Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 22 z 79

Zbierka desiatich originálne vtipných, no i poučných rozprávok (Ne)Zabudni(te) na Zabudnutie je čitateľsky atraktívnym počinom debutujúceho spisovateľa, ktorý verne pozná detské duše z praxe profesionálneho vychovávateľa. Autor v príbehoch vychádza zo známeho prostredia ľudových rozprávok, ale kreuje ho do zmodernizovanej podoby. V nových kontextoch ožívajú tradičné postavy, ako aj originálne bytosti. Rozprávky sa vyznačujú najmä veľmi kvalitným humorom, v textoch nechýbajú ani vtipné slovné novotvary, ako aj nové či inovované pomôcky a pomocníci (meče ukuté zo svetiel hviezd, Popolvárov kôň Ferari). Ak napríklad nahliadneme do Zabudnutia cez rozprávku Dórin Lórin Zatvordver, všetko naokolo je zelené: „Všade samá zeleň a čo nebolo zelené, bolo natreté na zeleno“, lebo „Komu sa nelení, tomu sa zelení“. Každý z desiatich príbehov je iný, i keď sú jemne prepojené hlavnými postavami. Čitateľov zaiste poteší aj príbeh Janko Hraško a zrodenie legendy, kde dôjde k rivalite Janka Hraška s Jánošíkom, ktorá ústi do ponaučenia, že nie je dôležité, kto koná dobro a kto je zaň oslávený, ale hlavné je, že sa dobro vôbec vykonalo. Alebo rozprávka Ema – emancipovaná princezná, ktorá sa venuje bojovým umeniam a vyslobodí princa z pazúrov dračice, ktorou sa nechal uniesť, aby sa vyhol svadbe. Potešenie z čitateľského zážitku znásobia aj vtipné ilustrácie akademickej maliarky Anny Gajovej.

Zachary Karabašliev je bulharský spisovateľ, narodený v roku 1968 vo Varne. Vyštudoval bulharistiku a literárnu vedu. V USA v Los Angeles postgraduálne absolvoval filmové producentské stáže, pracoval na filmových a divadelných produkciách. 18 % sivej je odvážna kniha, napísaná drsne a bez strachu, ale s krásnym pocitom po jej prečítaní. Autor úžasným spôsobom integruje celé to priepastné obdobie, keď sa pohľady všetkých nekriticky upierali na Západ, aby aspoň na chvíľu prežili svoj americký sen, a postupne prechádza do Bulharska 90-tych rokov, kedy sme o tejto časti sveta počuli asi naposledy. Je príbehom o pobláznenom, ale sympatickom Bulharovi v Amerike, o jeho droge a nekonečnej ceste za poznaním seba, o gangstroch a hľadaní stratenej lásky, o nádeji a zúfalstve, vyrozprávaným so smútkom a sebairóniou. Je fotografiou a zároveň filmovým záznamom o nás všetkých – emigrantoch vlastnej minulosti. Román 18 % sivej je medzinárodný bestseller, v Bulharsku vyšiel v náklade 50 000 výtlačkov, vydali ho aj v USA, Francúzsku, Macedónsku, Srbsku, Chorvátsku a Poľsku. Okrem debutového románu je autorom dvoch zbierok poviedok, knihy rozprávok pre deti a dospelých a troch divadelných hier, ktoré získali prestížne ocenenia v Bulharsku aj v zahraničí. Ďalšie prózy autora sú preložené do nemčiny, ruštiny, maďarčiny a španielčiny.

Ireney Baláž, básnik, publicista, recenzent, esejista a organizátor literárneho života, začal publikovať na začiatku 90-tych rokov v literárnych časopisoch. Debutoval útlou zbierkou intímne ladenej poézie Fresky (1996), po nej vydal zbierky básní Anatómia smädu (2000) a Prierez tmou (2004). Vo filozoficky, ale aj impresívne ladených básňach hľadá cez neopakovateľnosť okamihu zmysel ľudskej existencie, úlohu lásky a viery. Meditatívnym hlasom z básnického ústrania bez bombastických fráz podáva správu o živote dnešného premýšľajúceho človeka, o jeho hľadaniach, nachádzaniach, radostiach aj sklamaniach. Jeho básne sa prezentujú aj v rámci literárnych festivalov či autorských čítaní a preložili ich do ôsmich jazykov. Na margo Času hmatu Igor Hochel napísal: „Zbierka je skutočne zaujímavá, ponúka originálne videnie sveta v mikrosvete jednotlivca. Je lyrickou reflexiou o univerzálnych otázkach bytia, ktoré jednotlivca i ľudské spoločenstvo presahujú a zrejme ho nikdy neprestanú znepokojovať...“.

