Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 23 z 71

Alexander Marčan bol popri svojej profesii chemika zhruba 20 rokov aktívnym členom divadelného súboru Divadlo pre Vás pri Istrocheme. Výber z jeho tvorby predstavuje akýsi básnický denník, v ktorom sú zachytené rôzne životné situácie. Verše sú zväčša rýmované a pravidelné, čomu básnik podriaďuje aj slovnú zásobu. Vo voľnom verši je slovník uvoľnenejší a výrazne vyniká silná stránka – obraznosť. Miestami básne reagujú na spoločenskú situáciu, autor sa nevyhýba politike a kritickému pohľadu na ňu. Verše venované intímnym motívom, ako je láska, vzťah k deťom a podobne, sú poznačené vedomím o plynutí času, o nemožnosti zastaviť okamih, o zmene, ktorá nezadržateľne smeruje k zániku. Preto celá zbierka vyznieva nostalgicky, hoci ňou miestami prebleskne hravá struna.

Po sérii ôsmich kníh klasickej žánrovej i subžánrovej humoristicko-satirickej spisby prichádza Berco Trnavec s najnovšou z cyklu humoristických príbehov s titulom KALIGRAMY. Pre úplnosť treba pripomenúť, že už v predchádzajúcom zväzku s názvom DVA KONCE SVETA obohatil svoju zaužívanú tvarovú skladbu miniatúr o literárne klenoty Západu i Východu – o írske limeriky a japonské haiku. Keď ich priradíme k množstvu doteraz prezentovaným nápaditým lakonicky úsečným literárnym formám jeho diel, ľahko dospejeme k poznatku, že tento tvorca nám v bohatej rozmanitosti tém a motívov ponúka nielen nesmierne variabilné kolekcie krátkych žánrov, ale aj lekcie z nevšednej invencie. Takýto závideniahodný žánrový rozsah umožňujúci zmysluplný obsah vždy uviesť v najvhodnejšej forme je príznakom jedinečnosti a tvorivého potenciálu autora. Azda najvýraznejším dôkazom Trnavcovho mimoriadneho formotvorného rozsahu v rade jeho kompozícií je práve deviata kniha – KALIGRAMY, pozostávajúca tento raz z textov epigramov v grafických nákresoch. V čase rozšírenia praktických piktogramov a náučných kníh s dominanciou obrazu nad submisívnym textom popremýšľal tvorivým hľadačstvom motivovaný autor nad čímsi, čo sám nazýva ilustrovanými epigramami alebo epiklipmi. Je to tak trochu sviatočná chvíľa: držíme v rukách nepochybne nie každodennú knihu, nositeľku nekonvenčnej experimentálnej tvorby. Na rozdiel od praktických piktogramov s príkazom je tu do obrazcov zakomponovaná umelecká myšlienka v metafore! Je to teda podstatne vyššia rovina zobrazovania textu, a to aj v porovnaní s epigramami alebo aforizmami z iných autorských dielní, typograficky usporiadaných do nejakého obrázku srdca, vázy a podobne.

Viera Švenková, prozaička, prekladateľka, publicistka, napísala 15 kníh, poviedky boli preložené do desiatich jazykov a na ich základe vznikli televízne filmy Steny a Prstienky z kukučiny. Hrdinkou jej poviedok je súčasná žena, neobyčajne citlivá, s bohatou dušou, vnímavá aj k drobným životným radostiam. Autorka je tradičná i moderná. Tradičná v realistickom opise ľudského života, moderná v chápaní sensibility a pragmatiky života našej spoločnosti. Zbierka poviedok Hory na dosah tematicky kotví v podtatranskom kraji bohatom na prírodné krásy, predražené pohostinstvá, no najmä na rázovitých ľudí, ktorí sa pokúšajú zvládnuť vážne i menej vážne problémy, lásku i neveru, smútok i nádej, v nežičlivom, čoraz odľudštenom svete.

Bohato fabulovaný románový príbeh kapucína Medarda. Strhujúco vyrozprávaný E. T. A. Hoffmannom, klasikom nemeckej literatúry. Vťahuje čitateľa do hlbín ľudskej duše, do schizofrénie jej intímnych poryvov vyvolávaných ustavične sa meniacimi vratkými polohami na tenkej hranici medzi dobrom a zlom. Autor virtuózne hrá (sám aj hudobný skladateľ) na citlivých strunách tajomna až príšerna, istôt človeka i jeho vnútornej rozorvanosti, náhle meniac hudobný motív aj tóninu, aby nakoniec vyviedol skladbu do symfonickej harmónie. Majstrovsky vykresľuje (sám aj maliar) scény blaha i najhrozivejšej záhuby, frivolnej pýchy i pokornej kajúcnosti, až naostatok jeho dielo vyusťuje do zátišia vnútornej vyrovnanosti.

