Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 20 z 80

Príbehy, momenty a „zapisovanie tela“. To všetko obsahuje Atlas biologických žien (Edícia mladých slovenských autorov časopisu Dotyky), ktorý je druhou básnickou zbierkou poetky Oľgy Gluštíkovej. Texty sú priamou rečou osôb, odhaľujú intimitu a telesnosť autorkiných hrdiniek. Názvom básne nás autorka uvádza do kontextu konkrétnej osoby, predstavuje jej/jeho meno, profesiu, vek či životnú situáciu. Výsledkom sú epické „kontextuálne“ básne, poézia plná emócií – plná ľudí. Od dievčenských fantázií sa dostávame k projekciám, premenám i traumám, od rodových stereotypov k netradičnému vnímaniu a zobrazovaniu každodennosti. V Atlase k nám prehovárajú vdovci, manželia, spolubývajúce, milenci, lekári či dcéry. Nachádzame tu veľrybie bytosti, kozmonautky, feministky i transexuálky, spisovateľky a široké spektrum osudov. Od krájania mäsa či šúpania jablka sa dostávame k podstate životných situácií, k existenciálnemu hľadaniu, k pýtaniu sa. Základom je čudovať sa všetkému prirodzenému: cudzej i vlastnej prirodzenosti. Zbierka je komponovaná do dvoch kapitol: O ľudskosti (pod vplyvom mäsa) a O rybách a rodoch (biologické cykly). Autorka inovatívne pracuje s analýzou ľudského tela, jeho rastu, cyklov, identity, duševných pochodov súvisiacich s ontogenézou a reflektuje vzťahy. Inovatívna je aj v tematizovaní menštruačného cyklu a každodenných rituálov. Gluštíkovej Atlas sa usiluje o novú dimenziu vnímania ženstva. Sprevádza nás domorodými svetmi i sexuálnou revolúciou, mytológiou i demýtizáciou, fyziológiou i nezvyčajnými životnými situáciami.

Známa spisovateľka, rodáčka spod Tatier, ponúka v knižke Modrý encián poviedky o bežných ľuďoch, obyvateľoch malebného podtatranského mestečka, vystaveného, podobne ako celá planéta, „víchrom našich čias“. Protagonisti poviedok sa podľa svojich síl a možností pokúšajú reagovať na ničivé módne trendy životného štýlu, na problémy, ktoré prináša chaotická súčasnosť, a napriek častým zlyhaniam hľadať v sebe samom i v inom človeku zárodok ľudskosti. Poviedky, krátke útržky života, pod zdanlivo jednoduchým, ľahkým príbehom naznačujú duchovné tápanie, súboje s vlastným svedomím, tyraniu bezcitnosti a vypočítavosti vo vzťahu k iným či k trpiacej prírode, hoci ľudia od nej ešte vždy očakávajú liečiteľský zázrak. Skúsená autorka dvadsiatky kníh sa v poviedkach nabitých životom nanovo vyznáva z lásky k rodnému kraju a k jeho ľuďom, no pritom nezatajuje ani častý deficit ľudskosti či iné neduhy, ktorými človeka nakazil egoistický spôsob života – veď aj zvody sveta môžu byť podnetom ľudského hľadania...

Katarína Džunková (1987) debutovala v roku 2010 básnickou zbierkou Palica brata a palica slnka, za ktorú bola ocenená prémiou Ceny Ivana Krasku a cenou za najlepší debut v ankete Kniha roka. Roku 2014 prozaicky debutovala novelou Eupalinova láska. Zbierka Veterné mesto je jej druhou knihou poézie. Hoci názov evokuje atmosféru Petrohradu, kde vznikla časť týchto básní, verše majú omnoho širší záber. Poetka v nich vysiela hlboké sondy do ľudskej duše a do dejín, aby nahmatala to, čo sa jej javí ako živé, pulzujúce srdce ľudskosti. Zbierka prináša nečakané objavy v námetoch, zachytených priam elegickým štetcom výtvarne nasýteného slova.