Rozprávkový príbeh Kamily Balcovej z vodníckeho sveta nadväzuje na tvorbu jej otca Júliusa Balca, ktorý pred dvomi rokmi vydal knihu Vodnícky karneval. Nadväzuje na príbeh o vodníkovi Chňuchňukovi, ktorý sa zachránil pred ľuďmi, čo ho chceli chytiť a dostal sa takmer až ku Komárnu, kde sa zoznámil s malou vodníčkou Adelkou, lenže tú chytili ľudia a odvádzali preč. Sledoval ju, aby ju vyslobodil. Kamila Balcová v príbehu pokračuje. Prišli výdatné dažde a stúpli hladiny riek aj potokov. Všetci vodníci sa vrátili do Váhu, kde bol ich domov. Najlepšie sa cítili vo vodnej nádrži Liptovská Mara. Celá Chňuchňukova rodina od radosti výskala, až sa ryby plašili. Iba Chňuchňuk sa z návratu netešil. Najradšej by zostal v Dunaji, lebo neďaleko odtiaľ, kde sa Váh vlieva do Dunaja, sa skamarátil s Adelkou. Hneď ako ju zazrel na brehu preoblečenú za vodníčku, odvážne vyliezol z rieky a rozbehol sa za ňou. Bolo to veľmi nebezpečné, veď ho mohli pri tom chytiť. Ľudia si však mysleli, že Chňuchňuk je jeden zo žiakov základnej školy vo vodníckej maske, lebo na školskom dvore sa práve vtedy začal karneval. Boli tam princezné, lesné víly, ježibaby, aj sám kráľ s kráľovnou, černokňažník, okrídlený kôň a bohvie kto ešte. Kto by podozrieval Chňuchňuka, že je naozajstný vodník? Veselo sa zabával s Adelkou, aj spolu tancovali a súťažili ako párik vodníkov o najlepšiu masku. Chňuchňuk s vypúlenými okáľmi, širokými žabacími ústami a dlhými odstávajúcimi ušami všetko vyhral, aj v tombole plavbu loďou po Dunaji. Vtedy Adelku stretol naposledy. Dlho plával za loďou a mával jej vodníckym klobúkom. Počas ďalšieho deja sa deti zoznámia s túžbou vodníka Chňuchňuka stať sa človekom, aby sa dostal za Adelkou. Po tom túži najviac na svete, takže sa spriahne s manželmi čarodejníkmi, ktorí mu sľúbili pomoc, ak im zaplatí. Malý vodník vykradne rodinnú pokladnicu a poklady prinesie čarodejníkom. Tí si z nich časť nechajú, časť mu dajú, aby si mal vo svete za čo kúpiť dom a v ňom žiť, a premenia ho na človeka. Vodnícka rodina sa naňho však veľmi nahnevá, že sa dal premeniť na ľudskú bytosť. Chňuchňuk si zoženie dom a keďže sa zjavil v podobe školopovinného žiaka, zapíše sa do školy. Ocitne sa v triede s Adelkou. Zažili spolu veľa príhod, no keď uplynul rok, vodník sa mal vrátiť do rybníka... Veselú knižku dotvárahjú rovnako veselé obrázky Martina Kellenbergera, takže autori spolu vytvorili milé dielo pre deti.