Milan Abelovský aj vo štvrtom knižnom vydaní básní pokračuje vo svojej tradičnej poetike poznačenej takpovediac emocionálnou racionalitou. V predostretých vnútorne precítených veršoch však ponúka zrelší pohľad na svet a život. Básnická zbierka je kompozične rozdelená do štyroch tematicko-motívových cyklov/častí s poetickými názvami – Čerešne v hanebnej ulici, Továreň na pružiny lúčnych koníkov, Prelet sovy a Svetlo. V nich je čitateľ vtiahnutý do poetického sveta spoluúčasťou na neprerušovanom rozhovore s tvorcom veršov pri objavovaní posolstva „básnických právd“. V 85 básňach (reflexiách, impresiách, sekvenciách) – vybraných z tvorby za ostatné desaťročie – s využitím slov z okruhu základnej slovnej zásoby sa M. Abelovský usiluje nielen odkrývať čosi z tajomstiev človeka na základe podnetov, nálad, udalostí, pocitov, ktoré vytvorili myšlienkovú databázu jeho osobnostného profilu: zvažuje aj priviesť recipienta k mysleniu, úvahám nad nastolenými okruhmi tém s cieľom cez pocitový zážitok, emóciu, priviesť racio v symbióze so srdcom k poľudšteniu.

Román literárne činného autora Františka Jurigu Žiť cudzí život zobrazuje príbeh chlapcov Ondríka Puteru a Vlada Rančíka, ktorých starší bratia chceli, na protest proti poprave prezidenta SR ThDr. Jozefa Tisu, vyhodiť do vzduchu chemickú továreň. Polícia vec odhalila, bratov zatkla. Justícia ich odsúdila na trest smrti a boli popravení. Rodičov obidvoch odsúdených uväznili. Najviac však mali byť postihnutí Ondrík s Vladom, hoci v čase plánovanej explózie boli ešte malé deti. Nemali totiž nádej, aby sa mohli v ďalšom živote uplatniť podľa svojich schopností. Preto ich otcovia prepašovali do Francúzska, kde mal Ondríkov otec priateľa. Žiaľ, priateľ medzičasom zomrel a chlapci nenašli iné východisko, len vstúpiť do cudzineckej légie. V nej prišiel Vlado o život. Ondrík z légie utiekol a pod cudzím menom sa vrátil domov ako člen vládnucej kasty. Román sa začína krátko po páde komunistického režimu v ČSSR a návratmi do minulosti mapuje skôr psychické než spoločenské problémy jedinca v rôznych situáciách, ktoré sú navyše komplikované jeho dvojitou identitou.

František Výrostko (nar. 1980 v Martine) je vyštudovaný kontrabasista a aktívne pôsobí na domácej aj zahraničnej hudobnej scéne. Čitateľom sa prvýkrát predstavil v roku 2011 zbierkou poviedok Navonok introvert. Knižka Vo vlastnej sieti je jeho druhý literárny počin. Autor nešetrí kritikou dnešnej spoločnosti. Vtipne poukazuje na absurdity nášho sveta, v ktorom nezáleží na tom, čo človek robí, ale či si vie svoje konanie obhájiť.

Prof. PhDr. Ján Kačala, DrSc. (narodený 1937 Dobšiná), je popredný slovenský jazykovedec a známy vysokoškolský profesor, autor 16 samostatných vedeckých monografií venovaných najmä tematike syntaxe, sémantiky, jazykových kategórií, literárneho jazyka, kultúrnych, spoločenských a politických rozmerov jazyka a dejín spisovnej slovenčiny, ako aj vyše 500 vedeckých štúdií, uverejnených doma aj v zahraničí. Ako spoluautor a redaktor má výraznú účasť na tvorbe koncepcie a skoncipovaní ďalšej desiatky kolektívnych prác, medzi nimi takých diel, ako je Krátky slovník slovenského jazyka (4 vydania) a Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1991 (4 vydania), podávajúcich kodifikáciu súčasnej spisovnej slovenčiny. V najnovšej monografii Jazyk majstrov (vydal Spolok slovenských spisovateľov ) sa sústreďuje na rozbor jazyka a štýlu význačných osobností slovenskej literárnej kultúry. Práca je určená všetkým záujemcom o slovenský jazyk, jazykovú kultúru a jazykovú výchovu. Vo vzťahu k učiteľom a univerzitným študentom slovenského jazyka kniha môže slúžiť ako návod na metódu rozboru jazyka a štýlu literárneho diela a postavenia jazyka v komplexe estetického či poznávacieho zámeru literárneho diela.