Básnická zbierka Divé maky je po autorkinom debute Anam cara v poradí už druhou zbierkou. S. Gelvanicsová si zachováva vlastný štýl písania, pričom, akoby sa z role obete presunula na miesto prebudenej. Vidí jasno, no stále neprestáva veriť zázrakom a kúzlam. Zbierka sa skladá z troch častí – Čarosnenie, Mandala a Víla. V prvých dvoch častiach prevláda voľný verš, ktorý poukazuje na realistické videnie sveta, vytriezvenie z prežitého a nenávratnosť k minulému. Básne postupne odkrývajú cestu, akúsi reflexiu na to, čo autorka prežila a ako z toho, výrazne posilnená, vyšla. Magickú atmosféru hlavne v prvej časti zbierky (Čarosnenie) dotvárajú objavujúce sa motívy víl, jednorožcov a dryád. Silná je aj prítomnosť prírodných živlov a iných bytostí. Druhá časť zbierky (Mandala) poukazuje na zjednotenie autorky s prírodou a jej cyklami. Často sa opakuje motív záhrady a jej liečivé pôsobenie na ženu, ktorá doslova splynie so stromom. Stáva sa „Stromženou.“ V tretej časti zbierky (Víla) nájdeme básne vo viazanom verši. Hnacou silou, ktorá ženie autorku k tomu, aby sa nevzdávala, je celkom určite viera v Boha, silu prírody a v samu seba. Posilnená – zranením na niekoľko životov- totiž dokáže vstať a znova kráčať v úsvite, za Láskou a Svetlom. Ilustrátorkou zbierky básní je Izabela Horňáková.

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov prichádza s tretím dielom úspešnej série kníh pre najmenšie deti o príhodách malej Aničky od renomovanej prozaičky Viery Švenkovej, ktorá výraznú časť svojej tvorby venuje deťom a mládeži. Hlavnú hrdinku charakterizuje bystrý rozum a zvedavosť, záujem o bežné i nevšedné veci v každodennom živote. Tieto nežné a poučné príbehy pre predškolákov vedú k rozvíjaniu slovnej zásoby, ponúkajú obraz harmonickej viacgeneračnej rodiny a hravou formou rozširujú obzor vynaliezavých predškolákov. Pre vnímavú Aničku každý deň prináša mnoho prekvapení a komentuje ich s ostrovtipom, ktorý prekvapí i dospelých. Napriek pestrému výberu kníh pre deti na knižnom trhu, vhodných realistických, nevtieravo didaktických a nenásilne výchovných kníh pre najmenších, ktorých „prostredie“ je i samotnému dieťaťu blízke, je stále nedostatok. Poučno-zábavný zámer autorky kompletizujú vydarené a detsky obľúbené ilustrácie Anny Gajovej.

Nová kniha Gabriely Rothmayerovej hodnotovo i štýlovo zapadá do takmer desiatky predošlých. Jej dielo sa stretlo s pozitívnym ohlasom čitateľov aj preto, že v každom je prítomná súčasnosť, videná cez jemnú prizmu nažitého a vždy s tlmeným humorom. Aj titul Ako mladnú muži akoby chcel nalákať na náznak erotiky, ale je to iba návnada. Kniha je návratom do Lastovičieho hniezda (to je debut autorky, za ktorý získala Kraskovu cenu), na Spiš, medzi baníkov, lebo kniha nesie znaky autobiografie. Autorka ponúkne obrázky plnokrvných obyčajných ľudí, ktorí žijú vo vrchoch svoje malé dejiny s citovými zvratmi, s málom peňazí a nemálom problémov, no vždy pevne na zemi. Veľké dejiny sa v knihe premietnu do troch rozhovorov s mužmi, ktorí ich tvorili. Všetky jej ako novinárke zostávajú v hlave a ona hľadá odpovede, čo je to za svet, v ktorom sme sa ocitli a ako sa v ňom správame, ako mladneme a ako by sme mladnúť (zabudnúť) možno chceli. Je to namiesto erotiky politika, obrázky láskavého, ale zvedavého človeka, ktoré trochu prekvapujúco zavŕši Rothmayerová poviedkou. Akoby chcela podčiarknuť, že banálnych príbehov z lacných šou je už dosť, je to také zrkadielko na konci, či sa v ňom spoznáme. Otázka starnutia a kríza zrelého života má v knihe významné miesto. Každá kapitola predstavuje svojský príbeh, zápletku, aké sa často vyskytujú v dnešnom živote. Rothmayerová uvádza do deja aj konkrétnych ľudí a známe udalosti. Z knihy nepriamo zaznieva kritika, autorka svoje postavy nešetrí, i keď by sa dala hľadať výhovorka, že taká je doba. Jej mapovanie, možno túžba, aby bolo všetko trochu ináč, pôsobí ako skrytá pointa autorskej výpovede.

