Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 15 z 80

Ivan Antonovič Jefremov (1907 – 1972) je zakladateľ sovietskej vedeckej fantastiky, veľký vedec – vychýrený paleontológ, autor mnohých vedecko-fantastických kníh, z ktorých najúspešnejšie sú Hodina býka, Ostrie britvy, Hmlovina Andromedy, Taisa aténska, Hviezdne koráby. Mnohé boli sfilmované. Ostrie britvy – kultové dielo autora – sa vyznačuje neuveriteľnou mnohoplánovosťou. Niekoľko dejových línií zjednocuje tajomstvo legendárnej čiernej koruny dobyvateľa Alexandra Macedónskeho. Zároveň je to nielen sci-fi román naplnený faktografickým materiálom a teoretickými poznámkami, ale aj ako ostrie britvy vybrúsený filozofický traktát o odvekej duchovnej sile a dokonalosti človeka, o víťazstve rozumu, o hľadaní krásy a lásky. Do románu vložil autor množstvo hypotéz z odboru biológie, psychológie, etiky, estetiky atď. Dobrodružný román ponúkajúci exotiku, tajomstvo a napätie. Napínavý príbeh o ceste skupiny dobrodruhov, ktorí sa usilujú indický poklad nezákonne získať a dostávajú sa na tejto ceste až do ticha indických kláštorov... Po autorovi je pomenovaná planéta 2269 Efremiana.

Jana Šimulčíková, známa prozaička, novinárka, prekladateľka, je autorkou úspešných kníh pre deti, ako aj románov pre dospievajúcu mládež. Jej prínos vlani ocenili cenou Trojruža (2018) za detskú literatúru. Ako poznamenáva literárny vedec prof. V. Šabík, „treba podčiarknuť, že „Šimulčíkovej Lyrika do kufríka lyrikou skutočne je, teda žánrom, ktorý vzhľadom na plytčinu alebo eskamotáž vydávaných zbierok je v súčasnej poézii vzácny. Ide o silný (nie povrchný ani lacno sentimentálny) emotívny náboj. Smútok dohasínajúcej ľúbosti, zmierovanie sa s pribúdajúcim vekom (a čo potom?) ,daňové priznanie pred veličinou večnosti? i dobové spoločenské marginálie – to všetko videné z nadhľadu životnej skúsenosti tvorí obsah hodný zamyslenia. Tomu zodpovedá aj básnická forma: hutnosť, úspornosť, obraznosť vyjadrovania, s akcentom na zrozumiteľnosť, bez poetických klišé.“ Lyrika do kufríka (vydal Spolok slovenských spisovateľov) je zbierkou recitateľných veršov, dostupných verejnosti a schopných spolupôsobiť pri renesancii záujmu o poéziu.

Román Henryho Fieldinga Klamela vyšiel 4. apríla 1741. Román publikovali pod pseudonymom Conny Keyber, ale autorovi súčasníci aj dnešní literárni historici a kritici sa zhodujú, že jeho autorom bol Fielding. Dielo bolo mienené ako satirický útok na román v listoch Samuela Richardsona Pamela alebo Odmenená cnosť, ktorý vyšiel o necelého polroka skôr. Román v listoch podával príbeh chudobnej, ale cnostnej slúžky, odolávajúcej zvodom svojho pána, lorda B., až je ten donútený vziať si ju za manželku, sa stal obrovským bestsellerom a v priebehu pár dní sa dočkal druhého vydania. Fielding svojím dielom nenapadol len pokrytecký príbeh o nevinnom dievčati, ktoré predalo svoju cnosť za dobré postavenie vo vyšších kruhoch, ale aj prehnanú patetickú reklamu vo forme oslavných listov a veršov, ktoré vyšli v druhom vydaní Pamely. Sám Richardson si uvedomil svoju chybu a z ďalších vydaní tieto materiály stiahol, ale už bolo neskoro. Fielding v Klamele nielen majstrovsky parodoval a útočil na slabé miesta v prozaickej konštrukcii Pamely, ale aj tvorivo rozvíjal možnosti obsiahnuté v tomto diele. A navyše voľbou svojho pseudonymu a úvodnými pasážami zaútočil aj na smiešne figúrky dobového literárneho establišmentu Colleyho Cibbera a Conyersa Middletona, ktoré sa vnímali ako chválospev na politické pôsobenie kontroverzného a skorumpovaného premiéra Roberta Walpola. Fieldingovi sa podarilo niečo oveľa viac ako len parodický útok na uznávaný bestseller. Vo svojom drobnom, ale majstrovskom dielku vytvoril nezabudnuteľnú postavu Klamely, ktorá je presným opakom Pamely z Richardsonovho románu. Je otvorená a úprimná v tom, o čo jej ide: o dobré postavenie a peniaze. Svojho manžela ovláda a citovo vydiera, až kým nedosiahne svoje. Tak nám musia byť sympatické jej otvorené výroky, ktorými o vyše dve storočia predbehla správanie niektorých hviezdičiek – „zlatokopiek“ šoubiznisu a sociálnych sietí. Klamela otvorene vyhlasuje: „Aký má význam mať peniaze, ak ich človek neminie“, ale tiež: „Bolo by to naozaj ťažké, keby žene, ktorá sa za muža vydá len pre peniaze, zabránili míňať ich.“ A tak prajeme čitateľom veľa zábavy pri čítaní tohto krátkeho, ale poučného príbehu, ktorý má čo povedať aj dnes.

