Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 29 z 79

Poetka I. Lukáčová (autorka zbierok Slnko šetrí zápalkami, 1996, Písmovízia, 2002, Láskolam, 2004, Duo s ozvenou, 2006, Dotyky nehy, 2009, Deň celý láskavý, 2011) prichádza s pomerne nezvyčajným dielkom v súčasnej poézii – s ucelenou básnickou kompozíciou, ktorá je vystavaná na pôdoryse prírodnej lyriky. Predstavuje nám les ako organizmus, ktorý nám môže byť partnerom. No zároveň vnikajúc do jeho štruktúry ho predstavuje ako zázrak stvorenia, cez ktorý je možné pocítiť veľkosť Stvoriteľa. Ezoteriku lesa vedome či podvedome vníma každý, kto doň vstúpi. Vyjadriť to slovami je schopný len básnik a zároveň dobrý pozorovateľ, ktorý chápe les nielen zmyslovo, ale aj intuitívne. Lukáčová vie navyše vynikajúco tvoriť básnické obrazy, ktoré jednoznačne dokazujú schopnosť jej nadzmyslového vnímania pri viditeľnom duchovnom rozmere.

Ak je niekto zo Slovákov žijúci v cudzine dobre známy medzi krajanmi v Amerike, Kanade, Argentíne, Austrálii, v Nemecku a inde, tak je to bez pochyby Ignác Zelenka, básnickým pseudonymom Eugen Vesnin (1913 – 1983). Poznajú ho nielen Slováci, ale vďaka jeho vedeckému a básnickému dielu aj mnohí cudzinci. Jeho básne boli preložené do viacerých jazykov, pričom odborná kritika ich prijala pochvalne. Žiaľ, takmer neznámy alebo málo známy je doma, na Slovensku. A prečo? Všetky jeho diela vyšli v zahraničí a sú už len ťažko dostupné. Ako napísal autor František Michalovič (editor) „... táto kniha vychádza na počesť 100. výročia narodenia a 30. výročia smrti básnika, prekladateľa, redaktora a renomovaného knihovníka-bibliografa... Ako prvý pokus priblížiť Vesnina slovenskej verejnosti. Je to výber z jeho poézie, ktorý ho predstavuje ako básnika, ale najmä ako človeka... človeka, ktorý z tohto sveta odišiel ako muž bez občianstva, pretože česko-slovenského sa po vojne zriekol a o talianske, hoci žil na Apeninskom polostrove polstoročie, nikdy nepožiadal...“

Prof. PhDr. Ján Kačala, DrSc. (narodený 1937 Dobšiná), je popredný slovenský jazykovedec a známy vysokoškolský profesor, autor 16 samostatných vedeckých monografií venovaných najmä tematike syntaxe, sémantiky, jazykových kategórií, literárneho jazyka, kultúrnych, spoločenských a politických rozmerov jazyka a dejín spisovnej slovenčiny, ako aj vyše 500 vedeckých štúdií, uverejnených doma aj v zahraničí. Ako spoluautor a redaktor má výraznú účasť na tvorbe koncepcie a skoncipovaní ďalšej desiatky kolektívnych prác, medzi nimi takých diel, ako je Krátky slovník slovenského jazyka (4 vydania) a Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1991 (4 vydania), podávajúcich kodifikáciu súčasnej spisovnej slovenčiny. V najnovšej monografii Jazyk majstrov (vydal Spolok slovenských spisovateľov ) sa sústreďuje na rozbor jazyka a štýlu význačných osobností slovenskej literárnej kultúry. Práca je určená všetkým záujemcom o slovenský jazyk, jazykovú kultúru a jazykovú výchovu. Vo vzťahu k učiteľom a univerzitným študentom slovenského jazyka kniha môže slúžiť ako návod na metódu rozboru jazyka a štýlu literárneho diela a postavenia jazyka v komplexe estetického či poznávacieho zámeru literárneho diela.

František Výrostko (nar. 1980 v Martine) je vyštudovaný kontrabasista a aktívne pôsobí na domácej aj zahraničnej hudobnej scéne. Čitateľom sa prvýkrát predstavil v roku 2011 zbierkou poviedok Navonok introvert. Knižka Vo vlastnej sieti je jeho druhý literárny počin. Autor nešetrí kritikou dnešnej spoločnosti. Vtipne poukazuje na absurdity nášho sveta, v ktorom nezáleží na tom, čo človek robí, ale či si vie svoje konanie obhájiť.

