Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 23 z 80

Debutová básnická zbierka filmového a televízneho scenáristu a režiséra Michala Baláža O je súbor básní, ktoré vznikali počas jeho polročného pobytu v Nórsku, kde si formou poézie pod vplyvom rôznych vonkajších a vnútorných vplyvov (polárna noc, nehostinné počasie, majestátna príroda, tvorivý blok v písaní celovečerného scenára, samota a odlúčenie, život takmer mimo civilizácie) písal istý druh „emočného denníka“, „arteterapie“. Základným kameňom rukopisu sú teda vybrané básne z tohto obdobia, doplnené o básne, ktoré vznikali v mesiacoch po návrate a tematicky s nimi súvisia. Hlavnými témami sú univerzálna osamelosť ľudského jedinca, nepatrnosť človeka v porovnaní s vecami, ktoré ho presahujú – človek vs. vesmír, konečnosť vs. nekonečnosť, smrteľnosť vs. nesmrteľnosť, samota vz. vzťah... Dôležitou sprievodnou témou je snaha o kritický pohľad na konzumný spôsob života s povrchnými vzťahmi a nejasnými, často deformovanými hodnotami. Básne sú rozdelené do štyroch kapitol, symbolizujúcich štyri stupne a druhy samoty: ja vo svete, svet vo mne, ja v tebe, ty vo mne. Názov zbierky má dvojitý význam: jednak je to písmeno nórskej abecedy a tiež grafický symbol či značka – kruh preškrtnutý čiarou. Kruh ako nekonečno, cyklus, diera, slučka, prázdno, nula, otvor a „prečiarknutie“ ako negácia, predelenie, rozpolenie/rozpoltenie...

Táto zbierka je plná intímnej poézie debutujúcej poetky Michaely Vankovicovej, ktorá knihou vstupuje do literárno-čitateľského života s podporou Spolku slovenských spisovateľov v rámci Edície mladých slovenských autorov (EMSA) časopisu Dotyky. Obsahuje 54 krátkych, dobre sa čítajúcich básní, v ktorých autorka životné udalosti a vnútorné pocity originálnym spôsobom pretavuje do poetickej roviny. Emocionálny prejav tvorby odhaľuje dynamiku ženskosti, nezvádza k pesimizmu, prekvapuje pointou a nadľahčuje tému, ktorú podáva čitateľovi čo najzrozumiteľnejšie.

Katarína Koláriková Koňariková (1982, Bratislava) do sveta literatúry vstúpila v roku 2001 básňami Výkriky a Samota v literárnej prílohe časopisu Slovo. Prozaicky debutovala v roku 2016 zbierkou poviedok Medzi riadkami (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Jej nová zbierka Na periférii priateľstva obsahuje 16 poviedok s výrazným psycho/hororovitým charakterom, ale aj sentimentálnym rázom s mystickými prvkami a nádychom tajomstva. Základ príbehov je v nenápadnej skutočnej udalosti, ktorá autorku inšpirovala. Názov zbierky je odrazom myšlienok a situácii, v ktorých sa postavy dostávajú na hranu priateľstva a v poslednej chvíli, resp. vôbec si neuvedomia zradu zo strany priateľa. Iné z poviedok majú zas silné sociálne cítenie s nečakaným zvratom na konci. Príbeh poviedok udržuje čitateľa v napätí až do poslednej chvíle a necháva mu priestor, aby si záver urobil sám.

Ivana Kladivíková Miháliková (1982, Handlová) sa písaniu poézie začala intenzívnejšie venovať počas magisterského, neskôr aj doktorandského štúdia a učiteľského pôsobenia na FF UK v Nitre. Charakteristickým pre básne prezentované v zbierke je minimalizmus, kompaktnosť, hra so slovami a voľný verš. Ako výraznejší protiklad vystupuje na jednej strane pohyb, plynutie, putovanie (krédo, prekonanie) a na strane druhej stagnácia a uviaznutie (fragment z nepohnutia, v stave-prístave-predstave-ústave). Mnohé z básní reflektujú vnútorné pnutia súvisiace s nie práve ideálnou realitou, ktoré sa autorka snaží vyvažovať s odstupom a istou formou odľahčenia (s citom pre nezmysel, kolobehy, diagnóza, keď krajinou s hranami poletuje vodítko). Prítomné sú však aj texty, v ktorých je precitnutie do reality a uvedomenie si vlastnej pozície v nej trpkejšie (zaručene čili, sklony, príbeh z bezčasia). Napriek čiastočnej melancholickosti niektorých básní je stále dominantnou snaha o dynamiku a priamočiarosť, ale nie v zmysle jednoznačného výkladu. Viac sa táto priamočiarosť javí ako strohosť vo výraze s dôrazom na dôkladný výber každé jedného slova.