Kniha prozaika a literárneho kritika Jozefa Špačka (1950, Skalica) Od slova do SLOVA (Recenzie a príležitostné texty) svojím obsahom voľne nadväzuje na jeho publikáciu Nepovinné čítanie (2015). V prvej časti zahrňuje recenzie diel známych slovenských autorov a autoriek ako V. Mináč, L. Ballek, A. Hykisch, Ľ. Feldek, P. Vilikovský, P. Holka, J. Balco, S. Rakús, M. Kočan, J. Juráňová, V. Šikulová, I. Hudec, Ľ. Jurík, P. Pišťanek a mnohých ďalších, publikované v prevažnej miere v printovej či internetovej verzii časopisu SLOVO. Druhá časť obsahuje recenzie kníh inojazyčných autorov, najmä českých a ruských (napr. J. Čejka, K. Sýs, J. Zábrana, V. Sorokin, V. Nabokov a i.). V poslednej časti publikácie ide predovšetkým o texty späté s autorovou rodnou Skalicou a jeho známymi rodákmi P. Bunčákom a P. Dinkom. Autor sa vo svojej knihe usiluje o vystihnutie podstaty tvorivých zámerov jednotlivých autorov na základe pozorného textologického i významového skúmania hlavne prozaických diel, ktoré súvisí s charakteristickými znakmi poetiky jednotlivých tvorcov zasadenými do horizontálnych i vertikálnych kontextuálnych súradníc spojených s aktuálnym literárnym procesom.

Texty básnickej zbierky Jána Feketeho (najmä prvých dvoch častí Nervy a Kozmologikum) sú plné ozvien a alúzií, zaznievajú v nich obzvlášť intenzívne ozveny poetík 60-tych rokov minulého storočia, apely sú však dnešné, naliehavé. Nie je to „kritika spoločnosti“ a jej pomerov, Feketeho vzbura nie je v podstate ani vzburou, je výstražne vztýčeným prstom. Básnik s vyše polstoročnou literárnou praxou si hravo poradil s viazaným veršom, pravda, bez nároku na pevný tvar básne. Nešetrí vnútorným rýmom a priam márnotratne hýri rytmami dnes už bájnej beat-generation. V približne v stovke básnických textov nájdeme aj báseň v próze, miniatúry ba aj tvar haiku. Časť Z knihy palindrómov je dokladom predchádzajúcich náznakov šikovnosti, zručnosti, bravúry, ktorú pozorný čitateľ v textoch objaví na prvý pohľad (nepo-zorný hneď na druhý). V súvislosti s touto zbierkou treba poznamenať: Obrovský kus cesty prešiel Ján Fekete od svojej prvej a trestuhodne nezrealizovanej knižky básní Chodníčkom do hvezdárne. (Prečo, či lepšie pre čo nevyšla, si každý domyslí, keď povieme, že bola pripravená do tlače v roku 1968 a jej výroba „bola zrušená“ dajako po apríli 1969.) Na tej ceste sa rodila jeho poézia i tam, kde sa písalo o nárečí, prípadne o dejinách futbalu. Najviac azda tam, kde sa lietalo v prebádaných a aj tak málo poznaných a poznateľných sférach sci-fi. Na margo zbierky básnik a publicista Peter Mišák napísal: „Básni, poézii človek neunikne. Báseň, poézia však môže uniknúť človeku. Jedna knižka tohto autora (mnoho knižiek mnohých autorov) takto unikla (uniklo). Príčiny sú známe i neznáme, nie sú však vysvetlením a ani ospravedlnením nenávratných strát. Tak je to s poéziou ako s letnou búrkou. Ani blesky sa neobnovujú. Len vznikajú nové. Bola by škoda, keby sa osud prvej knižky opakoval pri tejto, ktorá prichádza na svet.“

Kniha prozaika a literárneho kritika Jozefa Špačka (1950, Skalica) Od slova do SLOVA (Recenzie a príležitostné texty) svojím obsahom voľne nadväzuje na jeho publikáciu Nepovinné čítanie (2015). V prvej časti zahrňuje recenzie diel známych slovenských autorov a autoriek ako V. Mináč, L. Ballek, A. Hykisch, Ľ. Feldek, P. Vilikovský, P. Holka, J. Balco, S. Rakús, M. Kočan, J. Juráňová, V. Šikulová, I. Hudec, Ľ. Jurík, P. Pišťanek a mnohých ďalších, publikované v prevažnej miere v printovej či internetovej verzii časopisu SLOVO. Druhá časť obsahuje recenzie kníh inojazyčných autorov, najmä českých a ruských (napr. J. Čejka, K. Sýs, J. Zábrana, V. Sorokin, V. Nabokov a i.). V poslednej časti publikácie ide predovšetkým o texty späté s autorovou rodnou Skalicou a jeho známymi rodákmi P. Bunčákom a P. Dinkom. Autor sa vo svojej knihe usiluje o vystihnutie podstaty tvorivých zámerov jednotlivých autorov na základe pozorného textologického i významového skúmania hlavne prozaických diel, ktoré súvisí s charakteristickými znakmi poetiky jednotlivých tvorcov zasadenými do horizontálnych i vertikálnych kontextuálnych súradníc spojených s aktuálnym literárnym procesom.

