sociológie a laickej verejnosti so záujmom o filozofické vedy.

Radovan Brenkus (30. 1. 1974) je autorom básnických zbierok Pochod mŕtvych (1997), Rekviem v prachu (2002), Romanca s bludičkou (2005) a Dym z ríše tieňov (2009). V próze zaujal poviedkovou knihou Návraty pekla (2005,v poľštine 2013). Tento raz sa prezentuje poémou Snívanie s netvorom. Ide o nebanálny "príbeh" nešťastnej a poznačenej lásky, v strete s úvahami o bohu a morálnom stave ľudstva. Umiestnený v iných než súčasných reáliách ukazuje vôľu zachovať si dôstojnosť v každej situácii, čím sa obohacuje skúsenosť obyčajnej a pritom zvláštnej dvojice. Z ich dialógov sa odvíja úcta k preferovaným hodnotám a k svetu, s ktorého neporiadkom nesúhlasia, hoci prijímajú, čo im osud prináša. Znamená to, že sú bezmocní, že sa poddajú? Pri čítaní tejto poémy sa vynárajú aj iné otázky. Jednako nezostávajú bez odpovedí - čitateľ ich nachádza vo veršoch, alebo sám vo svojej predstave. Knižku obohacujú pôsobivé ilustrácie akademického sochára Martina Račku.