Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 21 z 79

Popri známych dielach nemeckého velikána J.W. Goetheho ostali v úzadí iné, dopĺňajúce mozaiku osobnosti autora, pretože chýbal ich slovenský preklad. Tak to bolo dosiaľ i s Cestou do Talianska. Kniha uzrela svetlo sveta v rokoch 1816 – 1817, čiže uplynulo práve 200 rokov odvtedy, keď prvý raz vyšli zápisky z Goetheho putovania. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov prináša prvý kompletný slovenský preklad prvej autorovej cesty na juh Európy v rokoch 1786 – 1787. Cesta do Talianska nie je len informačne bohatý historický cestopis. Dielo nám poskytuje i vzácnu príležitosť nahliadnuť do žitia i myšlienok jedného z najvýznamnejších nemeckých básnikov a dramatikov, v ktorom postupne spoznávame i zaujatého geológa, snaživého výtvarníka, mystického meteorológa, filozofujúceho biológa, vášnivého študenta prírody, architektúry a umenia a v neposlednom rade filozofa.

Zbierka Kľúč rozostavaného domu, ktorú vydal Spolok slovenských spisovateľov, obsahuje päťdesiat básní srbského spisovateľa Jeremiju Lazarevića. Autor sa narodil roku 1955 v dedinke Kozelj v okrese Ljig (Srbsko). Vyštudoval Prírodno?matematickú fakultu Belehradskej univerzity. Roky pracoval v elitných pohostinských objektoch v Belehrade. V súčasnosti je súkromným podnikateľom. Žije v Belehrade. Často navštevuje Bratislavu, manželkou jeho syna je Slovenka. V Srbsku sponzoruje vystúpenia vojvodinských slovenských básnikov na literárnych besiedkach. Minulý rok sa zúčastnil kolokvia Dunajské elégie, na ktorých predniesol svoj príspevok a vystúpil aj U červeného raka. Je členom Združenia spisovateľov Srbska a Mediteránskej Akadémie Bratov Miladinovovcov v Macedónsku. Vydal básnické zbierky: Čas netvora, Láska nie je iba slovo, Mĺkvy záprah a Kľúč rozostavaného domu. Jeho verše sú napísané úsporným jazykom. Vyhýba sa vyumelkovaným ozdobám a cudzia mu je prázdna rétorika, ináč hodne prítomná v poézii jeho generačných druhov. Úprimnosť a dôraz na etickú stránku básní iste prispieva k tomu, že jeho poézia nachádza veľmi priaznivý ohlas u srbských čitateľov, a pravdepodobne bude tak aj na Slovensku.

K vyzrievajúcej generácii košického básnického okruhu, ktorá sa zúčastňuje na profilovaní nášho literárneho kontextu už viac ako dve desaťročia, patrí aj Tibor Kočík. Osobitne sa radí k tým básnikom, ktorí sú prítomní v slovenskej poézii akosi nenápadne. Nerobí okolo seba veľa kriku. Skôr necháva hovoriť svoje texty, čo prevrávajú jasnou rečou, pokiaľ sa dostanú do rúk čitateľa s vyvinutým zmyslom pre lyrickú obraznosť. Potvrdzuje to aj najnovšia kniha Rok zasvätenca, napísaná v kombinácii klasických, voľným veršom vytvorených básní a reflexívnych básní v próze. V opuse Poetica nymfomatica nájdeme verš „poézia je lovecká vášeň“, ktorý dokonale vystihuje situáciu súčasného básnika, ak ním naozaj je. Tibor Kočík je vášnivý lovec – a jeho tvorba si takisto vyžaduje percipienta s vášňou. Ako veľmi dobrý pozorovateľ každodennosti zaujme nielen svojou nefalšovanou prirodzenosťou, ale aj tým, ako pomenúva slabosti, krízové javy, no aj hodnotovo silné miesta prežívanej reality. Osobitne možno vyzdvihnúť jednoduché, krátke, významovo hutné, dobre vypointované poetické útvary. Akoby v nich dospel k záveru, že nie dĺžka básne, nie zdĺhavo pripravované pointy, ale myšlienková a lyrická čistota môžu najviac osloviť dnešného čitateľa.

