Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 30 z 79

Vo vetre života je slovenský preklad úspešného autorkinho románu Solo per amore (Len pre lásku), ktorý vyšiel v Taliansku v roku 2009 pod umeleckým menom Veronika Eva Belmonte (doslovný preklad jej originálneho priezviska do taliančiny). Román sa začína spomienkami hlavnej hrdinky Ester na minulosť. Prenáša nás cez druhú svetovú vojnu, ktorej bezcitnosť zažila ako malé dievčatko. Opisuje povojnové zmeny súvisiace s nastolením komunizmu. V týchto podmienkach sa stretáva so svojou prvou láskou. Dovolí nám nazrieť do zákulisia manželstva s homosexuálnym manželom. Vystrašená z okupácie Československa vojenskými jednotkami Varšavského paktu v auguste 1968 opúšťa milovanú vlasť. Pretĺka sa životom úplne sama, v cudzej krajine, v Taliansku. Zaujímavo vykresľuje svoj život, úspechy a pády, radosti a lásku, manželstvá a rozvody, ako aj pravú tvár talianskej spoločnosti. Toto všetko je zahalené láskou k mužovi – manželovi, predstaviteľovi tajnej organizácie, ktorý bol od nej o osemnásť rokov starší. Spisovateľka nám zanecháva odkaz, že chyby, neúspechy, sklamania, choroby, víťazstvá, pády, sebeckosť a povrchnosť sa dajú zvládnuť len vtedy, keď dokážeme milovať krásy života, pre ktoré sa nám oplatí ŽIŤ. Len pre zaujímavosť, za umelecké zásluhy autorke v roku 1987 udelil prezident Talianskej republiky F. Cossiga čestný doktorát a vyznamenanie – rad Cavaliere (Rytier) Talianskej republiky. V roku 1990 sa V. Krásnohorská vrátila na Slovensko.

Román napísaný na základe skutočnej udalosti zachytáva príbeh rodiny s vážne chorým chlapcom, ktorý napokon po náročnom liečení ako 6-ročný zomrie. Rodičia dieťaťa sú postavení pred zvládanie úloh, ktoré neočakávali. Prekvapivá je výrazná úloha chlapca, ktorý napriek nízkemu veku tvorí silné ohnivko rodiny. Kniha ukazuje vplyv choroby na rodinu, ktorý, paradoxne, nie je len negatívny, ale popri trápení rodinu stmeľuje, vzťahy očisťuje. Pomáha k prehodnoteniu dovtedajšieho života, ustupujú bokom finančné ciele, a do popredia vystupujú vzájomné vzťahy. Autorkin štýl je pútavý, bohaté jazykové prostriedky sú využité na hlboké sondy do psychiky hlavnej postavy doplnené o malebné lyrické obrazy vnímania sveta. Kniha je určená milovníkom kvalitnej slovenskej literatúry, témy partnerských vzťahov a rodinám, v ktorých sa vyskytuje vážna choroba.

V poetickej tvorbe Miroslavy Dudkovej (1979) cítiť jemný a citový aspekt. Poetka často ťažisko sústreďuje na obraz, ktorý druhotne vytvára pocit, inokedy autorka buduje priamo na pocitoch. Rada pracuje aj s náladami. Veľký priestor dáva všedným náladám dňa, niekedy reflexívnym, inokedy upozorňuje, že sú len povrchom, ktorý má svoje hĺbky. Spomeňme aj básne, ktoré sú príbehmi: často vedú od smútku, samoty, melanchólie k stretnutiu, láske, ale následne aj k chladu, zraneniu, a tak autorka konštatuje, že verná je len báseň. Poézia Miroslavy Dudkovej celkovo vytvára zápisy vnútorného sveta. Pominuteľné poryvy, city, nálady a pocity pretavuje do zvečnenej podoby básne, a tak ostávajú verné v oboch zmysloch tohto slova. Autorka je pôvodom z Nového Sadu, ale po štúdiu na Slovensku tu ostala aj pôsobiť. Knižne vydala poému Suchý rok (2003) a zbierku poézie Nahá myseľ (2009). Básne uverejňovala aj v časopisoch Vzlet a Nový život a dostala za ne viaceré ocenenia, počnúc cenami Literárneho Kežmarku v rokoch 1994 – 1997, až po cenu Maše Haľamovej v roku 2008. Zbierka je určená záujemcom o modernú poéziu.

