Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 23 z 79

Kniha známeho slovenského spisovateľa Blažeja Beláka Hrnčiarovo pole obsahuje pätnásť poviedok – pútavých príbehov týkajúcich sa rôznorodých životných situácií človeka s časovým rozpätím od povojnových čias až po súčasnosť. Človek v epickom priestore Blažeja Beláka je konfrontovaný vždy s komplikovanou realitou, v ktorej nachádza spravidla východisko, ak sa pridržiava hodnôt korešpondujúcich s kresťanským svetonázorom. Belákove prózy v kontexte jeho epického diela sú svojím spôsobom modernistické a možno ich zaradiť napríklad do príbuznosti neskorých Jarošových prác. Belák si však udržiava jemný odstup od zobrazovanej reality a dbá na vytváranie svojskej atmosféry, v ktorej sa odohráva ten-ktorý epický príbeh. Na margo knihy básnik Teofil Klas napísal: „Zbierka Belákových poviedok je čosi ako prehliadka strateného, ale i nájdeného času. Zo všetkých sa zračí vyhranený autorský mravný postoj. Nájdeme tu niektoré podstatné znaky toho, chvalabohu, už minuvšieho obdobia skarikované – pritom bez preháňania, veď sme to zažili – do podoby, ktorá je nám, jeho súčasníkom, totiž dôverne známa a ktorú si sčasti neradi pripomíname: pretože je nám (veď už aj vtedy bola) bytostne cudzia (ibaže sme si veľmi nevedeli pomôcť). Cez všetko preniká, ako úsmev cez slzy, svetlo pravdy“.

Z dvoch brehov je názov novej básnickej zbierky Vladimíra Skalského, ktorú 23. mája prezentovali verejnosti v Slovenskom dome v Prahe. Autor je predsedom Združenia Slovákov žijúcich v zahraničí. Žije v Prahe. Názov zbierky je samozrejme metaforou - jeden breh je Slovensko, odkiaľ autor pochádza, a ten druhý Česko, kde žije. Zbierka obsahuje 39 básní, tematicky sú to básne o hľadaní "Boha dejín" (Kríž o zemiakoch), o pominuteľnosti života (Balada o perle, Tisíckrát môžeš zmeniť rekvizity), o jeho hektickosti (Na hrane), o bolesti, o potrebe krásy (Čiernou fixkou píšem do noci, Čajové lístky v mazute) ), o súvislostiach (nádherná báseň V tieni Konštantínopolu), o potrebe ľudskej vzájomnosti (Myšlienky nad hlavami), Nechýba ani milostná poézia (Túžba, Veľký akumulátor). Autor sa básňou Pocta Milanovi Rúfusovi aj k veľkému básníkovi hlási, a ten básnický štýl rúfusovskej hĺbky a rúfusovského hľadania tu je. Takouto básňou, kde je Skalský Rúfusovi roven, je už spomenutá báseň Čiernou fixkou píšem do noci: "Čiernou fixkou píšem do noci/Na fraky suverénov/Do očí vrán/Len občas/Omylom/Zavadím o čosi/Rozochvené/Zraniteľné/Vydesený jednorožec uteká/So škvrnou".

Harald Stiffel, autor knižky Lenka a sedem psychopatov, nie je slovenským čitateľom neznámy. Zbierka poviedok Poľovnícke tragédie vyšla u nás už dvakrát (r. 1990 a r. 2010 v rozšírenom vydaní), okrem toho vyšli Rozprávky z Cachu (r. 2007) a zbierka poviedok Mrchy (r. 1994) s veľmi dobrým čitateľským ohlasom. Preto možno niektorých prekvapí, že H. Stiffel ako náš špičkový odborník na trestné právo dokáže skĺbiť špecializáciu, kde sa vyžaduje maximálna exaktnosť založená len na faktoch, s takým sympatickým rozletom fantázie, s akým sa stretáme aj na stránkach tejto knihy. Spomínané fantazírovanie však u hĺbavého čitateľa môže naraziť na už vôbec nie sympatickú podobizeň reálnej „človečiny“, ľudskej hlúposti, krutosti či bezradnosti. Spojenie takýchto dvoch línií do jednej knihy je v beletrii ojedinelé a ponúka výnimočný zážitok, ktorý v čitateľovi doznieva dlho po tom, ako prečítal poslednú stránku.