V predhovore k tejto knihe, ktorý je z väčšej časti vlastne poviedkou, autor medziiným hovorí: „... znova som začal pracovať na knižke zobrazujúcej človeka v jeho rôznorodosti a rôznotvárnosti.“ Z kontextu nie je na prvý pohľad jasné, o akú knihu ide, ale môže to byť práve táto. Zodpovedá tomu zmysel citovanej vety. Hoci keď sa človek zamyslí nad Jurigovou tvorbou ako celkom, hodí sa v podstate na čokoľvek z jeho tvorby a je toho mnoho – kompozične, tematicky aj formou, od rozhlasových poviedok a hier, cez divadelné drámy, tvorbu pre deti a mládež až po opulentné romány. Problém človeka je v Jurigovej tvorbe trvalo prítomný a zásadný. Stvárňuje ho v rozličných rovinách od biologickej cez sociálnu či spoločensko-politickú až po duchovno-existencionálnu. A zároveň ho rieši v rozličných súvislostiach, ktoré tvoria pestrú paletu konkrétnych námetov, čo je zreteľné najmä v zbierke pätnástich poviedok Ajhľa, človek!, v ktorých je každá osnovaná na inom tematickom jadre. Vcelku však možno povedať, že autorovi je blízka spoločensko- politická oblasť ľudských aktivít, nebojí sa ísť do ideologických aj morálno-spoločenských zápasov, čo jednak niektoré príbehy vracia do čias, keď sa kládol dôraz na túto stránku umeleckej tvorby, a jednak znova aktualizuje tie problémy, ktoré v deväťdesiatych rokoch z literatúry vypadli a teraz v nej chýbajú, hoci zo života nezmizli, práve naopak, len sa zamietli pod koberec. Jurigove prózy tvoria reťazec spájajúci bez príkras, ale aj bez pľuvancov, minulosť s prítomnosťou, a to spolu s precítením človeka v rôznych spoločenských situáciách. Jurigova tvorba sa dobre číta a to nielen preto, že autor dokáže veľmi nenútene aj ťažkú atmosféru odľahčiť vtipným humorným podfarbením.

Peter Mišák, PhDr. (1950), učiteľ, redaktor, odborný redaktor, zostavovateľ, literárny kritik a publicista, básnik a prozaik, je autorom šiestich kníh básní, z ktorých kritiku zaujali najmä kompozícia Rozhovor na ulici (2009) a zbierka Rút (2014). Venuje sa aj literatúre pre deti a mládež (tri zväzky povestí v spoluautorstve s P. Vrlíkom, jedna samostatne a jedna v spoluautorstve s J. Skovajsom, výber a prerozprávanie menej známych rozprávok zo zbierky Pavla Dobšinského). Po desaťročnej pauze prichádza opäť so zbierkou krátkych próz – poviedok. Voľne nadväzuje na čitateľsky úspešnú knihu Pointa smrť (2007). Alicine psy sú svedectvom doby, ale aj nevšedným „vhľadom“ do ľudských duší, úsilím o portrétovanie človeka v zápase o seba samého, v ktorom sú tienisté i svetlejšie stránky jednotlivcov (ak chceme, tak aj „hrdinov“) v približnej rovnováhe. Dobro nevíťazí vždy nad zlom a ani zlo nemá ustlané na ružiach. Akúsi magickosť vnášajú do príbehov nevšedné pointy, ústiace neraz až do bizarností.