Rozpomienky Ivana Thurzu (1882 – 1964) sú významným svedectvom doby z pera žurnalistu a literáta, ktorý sa aktívne zúčastňoval na politickom a spoločenskom dianí, a dopĺňajú historickú pamäť národa o zaujímavé údaje. Memoáre (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2014) sa začínajú jeseňou 1918, keď autor nastupuje do kancelárie Slovenskej národnej rady, a venujú sa nasledujúcim udalostiam. Jednotlivé informácie Thurzo podáva ucelene a – ak je to potrebné – novinársky precízne načiera aj hlboko do minulosti, aby riešený problém detailne sprostredkoval čitateľovi. Takto pre budúce generácie z pohľadu priameho svedka zaznamenáva významné fakty, ako aj podrobnosti, ktoré obohacujú spoločenské poznanie. Ide o pútavé dielo vypovedajúce o období emancipácie slovenského národa po rozpade Rakúsko-Uhorska, o ktorom súčasné generácie už nemajú bližšiu predstavu.

V rokoch 2007 a 2008 svet zažíval finančný a ekonomický kolaps. Táto kniha odhaľuje jeho príčiny vrátane čoraz väčšej globálnej ekonomickej nerovnováhy, rozmach vo využívaní nových finančných nástrojov, nesprávneho riadenia rizík i úloh, ktoré pri kolapse zohrali bývanie a zadlžovanie. Odkrýva dôkazy o tom, že keď ku kolapsu došlo, nebolo vo svete všetko v poriadku a že mnohí politici a finanční lídri hroziace nebezpečenstvá ignorovali. Autor, uznávaný odborník v oblasti ekonómie na fakulte Oriel College Oxfordskej univerzity, popisuje kľúčové udalosti kolapsu a vysvetľuje hlavné mechanizmy, ktoré prispeli k jeho urýchleniu. Záchranné nástroje zo strany bánk podrobuje bližšiemu ekonomickému rozboru, pričom osobitnú pozornosť venuje skrytým spôsobom ich fungovania a objasňuje, kto v skutočnosti znáša príslušné náklady a v akej miere dochádza k vzniku nových rizík. Hodnovernosť argumentov uvedených v knihe sa zvyšuje aj vďaka tomu, že autorovi sa podarilo identifikovať kľúčové faktory kolapsu a upriamiť na ne pozornosť verejnosti ešte pred jeho vypuknutím. Na margo tejto knihy Charles Goodhart, emeritný profesor na Londýnskej škole ekonómie, odbor bankovníctvo a financie, poznamenal: Andrew Farlow napísal doteraz najzaujímavejšiu knihu o finančnom kolapse (respektíve v období pred ním, počas neho a po ňom), v ktorej sa pod rúškom živého rozprávania o odhalených ľudských slabostiach skrýva úctyhodné úsilie (dvadsaťdvastranová bibliografie obsahujúca autorove prednášky). Keby som mal odporučiť zvedavému laickému čitateľovi jednu jedinú knihu o tom, čo sa vlastne udialo, bolo by to práve toto dielo.

Ján Tazberík, poet, v roku 2012 ocenený výročnou cenou Slovenských pohľadov, autor básnických zbierok Pramene svetla, 1977, Rozpätie jasu, 1983, Interpunkcia svetla, 1990, Spod hladiny kameňa, 2012, sa tentoraz prezentuje zbierkou (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2014), ktorej vnútorné napätie osciluje medzi dvoma pólmi: na jednej strane je to tajomstvo bytia a smrti, na strane druhej hľadanie (i nachádzanie) blízkosti toho druhého v najrôznejších podobách a situáciách. Východisko, ktoré autor ponúka, je skôr ťaživé ako optimistické. Tragika človeka sa viaže s tragikou cesty k poznaniu. Pravdaže, básnik – na rozdiel od deduktívnych filozofických textov – nevyslovuje definície. Tazberíkove básne narábajú skôr s tušením bytia. Autor neraz nachádza príčinu problému v samotných slovách, ktoré akoby odopierali básnikovi možnosť odkrývania spomínaného tajomstva bytia a smrti. Ale v tom je aj paradox: napriek skepse, ktorú má autor voči slovám, ovláda ich na vysokej úrovni. Vyjadruje sa významovo jasne, dá sa hovoriť o presnom chirurgickom reze slova. Sú to básne, ktoré sú filozofiou života a smrti. Aj tam, kde autor píše o vzťahu k žene, si kladie bytostné otázky: kto som ja? Kto je ten druhý? Vieme to?