Z dvoch brehov je názov novej básnickej zbierky Vladimíra Skalského, ktorú 23. mája prezentovali verejnosti v Slovenskom dome v Prahe. Autor je predsedom Združenia Slovákov žijúcich v zahraničí. Žije v Prahe. Názov zbierky je samozrejme metaforou - jeden breh je Slovensko, odkiaľ autor pochádza, a ten druhý Česko, kde žije. Zbierka obsahuje 39 básní, tematicky sú to básne o hľadaní "Boha dejín" (Kríž o zemiakoch), o pominuteľnosti života (Balada o perle, Tisíckrát môžeš zmeniť rekvizity), o jeho hektickosti (Na hrane), o bolesti, o potrebe krásy (Čiernou fixkou píšem do noci, Čajové lístky v mazute) ), o súvislostiach (nádherná báseň V tieni Konštantínopolu), o potrebe ľudskej vzájomnosti (Myšlienky nad hlavami), Nechýba ani milostná poézia (Túžba, Veľký akumulátor). Autor sa básňou Pocta Milanovi Rúfusovi aj k veľkému básníkovi hlási, a ten básnický štýl rúfusovskej hĺbky a rúfusovského hľadania tu je. Takouto básňou, kde je Skalský Rúfusovi roven, je už spomenutá báseň Čiernou fixkou píšem do noci: "Čiernou fixkou píšem do noci/Na fraky suverénov/Do očí vrán/Len občas/Omylom/Zavadím o čosi/Rozochvené/Zraniteľné/Vydesený jednorožec uteká/So škvrnou".

Kniha známeho slovenského spisovateľa Blažeja Beláka Hrnčiarovo pole obsahuje pätnásť poviedok – pútavých príbehov týkajúcich sa rôznorodých životných situácií človeka s časovým rozpätím od povojnových čias až po súčasnosť. Človek v epickom priestore Blažeja Beláka je konfrontovaný vždy s komplikovanou realitou, v ktorej nachádza spravidla východisko, ak sa pridržiava hodnôt korešpondujúcich s kresťanským svetonázorom. Belákove prózy v kontexte jeho epického diela sú svojím spôsobom modernistické a možno ich zaradiť napríklad do príbuznosti neskorých Jarošových prác. Belák si však udržiava jemný odstup od zobrazovanej reality a dbá na vytváranie svojskej atmosféry, v ktorej sa odohráva ten-ktorý epický príbeh. Na margo knihy básnik Teofil Klas napísal: „Zbierka Belákových poviedok je čosi ako prehliadka strateného, ale i nájdeného času. Zo všetkých sa zračí vyhranený autorský mravný postoj. Nájdeme tu niektoré podstatné znaky toho, chvalabohu, už minuvšieho obdobia skarikované – pritom bez preháňania, veď sme to zažili – do podoby, ktorá je nám, jeho súčasníkom, totiž dôverne známa a ktorú si sčasti neradi pripomíname: pretože je nám (veď už aj vtedy bola) bytostne cudzia (ibaže sme si veľmi nevedeli pomôcť). Cez všetko preniká, ako úsmev cez slzy, svetlo pravdy“.

Harald Stiffel, autor knižky Lenka a sedem psychopatov, nie je slovenským čitateľom neznámy. Zbierka poviedok Poľovnícke tragédie vyšla u nás už dvakrát (r. 1990 a r. 2010 v rozšírenom vydaní), okrem toho vyšli Rozprávky z Cachu (r. 2007) a zbierka poviedok Mrchy (r. 1994) s veľmi dobrým čitateľským ohlasom. Preto možno niektorých prekvapí, že H. Stiffel ako náš špičkový odborník na trestné právo dokáže skĺbiť špecializáciu, kde sa vyžaduje maximálna exaktnosť založená len na faktoch, s takým sympatickým rozletom fantázie, s akým sa stretáme aj na stránkach tejto knihy. Spomínané fantazírovanie však u hĺbavého čitateľa môže naraziť na už vôbec nie sympatickú podobizeň reálnej „človečiny“, ľudskej hlúposti, krutosti či bezradnosti. Spojenie takýchto dvoch línií do jednej knihy je v beletrii ojedinelé a ponúka výnimočný zážitok, ktorý v čitateľovi doznieva dlho po tom, ako prečítal poslednú stránku.