Členením na tri časti sa druhá zbierka Alojza Nociara (1948) podobá na jeho prvotinu z roku 1979 s názvom Zátišia. Kým v prvej zbierke máme dočinenia s mladým básnikom, druhá je skôr sprievodcom života a jeho spätným hodnotením. Nestratili jeho verše aktuálnosť, ak chceli byť aj zrkadlom doby? Už v prvej časti zbierky i v rovnomennej básni Torzo nejde iba o „...záblesk čias/čo prehrmeli mimo...“, o prechádzku galériou zážitkov či starých lások a významných okamihov. Ide tiež o miestami až krutú sebareflexiu muža, s ktorým sa život nemaznal. Práve zápasom s ním však autor chcel nájsť jeho zmysel. Druhá časť zbierky, Stratené svety, sa začína rozlúčkou s časmi detstva a starého sveta, hľadaním ľudí i vecí, ktoré sa pominuli. Básnik sa však len krátko poohliadne, aby sa potom stal sprievodcom nielen po osobnom svete, ale uchopil život v tej podobe, v akej ho môžu vnímať aj ostatní. Uprostred tretej časti s názvom Okamih spomienky sa objavuje dlhá báseň Portréty ako kontrapunkt k skratkám okolo nej. Jej inšpiráciou boli verše z dvoch listov zamilovaných mladých ľudí. Verše, čo znejú akoby z iného sveta, ktorý sa kamsi stratil, a my by sme aspoň čosi z neho tak radi vrátili späť.

Anton Blaha sa po úspešnom titule Manderla a Modrý Maurícius predstavuje v novej knihe súborom esejí, úvah, glos, v ktorých sa trefne vyjadruje k závažným spoločenským témam, ktoré zaujali autora aj verejnosť, zasluhovali si pozornosť alebo ho nabádali k zaujatiu stanoviska, či k zamysleniu. Totiž stále verí, tak ako mnoho píšucich autorov, v magickú silu slova, ktorá dokáže niekedy pohnúť listom na strome, ba neprestajne dúfa a čaká, že niekedy pohne aj celým stromom. Tých rôznych jesenných listov, ktorú mu „popadali“ na písací stôl, je viacej. Sú zo sféry literárnej, z histórie, výtvarného umenia i oblasti spravodlivosti. Jeden sýto červený list je o incidente s kauzou Malinová. Jeden hnedý list prislúcha jubilejnému výročiu Norimberského procesu, ktorý sa stal bezprecedentným medzinárodným aktom. Týmito prípadmi sa zaoberá preto, lebo spravodlivosť má toľko tvárí, ako je farieb na pestrej palete jesene. Súčasťou knihy sú aj portréty niektorých známych osobností – spisovateľov, výtvarníkov, vedcov, staviteľov, ale aj vojvodcov... Kniha je ilustrovaná nádhernými farebnými kresbami ôsmich renomovaných slovenských výtvarných umelcov. Niet pochýb, že aj táto publikácia pozoruhodného autora obdareného výnimočnou literárnou dispozíciou osloví širokú čitateľskú verejnosť.

Svetlana je úspešná, ale osamelá žena, ktorá postupne prichádza o všetky svoje životné istoty. Po sklamaní v láske i v podnikaní sa utiahne na vidiek do opusteného domu po svojom otcovi, aby tu, v rodisku svojich predkov, spoznala hodnoty, ktoré sú pre ňu dôležité. Nájde tu nielen pokoj a stratenú sebadôveru, ale aj hlboké priateľstvo a možno… životnú lásku?“