Štefan Cifra prichádza so zbierkou poézie Čo s takým človekom? s cyklami Stretnúť niekoho a Človek v živote (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2014). V prvej časti prináša básnické štúdie pováh, vlastností a chýb v správaní človeka, skúma svet okolo seba, krehkosť citu a empatie... Cifra sa ukazuje ako prísny moralizátor, skúmajúci vinu, hriech, ublíženie, žiarlivosť, strach, sebanenávisť a bolesť... Jeho básne sú napísané s pátosom čistého človeka a hľadača. Druhá časť zbierky prináša záznamy životných situácií, udalostí, často zlomových, ako je narodenie či smrť dieťaťa pre rodiča, ale aj osudy reálnych či historických osobností, ktorých charizmatický odkaz dodnes osvecuje. Vďaka majstrovskému narábaniu poetickými a jazykovými prostriedkami Cifrove verše evokujú silný dojem, a to nielen v zobrazovaní predmetného, ale najmä pocitového, emotívneho a myšlienkového sveta. Autor už si v prvej zbierke Odrieknutý svet z roku 2001 našiel charakteristický rukopis, ktorý druhá zbierka Čo s takým človekom?, napísaná v rokoch 2001 až 2014, potvrdzuje a cizeluje. Ide o špecifický spôsob písania, o poéziu mysliteľskú, uvažujúcu, múdru, ktorá zodpovedá rukopisu vyzretého básnika.

Autorka vnáša nový rozmer do slovenského literárneho kontextu a žánru žurnalistickej eseje. Podnety, ktoré môže zhodnotiť aj umelecká esejistika, aj hravá fejtonistika, aj komentátorská analytická žurnalistika. Viera Švenková nezaprie filozofické vzdelanie a erudíciu, nápaditú a hravú invenciu rovnako ako výrazné sociálne cítenie, rezistentné voči vládnucim interpretačným schémam. Autorku priam fascinujú protiklady, rozpory a antinómie v minulosti i súčasnosti. Malá časť ľudstva musela vynaložiť (a naďalej vynakladá) veľký dôvtip a veľa prostriedkov na to, aby lož vyhlásila za pravdu, nespravodlivosť za spravodlivé usporiadanie, permanentný vojnový stav za normalitu a podmienku mieru, ekonomické otroctvo za slobodu, aby povýšila svoj záujem na všeobecné právo a zákon, pravdaže, jedine správny, teda možný. Tu pramenia paradoxy, ktoré autorka vidí, pomenúva, metaforicky rozmotáva a „šikovne“ predostiera, a to so šarmom a eleganciou modernej intelektuálky. Navyše má vzácny dar syntézy, dar nadhľadu a jemne ironického odstupu. Ide o tretie, doplnené vydanie čitateľsky mimoriadne úspešnej knižočky – zbierky filozoficky ladených esejí.

Sienkiewicza poznáme ako spisovateľa výnimočných kvalít, veď v roku 1905 ho ocenil aj švédsky výbor pre udeľovanie Nobelovej ceny, ale málo vieme o jeho osobnom živote. Ako sa dopracoval k svetovej sláve? Ako žil, aké bolo jeho súkromné prostredie, vzťahy, pôsobenie? Vieme, že precestoval takmer celý svet. V Kalifornii zakladal poľskú osadu, v Afrike skúmal miestne pomery a poľoval na divú zver. Ponavštevoval skoro všetky stredoeurópske kúpeľné mestá a niekoľko ráz sa liečil aj u nás v Trenčianskych Tepliciach. Holdoval cestovateľským dobrodružstvám a zabúdal na rodinný život, preto sa mu ho ako-tak podarilo usporiadať až pred šesťdesiatkou. Toto všetko a ešte mnoho iných epizód zo Sienkiewiczovho života a tvorby je témou tejto monografie. Čitateľ sa v nej okrem základných informácií o jeho dielach dozvie hlavne, ako žil, ako písal, ako sa v korešpondencii zveroval so svojimi zdravotnými a s existenčnými problémami, slovom, aký bol v bežnom rodinnom a občianskom živote.

