Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 27 z 79

V pokračovaní príbehu o Aničke, autorka zachytáva momenty z každodenného detského života predškoláčky, ktorej sa narodí brat. Sleduje vývoj bábätka a súčasne i ona robí pokroky a dostáva sa do nových situácií, napríklad spoznáva škôlku. Jednoduché príbehy sú nadľahčené humorom, detskou hrou so slovami. Najmenšie deti sa prostredníctvom pekne ilustrovanej knižky môžu učiť rozprávať a vnárať sa do rodinných vzťahov, 2-4-ročné deti zaujme najmä príbeh a knižku využijú aj prváci na prvé pokusy s čítaním. Skúsená autorka, akou je Viera Švenková, vhodne odhadla jazyk a načrtla situačné dialógy tak, aby pôsobili prirodzene a pritom aj výchovne a poučne. Text dopĺňajú pekné obrázky akademickej, maliarky Anny Gajovej, ktoré sú významným obohatením knihy a rozvíjajú v dieťati zmysel pre estetiku.

V poradí pätnásta zbierka poézie Stanislava Hábera sa zaoberá myšlienkami ľudského osudu. Osud každého človeka je previazaný vzťahmi. Vzťahy ľudí sú zasa podľa autora vždy poznačené chýbajúcou, nachádzajúcou a trvalou láskou, ktorá sprevádza človeka počas jeho života. Od individuálneho poznania Háber prechádza k zovšeobecňujúcemu chápaniu sveta. Napriek tomu nestanovuje definície. Naopak, ponúka cesty, ako sa k poznaniu dostať. Z tohto pohľadu má zbierka meditatívny charakter. Môžeme hovoriť o pokuse do poézie dostať zašifrované mantry. Nie je nutné ich opakovať. Čítaním Háberových veršov sa nám totiž tieto mantry odkrývajú. Stávajú sa rozpoznateľné. Háberová poézia je tak čímsi ako príručkou, ako dešifrovať kódy osudu.

Zbierka reflexívnej lyriky, často aj pochmúrnej, beznádejnej, o moderných medziľudských vzťahoch a vnímaní sveta očami mladej generácie vytrhnutej z tradičných hodnôt, nastavuje poetické zrkadlo spoločnosti. Súčasne však i sama zbierka zrkadlí nové trendy, nové pointy básní, či východiská, ako sú typické postmodernistické úniky z reality, napr. cez drogy. Autorov poetický jazyk je detailne opisný, vťahujúci do emócií, či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle, niekedy je aj hrubý, ako dnešná mládež býva. Fľaky na jej rukách (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2015) sú z pera mladého chorvátskeho básnika, ktorého domáca kritika ako debutanta v roku 2000 ovenčila literárnou cenou. Odvtedy má na konte tri zbierky básní. Božićove voľné verše s provokujúcimi vnemovými námetmi do slovenčiny preložil o generáciu starší Slovák narodený v zahraničí, Miroslav Demák, pôvodom zo Srbska. Táto tvorivá dvojica sprostredkováva slovenskému čitateľovi zaujímavý pohľad do mladej chorvátskej tvorby, čo prispieva k vzájomnej komunikácii našich slovanských národov.

Milan Vároš sa vybral po stopách umeleckých zbierok pôvodom zo Slovenska a získané informácie zhrnul do rozsiahleho, dokumentačne bohatého diela Osudy umeleckých zbierok (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2015) . Prináša zaujímavé fakty o najvýznamnejších európskych zberateľoch umeleckých diel, o amerických milionároch, ktorí kúpili maľby starých európskych majstrov, o dramatických osudoch obrazov českých zberateľov za nacizmu a socializmu. Neznáme skutočnosti prináša aj kapitola o slovenských zberateľoch. Kniha je ilustrovaná viac než 700 výtvarnými prácami, ktoré väčšinou ešte neboli u nás uverejnené. Publikácia sa radí k autorovým predchádzajúcim dielam Stratené poklady 1-2 a Osudy umeleckých diel a ich tvorcov. Boli ocenené Cenou ministra kultúry SR a hlavnou Cenou Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru, Radom Ľudovíta Štúra a ďalšími oceneniami. Kniha Osudy umeleckých zbierok má potenciál hodnotovo a spoločenským prínosom zaradiť sa medzi menované diela a odovzdať čitateľom vzácne poznatky, ktoré autor náročnou systematickou prácou zhromaždil.