V predhovore k tejto knihe, ktorý je z väčšej časti vlastne poviedkou, autor medziiným hovorí: „... znova som začal pracovať na knižke zobrazujúcej človeka v jeho rôznorodosti a rôznotvárnosti.“ Z kontextu nie je na prvý pohľad jasné, o akú knihu ide, ale môže to byť práve táto. Zodpovedá tomu zmysel citovanej vety. Hoci keď sa človek zamyslí nad Jurigovou tvorbou ako celkom, hodí sa v podstate na čokoľvek z jeho tvorby a je toho mnoho – kompozične, tematicky aj formou, od rozhlasových poviedok a hier, cez divadelné drámy, tvorbu pre deti a mládež až po opulentné romány. Problém človeka je v Jurigovej tvorbe trvalo prítomný a zásadný. Stvárňuje ho v rozličných rovinách od biologickej cez sociálnu či spoločensko-politickú až po duchovno-existencionálnu. A zároveň ho rieši v rozličných súvislostiach, ktoré tvoria pestrú paletu konkrétnych námetov, čo je zreteľné najmä v zbierke pätnástich poviedok Ajhľa, človek!, v ktorých je každá osnovaná na inom tematickom jadre. Vcelku však možno povedať, že autorovi je blízka spoločensko- politická oblasť ľudských aktivít, nebojí sa ísť do ideologických aj morálno-spoločenských zápasov, čo jednak niektoré príbehy vracia do čias, keď sa kládol dôraz na túto stránku umeleckej tvorby, a jednak znova aktualizuje tie problémy, ktoré v deväťdesiatych rokoch z literatúry vypadli a teraz v nej chýbajú, hoci zo života nezmizli, práve naopak, len sa zamietli pod koberec. Jurigove prózy tvoria reťazec spájajúci bez príkras, ale aj bez pľuvancov, minulosť s prítomnosťou, a to spolu s precítením človeka v rôznych spoločenských situáciách. Jurigova tvorba sa dobre číta a to nielen preto, že autor dokáže veľmi nenútene aj ťažkú atmosféru odľahčiť vtipným humorným podfarbením.

Spisovateľka Katja Schneidtová (1970), od roku 1999 ako dobrovoľníčka pomáha utečencom. Mnoho rokov žila s tureckým mužom odrezaná od vonkajšieho sveta v jeho moslimskej veľkorodine. Napísala o tom bestseller týždenníka Spiegel Zajatá v Nemecku. Jej nová kniha Nezvládneme to je veľmi zaujímavou, jedinečnou, aktuálne autentickou i odvážnou spoločenskou sondou zo súčasného Nemecka, ktoré zaplavila vyše miliónová vlna migrantov. Vypovedá o nevyhnutnej účasti dobrovoľníkov na jej zvládnutí a o ich konkrétnych úlohách. Nehovorí však len o vybavovaní dokumentov, zabezpečení bývania, jazykových kurzov, vytváraní vzdelávacích a pracovných kapacít, zaobchádzaní s náboženstvom a s dezinformáciami, o potrebe priblížiť moslimom európsku kultúru či spoločenské zvyklosti. Upozorňuje i na konkrétne úskalia, s ktorými sa stretla, delí sa o riešenia, ktoré vidí, a kriticky podčiarkuje vážne chyby, ktoré treba napraviť. Autorka, ktorá má na konte viac ako desať kníh, hovorí: „Islam nie je s nemeckou kultúrou kompatibilný. A len tak tvrdiť, že islam k Nemecku patrí, je len prázdne gesto, ktorým sa nič nevyrieši.“ Naráža tým na iný výrok kancelárky Merkelovej, ktorá zopakovala predchádzajúce slová niekdajšieho prezidenta Christiana Wulffa o tom, že islam patrí do Nemecka. Aj názov knihy – Nezvládneme to – priamo odkazuje na vetu, ktorú Angela Merkelová v kritických situáciách opakuje: „Wir schaffen das“, čiže „Zvládneme to“. Nefiltrovaný pohľad na každodennú prácu s utečencami a na procesy v dnešnom Nemecku slovenského čitateľa v mnohom poučí a v mnohom prekvapí.

