Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 27 z 79

Čítajúc zbierku poézie v Srbsku uznávaného básnika Danilova má človek pocit takej dynamiky a prekvapenia, akoby autor pálil svoje verše z poetického samopalu - neočakávane, drzo, bez akejkoľvek bázne pred čímkoľvek, no presne. Tie zásahy sú mierené na čitateľa a ten sa skrúca z neočakávaných pocitov, pripomenutých príbehov, či cudzích autorových predstáv, ktoré sa mu náhle miešajú do vlastných zážitkov, dramatických chvíľ, čo zažil. Pretože Danilovov jazyk je dokonale obrazotvorný. Niekedy stačí slovo-dve a dokáže v čitateľovi vzbudiť zamýšľaný obraz. Inokedy je to rýchla dráma poskladaná do voľných veršov. Danilov často tematicky siaha k intímnym spomienkam, k rodinným vzťahom. Svoje deti aj predkov pár ťahmi noža-pera pitve neúprosne presne, až má čitateľ pocit, že ich dôverne pozná. Danilov si vo svojej vlasti získal priazeň čitateľov a za dvadsať rokov plodného života vydal 14 básnických zbierok. Prekladateľ Martin Prebudila zachoval odkaz i obsah diela, pretože verše i v slovenčine účinne režú do živého.

V poradí pätnásta zbierka poézie Stanislava Hábera sa zaoberá myšlienkami ľudského osudu. Osud každého človeka je previazaný vzťahmi. Vzťahy ľudí sú zasa podľa autora vždy poznačené chýbajúcou, nachádzajúcou a trvalou láskou, ktorá sprevádza človeka počas jeho života. Od individuálneho poznania Háber prechádza k zovšeobecňujúcemu chápaniu sveta. Napriek tomu nestanovuje definície. Naopak, ponúka cesty, ako sa k poznaniu dostať. Z tohto pohľadu má zbierka meditatívny charakter. Môžeme hovoriť o pokuse do poézie dostať zašifrované mantry. Nie je nutné ich opakovať. Čítaním Háberových veršov sa nám totiž tieto mantry odkrývajú. Stávajú sa rozpoznateľné. Háberová poézia je tak čímsi ako príručkou, ako dešifrovať kódy osudu.

Zbierka reflexívnej lyriky, často aj pochmúrnej, beznádejnej, o moderných medziľudských vzťahoch a vnímaní sveta očami mladej generácie vytrhnutej z tradičných hodnôt, nastavuje poetické zrkadlo spoločnosti. Súčasne však i sama zbierka zrkadlí nové trendy, nové pointy básní, či východiská, ako sú typické postmodernistické úniky z reality, napr. cez drogy. Autorov poetický jazyk je detailne opisný, vťahujúci do emócií, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, niekedy je aj hrubý, ako dnešná mládež býva. Fľaky na jej rukách (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2015) sú z pera mladého chorvátskeho básnika, ktorého domáca kritika ako debutanta v roku 2000 ovenčila literárnou cenou. Odvtedy má na konte tri zbierky básní. Božićove voľné verše s provokujúcimi vnemovými námetmi do slovenčiny preložil o generáciu starší Slovák narodený v zahraničí, Miroslav Demák, pôvodom zo Srbska. Táto tvorivá dvojica sprostredkováva slovenskému čitateľovi zaujímavý pohľad do mladej chorvátskej tvorby, čo prispieva k vzájomnej komunikácii našich slovanských národov.

Štefan Moravčík nespochybniteľne patrí medzi špičku slovenských majstrov poetického pera. Jeho básne sú jedinečným vkladom do literatúry a každá nová zbierka znamená poetický sviatok. Také sú i plastické, farbisté, poeticky mnohorozmerné, skrytými významami preplnené Vruby do medu. Tvoria ďalší schodík nahor na Moravčíkovej životnej púti, sú stále zrelšou, už jesennou poéziou autora, v ktorej si tvorca kladie zásadné otázky bytia a dáva na ne hudbou verša prehĺbené, až Rúfusovské odpovede. V dnešnom svete, kedy sa označenie básnik autorovi prideľuje len na základe toho, že myšlienky zapisuje do strof - v tejto dobe falošných krás - sa kvalitná poézia často nerozlišuje a nedoceňuje, no najmä neobjavuje. Ale dušu nemožno oklamať - tá presne identifikuje, čo je poézia a čo len pod seba spísané výplody mysle. Duša pri čítaní Vrubov do medu zarezonuje, nadchne sa a rozozvučí, spoznáva pravú krásnu, hodnotnú poéziu a ostáva len na spoločnosti, aby mala rozum a ocenila ju - a s vďakou k autorovi ju docenila.