Anton Blaha sa po úspešnom titule Manderla a Modrý Maurícius predstavuje v novej knihe súborom esejí, úvah, glos, v ktorých sa trefne vyjadruje k závažným spoločenským témam, ktoré zaujali autora aj verejnosť, zasluhovali si pozornosť alebo ho nabádali k zaujatiu stanoviska, či k zamysleniu. Totiž stále verí, tak ako mnoho píšucich autorov, v magickú silu slova, ktorá dokáže niekedy pohnúť listom na strome, ba neprestajne dúfa a čaká, že niekedy pohne aj celým stromom. Tých rôznych jesenných listov, ktorú mu „popadali“ na písací stôl, je viacej. Sú zo sféry literárnej, z histórie, výtvarného umenia i oblasti spravodlivosti. Jeden sýto červený list je o incidente s kauzou Malinová. Jeden hnedý list prislúcha jubilejnému výročiu Norimberského procesu, ktorý sa stal bezprecedentným medzinárodným aktom. Týmito prípadmi sa zaoberá preto, lebo spravodlivosť má toľko tvárí, ako je farieb na pestrej palete jesene. Súčasťou knihy sú aj portréty niektorých známych osobností – spisovateľov, výtvarníkov, vedcov, staviteľov, ale aj vojvodcov... Kniha je ilustrovaná nádhernými farebnými kresbami ôsmich renomovaných slovenských výtvarných umelcov. Niet pochýb, že aj táto publikácia pozoruhodného autora obdareného výnimočnou literárnou dispozíciou osloví širokú čitateľskú verejnosť.

Členením na tri časti sa druhá zbierka Alojza Nociara (1948) podobá na jeho prvotinu z roku 1979 s názvom Zátišia. Kým v prvej zbierke máme dočinenia s mladým básnikom, druhá je skôr sprievodcom života a jeho spätným hodnotením. Nestratili jeho verše aktuálnosť, ak chceli byť aj zrkadlom doby? Už v prvej časti zbierky i v rovnomennej básni Torzo nejde iba o „...záblesk čias/čo prehrmeli mimo...“, o prechádzku galériou zážitkov či starých lások a významných okamihov. Ide tiež o miestami až krutú sebareflexiu muža, s ktorým sa život nemaznal. Práve zápasom s ním však autor chcel nájsť jeho zmysel. Druhá časť zbierky, Stratené svety, sa začína rozlúčkou s časmi detstva a starého sveta, hľadaním ľudí i vecí, ktoré sa pominuli. Básnik sa však len krátko poohliadne, aby sa potom stal sprievodcom nielen po osobnom svete, ale uchopil život v tej podobe, v akej ho môžu vnímať aj ostatní. Uprostred tretej časti s názvom Okamih spomienky sa objavuje dlhá báseň Portréty ako kontrapunkt k skratkám okolo nej. Jej inšpiráciou boli verše z dvoch listov zamilovaných mladých ľudí. Verše, čo znejú akoby z iného sveta, ktorý sa kamsi stratil, a my by sme aspoň čosi z neho tak radi vrátili späť.

Svetlana je úspešná, ale osamelá žena, ktorá postupne prichádza o všetky svoje životné istoty. Po sklamaní v láske i v podnikaní sa utiahne na vidiek do opusteného domu po svojom otcovi, aby tu, v rodisku svojich predkov, spoznala hodnoty, ktoré sú pre ňu dôležité. Nájde tu nielen pokoj a stratenú sebadôveru, ale aj hlboké priateľstvo a možno… životnú lásku?“

Poézia je dáma, ktorá rada skrýva svoju tvár. Preto ju každý autor pozná trochu inak – a to je dobre. Poézia je dáma, väčšinou navyše aj tajomná a to v prípade Stanislava Hábera platí v plnom rozsahu. Jeho poézia by sa dala do¬konca označiť za dámu v závoji. Občas sa môže zdať trochu príliš zložitá, ale to je jej neodňateľné právo. Pri jej čítaní máme pocit, akoby sa nám prihovárala z druhého brehu, ale zrazu si uvedomujeme, že sme tam s ňou. A v tom je jej hlavné čaro i prínos