Román literárne činného autora Františka Jurigu Žiť cudzí život zobrazuje príbeh chlapcov Ondríka Puteru a Vlada Rančíka, ktorých starší bratia chceli, na protest proti poprave prezidenta SR ThDr. Jozefa Tisu, vyhodiť do vzduchu chemickú továreň. Polícia vec odhalila, bratov zatkla. Justícia ich odsúdila na trest smrti a boli popravení. Rodičov obidvoch odsúdených uväznili. Najviac však mali byť postihnutí Ondrík s Vladom, hoci v čase plánovanej explózie boli ešte malé deti. Nemali totiž nádej, aby sa mohli v ďalšom živote uplatniť podľa svojich schopností. Preto ich otcovia prepašovali do Francúzska, kde mal Ondríkov otec priateľa. Žiaľ, priateľ medzičasom zomrel a chlapci nenašli iné východisko, len vstúpiť do cudzineckej légie. V nej prišiel Vlado o život. Ondrík z légie utiekol a pod cudzím menom sa vrátil domov ako člen vládnucej kasty. Román sa začína krátko po páde komunistického režimu v ČSSR a návratmi do minulosti mapuje skôr psychické než spoločenské problémy jedinca v rôznych situáciách, ktoré sú navyše komplikované jeho dvojitou identitou.

František Výrostko (nar. 1980 v Martine) je vyštudovaný kontrabasista a aktívne pôsobí na domácej aj zahraničnej hudobnej scéne. Čitateľom sa prvýkrát predstavil v roku 2011 zbierkou poviedok Navonok introvert. Knižka Vo vlastnej sieti je jeho druhý literárny počin. Autor nešetrí kritikou dnešnej spoločnosti. Vtipne poukazuje na absurdity nášho sveta, v ktorom nezáleží na tom, čo človek robí, ale či si vie svoje konanie obhájiť.

Milan Abelovský aj vo štvrtom knižnom vydaní básní pokračuje vo svojej tradičnej poetike poznačenej takpovediac emocionálnou racionalitou. V predostretých vnútorne precítených veršoch však ponúka zrelší pohľad na svet a život. Básnická zbierka je kompozične rozdelená do štyroch tematicko-motívových cyklov/častí s poetickými názvami – Čerešne v hanebnej ulici, Továreň na pružiny lúčnych koníkov, Prelet sovy a Svetlo. V nich je čitateľ vtiahnutý do poetického sveta spoluúčasťou na neprerušovanom rozhovore s tvorcom veršov pri objavovaní posolstva „básnických právd“. V 85 básňach (reflexiách, impresiách, sekvenciách) – vybraných z tvorby za ostatné desaťročie – s využitím slov z okruhu základnej slovnej zásoby sa M. Abelovský usiluje nielen odkrývať čosi z tajomstiev človeka na základe podnetov, nálad, udalostí, pocitov, ktoré vytvorili myšlienkovú databázu jeho osobnostného profilu: zvažuje aj priviesť recipienta k mysleniu, úvahám nad nastolenými okruhmi tém s cieľom cez pocitový zážitok, emóciu, priviesť racio v symbióze so srdcom k poľudšteniu.

Bohato fabulovaný románový príbeh kapucína Medarda. Strhujúco vyrozprávaný E. T. A. Hoffmannom, klasikom nemeckej literatúry. Vťahuje čitateľa do hlbín ľudskej duše, do schizofrénie jej intímnych poryvov vyvolávaných ustavične sa meniacimi vratkými polohami na tenkej hranici medzi dobrom a zlom. Autor virtuózne hrá (sám aj hudobný skladateľ) na citlivých strunách tajomna až príšerna, istôt človeka i jeho vnútornej rozorvanosti, náhle meniac hudobný motív aj tóninu, aby nakoniec vyviedol skladbu do symfonickej harmónie. Majstrovsky vykresľuje (sám aj maliar) scény blaha i najhrozivejšej záhuby, frivolnej pýchy i pokornej kajúcnosti, až naostatok jeho dielo vyusťuje do zátišia vnútornej vyrovnanosti.