Román Pre tvoje mŕtve oči je pokračovaním úspešného románu Žiť cudzí život (VSSS, 2014). Zachytáva kladné aj záporné stránky zmeny spoločenského systému hlavne v oblasti dopadu na medziľudské vzťahy a psychiku spoločnosti. Predchádzajúci príbeh skončil vraždou dcéry hlavného hrdinu Marcela Protivňáka a samovraždou jeho manželky. Protivňák, bývalý člen francúzskych légií, sa rozhodne vrahov vypátrať a potrestať. Preniknutie do podsvetia považuje za najlepšiu cestu na zistenie pravdy o príčinách vraždy a vrahoch dcéry. Zisťuje, že o svojej dcére a jej živote nič nevie. Pri pátraní príde na to, že bola členkou ochranárskej organizácie na záchranu človeka ako živočíšneho jedinca. Napokon sa mu podarí vypátrať, kto aj prečo Moniku zavraždil. Pri mŕtvolách manželky a dcéry sľúbil, že ich pomstí. Vie, kto je vrahom, ale on sám je lekár. To je ďalší problém, a nie jediný, lebo tu vyvstáva otázka, či nie je dôležitejšie pokračovať v práci, pre ktorú bola jeho dcéra zabitá. Na príklade hlavného hrdinu Juriga ukazuje, že len silný jedinec môže odolať tlakom a nástrahám v dobe, v ktorej najväčšou hodnotou je bohatstvo, potlesk davu a ľahký život, kde spoločenská hodnota človeka nevychádza z duševnej veľkosti, zo schopnosti, čo dokáže pre spoločnosť vytvoriť, nakoľko svojím konaním prispieva k poľudšteniu človeka, ale koľko dokáže zarobiť. Autor nepaušalizuje, ale snaží sa vychádzať z vlastných vedomostí a aplikovať ich na svojich hrdinoch. Veľa priestoru venuje emocionálnym vzťahom, láske, erotike, jednotliví protagonisti sa vracajú k týmto vzťahom a prehodnocujú ich. Juriga narušuje chronológiu, často sa vracia do minulosti a tým dej nadobúda potrebnú plasticitu. Autor prichádza s novými témami a novou koncepciou, čo činí jeho dielo jedinečným.

Poézia je dáma, ktorá rada skrýva svoju tvár. Preto ju každý autor pozná trochu inak – a to je dobre. Poézia je dáma, väčšinou navyše aj tajomná a to v prípade Stanislava Hábera platí v plnom rozsahu. Jeho poézia by sa dala do¬konca označiť za dámu v závoji. Občas sa môže zdať trochu príliš zložitá, ale to je jej neodňateľné právo. Pri jej čítaní máme pocit, akoby sa nám prihovárala z druhého brehu, ale zrazu si uvedomujeme, že sme tam s ňou. A v tom je jej hlavné čaro i prínos

Román T bezpochyby zaujme nielen milovníkov Pelevinovej tvorby, ale všetkých náročnejších čitateľov – predovšetkým ctiteľov diela Leva Nikolajeviča Tolstého, od osoby ktorého sa román odvíja. Uskutočňuje sa to bizarným, dnešnou dobou poznačeným spôsobom, kedy sa tvorba podriaďuje komerčnosti, rýchlosti, na diele pracujú niekoľkí autori a stráca sa identita spisovateľa-tvorcu. Vnímavejší čitateľ sa nebude nudiť ani sekundu. Sleduje totiž lúštenie záhady modernej románovej postavy – tajomného T., obratného bojovníka, schopného jediným úderom preraziť dosku stola či stenu. T. sa za kulisami prítomnosti (akčnými scénami) usiluje nájsť vzdialené spomienky. Chce zistiť, prečo putuje do legendárnej Optinskej pustovne a kým vlastne naozaj je. Cesta k identite je však neľahká. T. totiž vystupuje v role postavy (marketingovo plánovaného) bestselleru písaného na objednávku striedavo piatimi autormi, „literárnymi negrami“ kabalistu Ariela. Bojuje s podvedomím manipulátorov o svoje ja, aby sa opäť stal tvorcom, L. N. Tolstým. Námet poskytol Pelevinovi široký priestor pre iróniu voči populárnej literatúre. Okrem napínavého lúštenia záhady identity grófa T. tak čitateľ sleduje neprestajný boj o literárny štýl a so štýlmi. Štýl je totiž dušou tvorcu, ktorý zápasí o bytie, aby aspoň v kútiku súkromia vedel povedať, kedy je prinajmenšom trocha sám sebou a smie sa brať vážne. Tak či onak, hra sa zabíja a obnovuje vlastnými zbraňami a známy autor opäť kladie prenikavé otázky a odpovedá na ne sotva vytušiteľnými odpoveďami.