Mám malý kúsok raja slabých je zbierkou milostných a predsa filozofických tém. Stanislav Háber ich rozoberá v dialógu tradične s milovanou osobou. Spolu prechádzajú rajom, ale aj peklom tohto sveta plného bolestí, sklamaní a najmä nádeje. Zároveň autor kriticky rozoberá situácie medziľudských vzťahov. V nich sa nestotožňuje s poklesnutými morálnymi zásadami doby. Niekedy preto používa aj expresívnejší slovník. Tak sa mu darí zvýrazniť rozpor medzi tým, čo sa dá nazývať všeobecnou morálkou a individuálnymi hriechmi. Od individuálnych hriechov je totiž už len malý krok k individuálnemu poznaniu. Toto poznanie je síce originálne a osobitne podané, ale obsahuje pravdy, ktoré prežívajú a budú prežívať ľudia v akejkoľvek dobe na akomkoľvek mieste sveta. Preto Háberova zbierka už v názve evokuje hlbší ponor do ľudského trápenia.

Druhá časť Súboja s komunizmom memoárovo približuje politický život Slovenska po roku 1945 a odkrýva neznáme udalosti okolo nových vládcov očami priameho účastníka. Paľo Čarnogurský - politik Slovenského štátu, úzky spolupracovník ruských partizánov, dôstojník Svobodovej armády v Košiciach a spojka medzi demokratmi a komunistami na najvyšších postoch - podáva príbehy, ktoré do veľkej miery sám vytváral. Nikdy nebol osobne tak blízko Husákovi, aby s ním konšpiroval v novej situácii po roku 1945. Objavenie dôležitej časti zhabaného Čarnogurského archívu v Husákovom trezore po tridsiatich troch rokoch je neskutočné. Všetko môžeme čítať so zatajeným dychom.

Kniha krátkych poviedok (s výstižným podtitulkom na obale Kniha zo života o živote) je sondou do najťažších chvíľ v živote človeka. Je to obdobie, kedy sa dostáva na križovatku svojej existencie a buď sám volí, kade sa bude jeho cesta uberať, alebo je postavený do úlohy pozorovateľa a štatistu a musí sa s danou situáciou vysporiadať vo svojom najintímnejšom vnútri. Kniha vypovedá o sile človeka a jeho adaptabilite, o schopnosti postaviť sa tvárou v tvár osudu a napriek všetkému ísť ďalej až do konca. Sentimentalita tu nemá miesto. Kniha je napísaná s láskou a veľkou pokorou k životu a k ľuďom. Je akoby "rodinným podnikom", nakoľko ilustrácie v knihe sú tvorbou autorkinej štrnásťročnej dcéry. Kniha zapĺňa prázdne miesto v našej literárnej tvorbe a spolu s básňami a ilustráciami, ktoré umocňujú túto výpoveď, má neodškriepiteľné právo uchádzať sa o miesto na našom trhu.

Čítajúc zbierku poézie v Srbsku uznávaného básnika Danilova má človek pocit takej dynamiky a prekvapenia, akoby autor pálil svoje verše z poetického samopalu - neočakávane, drzo, bez akejkoľvek bázne pred čímkoľvek, no presne. Tie zásahy sú mierené na čitateľa a ten sa skrúca z neočakávaných pocitov, pripomenutých príbehov, či cudzích autorových predstáv, ktoré sa mu náhle miešajú do vlastných zážitkov, dramatických chvíľ, čo zažil. Pretože Danilovov jazyk je dokonale obrazotvorný. Niekedy stačí slovo-dve a dokáže v čitateľovi vzbudiť zamýšľaný obraz. Inokedy je to rýchla dráma poskladaná do voľných veršov. Danilov často tematicky siaha k intímnym spomienkam, k rodinným vzťahom. Svoje deti aj predkov pár ťahmi noža-pera pitve neúprosne presne, až má čitateľ pocit, že ich dôverne pozná. Danilov si vo svojej vlasti získal priazeň čitateľov a za dvadsať rokov plodného života vydal 14 básnických zbierok. Prekladateľ Martin Prebudila zachoval odkaz i obsah diela, pretože verše i v slovenčine účinne režú do živého.

Štefan Moravčík nespochybniteľne patrí medzi špičku slovenských majstrov poetického pera. Jeho básne sú jedinečným vkladom do literatúry a každá nová zbierka znamená poetický sviatok. Také sú i plastické, farbisté, poeticky mnohorozmerné, skrytými významami preplnené Vruby do medu. Tvoria ďalší schodík nahor na Moravčíkovej životnej púti, sú stále zrelšou, už jesennou poéziou autora, v ktorej si tvorca kladie zásadné otázky bytia a dáva na ne hudbou verša prehĺbené, až Rúfusovské odpovede. V dnešnom svete, kedy sa označenie básnik autorovi prideľuje len na základe toho, že myšlienky zapisuje do strof - v tejto dobe falošných krás - sa kvalitná poézia často nerozlišuje a nedoceňuje, no najmä neobjavuje. Ale dušu nemožno oklamať - tá presne identifikuje, čo je poézia a čo len pod seba spísané výplody mysle. Duša pri čítaní Vrubov do medu zarezonuje, nadchne sa a rozozvučí, spoznáva pravú krásnu, hodnotnú poéziu a ostáva len na spoločnosti, aby mala rozum a ocenila ju - a s vďakou k autorovi ju docenila.