Janko Mičko (1978) študoval právo, systematickú filozofiu, katolícku teológiu, učiteľstvo náboženskej a etickej výchovy. Venuje sa štúdiu magického realizmu, kresťanskej a židovskej mystiky, existencialistickej filozofii a filozofii dialógu. Po zbierke poviedok Ako ustrážiť prítomnosť (2011) sa tentoraz prezentuje knižkou Laterna magica. Na jej margo brat Šavol (Karol Lovaš) napísal: „Kúzelná lampa Janka Mička, ktorú sa rozhodol rozsvietiť, je výpoveďou o nás. O obyčajných veciach, ktoré robia obyčajní ľudia a zostávajú pritom neobyčajní. Mičkova sonda do každodennosti je správou o človeku, ktorý jej nie vždy čelí so vzpriamenou hlavou. Vďaka autorovi máme možnosť prežiť nejedno osobné Déjà vu. V tom je výnimočnosť jeho písania. Stačí si sadnúť pod lampu a nechať pôsobiť tajomstvo, ktoré z nej vychádza. Nebude nám neznáme. Mičkove príbehy sú pozvaním stretnúť seba a kus z toho, čo presahuje bytie jednotlivca. Vykročiť z prítomnosti vlastného Ja k Ty toho druhého. Práve ono ponúka obvykle dôležité odpovede, tak ako Mičkova LATERNA MAGIKA.“

Renomovaný spisovateľ Ján Tužinský napísal v časoch svojej mladosti príbeh pre deti Straka nekradne, ktorý je svojimi humánnymi a morálnymi hodnotami aktuálny pre všetky generácie detí. Peter Straka je chlapec, ktorý sa nešťastnou náhodou dostal na invalidný vozík. Nejde však o sentimentálny či smutný príbeh. Naopak, Peter je družný, veselý, obklopený priateľmi, ako sú dobrácky Eguš, plný životnej múdrosti a pochopenia, výmyselník Bernát, každým okrikovaný malý Šubin, neúspešný lovec rakov Juzík, či nesmelá Zuzka. Peter so svojimi priateľmi prežíva prázdniny plné dobrodružstva a napätia. S pomocou dvojice majstrov-hodinárov Hradíleka a Stružku sa im podarí opraviť vežové hodiny, a tým prekvapiť celé mestečko. Napokon sa vďaka priateľom Peter prestane báť rozhodujúcej operácie, ktorá mu má zlepšiť zdravotný stav. Prekoná sám seba, aby nesklamal kamarátov, aby ich posmelil vo viere, že všetko dobre dopadne. Pôsobivosť knižky zvýrazňujú milé ilustrácie Martina Kellenbergera.

Janko Mičko (1978) študoval právo, systematickú filozofiu, katolícku teológiu, učiteľstvo náboženskej a etickej výchovy. Venuje sa štúdiu magického realizmu, kresťanskej a židovskej mystiky, existencialistickej filozofii a filozofii dialógu. Po zbierke poviedok Ako ustrážiť prítomnosť (2011) sa tentoraz prezentuje knižkou Laterna magica. Na jej margo brat Šavol (Karol Lovaš) napísal: „Kúzelná lampa Janka Mička, ktorú sa rozhodol rozsvietiť, je výpoveďou o nás. O obyčajných veciach, ktoré robia obyčajní ľudia a zostávajú pritom neobyčajní. Mičkova sonda do každodennosti je správou o človeku, ktorý jej nie vždy čelí so vzpriamenou hlavou. Vďaka autorovi máme možnosť prežiť nejedno osobné Déjà vu. V tom je výnimočnosť jeho písania. Stačí si sadnúť pod lampu a nechať pôsobiť tajomstvo, ktoré z nej vychádza. Nebude nám neznáme. Mičkove príbehy sú pozvaním stretnúť seba a kus z toho, čo presahuje bytie jednotlivca. Vykročiť z prítomnosti vlastného Ja k Ty toho druhého. Práve ono ponúka obvykle dôležité odpovede, tak ako Mičkova LATERNA MAGIKA.“