Básnický rukopis Radomíra Andrića nie náhodou vychádza zo slova, darujúceho a osvecujúceho, ktoré nás vyťahuje a dvíha z neznesiteľného bahna každodennosti. Ide o poéziu, ktorá vychádza z centra labyrintu súčasného sveta, ktorá svedčí o jeho ilúzii a hre, o jeho nedokonalosti a zradnosti, o jeho neklíčiacej bezperspektíve, o chaose prachu a víchrici zla, v ktorom sa našiel súčasný človek (Selimír Radulović). Literárna kritika privítala Radomíra Andrića ako básnika „vyostrenej imaginácie, ktorý túži a pátra po novom obraze, novej melódii a význame výrazu“ (Srba Ignjatović). Podľa Engerića ide o básnika „rozvinutého vnútorného života a rozohranej imaginácie“. Kritici sa zhodli v tvrdení, že je to básnik na prameni života a nevysychajúcej národnej reči, ktorá v sebe nesie silu a krásu výrazu. (Miloš Petrović). Básne vybrali a preložili Martin Prebudila a Miroslav Demák. Doslov napísal Miroslav Bielik. Ilustrácie: Predrag Bajo Luković, na obálke maľba Bogdana Miščevića. Obálka a grafická úprava: Milan Panić. Vydali Spolok slovenských spisovateľov a Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec.

Tretí príbeh o lúčnej víle Krídluške rozpráva deťom i dospelých o tom, ako zasahuje do našich životov moderná technika. Nabáda nás, aby sme sa nenechali oslňovať len výhodami mobilov a wifi pripojenia, ale zamysleli sa aj nad tým, ako môžu škodiť... Predchádzajúce dve knihy z tejto série sa venovali špecificky zdravotne postihnutým deťom v spoločnosti (Krídluška v krajine tŕňov, 2013) a ohrozeniu tradičnej rodiny (Krídluška v krajine stratených detí, 2014). Knihy Ivy Vranskej Rojkovej sú jedinečné tým, že obsahujú dve roviny. Dieťa číta pútavý rozprávkový príbeh s primerane podanými varovaniami rozčlenený do krátkych uzavretých kapitol, dospelý odkrýva symbolickú rovinu odhaľujúcu konkrétne vážne riziká. Obe roviny sú prítomné v každom riadku, v každom dielčom príbehu o láskyplnej lúčnej víle, čo svedčí o spisovateľskej zručnosti autorky. S pribúdajúcim vekom čitateľa sa prehlbuje chápanie autorskej výpovede. Kniha sa vyznačuje bravúrnou štylistikou a rozvíja aj jazykovú zásobu detí. Text dopĺňajú hravé, nežné i vtipné ilustrácie akademickej maliarky Anny Gajovej.

Autor šiestich esejí hľadá v antických textoch inšpirácie pre súčasné myslenie a pre spôsob života moderného človeka.. Zameriava sa na vybraných autorov gréckej a rímskej antiky (Porfyrios, Plutarchos, Seneca, Maecus Minucius Felix) a na staré indické filozofické a náboženské texty. Hlavné témy sú vegetariánstvo (názor, ktorý má v Európe i mimo nej tisícročnú tradíciu), táranie ako neschopnosť zmysluplnej komunikácie, pokoj duše v kontexte vyrovnanosti ľudskej psychiky, smrť a reflexia smrti, skepsa a jej neopodstatnenosť v chápaní raného kresťanstva. Hajko svoju prácu završuje Staroindickými inšpiráciami, čiže skúmaním etiky a fyziky u starých Indov. Autor tu zachádza od filozofie aj ku kozmológii , keď konfrontuje dve prevažujúce idey súvisiace aj s náboženskými predstavami. Podľa prvej (kresťanskej i židovskej) teórie kreativity, svet mal určený začiatok. Na druhej strane, východné predstavy koncentrované najmä v hinduistickej a budhistickej viere, predpokladajú, že vesmír je bez času a uplatňovať naň časové meradlá nemá zmysel. Autorov východný príklon, teda hlboká znalosť východných filozofií, obohacuje slovenské literárno-filozofické bádanie.