Hry vetra

Radovan Brenkus (30. 1. 1974) je autorom básnických zbierok Pochod mŕtvych (1997), Rekviem v prachu (2002), Romanca s bludičkou (2005) a Dym z ríše tieňov (2009). V próze zaujal poviedkovou knihou Návraty pekla (2005,v poľštine 2013). Tento raz sa prezentuje poémou Snívanie s netvorom. Ide o nebanálny "príbeh" nešťastnej a poznačenej lásky, v strete s úvahami o bohu a morálnom stave ľudstva. Umiestnený v iných než súčasných reáliách ukazuje vôľu zachovať si dôstojnosť v každej situácii, čím sa obohacuje skúsenosť obyčajnej a pritom zvláštnej dvojice. Z ich dialógov sa odvíja úcta k preferovaným hodnotám a k svetu, s ktorého neporiadkom nesúhlasia, hoci prijímajú, čo im osud prináša. Znamená to, že sú bezmocní, že sa poddajú? Pri čítaní tejto poémy sa vynárajú aj iné otázky. Jednako nezostávajú bez odpovedí - čitateľ ich nachádza vo veršoch, alebo sám vo svojej predstave. Knižku obohacujú pôsobivé ilustrácie akademického sochára Martina Račku.

Publikácia z dielne básnika Erika Ondrejičku a výtvarníčky Barbary Paulovičovej je knihou mikropríbehov o písmenkách, v ktorej sa obraz prelína s textom ako grafický celok, čo je originálnym poňatím knižky venovanej deťom vo veku, keď sa prvýkrát stretajú s písmenkami. Dobrodružstvo sa začína, keď písmenká povyskakujú zo zošitov a z kníh. Sú hlavnými hrdinami jednoduchých príbehov zachytených na ilustráciách. Chaos medzi písmenkami vyrieši múdry paragraf, ktorý na zoradenie písmen použije slovník. Tak má znova každé písmeno svoje miesto. Poskytuje sa aj informácia, že latinka nie je jedinou abecedou, ale že existujú rôzne znakové systémy, napr. aj staroslovienske, ktorého zdôraznením autori reagujú na výročie príchodu vierozvestcov. Didaktika je ukrytá, detský čitateľ sa môže nenásilným spôsobom oboznámiť s anatómiou písmen a ich poradím v abecede. Ondrejička dosiaľ publikoval knižku básní pre deti Čo sa skrýva v ceruzke o zvieratách a o Zuzke (Q111, 2009), na vydanie čaká viacero jeho projektov pre detského čitateľa. Kniha je určená vekovej kategórii 4 až 6-ročných detí, t. j. predškolákom a začínajúcim čitateľom, u ktorých ilustrácia zohráva dominantnú úlohu v procese percepcie literárneho diela.