Autori publikácie pomocou súčinnosti prírodných, spoločenských a duchovných vied ponúkajú cez prizmu kresťanského svetonázoru a slovenskej štátnej identity evolučné vysvetlenie rivality Západu a Východu. Táto rivalita síce korení vo fylogenetickej a ontogenetickej pamäti ľudstva, ale jej súčasná podoba sa stáva hrozbou zániku tak slovenskej, ale i stredo- a celoeurópskej identity. Vinou radikálnych elít moci sa totiž zbehlo spolupôsobenie nasledovných záporných javov: sebeckého novopohanstva, bohatnutia boháčov a chudobnenia chudobných, praktizovaného kynoženia života od potratov po eutanáziu, vnucovania multikulturality cez inváziu ilegálnych votrelcov do Európy, islamizácie Európy a podnecovania nukleárneho konfliktu na pomedzí Ukrajiny a Ruska. Po kolapse totalitného komunizmu sa dostáva do kolapsu aj hedonistický konzumiznus. Spanikárené radikálne elity našej západnej hemisféry prijali „obrannú doktrínu“ o „vedení permanentnej svetovej vojny“. Musíme žiadať našich spojencov, aby namiesto barbarského „antinukleárneho dáždnika“ prijali s ruskými súpermi „mierotvorné slnečníky“ spolupráce Západu a Východu. Je potrebné mobilizovať súčinnosť západného a východného kresťanstva i mierumilovných bezvercov, aby sme spoločne ozubadlili temných radikálov na oboch stranách barikád.

Prvá básnická zbierka M. Daniša (1960) Dážď stratených vyšla v roku 2002. Následne vyšli zbierky Architektúra lásky (2005), Dlaždičov sen (2007), Jadierka (2008), Šperky v oblakoch (2010), V ľudskej koži (2012), Čiernobiela z porcelánu (2014), Mám strach z tohto sveta (2016). Krehké z kameňa je výberom toho najlepšieho z básnickej tvorby autora. Zbierka je rozdelená na šesť organických častí naprieč rokmi. Vnímavý čitateľ bude mať možnosť zdieľať autorove pocity a originálne myšlienky na tému detstva a domova, lásky k ženám, vlastného ja, filozofie, dejín a sveta, viery a prírody. Záverečná časť sa v krátkych útvaroch hutne vyjadruje zo srdca i z rozumu k veciam, ktoré z času na čas cítia aj mnohí z nás.

Autor predstavuje čitateľom zbierku osobnej lyriky. Tradičné témy ako láska, sklamanie, sebareflexia sceľuje spoločný podkladový motív – fenomén mesta, prírody a prírodných živlov charakteristických pre melancholické časti roka. Akoby odrážali autorove vnútro, ktoré je do istej miery poznačené nostalgiou až smútkom. Akoby nepatril do súčasného sveta, ktorý ho niekedy zraňuje a ktorému nie vždy rozumie. Hľadá sám seba, hľadá spolupútnikov, s ktorými by sa stretol na rovnakej vlnovej dĺžke. Nevyhýba sa však ani motívom, ktoré sú v slovenskej poézii zriedkavé alebo dokonca tabuizované (násilie, vojna, fantazy, škodoradostná irónia). Autorov pohľad na mnohé stránky života je nekonvenčný a originálny, básnická forma je zväčša voľná a mnohé, najmä kratšie útvary, pôsobia ako myšlienkovo obsažné aforizmy.