Milan Abelovský aj vo štvrtom knižnom vydaní básní pokračuje vo svojej tradičnej poetike poznačenej takpovediac emocionálnou racionalitou. V predostretých vnútorne precítených veršoch však ponúka zrelší pohľad na svet a život. Básnická zbierka je kompozične rozdelená do štyroch tematicko-motívových cyklov/častí s poetickými názvami – Čerešne v hanebnej ulici, Továreň na pružiny lúčnych koníkov, Prelet sovy a Svetlo. V nich je čitateľ vtiahnutý do poetického sveta spoluúčasťou na neprerušovanom rozhovore s tvorcom veršov pri objavovaní posolstva „básnických právd“. V 85 básňach (reflexiách, impresiách, sekvenciách) – vybraných z tvorby za ostatné desaťročie – s využitím slov z okruhu základnej slovnej zásoby sa M. Abelovský usiluje nielen odkrývať čosi z tajomstiev človeka na základe podnetov, nálad, udalostí, pocitov, ktoré vytvorili myšlienkovú databázu jeho osobnostného profilu: zvažuje aj priviesť recipienta k mysleniu, úvahám nad nastolenými okruhmi tém s cieľom cez pocitový zážitok, emóciu, priviesť racio v symbióze so srdcom k poľudšteniu.

Bohato fabulovaný románový príbeh kapucína Medarda. Strhujúco vyrozprávaný E. T. A. Hoffmannom, klasikom nemeckej literatúry. Vťahuje čitateľa do hlbín ľudskej duše, do schizofrénie jej intímnych poryvov vyvolávaných ustavične sa meniacimi vratkými polohami na tenkej hranici medzi dobrom a zlom. Autor virtuózne hrá (sám aj hudobný skladateľ) na citlivých strunách tajomna až príšerna, istôt človeka i jeho vnútornej rozorvanosti, náhle meniac hudobný motív aj tóninu, aby nakoniec vyviedol skladbu do symfonickej harmónie. Majstrovsky vykresľuje (sám aj maliar) scény blaha i najhrozivejšej záhuby, frivolnej pýchy i pokornej kajúcnosti, až naostatok jeho dielo vyusťuje do zátišia vnútornej vyrovnanosti.

Bohato fabulovaný románový príbeh kapucína Medarda. Strhujúco vyrozprávaný E. T. A. Hoffmannom, klasikom nemeckej literatúry. Vťahuje čitateľa do hlbín ľudskej duše, do schizofrénie jej intímnych poryvov vyvolávaných ustavične sa meniacimi vratkými polohami na tenkej hranici medzi dobrom a zlom. Autor virtuózne hrá (sám aj hudobný skladateľ) na citlivých strunách tajomna až príšerna, istôt človeka i jeho vnútornej rozorvanosti, náhle meniac hudobný motív aj tóninu, aby nakoniec vyviedol skladbu do symfonickej harmónie. Majstrovsky vykresľuje (sám aj maliar) scény blaha i najhrozivejšej záhuby, frivolnej pýchy i pokornej kajúcnosti, až naostatok jeho dielo vyusťuje do zátišia vnútornej vyrovnanosti.

Martin Vlado, rodený Košičan, autor siedmich básnických zbierok a prozaického diela Mestský pustovník získal dvakrát po sebe (2012, 2013) Prémiu BÁSNE Asseco solutions, v roku 2005 mu redakcia Slovenských pohľadov udelila Cenu za prózu. Sedemnásť nula štyri je súbor 15 poviedok, ktoré oslovujú čitateľa svojským štýlom rozvinutia príbehu a rýchlej, neočakávanej bodky, niekedy zdanlivo bez pointy, čo človeka zastaví a núti ho nad prečítaným sa znova hlbšie zamyslieť. Vladove krátke prozaické útvary sú zväčša založené na retrospektíve, na spomienkach z mladosti, ale niektoré sú i z nedávnej minulosti. Niekedy ide o bodovú udalosť, častejšie však o sledovanie nejakého vzťahu, či javu, alebo kontaktu rozprávača s danou postavou počas dlhšieho časového obdobia, zväčša až do aktuálneho času, v ktorom autor v prvej osobe krátky príbeh rozpráva. Konce sú rázne, mnohokrát neočakávane odseknuté – v podobe stručnej vetičky. Poviedky majú až denníkový charakter a vyvolávajú autentický dojem – čitateľ je presvedčený, že autor všetko napísané skutočne prežil. Nejde pritom o hlboké zamyslenia, skôr o momentky zo života. Na malom priestore stihne niekedy uplynúť dlhý časový úsek života, menia sa charaktery postáv, ich osudy, spoločenské postavenie, čo vyvoláva silný dojem plynutia času.