Hry vetra

Radovan Brenkus (30. 1. 1974) je autorom básnických zbierok Pochod mŕtvych (1997), Rekviem v prachu (2002), Romanca s bludičkou (2005) a Dym z ríše tieňov (2009). V próze zaujal poviedkovou knihou Návraty pekla (2005,v poľštine 2013). Tento raz sa prezentuje poémou Snívanie s netvorom. Ide o nebanálny "príbeh" nešťastnej a poznačenej lásky, v strete s úvahami o bohu a morálnom stave ľudstva. Umiestnený v iných než súčasných reáliách ukazuje vôľu zachovať si dôstojnosť v každej situácii, čím sa obohacuje skúsenosť obyčajnej a pritom zvláštnej dvojice. Z ich dialógov sa odvíja úcta k preferovaným hodnotám a k svetu, s ktorého neporiadkom nesúhlasia, hoci prijímajú, čo im osud prináša. Znamená to, že sú bezmocní, že sa poddajú? Pri čítaní tejto poémy sa vynárajú aj iné otázky. Jednako nezostávajú bez odpovedí - čitateľ ich nachádza vo veršoch, alebo sám vo svojej predstave. Knižku obohacujú pôsobivé ilustrácie akademického sochára Martina Račku.

V. Benková, nar. 1939 v Báčskom Petrovci (Srbsko), je členkou Spolku spisovateľov Srbska, Vojvodiny a Spolku slovenských spisovateľov. Píše poéziu, prózu, literatúru pre deti, eseje, publicistiku, prekladá zo srbčiny do slovenčiny. Okrem poviedok, kníh pre deti, románu Stred sveta (2007) pripravila spolu s E. Farkašovou dve antológie – výber z poézie a prózy slovenských spisovateliek z materskej krajiny a z Maďarska, Rumunska a zo Srbska. Je autorkou vyše desiatich zbierok básní, napr. Žltá krajina, čierne drozdy (2004), za ktorú dostala Cenu vydavateľstva Kultúra, Modrotlač (2011), Exlibris morušových listov (2013) a s E. Farkašovou vyšiel po srbsky i výber z ich poézie U zatišju sna – Zo zátišia sna (Prometej, Novi Sad, 2012). Jej básne boli preložené do viacerých jazykov. V roku 2014 jej v Bratislave udelili Cenu Spolku slovenských spisovateľov. Herbár zeme (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2015) je reprezentatívnym výberom z jej poetickej tvorby, ktorý dokumentuje, že Benkovej vnímanie človeka dneška ani zďaleka nie je odtrhnuté od každodennej reality, od aktuálnej sociálnej zakotvenosti každého z nás. Čitateľovi sa môže zdať, že asociácia predstáv a obrazov, determinovaná spoločenským bytím a súčasne aj postavením človeka v prírode, niekedy ruší tradičnú následnosť úkonov v živej, každodennej podobe a posúva básnický text do roviny pôvabnej imaginácie, ktorá je taká charakteristická pre poetiku jej básní. Po prvý raz sa Viera Benková týmto výberom v knižnej podobe predstavuje na pôde jej materskej krajiny. Niet pochyb, že jej básne zarezonujú u slovenských čitateľov a že autorka osloví tým, čo je špecifické pre dolnozemské videnie sveta (a predovšetkým pre videnie samotnej autorky), ale aj tým, čím tá nadväzuje a čím obohacuje modernú slovenskú poéziu ako celok.