Klusov román Pseudologia phantastica je smutný príbeh, z ktorého, žiaľ, cítiť autenticitu. Môže byť poučením a výstrahou, čo je tiež hodnota, a aj preto má miesto v edičnom pláne Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Listy hlavného hrdinu svojej psychickej chorobe, ktorými je prestrihovaný dynamický dej, vytvárajú svojskú mozaiku vypovedaného príbehu. Autor používa všetky formy na jej scelenie. A tak sa odvíja príbeh návratu psychiatrického pacienta do života, jeho zvolenia za riaditeľa školy, napísania románu a napokon jeho vydania. Potom sa dejová línia láme a nasleduje fatálne obdobie slávy, ktorá stúpla do hlavy. Rodinný a osobnostný rozvrat i roztrieštenie života nastane veľmi rýchlo po krátkom opojení úspechom, alkoholom, novou láskou. Všetko neodvratne smeruje k návratu na psychiatriu, kde hlavný hrdina namiesto románov opäť koncipuje korešpondenciu adresovanú svojej duševnej chorobe. Pútavo napísaná kniha ťaží čitateľa svojím realizmom a popri pasážach plných životnej nádeje a romantiky prináša zúfalé listy zničenej osobnosti, v ktorých pisateľ nešetrí ostrými výrazmi pri obviňovaní psychickej choroby za svoj stav. S pohnutím sledujeme zaslepenosť hlavnej postavy, aká býva na pozadí podobne polámaných ľudských osudov, kedy sa človek nevie ovládnuť, vziať sám seba do rúk, aby nezišiel celkom z cesty a neskončil tragicky. Po prečítaní románu ostáva v človeku ticho a priestor na zamyslenie, ako vlastne žijeme, o čo sa snažíme a či má zmysel honba za slávou, či úspechom.

K vyzrievajúcej generácii košického básnického okruhu, ktorá sa zúčastňuje na profilovaní nášho literárneho kontextu už viac ako dve desaťročia, patrí aj Tibor Kočík. Osobitne sa radí k tým básnikom, ktorí sú prítomní v slovenskej poézii akosi nenápadne. Nerobí okolo seba veľa kriku. Skôr necháva hovoriť svoje texty, čo prevrávajú jasnou rečou, pokiaľ sa dostanú do rúk čitateľa s vyvinutým zmyslom pre lyrickú obraznosť. Potvrdzuje to aj najnovšia kniha Rok zasvätenca, napísaná v kombinácii klasických, voľným veršom vytvorených básní a reflexívnych básní v próze. V opuse Poetica nymfomatica nájdeme verš „poézia je lovecká vášeň“, ktorý dokonale vystihuje situáciu súčasného básnika, ak ním naozaj je. Tibor Kočík je vášnivý lovec – a jeho tvorba si takisto vyžaduje percipienta s vášňou. Ako veľmi dobrý pozorovateľ každodennosti zaujme nielen svojou nefalšovanou prirodzenosťou, ale aj tým, ako pomenúva slabosti, krízové javy, no aj hodnotovo silné miesta prežívanej reality. Osobitne možno vyzdvihnúť jednoduché, krátke, významovo hutné, dobre vypointované poetické útvary. Akoby v nich dospel k záveru, že nie dĺžka básne, nie zdĺhavo pripravované pointy, ale myšlienková a lyrická čistota môžu najviac osloviť dnešného čitateľa.