Nové devínske elégie

Pavol Dinka, najnovšie nositeľ národnej ceny za literatúru faktu – Ceny Vojtecha Zamarovského, pripravil už svoju štrnástu knihu, tentoraz s názvom Láska k moci a moc lásky. Už samotný titul naznačuje obsah diela, jeho poslanie a zameranie. Autor sa vydal na cestu hľadačstva pravdy v zložitom procese vývoja našej spoločnosti, predovšetkým však vo sfére kultúry, umenia, literatúry, filozofie a politiky. Láska u neho v symbolickom vyjadrení predstavuje vzťah k pravde, chápe ho ako najvyššiu hodnotu, do kontrapunktu stavia zneužívanie a prekrúcanie pravdy pre zištné ciele človeka (láska k moci) a veľkú silu pravdy (moc lásky) v procese duchovného povznesenia jednotlivca i spoločnosti. Kniha obsahuje kultúrno-filozofické a politologické rozhovory s domácimi a zahraničnými intelektuálmi – filozofmi, politikmi, spisovateľmi a ekonómami. Umenie viesť interview Pavol Dinka preukázal už vo svojej knihe Besy kapitalizmu..., ktorá sa hneď vypredala. Nie náhodou si rozhovory s Pavlom Dinkom zahrnuli do svojich kníh významní českí filozofi Václav Bělohradský, Michael Hauser a Marek Hrubec. Čitateľ ďalej nájde v knihe eseje a úvahy na významné spoločensko-kultúrne, umelecké a literárne témy, literárne črty a reportáže a napokon mediálne analýzy so špecifickým podtitulom Zajakávanie mediálnej mysle. Dielo ako celok ponúka bohaté podnety na zamyslenie.

Ide o nový román Viktora Pelevina, jedného z najvýraznejších súčasných autorov, držiteľa viacerých literárnych cien. Pelevinove romány nesú posolstvo a vedia si ich vychutnať nároční čitatelia, a ani Mafusailova lampa netvorí výnimku. Román zachytáva v štyroch rôznorodých častiach osudy niekoľkých generácií šľachtického rodu Možajských. Autor členil text do štyroch častí, pričom každá je napísaná iným literárnym štýlom zodpovedajúcemu dobe, ktorú zachytáva. Pelevin zabudoval do príbehu i cestovanie časom a snahu pozmeniť budúce udalosti vsunutím nového vynálezu do dôb minulých. Štvrtá časť je prienikom a previazaním celku a zavŕšenie autorskej výpovede, ktorá je pokusom vysvetliť situáciu v Rusku ako zákulisný boj vyšších mocností. Odhaľovanie skrytej symboliky na ruskej i medzinárodnej politickej úrovni, finančné vzťahy aj okultné významy sú lahôdkou pre čitateľa, ktorý si zvykol hľadať Pelevinove skryté súvislosti a významy. Tento hybridný román odhaľuje zákulisné tajomstvo a vysvetľuje hlavné globálne politické a ekonomické problémy, rovnako ako aj ich kultúrne a antropologické väzby, pomocou jednoduchej a zrozumiteľnej symboliky.