Román Pre tvoje mŕtve oči je pokračovaním úspešného románu Žiť cudzí život (VSSS, 2014). Zachytáva kladné aj záporné stránky zmeny spoločenského systému hlavne v oblasti dopadu na medziľudské vzťahy a psychiku spoločnosti. Predchádzajúci príbeh skončil vraždou dcéry hlavného hrdinu Marcela Protivňáka a samovraždou jeho manželky. Protivňák, bývalý člen francúzskych légií, sa rozhodne vrahov vypátrať a potrestať. Preniknutie do podsvetia považuje za najlepšiu cestu na zistenie pravdy o príčinách vraždy a vrahoch dcéry. Zisťuje, že o svojej dcére a jej živote nič nevie. Pri pátraní príde na to, že bola členkou ochranárskej organizácie na záchranu človeka ako živočíšneho jedinca. Napokon sa mu podarí vypátrať, kto aj prečo Moniku zavraždil. Pri mŕtvolách manželky a dcéry sľúbil, že ich pomstí. Vie, kto je vrahom, ale on sám je lekár. To je ďalší problém, a nie jediný, lebo tu vyvstáva otázka, či nie je dôležitejšie pokračovať v práci, pre ktorú bola jeho dcéra zabitá. Na príklade hlavného hrdinu Juriga ukazuje, že len silný jedinec môže odolať tlakom a nástrahám v dobe, v ktorej najväčšou hodnotou je bohatstvo, potlesk davu a ľahký život, kde spoločenská hodnota človeka nevychádza z duševnej veľkosti, zo schopnosti, čo dokáže pre spoločnosť vytvoriť, nakoľko svojím konaním prispieva k poľudšteniu človeka, ale koľko dokáže zarobiť. Autor nepaušalizuje, ale snaží sa vychádzať z vlastných vedomostí a aplikovať ich na svojich hrdinoch. Veľa priestoru venuje emocionálnym vzťahom, láske, erotike, jednotliví protagonisti sa vracajú k týmto vzťahom a prehodnocujú ich. Juriga narušuje chronológiu, často sa vracia do minulosti a tým dej nadobúda potrebnú plasticitu. Autor prichádza s novými témami a novou koncepciou, čo činí jeho dielo jedinečným.

Román T bezpochyby zaujme nielen milovníkov Pelevinovej tvorby, ale všetkých náročnejších čitateľov – predovšetkým ctiteľov diela Leva Nikolajeviča Tolstého, od osoby ktorého sa román odvíja. Uskutočňuje sa to bizarným, dnešnou dobou poznačeným spôsobom, kedy sa tvorba podriaďuje komerčnosti, rýchlosti, na diele pracujú niekoľkí autori a stráca sa identita spisovateľa-tvorcu. Vnímavejší čitateľ sa nebude nudiť ani sekundu. Sleduje totiž lúštenie záhady modernej románovej postavy – tajomného T., obratného bojovníka, schopného jediným úderom preraziť dosku stola či stenu. T. sa za kulisami prítomnosti (akčnými scénami) usiluje nájsť vzdialené spomienky. Chce zistiť, prečo putuje do legendárnej Optinskej pustovne a kým vlastne naozaj je. Cesta k identite je však neľahká. T. totiž vystupuje v role postavy (marketingovo plánovaného) bestselleru písaného na objednávku striedavo piatimi autormi, „literárnymi negrami“ kabalistu Ariela. Bojuje s podvedomím manipulátorov o svoje ja, aby sa opäť stal tvorcom, L. N. Tolstým. Námet poskytol Pelevinovi široký priestor pre iróniu voči populárnej literatúre. Okrem napínavého lúštenia záhady identity grófa T. tak čitateľ sleduje neprestajný boj o literárny štýl a so štýlmi. Štýl je totiž dušou tvorcu, ktorý zápasí o bytie, aby aspoň v kútiku súkromia vedel povedať, kedy je prinajmenšom trocha sám sebou a smie sa brať vážne. Tak či onak, hra sa zabíja a obnovuje vlastnými zbraňami a známy autor opäť kladie prenikavé otázky a odpovedá na ne sotva vytušiteľnými odpoveďami.