Rodney G. Peffer (významný americký politický filozof, pôsobiaci na Univerzite San Diego v Kalifornii a vystupujúci z pozície liberálneho marxistu) svoju teóriu spravodlivosti sformuloval v roku 1990, keď vyšlo jeho najslávnejšie dielo Marxizmus, morálka a sociálna spravodlivosť. Toto dielo bolo medzitým preložené do viacerých svetových jazykov a po štvrťstoročí sa jeho preklad dostáva aj do rúk slovenských čitateľov. R. G. Peffer je jedným z najcitovanejších predstaviteľov tzv. analytického marxizmu a jeho práca o tomto filozofickom prúde ponúka aj veľmi prehľadný výklad. Marxova teória je dodnes prameňom inšpirácií filozofov a politologických autorov, ktorí starú tému skúmajú z nových pohľadov. R. G. Peffer si všíma v Marxovom diele aspekt morálky a sociálnej spravodlivosti. Mapuje Marxov filozofický a názorový vývin a posuny v jeho postojoch, keď prechádza z pozície radikálneho liberalizmu, cez revolučný humanizmus, až k historickému materializmu, ktorý významne inšpiroval teórie marxizmu. Pokúša sa o určitú kombináciu morálnej filozofie sociálneho liberalizmu (John Rawls) a moderného marxizmu. Morálku pritom kladie do roviny vedeckého statusu marxizmu a nezabúda ju skúmať z aspektu histórie. Rozoberá aj morálny relativizmus v konfrontácii s morálnou objektivitou. V poslednej kapitole diela sa venuje marxizmu vo vzťahu k sociálnej spravodlivosti, pričom začína kritikou justície a práva a končí medzinárodnými štandardmi sociálneho systému a triednym záujmom. Kniha je určená študentom a pedagógom filozofických smerov, sociológie a laickej verejnosti so záujmom o filozofické vedy.

V. Benková, nar. 1939 v Báčskom Petrovci (Srbsko), je členkou Spolku spisovateľov Srbska, Vojvodiny a Spolku slovenských spisovateľov. Píše poéziu, prózu, literatúru pre deti, eseje, publicistiku, prekladá zo srbčiny do slovenčiny. Okrem poviedok, kníh pre deti, románu Stred sveta (2007) pripravila spolu s E. Farkašovou dve antológie – výber z poézie a prózy slovenských spisovateliek z materskej krajiny a z Maďarska, Rumunska a zo Srbska. Je autorkou vyše desiatich zbierok básní, napr. Žltá krajina, čierne drozdy (2004), za ktorú dostala Cenu vydavateľstva Kultúra, Modrotlač (2011), Exlibris morušových listov (2013) a s E. Farkašovou vyšiel po srbsky i výber z ich poézie U zatišju sna – Zo zátišia sna (Prometej, Novi Sad, 2012). Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. V roku 2014 jej v Bratislave udelili Cenu Spolku slovenských spisovateľov. Herbár zeme (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2015) je reprezentatívnym výberom z jej poetickej tvorby, ktorý dokumentuje, že Benkovej vnímanie človeka dneška ani zďaleka nie je odtrhnuté od každodennej reality, od aktuálnej sociálnej zakotvenosti každého z nás. Čitateľovi sa môže zdať, že asociácia predstáv a obrazov, determinovaná spoločenským bytím a súčasne aj postavením človeka v prírode, niekedy ruší tradičnú následnosť úkonov v živej, každodennej podobe a posúva básnický text do roviny pôvabnej imaginácie, ktorá je taká charakteristická pre poetiku jej básní. Po prvý raz sa Viera Benková týmto výberom v knižnej podobe predstavuje na pôde jej materskej krajiny. Niet pochyb, že jej básne zarezonujú u slovenských čitateľov a že autorka osloví tým, čo je špecifické pre dolnozemské videnie sveta (a predovšetkým pre videnie samotnej autorky), ale aj tým, čím tá nadväzuje a čím obohacuje modernú slovenskú poéziu ako celok.

Kniha odkrýva zaujímavé osudy rodiny Čarnogurských a predovšetkým mapuje životnú cestu tohto zaujímavého slovenského politika a rozhľadeného Európana. Ján Čarnogurský je muž, ktorý je vždy sám sebou, vždy individualistický. Nehovorí, čo sa druhým páči, čo sa očakáva, ale iba to, čo si o veci sám myslí. Je možno jediný medzi našimi politikmi, ktorý vie, že politika potrebuje myšlienky. V rozhovore s novinárkou Ivou Kernou hovorí o tradičných hodnotách, o filozofii ľudskej existencie, o význame a poučení z histórie. Ján Čarnogurský je tým, čo je pre formovanie samostatného slovenského myslenia a myslenia na Slovensku nevyhnutne dôležité. Niet dôvodov na lokajské pochybnosti o tom, či môže mať Slovensko politika s vlastným názorom, ale najmä s vlastnou analýzou medzinárodných vzťahov.