Janko Mičko (1978) študoval právo, systematickú filozofiu, katolícku teológiu, učiteľstvo náboženskej a etickej výchovy. Venuje sa štúdiu magického realizmu, kresťanskej a židovskej mystiky, existencialistickej filozofii a filozofii dialógu. Po zbierke poviedok Ako ustrážiť prítomnosť (2011) sa tentoraz prezentuje knižkou Laterna magica. Na jej margo brat Šavol (Karol Lovaš) napísal: „Kúzelná lampa Janka Mička, ktorú sa rozhodol rozsvietiť, je výpoveďou o nás. O obyčajných veciach, ktoré robia obyčajní ľudia a zostávajú pritom neobyčajní. Mičkova sonda do každodennosti je správou o človeku, ktorý jej nie vždy čelí so vzpriamenou hlavou. Vďaka autorovi máme možnosť prežiť nejedno osobné Déjà vu. V tom je výnimočnosť jeho písania. Stačí si sadnúť pod lampu a nechať pôsobiť tajomstvo, ktoré z nej vychádza. Nebude nám neznáme. Mičkove príbehy sú pozvaním stretnúť seba a kus z toho, čo presahuje bytie jednotlivca. Vykročiť z prítomnosti vlastného Ja k Ty toho druhého. Práve ono ponúka obvykle dôležité odpovede, tak ako Mičkova LATERNA MAGIKA.“

Ako priblížiť školákom významnú kapitolu slovenskej histórie spätú s pôsobením svätých Cyrila a Metoda? Odpoveďou je pútavý príbeh zo života dvoch súrodencov, piatačky Táničky a ôsmaka Ondreja. Chlapcovi sa sníva sen o sokolovi, ktorý mu priniesol záhadnú listinu. Jej tajomstvo deti krok za krokom, historicko-detektívne lúštia. Mozaika byzantskej misie na Veľkej Morave sa postupne skladá z dedovho a otcovho rozprávania, z úryvkov kníh, z detského filozofovania. Cesta poznávania sa prepletá s bežným životom hlavných hrdinov, a tak popri šírení osvety o dejinných udalostiach a budovaní národného povedomia nechýba knihe humor a ľahkosť. Chcete sa dozvedieť, aký dar z minulosti priniesol slovenským deťom záhadný sokol? Potom želáme príjemné čítanie! Mimochodom, mnoho zaujímavého sa z knihy dozvedia aj dospelí čitatelia... Pôsobivosť knihy zvýrazňujú aj kresby ilustrátorky Anny Gajovej.

Etela Farkašová – filozofka, spisovateľka – doteraz vydala viac ako dve desiatky kníh, jej texty boli preložené do viacerých jazykov, je v domácich i zahraničných antológiách. Farkašová každou novou knihou čoraz väčšmi nachádza nielen svoju osobnú „tvár“, ale aj literárnu polohu, ktorá umožňuje vyniknúť jej štýlovým vlastnostiam, tematickému záberu determinovanému profesiou i životom autorky, jej tvorivým aj intelektuálnym záujmom. Na margo jej ostatnej knihy Na rube plátna, pozostávajúcej zo siedmich poviedok, spisovateľ Anton Hykisch napísal: „(Autorkine slová) skúmajú priestor okolo seba, aby nakoniec poviedka dospela do konca jednoduchou záverečnou vetou. Farkašová je naozajstnou majsterkou v rafinovanom dobýjaní neznámeho terénu ľudskej duše...“ A literárny kritik Derek Rebro konštatuje: „.. písanie ako tkanie a zamotávanie utkaného vytvára napätie s jednou z ústredných tém Farkašovej písania. Tou je (zdanlivo protikladná) modernistická viera, resp. túžba po celistvosti, autentickosti, chvíľami dokonca hodnotovej hierarchizácii – nie však v zmysle nadraďovania (sa). Naopak, pre ,hrdinku‛ je dôležitá vzťahovosť, súcitenie, začlenenie individualít do komunity...“

V románe Schizofrénia autorka obrátila svoj kritický pohľad na morálne zlyhávanie niektorých ľudí, zaťažených na majetok. Už v samotnom úvode vtiahne pozornosť do deja plného napätia, kde časť príbuzenstva bohatej a bezdetnej staršej vdovy Melánie v chorobnej túžbe po bohatstve rozohráva okolo nej špinavú hru, v ktorej sa stáva začas obeťou. Na pozadí rodinného príbehu, písaného z pohľadu troch hlavných postáv, Příhodová rozkrýva spektrum vyhranených ľudských typov a zároveň vykresľuje, ako ľahko a nenápadne možno prísť o svojprávnosť, majetok a napokon aj o život. Popri morálnom zlyhávaní sa v románe z troch pohľadov rozvíjajú pred čitateľom aj tri osudové lásky, navonok odlišné, kruté, krehké i vášnivé, odohrávajúce sa v odlišných prostrediach, no rovnako silné a schopné podržať človeka, dokonca vrátiť ho k dobrým zásadám a zmeniť.