Víťazoslav Hronec (narodený v roku 1944 v Srbsku), autor románu Plný ponor (Bratislava, zbierky poviedok Prievan (1976) a Pán vzduchu a kráľov syn (1999) a niekoľkých kníh esejí a kritík. Vydal aj päť básnických zbierok. Na Slovensku vyšli dva výbery z jeho tvorby: Podiel na jablku (Bratislava, 1990) a Dvere na nástupišti (Martin, 2010). Zbierka básní Príkre svahy vyšla v roku 1993 po srbsky pod názvom Strma ravan. Člení sa na štyri časti, každá z nich je tematicky odlišná, napríklad Tŕň pod jazykom pripomína poetické politické komentáre. Takže pre Hronca niet témy, ktorú by sa nepokúšal spoetizovať. Autor stavia na sile logického kontrastu a navodenia silného pocitu. Autorova poézia písaná voľným veršom je zložitá, nedá sa čítať len povrchne. Treba si na ňu dožičiť čas, a rozlúštiť básnické hádanky. Z externého hľadiska sa niekedy ťažšie nahliada do myšlienkového procesu tvorcu, inokedy čitateľa zalejú vlny silných emócií alebo je vťahovaný do filozofických hlbín. Zaujímavosťou je fakt, ide o Slováka zo Srbska, čiže zbierka umožňuje pozoruhodné nahliadnutie do sveta slovenskej poézie, ktorá vzniká za hranicami nášho štátu.

V ďalšom príbehu o zvedavej lúčnej víle, ktorá rada lúšti záhady, Krídluška tento raz zisťuje, prečo a kam miznú deti. Janko s priateľmi dostanú výstražnú správu od poštového holuba zo Severozeme. Varovanie pred nebezpečným drakom prišlo na poslednú chvíľu – podivnú školy začali budovať už aj tu, v Ríši Slávy. Propagátori moderného vzdelávania presvedčili mnohých rodičov, a tí sa rozhodli dať deti do exkluzívne vybavených dračích škôl. Kým sa začne školský rok, rozhodla sa Krídluška zistiť pravdu a nahliadnuť veciam pod povrch. Ako píše prof. Eva Vitézová „autorka si zvolila opäť kontroverznú tému, o ktorej však treba rozprávať na všetkých úrovniach, literatúru pre deti nevynímajúc. Dieťa je totiž vnímavý čitateľ i poslucháč, a žáner rozprávky je veľmi vďačný na komunikovanie o závažných problémoch...“ Krídluška v krajine stratených detí je knihou pre deti i dospelých, pretože popri rozprávkovom príbehu v sebe skrýva aj symbolickú – filozofickú rovinu. Filozofické podobenstvo založené na príbehu s hlbším posolstvom má ambíciu osloviť širšie spektrum príjemcov. Kniha je písaná ľahkým, pútavým štýlom a bohatým jazykom. Text dopĺňajú pestré, hravé a výrazné ilustrácie akademickej maliarky Anny Gajovej.

Martin Prebudila (1960) žije a tvorí v Starej Pazove v Srbsku. Po maturite na gymnáziu v Starej Pazove študoval slovenský jazyk a literatúru na Univerzite v Novom Sade. Pôsobil ako pedagóg, novinár a v súčasnosti je redaktorom v Slovenskej redakcii Novosadského rozhlasu. Patrí do literárneho zoskupenia – Generácia X. Je autorom románov a noviel (Rezervista bez rezervnej kože, 2000, No tak, usmej sa..., 2012), divadelných hier (Záložák, 1998), desiatky zbierok básní (výber z básnickej tvorby Nezamkýnaj prázdny dom, 2010), prekladov zo slovenskej literatúry do srbčiny i naopak. V roku 2013 mu v SVC v Báčskom Petrovci vyšla kniha postmoderných jednominútoviek Príbehy z čiernej skrinky. Na margo autorovej najnovšej básnickej zbierky (vydal ju Spolok slovenských spisovateľov) Ľubomír Feldek napísal: „Základnou črtou jeho básnického naturelu je úprimnosť. Martin Prebudila je slobodný duch, ktorý sa spovedá svojmu čitateľovi nielen zo svojich istôt, ale najmä zo svojich pochybností. Vieme však, že práve pochybnosti sú u dobrého básnika zdrojom básnickej sebaistoty – a u Martina Prebudilu sa s krásnymi pochybnosťami (čiže básnickými istotami) ako trebárs: so mnou sa nikdy nič dobre nezačínalo / ničím sa nič moje dobre nekončí... stretávame na každom kroku. Navyše – napriek spontánne napredujúcej básnickej výpovedi – cítime, že je v každej básni poriadok.“