Kniha je zaujímavým tematickým skĺbením archeológie, umenovedy, poézie a fotografie. Jozef Vladár začína zamyslenie z histórie umenovedy pri počiatkoch výtvarného prejavu, aby sa vzápätí zameral na drobné plastiky, spomedzi ktorých si vybral praveké zobrazenia ženy z územia Slovenska. Venuše sú ťažiskom knihy. Popri všeobecných informáciách o ženských plastikách v jednotlivých obdobiach praveku autor prešiel ku konkrétnym nálezom najmä z nášho územia a tieto Jozef Krátky zdokumentoval krásnymi fotografiami. Ženská krása sa v diele ospevuje aj vo veršoch, ktoré sa prelínajú pomedzi farebné fotografie - v sonetoch majstra poetického slova Viliama Turčányho. Kniha končí faktografickým blokom kresieb jednotlivých nálezov s ich presným popisom, datovaním a lokalitou nálezu. Celkovo ide o originálne poňatie témy, vďaka ktorému sa podarilo vytvoriť atraktívnu a poučnú publikáciu.

Ján Čomaj (1935), skúsený novinár, publicista a spisovateľ literatúry faktu, sa v knihe esejí, fejtónov a glos venuje problémom súčasnosti, no i závažným dobovým výpovediam. Jeho krátke prozaické útvary sú akýmsi hodnotením politických počinov, histo rických udalostí a spoločenských posunov z odstupu a nadhľadu. Takýmto spôsobom sa venuje napríklad nežnej revolúcii, jej pôvodným cieľom a spoločensko-politickým dôsledkom. Nejde len o holé konštatovania, ale o hlbokú spoločenskú psychológiu. Pritom sa usiluje vyhnúť konfrontácii a príkrym záverom, skôr postupuje z pozície nezávislého pozorovateľa. Je to istý pohľad do zrkadla, ktorý motivuje súčasného čitateľa, aby zaujal vlastné postoje, či už v súlade alebo v konfrontácii s prečítaným textom . Pre nasledujúce pokolenia je podobná literatúra svedectvom doby, ktoré je vždy jedinečné a veľmi potrebné zanechávame tak stopy v dejinách a dokazujeme, že sme nežili naprázdno. Preto je výrazným prínosom pre generáciu, ak má takých kronikárov, akým je Ján Čomaj.

Debut Silvie Gelvanicsovej (1976) Anam cara Priateľ duše vypovedá o citlivej, vnímavej duši a poetickom talente, ktorý sa neutieka výlučne k voľnému veršu, ale úspešne zvláda aj rýmovanú poéziu. Predvádza umenie hry so slovami a vetami, keď rozseknutím výroku na dve krátke vety dostáva očakávaná pointa iný zmysel. Ide o trpezlivo vybrúsenú poéziu, pri ktorej je vidieť, že autorka na básňach zodpovedne pracovala a vypracovala sa ku chvályhodnej kvalite. Tú ocenili v aj poroty rôznych literárnych súťaží (1. miesto Petržalské súzvuky 2009, 2. miesto Literárne Šurany 2009, 2. miesto Benediktova literárna Prievidza 2011). V prvej časti zbierky poskytuje myšlienkam voľnosť voľného verša, emotívne nabitého, presne mapujúceho a odžitého skúsenosťou. V druhej časti dokazuje, že vie myšlienky podriadiť i pevnej štruktúre verša a rýmu, pričom aj ideová stavba básne je mimoriadne vyzretá. Dokáže podať hodnotnú výpoveď a trefne prekvapiť čitateľa zo smeru, ktorý neočakával. Autorkin talent, výrazná poetická práca a zodpovedný prístup k poézii si zaslúžia ocenenie.