Ekonomický a politický konflikt v nadnárodnom svete Globalizácia ako proces, ktorý nás obklopuje, pohlcuje celú spoločnosť, ba celý svet, a strháva ako vír štát za štátom, je ústrednou témou knihy J. Harrisa (profesora dejín na DeVry university, Chicago, USA, zakladajúceho člena a organizačného tajomníka Severoatlantickej asociácie globálnych štúdií a člena Medzinárodného výkonného výboru asociácií globálnych štúdií UK). Autor sa pokúša skúmať tento proces z hľadiska dialektiky. Známe pravidlá tohto filozofického smeru pritom v novej dobe nachádzajú moderné aplikácie. Kniha sa v prvej časti venuje nástrojom globalizácie, pričom autor považuje za jej hybnú silu nové technológie, ktoré presahujú hranice. V druhej časti J. Harris rozoberá proces, keď nadnárodný charakter začína nadobúdať aj kapitalistická trieda. Ďalšiu kapitolu autor venuje vplyvu globalizácie na národné štáty. Odmieta názor, že ide o zámerný proces. Prikláňa sa k téze, že globalizácie je dôsledkom reorganizácie výroby, teda že stojí mimo snáh budovať nový svetový poriadok, ale vyplýva z dialektických ekonomicko-výrobných procesov. V záverečnej časti predstavuje dialektický vývoj na vzostupe alternatívnych politických a ekonomických hnutí. Za novú črtu globalizácie považuje nastoľovanie autonómie zdola.

Uchopiť prežité roky života, objímať stromy, uzatvárať symbolicky rukami kruh či prijímať prirodzenosť... Mnoho vecí si môžeme predstavovať pri slovnom spojení Objímanie letokruhov. Knižka s týmto názvom obsahuje mnoho tém: problém ženskej generácie, ktorá sa vyrovnáva so svojou odmietavosťou voči vážnym vzťahom a hľadá stratenú rovnováhu medzi osobným a partnerským životom, fenomén konca európskeho civilizačného boomu, revolta voči dnešnému zautomatizovanému vnímaniu ľudského života, ubúdanie emocionality u človeka ako biologického druhu, vnútorný svet umelcov a otázka umeleckej pravdivosti, aktuálny ekologický problém zvukového smogu, ireálnosť čisto rozumového vnímania javov vôkol seba, téma nenaplnenej lásky... Autorka v básňach využíva prírodné motívy, motívy smútku, času, zvukové motívy, motívy kozmu, osudovosti ale i obrazy z každodenného života. V samotnom závere knihy napokon tlmočí pocity svojich rovesníkov – sídliskovej mládeže deväťdesiatych rokov – nazývajúc ich panelovými deťmi. Paradox je občas východiskom a občas výsledkom nazerania na život. Poézia debutujúcej autorky je odvážna, miestami až revoltujúca, úprimná a spontánna. Čitateľovi azda pomôže rozlúštiť mnohé hádanky jeho vlastného života.