Spomienky na Paríž, mesto, ktoré malo krstiny v roku 212, ožívajú v príbehu debutujúceho autora (nar. 1982) ako prvosienky, pokropené rannou rosou. Aj keď mnohí tento svätostánok západnej kultúry neraz navštívili, radi sa nechajú sprevádzať zákutiami tohto mesta práve Romanom Čerňanským, ktorý svoje dojmy a zážitky neopísateľne a ozaj majstrovsky stvárnil do umeleckej podoby. Momenty a chvíle, ktoré autor zažíva pri „dotykoch“ s realitou i históriou francúzskej metropoly, však priam nabádajú hneď a teraz nasadnúť do lietadla a prežiť v Paríži nezabudnuteľné okamihy, ako ich vyrozprával autor: „Telo sa mi zatriaslo, keď si nočný Paríž ľahol podo mňa ako nahá milenka všetkých umelcov zahalená do studeného oparu, ktorého sa zrýchlený dych žiadostivo dotýkal, pritom ako čarokresbou bielych obláčikov vizuálne znázorňoval zvuk slov.“

Autorka osobitým esejistickým štýlom s pridanou hodnotou zozbierania, roztriedenia a odovzdávania poznania významných osobností z rôznych oblastí vedy a kultúry sa tematicky zameriava na fenomén pamäti a spomienok, plynutia času a prechodu jednotlivými fázami života, s výrazným priestorom venovaným starobe a procesu starnutia. Kniha je prešpikované citátmi, z ktorých sa odráža, na ktorých buduje a tvorí nové dielo. Autorka si všíma si osobnostný vývoj, individuálne vnímanie a prežívanie. Svojím emotívno-faktografickým prístupom preniká do duše čitateľa, ktorý pociťuje rezonanciu, blízkosť témy. Tvorba Etely Farkašovej je hodnotným príspevkom v oblasti esejistickej tvorby, pričom štylistika, jazyk a precítený prístup dodáva týmto spoločenskovedným sondám charakter umeleckej literatúry. Knižka je určená milovníkom reflexívnej esejistickej tvorby a záujemcom o sociologické aspekty vplyvu času, fenoménu pamäti a starnutia na ľudskú osobnosť. Knihu ocenia aj milovníčky hĺbavej ženskej literatúry.

Renomovaná autorka vo svojej knihe nahliada pod povrch systému, vysvetľuje jeho štruktúru, mechanizmy a rozoberá princípy fungovania kapitalizmu i z neho zrodeného nového imperializmu – imperializmu kapitálu. Predstavuje analytické a zároveň i historické pojednanie o kapitalistickom imperializme, o jeho hybných silách a odlišnostiach v porovnaní s inými formami imperializmu. Autorkina sonda odkrýva mechanizmy kapitalizmu, ktoré sú dnes zahmlené a skryté v pozadí, kým v minulosti bývalo centrum moci zrejmé a štrukturalizované. Rozoberá vzťah medzi ekonomickou a politickou mocou v kapitalizme a odhaľuje skutočnú úlohu vojenskej moci v ňom, ale i rozporuplnosť systému, v ktorom je na udržanie globalizovaného hospodárstva potrebný systém viacerých štátov. Tvrdí, že nový imperializmus býva označovaný ako globalizácia, pričom dôvodom je podľa nej jeho závislosť od ekonomickej nadvlády presahujúcej geografické hranice či politické kompetencie. Kapitalistický systém autorka prekvapivo demaskuje ako „anarchistický systém, v ktorom zákony trhu ohrozujú spoločenský poriadok“.

Najnovšia básnická zbierka Teodora Križku by sa pokojne mohla nazývať aj Krížence z blížnych ciest. Nešlo by pritom iba hru so slovami. Konotácie oboch názvov totiž smerujú k znakovosti tejto knihy básní, ktorá je vlastne bratstvom, paralelou dvoch pohľadov na existenciálnu situáciu človeka. Zahŕňa dve básnické zbierky, ktoré by mohli vyjsť knižne aj samostatne, ale krížením či blížením obsahov sa vzájomne dopĺňajú a umocňujú. Obe totiž hľadajú dobro, pravdu, lásku, nádej na križovatkách ľudských osudov, kde sa pretína tradícia a moderna, egoizmus a altruizmus, ošklivosť a krása, no kde ide stále o to podstatné: o zmysel bolesti a námahy. Obe zbierky básní Lotor po pravici a Jedna ovca zo sta, zhrnuté v knihe Blížence z krížnych ciest, sú výsledkom logického vývoja básnikovej húževnatej práci na sebe samom. Knihu ilustrujú kresby brnianskej výtvarníčky Pavly Dvorskej, ktorá na svojich početných púťach do Santiaga de Compostela výtvarne zaznamenala staručké olivovníky – pamätníky modlitby chodidiel neustávajúceho prúdu pútnikov k relikvii jedného z Apoštolov – sv. Jakuba.