Zbierka poviedok Miluj blížneho svojho bola napísaná k 75. výročiu SNP. A ako je pre autorovu tvorbu charakteristické, nesnaží sa anjelom prišívať krídla ani čertom rohy. Z napísaného cítiť, že autor má deje nažité, nielen vizuálne, ale aj citovo. Čo však cítiť azda najviac, je fakt, že sa snaží postaviť SNP tam, kam patrí nielen v histórii Slovenska, ale aj 2. svetovej vojny. Ľudí nedelí na fašistov a antifašistov, chce podať charakteristiku doby a človeka v nej. Jeho človek sa nepredstavuje rečami, ale činmi ľudskosti či neľudskosti. Juriga hovorí, že píše o obyčajných ľuďoch, o tých, ktorí bojovali a umierali za víziu budúcnosti, a snaží sa pozrieť aj na to, ako sa tá vízia naplnila. Priznáva, že jeho hrdinovia sú ľudia, ktorých väčšinou osobne poznal, ale aj to, že použil aj autorskú fantáziu.

Nová kniha Ivety Zaťovičovej usadí čitateľa do prvej triedy časostroja, ktorý ho prenesie a okamžite vtiahne do reality šesťdesiatych rokov v mestečku kdesi na juhu stredného Slovenska. Očami hlavnej hrdinky vnímame všednú, miestami absurdnú, inokedy komickú každodennosť života v pomeroch doby minulej. Úsmevné obrázky autorka s láskavosťou takmer „pelíškovskou" komponuje do pestrej mozaiky. Umne a vecne, tenučkou ceruzkou zažitého, ich jemne tieňuje a zhodnocuje.

Juraj Svoboda zažil všetkých československých, českých i slovenských prezidentov, ktorých sme za ostatných sto rokov mali. Narodil sa za prvej Československej republiky, detstvo prežíval v Protektoráte Čechy a Morava, jeho ranej mladosti pripravil kulisy Február 1948 a v päťdesiatych rokoch odišiel študovať na VŠMU do Bratislavy. Väčšinu života prežil na Slovensku, kde sa z Jiřího Svobodu stal Juraj Svoboda, slovenský divadelný, televízny a rozhlasový režisér českého pôvodu. Bolo mu súdené o hercoch a režiséroch, ktorých ako pedagóg vychoval, napísať aj ich posmrtné portréty (tri diely knižných medailónov Dali nám viac, ako (sme) si mysleli). Kniha krátkych esejí Len nie mlčať s podtitulom Pokus o pravdivú autobiografiu na pozadí tragikomických dejín sveta je akousi životnou inventúrou v kontexte spoločensko-politického diania. Autor spomína, porovnáva a konfrontuje. Napríklad znaky a prejavy totalitných režimov, ale aj demokracií rôzneho typu: od Masaryka cez Havla až po nepersonifikovaný liberalizmus súčasnej doby. S ľahkosťou, potrebným nadhľadom, ale aj pochopiteľným osobným zaujatím a nostalgiou.

Tiež túžite po psíkovi? Že ho už máte? Tak vás istotne zaujme skutočný príbeh Barborky a jej štvornohého kamaráta Danyho. Barborka musela o splnenie sna bojovať. Ale stálo to za to. Spoločné zážitky obohatili jej život. Začnite čítať a verte, smiechu sa nezdržíte. Dej vás tiež prenesie do sveta detského folklórneho súboru. Tanec v krvi, láska v srdci. Krásne to spolu funguje.