K vyzrievajúcej generácii košického básnického okruhu, ktorá sa zúčastňuje na profilovaní nášho literárneho kontextu už viac ako dve desaťročia, patrí aj Tibor Kočík. Osobitne sa radí k tým básnikom, ktorí sú prítomní v slovenskej poézii akosi nenápadne. Nerobí okolo seba veľa kriku. Skôr necháva hovoriť svoje texty, čo prevrávajú jasnou rečou, pokiaľ sa dostanú do rúk čitateľa s vyvinutým zmyslom pre lyrickú obraznosť. Potvrdzuje to aj najnovšia kniha Rok zasvätenca, napísaná v kombinácii klasických, voľným veršom vytvorených básní a reflexívnych básní v próze. V opuse Poetica nymfomatica nájdeme verš „poézia je lovecká vášeň“, ktorý dokonale vystihuje situáciu súčasného básnika, ak ním naozaj je. Tibor Kočík je vášnivý lovec – a jeho tvorba si takisto vyžaduje percipienta s vášňou. Ako veľmi dobrý pozorovateľ každodennosti zaujme nielen svojou nefalšovanou prirodzenosťou, ale aj tým, ako pomenúva slabosti, krízové javy, no aj hodnotovo silné miesta prežívanej reality. Osobitne možno vyzdvihnúť jednoduché, krátke, významovo hutné, dobre vypointované poetické útvary. Akoby v nich dospel k záveru, že nie dĺžka básne, nie zdĺhavo pripravované pointy, ale myšlienková a lyrická čistota môžu najviac osloviť dnešného čitateľa.

Po dvoch predchádzajúcich básnických zbierkach (Pečate v kameni (2016) – je to výpoveď o morálnej, etickej a mravnej osnove slovenského národa, o obraze jeho duše, srdca tej doby a Čas s Tebou (2017) – v nej nastavuje obraz posolstvu muža a ženy, ich lásky, rodiny, klenbe identity národa, života pokolení) autor tentoraz predkladá čitateľovi básnický obraz domova v identite vlasti, národa, rodiny, regionálneho patriotizmu rodákov, posolstvo súčasným a budúcim generáciám.

Jozef Darmo (1932), novinár, publicista, básnik, spisovateľ, vedec. Po celý život sa novinárstvo, publicistika a vedecká aktivita prepájali s jeho umeleckou dimenziou. Po roku 1968 prišlo takmer 20-ročné obdobie vynútenej exkomunikácie z verejného i vedeckého života a väčšina jeho rozsiahlej rukopisnej tvorby zostáva v samizdatových rukopisoch. V tomto, pre neho ťažkom období práve poézia vypĺňa priestor jeho citového sveta, vnútornej spovede. Od detskej poézie, cez krehkú lyriku, dostáva sa k projektom lyricko-epických skladieb. Ako reflexia na traumatické udalosti doby normalizácie vzniká v roku 2000 skladba Diabolský amok. V roku 2015 predstupuje pred čitateľskú verejnosť s lyricko-epickou skladbou Pečate v kameni (dielo napísal v roku 1972). V najnovšej zbierke básní Čas s Tebou (2017) nastavuje obraz posolstvu muža a ženy, ich lásky, rodiny, klenbe identity národa, života pokolení.

Ktoré okamihy utvárajú smerovanie nášho života? Je to dotyk bosej nohy s mŕtvolou pod hladinou mora? Posledná noc, ktorú strávite osamote v posteli bývalého chlapca? Alebo odvážny telefonát mladej spisovateľke, čo v dome chová pavúky? Akým kľúčom triedi myseľ naše zážitky na tie, čo upadnú do zab-udnutia, a tie, ktorých sa nezbavíme po celý život? Len málokedy nachádzame odpovede na svoje otázky vo chvíli, keď si ich kladieme. Niekedy musíme na pochopenie vlastného príbehu čakať roky, inokedy môžeme (k nemu) dospieť za 24 hodín. Isté je, že či sme veselí, alebo nešťastní, život sa nezastavuje a za každé zatvorené dvere sa odvďačí otvorením ďalších.