Debutová básnická zbierka filmového a televízneho scenáristu a režiséra Michala Baláža O je súbor básní, ktoré vznikali počas jeho polročného pobytu v Nórsku, kde si formou poézie pod vplyvom rôznych vonkajších a vnútorných vplyvov (polárna noc, nehostinné počasie, majestátna príroda, tvorivý blok v písaní celovečerného scenára, samota a odlúčenie, život takmer mimo civilizácie) písal istý druh „emočného denníka“, „arteterapie“. Základným kameňom rukopisu sú teda vybrané básne z tohto obdobia, doplnené o básne, ktoré vznikali v mesiacoch po návrate a tematicky s nimi súvisia. Hlavnými témami sú univerzálna osamelosť ľudského jedinca, nepatrnosť človeka v porovnaní s vecami, ktoré ho presahujú – človek vs. vesmír, konečnosť vs. nekonečnosť, smrteľnosť vs. nesmrteľnosť, samota vz. vzťah... Dôležitou sprievodnou témou je snaha o kritický pohľad na konzumný spôsob života s povrchnými vzťahmi a nejasnými, často deformovanými hodnotami. Básne sú rozdelené do štyroch kapitol, symbolizujúcich štyri stupne a druhy samoty: ja vo svete, svet vo mne, ja v tebe, ty vo mne. Názov zbierky má dvojitý význam: jednak je to písmeno nórskej abecedy a tiež grafický symbol či značka – kruh preškrtnutý čiarou. Kruh ako nekonečno, cyklus, diera, slučka, prázdno, nula, otvor a „prečiarknutie“ ako negácia, predelenie, rozpolenie/rozpoltenie...

Táto zbierka je plná intímnej poézie debutujúcej poetky Michaely Vankovicovej, ktorá knihou vstupuje do literárno-čitateľského života s podporou Spolku slovenských spisovateľov v rámci Edície mladých slovenských autorov (EMSA) časopisu Dotyky. Obsahuje 54 krátkych, dobre sa čítajúcich básní, v ktorých autorka životné udalosti a vnútorné pocity originálnym spôsobom pretavuje do poetickej roviny. Emocionálny prejav tvorby odhaľuje dynamiku ženskosti, nezvádza k pesimizmu, prekvapuje pointou a nadľahčuje tému, ktorú podáva čitateľovi čo najzrozumiteľnejšie.

Katarína Koláriková Koňariková (1982, Bratislava) do sveta literatúry vstúpila v roku 2001 básňami Výkriky a Samota v literárnej prílohe časopisu Slovo. Prozaicky debutovala v roku 2016 zbierkou poviedok Medzi riadkami (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Jej nová zbierka Na periférii priateľstva obsahuje 16 poviedok s výrazným psycho/hororovitým charakterom, ale aj sentimentálnym rázom s mystickými prvkami a nádychom tajomstva. Základ príbehov je v nenápadnej skutočnej udalosti, ktorá autorku inšpirovala. Názov zbierky je odrazom myšlienok a situácii, v ktorých sa postavy dostávajú na hranu priateľstva a v poslednej chvíli, resp. vôbec si neuvedomia zradu zo strany priateľa. Iné z poviedok majú zas silné sociálne cítenie s nečakaným zvratom na konci. Príbeh poviedok udržuje čitateľa v napätí až do poslednej chvíle a necháva mu priestor, aby si záver urobil sám.

Ivana Kladivíková Miháliková (1982, Handlová) sa písaniu poézie začala intenzívnejšie venovať počas magisterského, neskôr aj doktorandského štúdia a učiteľského pôsobenia na FF UK v Nitre. Charakteristickým pre básne prezentované v zbierke je minimalizmus, kompaktnosť, hra so slovami a voľný verš. Ako výraznejší protiklad vystupuje na jednej strane pohyb, plynutie, putovanie (krédo, prekonanie) a na strane druhej stagnácia a uviaznutie (fragment z nepohnutia, v stave-prístave-predstave-ústave). Mnohé z básní reflektujú vnútorné pnutia súvisiace s nie práve ideálnou realitou, ktoré sa autorka snaží vyvažovať s odstupom a istou formou odľahčenia (s citom pre nezmysel, kolobehy, diagnóza, keď krajinou s hranami poletuje vodítko). Prítomné sú však aj texty, v ktorých je precitnutie do reality a uvedomenie si vlastnej pozície v nej trpkejšie (zaručene čili, sklony, príbeh z bezčasia). Napriek čiastočnej melancholickosti niektorých básní je stále dominantnou snaha o dynamiku a priamočiarosť, ale nie v zmysle jednoznačného výkladu. Viac sa táto priamočiarosť javí ako strohosť vo výraze s dôrazom na dôkladný výber každé jedného slova.