Rodney G. Peffer (významný americký politický filozof, pôsobiaci na Univerzite San Diego v Kalifornii a vystupujúci z pozície liberálneho marxistu) svoju teóriu spravodlivosti sformuloval v roku 1990, keď vyšlo jeho najslávnejšie dielo Marxizmus, morálka a sociálna spravodlivosť. Toto dielo bolo medzitým preložené do viacerých svetových jazykov a po štvrťstoročí sa jeho preklad dostáva aj do rúk slovenských čitateľov. R. G. Peffer je jedným z najcitovanejších predstaviteľov tzv. analytického marxizmu a jeho práca o tomto filozofickom prúde ponúka aj veľmi prehľadný výklad. Marxova teória je dodnes prameňom inšpirácií filozofov a politologických autorov, ktorí starú tému skúmajú z nových pohľadov. R. G. Peffer si všíma v Marxovom diele aspekt morálky a sociálnej spravodlivosti. Mapuje Marxov filozofický a názorový vývin a posuny v jeho postojoch, keď prechádza z pozície radikálneho liberalizmu, cez revolučný humanizmus, až k historickému materializmu, ktorý významne inšpiroval teórie marxizmu. Pokúša sa o určitú kombináciu morálnej filozofie sociálneho liberalizmu (John Rawls) a moderného marxizmu. Morálku pritom kladie do roviny vedeckého statusu marxizmu a nezabúda ju skúmať z aspektu histórie. Rozoberá aj morálny relativizmus v konfrontácii s morálnou objektivitou. V poslednej kapitole diela sa venuje marxizmu vo vzťahu k sociálnej spravodlivosti, pričom začína kritikou justície a práva a končí medzinárodnými štandardmi sociálneho systému a triednym záujmom. Kniha je určená študentom a pedagógom filozofických smerov, sociológie a laickej verejnosti so záujmom o filozofické vedy.

Kniha odkrýva zaujímavé osudy rodiny Čarnogurských a predovšetkým mapuje životnú cestu tohto zaujímavého slovenského politika a rozhľadeného Európana. Ján Čarnogurský je muž, ktorý je vždy sám sebou, vždy individualistický. Nehovorí, čo sa druhým páči, čo sa očakáva, ale iba to, čo si o veci sám myslí. Je možno jediný medzi našimi politikmi, ktorý vie, že politika potrebuje myšlienky. V rozhovore s novinárkou Ivou Kernou hovorí o tradičných hodnotách, o filozofii ľudskej existencie, o význame a poučení z histórie. Ján Čarnogurský je tým, čo je pre formovanie samostatného slovenského myslenia a myslenia na Slovensku nevyhnutne dôležité. Niet dôvodov na lokajské pochybnosti o tom, či môže mať Slovensko politika s vlastným názorom, ale najmä s vlastnou analýzou medzinárodných vzťahov.

Kniha je zaujímavým tematickým skĺbením archeológie, umenovedy, poézie a fotografie. Jozef Vladár začína zamyslenie z histórie umenovedy pri počiatkoch výtvarného prejavu, aby sa vzápätí zameral na drobné plastiky, spomedzi ktorých si vybral praveké zobrazenia ženy z územia Slovenska. Venuše sú ťažiskom knihy. Popri všeobecných informáciách o ženských plastikách v jednotlivých obdobiach praveku autor prešiel ku konkrétnym nálezom najmä z nášho územia a tieto Jozef Krátky zdokumentoval krásnymi fotografiami. Ženská krása sa v diele ospevuje aj vo veršoch, ktoré sa prelínajú pomedzi farebné fotografie - v sonetoch majstra poetického slova Viliama Turčányho. Kniha končí faktografickým blokom kresieb jednotlivých nálezov s ich presným popisom, datovaním a lokalitou nálezu. Celkovo ide o originálne poňatie témy, vďaka ktorému sa podarilo vytvoriť atraktívnu a poučnú publikáciu.

Ján Čomaj (1935), skúsený novinár, publicista a spisovateľ literatúry faktu, sa v knihe esejí, fejtónov a glos venuje problémom súčasnosti, no i závažným dobovým výpovediam. Jeho krátke prozaické útvary sú akýmsi hodnotením politických počinov, histo rických udalostí a spoločenských posunov z odstupu a nadhľadu. Takýmto spôsobom sa venuje napríklad nežnej revolúcii, jej pôvodným cieľom a spoločensko-politickým dôsledkom. Nejde len o holé konštatovania, ale o hlbokú spoločenskú psychológiu. Pritom sa usiluje vyhnúť konfrontácii a príkrym záverom, skôr postupuje z pozície nezávislého pozorovateľa. Je to istý pohľad do zrkadla, ktorý motivuje súčasného čitateľa, aby zaujal vlastné postoje, či už v súlade alebo v konfrontácii s prečítaným textom . Pre nasledujúce pokolenia je podobná literatúra svedectvom doby, ktoré je vždy jedinečné a veľmi potrebné zanechávame tak stopy v dejinách a dokazujeme, že sme nežili naprázdno. Preto je výrazným prínosom pre generáciu, ak má takých kronikárov, akým je Ján Čomaj.