Martin Vlado, rodený Košičan, autor siedmich básnických zbierok a prozaického diela Mestský pustovník získal dvakrát po sebe (2012, 2013) Prémiu BÁSNE Asseco solutions, v roku 2005 mu redakcia Slovenských pohľadov udelila Cenu za prózu. Sedemnásť nula štyri je súbor 15 poviedok, ktoré oslovujú čitateľa svojským štýlom rozvinutia príbehu a rýchlej, neočakávanej bodky, niekedy zdanlivo bez pointy, čo človeka zastaví a núti ho nad prečítaným sa znova hlbšie zamyslieť. Vladove krátke prozaické útvary sú zväčša založené na retrospektíve, na spomienkach z mladosti, ale niektoré sú i z nedávnej minulosti. Niekedy ide o bodovú udalosť, častejšie však o sledovanie nejakého vzťahu, či javu, alebo kontaktu rozprávača s danou postavou počas dlhšieho časového obdobia, zväčša až do aktuálneho času, v ktorom autor v prvej osobe krátky príbeh rozpráva. Konce sú rázne, mnohokrát neočakávane odseknuté – v podobe stručnej vetičky. Poviedky majú až denníkový charakter a vyvolávajú autentický dojem – čitateľ je presvedčený, že autor všetko napísané skutočne prežil. Nejde pritom o hlboké zamyslenia, skôr o momentky zo života. Na malom priestore stihne niekedy uplynúť dlhý časový úsek života, menia sa charaktery postáv, ich osudy, spoločenské postavenie, čo vyvoláva silný dojem plynutia času.

Babylonská si láska je zbierka poézie, v ktorej Stanislav Háber pokračuje v mapovaní vzťahových otázok muža a ženy. Obaja rozprávajú jedným jazykom, milujú sa a predsa dochádza k nedorozumeniam ako v biblickom Babylone. Ako je to možné? Odkiaľ prichádza chlad medzi dvoch partnerov? Prečo je tomu tak? Babylonská si láska je miestami o láske neláskavej, ktorú je však možné zmeniť. Aspoň Stanislav Háber sa o to pokúša. Nakoľko úspešne, môže posúdiť každý z čitateľov.

Viera Švenková, prozaička, prekladateľka, publicistka, napísala 15 kníh, poviedky boli preložené do desiatich jazykov a na ich základe vznikli televízne filmy Steny a Prstienky z kukučiny. Hrdinkou jej poviedok je súčasná žena, neobyčajne citlivá, s bohatou dušou, vnímavá aj k drobným životným radostiam. Autorka je tradičná i moderná. Tradičná v realistickom opise ľudského života, moderná v chápaní sensibility a pragmatiky života našej spoločnosti. Zbierka poviedok Hory na dosah tematicky kotví v podtatranskom kraji bohatom na prírodné krásy, predražené pohostinstvá, no najmä na rázovitých ľudí, ktorí sa pokúšajú zvládnuť vážne i menej vážne problémy, lásku i neveru, smútok i nádej, v nežičlivom, čoraz odľudštenom svete.

Po sérii ôsmich kníh klasickej žánrovej i subžánrovej humoristicko-satirickej spisby prichádza Berco Trnavec s najnovšou z cyklu humoristických príbehov s titulom KALIGRAMY. Pre úplnosť treba pripomenúť, že už v predchádzajúcom zväzku s názvom DVA KONCE SVETA obohatil svoju zaužívanú tvarovú skladbu miniatúr o literárne klenoty Západu i Východu – o írske limeriky a japonské haiku. Keď ich priradíme k množstvu doteraz prezentovaným nápaditým lakonicky úsečným literárnym formám jeho diel, ľahko dospejeme k poznatku, že tento tvorca nám v bohatej rozmanitosti tém a motívov ponúka nielen nesmierne variabilné kolekcie krátkych žánrov, ale aj lekcie z nevšednej invencie. Takýto závideniahodný žánrový rozsah umožňujúci zmysluplný obsah vždy uviesť v najvhodnejšej forme je príznakom jedinečnosti a tvorivého potenciálu autora. Azda najvýraznejším dôkazom Trnavcovho mimoriadneho formotvorného rozsahu v rade jeho kompozícií je práve deviata kniha – KALIGRAMY, pozostávajúca tento raz z textov epigramov v grafických nákresoch. V čase rozšírenia praktických piktogramov a náučných kníh s dominanciou obrazu nad submisívnym textom popremýšľal tvorivým hľadačstvom motivovaný autor nad čímsi, čo sám nazýva ilustrovanými epigramami alebo epiklipmi. Je to tak trochu sviatočná chvíľa: držíme v rukách nepochybne nie každodennú knihu, nositeľku nekonvenčnej experimentálnej tvorby. Na rozdiel od praktických piktogramov s príkazom je tu do obrazcov zakomponovaná umelecká myšlienka v metafore! Je to teda podstatne vyššia rovina zobrazovania textu, a to aj v porovnaní s epigramami alebo aforizmami z iných autorských dielní, typograficky usporiadaných do nejakého obrázku srdca, vázy a podobne.