Ivan Negrišorac, vlastným menom Dragan Stanić, sa narodil r. 1956 v Trsteniku (Srbsko). Je autorom trinástich básnických zbierok, viacerých románov, divadelných hier a kritických štúdií. Jeho básne a prózy sú preložené do dvanástich jazykov. Autor patrí do neveľkej skupiny najvýznamnejších srbských básnikov, ktorí sa zjavili za posledné dve desaťročia na literárnej scéne v Srbsku. Jeho individuálny básnický vývin, od istého špecifického variantu neoavantgardnej poetiky cez tzv. poetiku lomeného verša až po básne písané v posledných rokoch, ktoré sú silne prifarbené religióznymi a vlasteneckými pocitmi, sú mimoriadne dôležité pre pochopenie zmien estetických priorít v novšej srbskej poézii. Kniha Výstava oblakov obsahuje štyridsať básní. Jedným z najsilnejších inšpiračných prameňov poetiky I. Negrišoraca je vo veľkej miere novodobejší historický osud srbského národa, ku ktorému aj sám patrí, ale aj osud jednotlivca, ktorý si v tomto komplexnom súčasnom živote hľadá orientačné body a spôsoby, ako vôbec prežiť.

Vo svojom najnovšom prozaickom súbore Pascalov tieň sa Jozef Špaček prezentuje príbehmi, v centre ktorých sú v prvej časti knihy takmer výlučne mužskí hrdinovia z učiteľského prostredia, zápoliaci s rôznorodými problémami a ťažkosťami, prameniacimi v ich nie vždy usporiadanom súkromnom živote. Tieto situácie na nich doliehajú s až fatálnou ťažobou (Kentaur, prestupná stanica, Ťažká diagnóza, Pascalov tieň). Do ich osudov zasahuje neraz tajomnosť či nečakaná zápletka až detektívneho rázu, autor sa nevyhýba ani humoru či irónii, uplatňovaných na pozadí svojráznej krajiny Záhoria s dominujúcim obrazom autorovej rodnej Skalice a jej írečitých obyvateľov. Hrdinovia sú pomerne hlboko zakorenení v tomto kúte Slovenska, ktorý akoby v sebe skrýval tajomný magnetizmus nie vždy pochopiteľnej či vysvetliteľnej sily (Stevenson na Záhorí, Žltý venček s bielou stuhou). V druhej časti súboru zobrazuje v dvoch novelách hrdinov s umeleckými sklonmi (básnika a fotografa), ktorí sa okrem tvorivých problémov dostávajú do rôznych náročných vzťahových peripetií, vrátane ľúbostných trojuholníkov (Plachá vášeň, Koho kopú múzy?). V tejto časti nájde čitateľ i lyrické pasáže a nápadité erotické situácie, v ktorých sa postavy ocitajú náhodne i nenáhodne, ako aj odkazy na rôzne literárne i neliterárne súvislosti a väzby. Autor v knihe tematicky i jazykovo výrazne prehlbuje svoje doterajšie osvedčené umelecké postupy, súvisiace najmä s metódou psychologického realizmu.

Známy výtvarník, básnik a prozaik – publicista Miroslav Bartoš ponúka v neveľkom zväzku výber zo svojej prozaickej a publicistickej tvorby. Popri dvoch rozsiahlejších textoch, pripomínajúcich viac portrétovú novelu, než memoárovú epiku, zostavil súbory príležitostnej publicistiky, prevažne fejtónov, besedníc a miniesejí. Krátke texty sa vyznačujú svojou aktuálnosťou, zároveň kultúrnosťou výrazu, obratnosťou štýlu a zvláštnou ingredienciou, ktorú textom dávajú umelci z oblasti vizuálno-výtvarných techník (maliari, fotografi, filmári a i.). Ide o vizualizáciu, pohľadovosť, žiada sa použiť slovo vizualita, ktoré dosiaľ nie je nijako definované (aspoň nie v nami myslenej konotácii). Dielo je rámcované poetickými útvarmi, lyrizovanou esejou na hranici básne v próze (na úvod) a lyricko-reflexívnou skladbou so silnými filozoficko-etickými apelmi. Touto publikáciou potvrdzuje Bartoš ak nie rovno univerzalitu, tak bezpochyby niekoľkorozmernosť svojich umeleckých záberov a snáh. Vovedne od počiatku po dnešok úspešných.