Sofokles je jeden z najväčších starogréckych dramatikov. V jeho hrách dominuje ľudská vôľa, psychológia jednotlivých postáv a z nej vyplývajúce antagonizmy a konflikty, ktorých povaha býva práve tak osobná ako spoločenská. Jeho zachované dramatické dielo je dodnes živé, no spomedzi všetkých hier najživšia je Antigona. Hra sa odohráva v mýtickej dobe pred tébskym palácom. Po smrti kráľa Oidipa sa vlády v Tébach spoločne ujali jeho dvaja synovia Polyneikes a Eteokles. Zakrátko však vznikli medzi nimi rozpory a v boji sa navzájom pripravili o život. Po ich smrti sa vlády ujal ich strýko Kreón. Dej Sofoklovej Antigony sa začína vo chvíli, keď nový tébsky kráľ vydá rozkaz, že iba Eteokles smie byť pochovaný so všetkými poctami. Jeho brat Polyneikes, ktorý sa pokúšal dobyť Téby, si však podobný pohreb nezaslúži, a preto má ostať nepochovaný napospas divej zveri. Knižné vydanie obsahuje celkom nové, prepracované vydanie prekladu hry Antigona. Jazyková interpretácia profesora J. Špaňára vznikla ako podklad prebásnenia na objednávku SND a dielo prebásnil Ľubomír Feldek (1970). Text hry vyšiel aj knižne (Slovenský spisovateľ – 1974, Tatran – 1982). Výsledkom nového Feldekovho prebásnenie hry (prepracoval takmer celý jej preklad) je jambický trimeter, ktorý znova upevnil a verše všetkých replík sú teraz dvanásťslabičné – tak ako v origináli.

Čitateľsky úspešná zbierka Štefana Moravčíka Moravianska Venuša vyšla roku 1984 vo vydavateľstve Smena v edícii Erb. Knižka vznikala v priaznivej atmosfére, nastolenej knihami Pavla Dvořáka o nových archeologických objavoch na našom území, prácou Jána Dekana Veľká Morava, výstavami sochára Vojtecha Matušinca o hrdinoch a božstvách starých Slovanov. Výnimočne talentovaný básnik obdarený umením hry so slovami, ktorý bol v prvých zbierkach vnímaný ako básnik očarený erosom, básnik prítomnej chvíle, básnik moderných Venuší, sa v tejto zbierke stal básnikom obdobia zápasu nastupujúceho kresťanstva s pohanstvom, básnikom našich dejín z čias Veľkej Moravy. Moravianska venuša obohacuje slovenskú poéziu o zveršovanú dávnu históriu národa. Moravčíkov bezprostredný a pritom mimoriadne vnímavý a poučný ponor do obdobia počiatku našich dejín ocenila v čase vzniku zbierky aj literárna veda a kritika. Básne z tejto zbierky nezostarli, skôr vyzreli, a čitatelia budú aj dnes fascinovaní autorovým ostrým a dramatickým, a súčasne spevavo poetickým, pohľadom "cez kľúčovú dierku" dejín. Spolu s autorom sa čitatelia stanú účastníkmi zápasov, ktoré sa odohrávali na našom území pred viac ako tisícročím. Zbierka básní je zvýraznená kongeniálnymi ilustráciami Miroslava Cipára.

Zbierka ľúbostno-erotickej poézie. Zuzanu Kuglerovú poznajú čitatelia predovšetkým ako autorku historických románov,ˇzberateľku rozprávok a ľudových povestí. V časoch svojich študentských rokoch však debutovala ako poetka, zbierkou poézie Madona v hmlách, za ktorou v dvojročnom odstupe vyšla druhá zbierka - Opakovaný záber. Po viac ako tridsiatich rokoch sa autorka vracia znovu k poézii výberom ľúbostných, až erotických veršov, v ktorých mapuje svoj "príbeh lásky" od jeho začiatku až po koniec. Je to zbierka plná vášne, ale aj smútku za stratenými snami zaľúbeného mladého dievčaťa, vzkriesenie sebadôvery a vlastnej dôstojnosti po odhalení zničujúcej nevery. Každý, kto bol raz zamilovaný, by mal mať túto zbierku v svojej knižnici.

Zbierka filozoficko-satirickej poézie od obľúbeného autora aforizmov, Ondreja Kalamára, ktorý sa nám v svojom najnovšom diele prihovára ako básnik. V svojich veršoch nezaprie, že je majstrom skratky a pointy. Je to kniha, ktorá nám odrýva inú tvár Kalamárovej tvorby, prekvapujúcej a zároveň kvalitnej. Kráľ slovenských aforistov tu odkrýva svoje najvnútornejšie ja, citlivé na všetky vonkajšie podnety, či už prichádzajú zo sféry milostných vzťahov alebo spoločenských reflexií. Každý, kto miluje brilantnosť Kalamárovej tvorby, by mal mať túto zbierku doma.