Autor poviedok a noviel, scenárista i poet sa vo svojich memoároch delí s čitateľmi o svoj vlastný životný príbeh a jeho osudové medzníky. Memoáre, napísané tradičným chronologickým spôsobom, dopĺňajú netradičné vsuvky veršov ako poetické zhrnutie odžitej etapy života. Čitateľ sa takto na jednej strane ponára do faktograficky detailných, intímne rodinných spomienok premietnutých na plátne dejinných udalostí, no autor zároveň priam geograficky podrobne zaznamenáva ich priebeh vo svojej „krajine nostalgie“, ako nazýva svoj rodný kraj. Vzácny je i spôsob autorovho zaznamenávania atmosféry, poetické láskanie sa s minulosťou, ako aj akýsi symbolický nadhľad. Kniha tiež obohacuje čitateľa o spoločensko-historické poznanie nedávnej minulosti a je určená záujemcom o slovenskú memoárovú literatúru.

Zbierka publicistických útvarov poprednej literárnej vedkyne, komparatistky, pedagogičky a publicistky predstavuje nielen kvantitatívny, ale aj kvalitatívny príspevok k spoločenskému a kultúrnemu zmapovaniu súčasnosti. Jednotlivé štylistické celky sa zameriavajú na rozličné aspekty, spoločenské javy, teritoriálno-historické zvláštnosti a zaujímavým štýlom odkrývajú hĺbku nosnej témy. Čitateľsky atraktívne sú najmä eseje, ktoré informačne rozširuje rozhľad čitateľa. Spomeňme esej Nitraua, ktorá cez plátno romantickej prechádzky starobylou Nitrou preniká do hĺbky histórie tohto územia. Okrem esejí zbierka zahŕňa trefné fejtóny, úderné úvodníky, zaujímavé rozhovory, ale aj recenzie z oblasti kultúry: posúdenia kníh, divadelných predstavení, výstav a filmových predstavení. Tieto žánre sú spoločenským vkladom do zaznamenania kultúrnych podujatí, čím sa tieto umelecké počiny informačne zvečňujú nielen pre súčasníkov, ale aj nasledujúce generácie čitateľov. Kniha je určená odborným i laickým záujemcom o umenovednú literatúru a žurnalistiku, ako aj milovníkom informačne zaujímavej literatúry faktu a esejistiky z kultúrno-spoločenského prostredia.

Básne znamenitého Mikuláša Kováča sú malebnými plátnami harmonického sveta, v akom túžime žiť, hoci dnes akoby už zapadal za horizont, stráca sa nám z dohľadu a postupne i z pamäte. Nálady a situácie autor vykresľuje so zmyslom pre výtvarný detail. Zbierka Všetci ste v mojom srdci prítomní (vydal Spolok slovenských spisovateľov) je súborom veršov z autorovej pozostalosti (obsahuje aj neuverejnené typicky kováčovské básnické skvosty). Je to skúsená poézia obsahom i formou, ku ktorej autor v tvorivom živote dozrel – košatá, presvetlená, voňavá. Sprostredkováva priamy zážitok, priamy kontakt s témou veršov. Čitateľa akoby prenášala do iného sveta a umožňovala mu chvíľu si v ňom požiť a prijať od poeta jeho skúsenosť. Kováčove verše prinášajú do neľudského sveta ľudskosť, klasický hodnotový systém predchádzajúcich generácií, kontakt s prírodou, zmysel pre duchovno. Svoje miesto si tu nachádza i svedomitá práca ako klasická hodnota i ľudská múdrosť prostého statočného človeka. Mnohé z veršov v zbierke patria k vrcholom autorovej tvorby. Na margo zbierky básnik a publicista Š. Cifra napísal: V Kováčových básňach sú „imanentne prítomné opozitá: na jednej strane hodnoty ľudskosti, kresťanského humanizmu, etickej sily umenia, poznania a vnímania prírody ako integrálnej súčasti existencie človeka, vrátane zvierat ako živých bytostí, na strane druhej sklony ľudí k egoizmu, hmotárskemu vzťahu k svetu a negatívne dôsledky necitlivého pôsobenia človeka, ľudskej civilizácie na živú prírodu... “ Posolstvo zbierky si zaslúži dostať sa k svojim adresátom – milovníkom kvalitnej slovenskej poézie.