Zbierka Keď stíchne naša krv je vítaným autorským počinom špičkového slovenského poeta. Posolstvo, zodpovednosť v tvorbe, výnimočný talent, hlboký intelektuálny a umelecký vklad, to všetko sú hodnoty, pre ktoré Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov s vďakou k autorovi prijalo do edičného plánu tento titul. Prepracovaná poetika, bohatý jazyk, vycizelovaná výpoveď bez jediného zbytočného slova, prienik do duše, silný zásah slovom, vnútorná úprimnosť, zodpovedný systém hodnôt aj výzva k zodpovednosti a prebúdzanie národnej pamäti – to všetko sú atribúty Rezníkovej poézie a dalo by sa ich nájsť ešte omnoho viac. Zbierka je členená do piatich tematicky odlišných blokov Záverečná vo sviatok, Znedeľnievanie, Prorokom býva doma ťažko, Pridajte sa v melódii piesne, Z básní Jána Literáta, z ktorých každý má svoje poetické čaro. Úvod smutný – smútočný tvorí precítená spomienka za zosnulými, no v ďalších blokoch nastupujú témy života – plodného i ľúbostného – prostredia domova, národných osobností, udalostí histórie až po zaujímavú vnútornú básnickú výpoveď i o poslaní básnika a naplnení tohto poslania, výborne vyjadrenú štvorverším: „Život mi horí pod nohami a moju dušu dusí dym. No ak som vinný, tak len preto, že ďalej jak vy dovidím.“ A čítať výpovede tých, čo vidia ďalej, je prínosom pre všetkých, preto ich vydanie je jednoznačným obohatením slovenského knižného trhu. Zbierku dopĺňajú pôsobivé perokresby Martina Kellenbergera.

Možno k tomu prispela aj jazyková bariéra, že začala hľadať iné spôsoby, ako sa s jej priateľom na druhej strane oceá-nu skontaktovať.Ako sa zdá-našla ich.Znamenali však obrat v našich predstavách o tom, ako funguje tento náš starý a známy svet.A začali všetky tie udalosti, ktoré sa valili do našich životov ako voda z pretrhnutej hrádze, aby ich napokon vyplavili na miesto v Karpatoch,ktoré sa volá Jedliny a na ktorom naša minulosť zomrela.

Autor, príslušník staršej, no ešte vždy strednej generácie, vstupuje do literatúry lyrickou výpoveďou, predstavujúcou jeho videnie sveta, pociťovanie vzťahov a prežívanie kríz i oživení tak, ako sme videli podobné výpovede básnikov a poetiek „odchovaných“ celosvetovým, no prinajmenšom európskym, či ešte skromnejšie stredoeurópskym boom poézie šesťdesiatych rokov minulého storočia. Ide o osobnostne i autorsky zrelú poéziu, naplnenú čistými reflexiami i pestrými obrazmi, prikláňajúcu sa k prírode, pričom autor nenápadne naznačuje, že človek a príroda tvoria síce optimálny tandem, no človek si ho niekedy primálo uvedomuje. Knižnému debutu predchádzalo niekoľko úspešných pokusov v literárnych súťažiach tak celoslovenských, ako aj tých s medzinárodnou účasťou. Kniha si nájde svojich čitateľov i priaznivcov medzi milovníkmi intímnej i prírodnej lyriky a významne môže osloviť najmä mladších čitateľovi (i začínajúcich autorov) poézie.

Janka Kupala (1882 – 1942) je jedným z najvýznamnejších bieloruských básnikov, je spoluzakladateľom modernej bieloruskej poézie i divadelného života. Tvorba J. Kupalu od prvého až po posledný riadok patrí Bielorusku a jeho národnej kultúre. Bieloruský spisovateľ Jakub Kolas zdôrazňoval, že nie je možné si predstaviť bieloruský národ bez takej významnej osobnosti, akým bol Janka Kupala.“ Jeho básne boli preložené do vyše 100 jazykov sveta. V slovenčine výber z tvorby barda bieloruskej literatúry absentuje. Medzi málo známe fakty zo života Janka Kupalu možno zaradiť i jeho spoluprácu s Oskarom Mariksom, zakladateľom bieloruskej školy scénografie, ktorý mal slovenské korene. Nadväzne na historickú návštevu Janka Kupalu na Slovensku v roku 1935 sa v minulom roku (po 80. rokoch) uskutočnila návšteva bieloruských spisovateľov a novinárov po jeho stopách. Vydanie výberu z diela majstra bieloruskej poézie je konkrétnym príspevkom slovenskej spisovateľskej obce do nového Dialógu kultúry: Slovensko – Bielorusko. Zbierka básní je určená pre všetkých milovníkov poézie.