Autor predstavuje čitateľom zbierku osobnej lyriky. Tradičné témy ako láska, sklamanie, sebareflexia sceľuje spoločný podkladový motív – fenomén mesta, prírody a prírodných živlov charakteristických pre melancholické časti roka. Akoby odrážali autorove vnútro, ktoré je do istej miery poznačené nostalgiou až smútkom. Akoby nepatril do súčasného sveta, ktorý ho niekedy zraňuje a ktorému nie vždy rozumie. Hľadá sám seba, hľadá spolupútnikov, s ktorými by sa stretol na rovnakej vlnovej dĺžke. Nevyhýba sa však ani motívom, ktoré sú v slovenskej poézii zriedkavé alebo dokonca tabuizované (násilie, vojna, fantazy, škodoradostná irónia). Autorov pohľad na mnohé stránky života je nekonvenčný a originálny, básnická forma je zväčša voľná a mnohé, najmä kratšie útvary, pôsobia ako myšlienkovo obsažné aforizmy.

Sofokles je jeden z najväčších starogréckych dramatikov. V jeho hrách dominuje ľudská vôľa, psychológia jednotlivých postáv a z nej vyplývajúce antagonizmy a konflikty, ktorých povaha býva práve tak osobná ako spoločenská. Jeho zachované dramatické dielo je dodnes živé, no spomedzi všetkých hier najživšia je Antigona. Hra sa odohráva v mýtickej dobe pred tébskym palácom. Po smrti kráľa Oidipa sa vlády v Tébach spoločne ujali jeho dvaja synovia Polyneikes a Eteokles. Zakrátko však vznikli medzi nimi rozpory a v boji sa navzájom pripravili o život. Po ich smrti sa vlády ujal ich strýko Kreón. Dej Sofoklovej Antigony sa začína vo chvíli, keď nový tébsky kráľ vydá rozkaz, že iba Eteokles smie byť pochovaný so všetkými poctami. Jeho brat Polyneikes, ktorý sa pokúšal dobyť Téby, si však podobný pohreb nezaslúži, a preto má ostať nepochovaný napospas divej zveri. Knižné vydanie obsahuje celkom nové, prepracované vydanie prekladu hry Antigona. Jazyková interpretácia profesora J. Špaňára vznikla ako podklad prebásnenia na objednávku SND a dielo prebásnil Ľubomír Feldek (1970). Text hry vyšiel aj knižne (Slovenský spisovateľ – 1974, Tatran – 1982). Výsledkom nového Feldekovho prebásnenie hry (prepracoval takmer celý jej preklad) je jambický trimeter, ktorý znova upevnil a verše všetkých replík sú teraz dvanásťslabičné – tak ako v origináli.

Autori publikácie pomocou súčinnosti prírodných, spoločenských a duchovných vied ponúkajú cez prizmu kresťanského svetonázoru a slovenskej štátnej identity evolučné vysvetlenie rivality Západu a Východu. Táto rivalita síce korení vo fylogenetickej a ontogenetickej pamäti ľudstva, ale jej súčasná podoba sa stáva hrozbou zániku tak slovenskej, ale i stredo- a celoeurópskej identity. Vinou radikálnych elít moci sa totiž zbehlo spolupôsobenie nasledovných záporných javov: sebeckého novopohanstva, bohatnutia boháčov a chudobnenia chudobných, praktizovaného kynoženia života od potratov po eutanáziu, vnucovania multikulturality cez inváziu ilegálnych votrelcov do Európy, islamizácie Európy a podnecovania nukleárneho konfliktu na pomedzí Ukrajiny a Ruska. Po kolapse totalitného komunizmu sa dostáva do kolapsu aj hedonistický konzumiznus. Spanikárené radikálne elity našej západnej hemisféry prijali „obrannú doktrínu“ o „vedení permanentnej svetovej vojny“. Musíme žiadať našich spojencov, aby namiesto barbarského „antinukleárneho dáždnika“ prijali s ruskými súpermi „mierotvorné slnečníky“ spolupráce Západu a Východu. Je potrebné mobilizovať súčinnosť západného a východného kresťanstva i mierumilovných bezvercov, aby sme spoločne ozubadlili temných radikálov na oboch stranách barikád.