Je autorkou piatich knižiek V roku 2014 udelila porota hlavnú cenu – Cenu dieťaťa v súťaži o pôvodnú poviedku pre deti vydavateľstva Perfekt – jej poviedke Ovečky v čerešňovom sade. Za knižku pre deti Bojnickí búbeli získala Prémiu Literárneho fondu za rok 2015 v kategórii detská literatúra. Katarína Mikolášová je aj etablovanou poetkou. Vo svojej piatej zbierke sa nám prihovára s neobyčajnou osobnou silou a pálčivou výpoveďou. Básne tematicky vytvárajú dva brehy – prvý tvoria básne intímnej a prírodnej lyriky, kde autorka skúma svoj vnútorný svet a vzťah k blízkemu okoliu a prírode až po básne spoločenskej lyriky, ktoré predstavujú druhý breh – dianie vo svete. Prostredníctvom postupného gradovania emotívneho náboja asociácií sledujeme jej vnútornú transformáciu, na ktorú nás od začiatku v náznakoch, no občas aj explicitne pripravuje. Zrelá zbierka ponúka uchu lahodiace verše, často minimalistické, avšak s maximálnym uchopením cieľovej emócie. Čitateľský zážitok umocňujú ilustrácie Petra Uchnára.

Maria Nurowska (1944) je jedna z najobľúbenejších a najprekladanejších poľských spisovateliek a o slovenský preklad sa postarala Ivana Schérová. O jej knihy má záujem niekoľko generácii. Je uznávanou autorkou psychologických románov, v ktorých sa obdivuhodným spôsobom prelína psychológia s históriou, politikou i erotikou. Svojou tvorbou dosiahla veľký úspech a získala uznanie kritiky. Jej hrdinkami sú často ženy veľmi vzdelané, výnimočné, intuitívne a vášnivé, ktorých partneri sú nezriedka zapletení do politiky, zmietaní spoločenskými vášňami, v područí politických ideí a ideológií, často poznačení zradou pod tlakom historických udalostí. Román Tvoje meno Ťa predchádza..., ktorý je súčasťou Ukrajinskej trilógie, zožal v Poľsku nepopierateľný úspech. Pre Nurowsku je rovnako dôležité nielen precízne zrekonštruovanie historického a dejinného pozadia románu, ale aj psychologická konštrukcia jej postáv. V románe autorka veľmi zručne vykresľuje hlavnú hrdinku, poukazuje na jej vnútorný boj a etapy pomalej, nečakanej premeny a zároveň zobrazuje fázy vzniku silného, intímneho puta medzi mužom a ženou a nečakaných duševných spojení medzi ľuďmi. Sila hodnoty diela je znásobená faktami, cez ktoré sa dozvedáme o smutnej pravde cesty ku slobode krajiny, ktorá je v područí prezidenta a jeho oligarchov, ktorí disponujú nepredstaviteľnými, nelegálne nadobudnutými majetkami. Pozitívne vykreslená postava aktívnej ženy – Američanky v konfrontácii s postsocialistickou a novo zbohatlíckou realitou môže inšpirovať slovenských čitateľov ako vhodný príklad sebavedomej ľudskej osobnosti.

Jana Melcerová vo svojej formálne výborne zvládnutej a myšlienkovo bohatej poézii akoby otvárala pred čitateľom či celým svetom tajomné izbietky ženskej duše, plné obáv, sklamaní či poznania, ale aj čistej radosti z malých i veľkých vecí života. Žmúri do tmy, no vidí v nej svetlo na križovatkách. Ako keď zatvoríme oči, pomyselne odstrihneme rušivé momenty a zameriame sa na vnútorný monológ. Inokedy zasa len necháme na seba pôsobiť rôzne vnemy a pýtame sa, čo to s nami robí, čo sa to v nás pohlo. Nie vždy to zistíme na prvý raz, ale jedným sme si istí – vidíme jasnejšie. Poéziu Jany Melcerovej, jej hľadanie a nachádzanie odľahčené jemným humorom i nešetrnou sebairóniou, dopĺňajú inšpiratívne čiernobiele fotografie Renáty Černayovej.