Kniha Kataríny Džunkovej predstavuje lyrické eseje zo všetkých európskych štátov uverejnených pôvodne na blogu úspešnej poetky a prozaičky. Publikovala ich v elektronickej podobe počas svojich potuliek po kontinente od Lisabonu až po Vladivostok. Sú to cestovateľské zápisky, písané ako inak srdcom, vnímavým, nežným, ale aj vzdelaným a múdrym. Autorka ako skutočný básnik neopakuje encyklopedické údaje, ale prepúšťa krajiny a národné kultúry svojím vnútrom, aby nahmatala ich živý, neopakovateľný pulz a napila sa z ich studničiek. Stretávame sa tak s ojedinelým, originálnym pohľadom na žáner cestopisu, ktorý je vlastne cestopisom duše a ducha. Vznikli tak texty blízke básni v próze. Nakoniec, ich autorka je ovenčená mnohými literárnymi cenami a za sebou má aj dve básnické knihy Palica brata a palica slnka, Veterné mesto, ako aj novelu Eupalinova láska. Eseje K. Džunkovej sprevádzajú autentické fotografie, ktoré dodávajú postrehom realistický rámec a tvoria druhú faktografickú rovinu autorkinej tvorby. Kniha ako celok je originálne dielo. Poteší čitateľa, ktorý túži po imaginatívnom vnímaní videného. Zúčastní sa tak fyzickej i duchovnej púte po zvláštnych miestach, svojsky exotických, zodpovedajúcich duši a naturelu autorky.

Spisovateľ Milan Zelinka (1942), držiteľ prestížneho ocenenia Anasoft litera (Teta Anula, 2007), je neúnavným pozorovateľom života, ktorého fragmenty veľmi úspešne zachytáva vo svojich prózach. Zbierka esejí NA OKRAJ KULTÚRY, NA OKRAJ ŽIVOTA je akýmsi nastavením zrkadla tvorcom i konzumentom slovenskej kultúry dneška (Na okraj kultúry) a obzretím sa za niekedy smutnou, niekedy veselou, no stále dokola sa opakujúcou každodennosťou uplynulých a azda aj budúcich rokov (Na okraj života). Zelinka ani neprikrášľuje, ani zbytočne nedramatizuje; rozpráva o ľudskej veľkosti i malosti tak, ako ju videl, počul, zažil. A práve táto neskreslená optika robí Zelinkove prózy čitateľnými.

Spolok slovenských spisovateľov vydal antológiu básní členov, prispievateľov a priaznivcov s cieľom predstaviť širokú tvorivú základňu najstaršieho a najväčšieho spisovateľského združenia na Slovensku, ktoré vzniklo pred 95 rokmi. V antológii je zahrnutých 172 žijúcich autorov a k slovenským tvorcom sú zaradení aj niektorí významní zahraniční mimoriadni členovia Spolku. Básňami sa predstavili takmer štyri generácie slovenských spisovateľov od najstaršieho (1925) po najmladšieho (1995). Antológia predstavuje na Slovensku prvé vydanie tohto druhu v takom početnom a reprezentačnom zastúpení žijúcich básnikov. Básnici sa v antológii prezentujú so skromným želaním, aby, válkovsky vyjadrené, poézia bola stále poznanie plus ilúzia a bola ako láska strašne bohatá...

Lucian Alexiu (1950) básnik, literárny kritik, prekladateľ, editor. Je absolventom Filologickej fakulty Univerzity v Temešvári. Publikoval samostatne aj v spolupráci mnohé zväzky kritických vydaní diel rumunských a zahraničných autorov, antológie a preklady francúzskych, nemeckých, srbských, slovenských a ruských spisovateľov. Výber z básní Svetlo z diaľky obsahuje verše, ktoré transfigurujú skutočné veličiny každodenného života či už literárne/knižné, na diskurzívne, samostatne sa spravujúce veličiny, schopné vytvoriť si remodelácie extra muros (mimoosobné) určitého nadnáhodného časopriestoru. Básnik zvolil stratégiu zaznamenávania variácií svetla ako takého, čo je v značnej miere zriedkavosťou v rumunskej poézii. Verše sú originálne zvláštnymi pomenovaniami (lemury, hadojaštery, krotké zvieratá, koleoptéra, ale aj ulitníky, bodliaky, medvedíky záhradné), básnik vymýšľa ironicky groteskné scenáre o nezmyselnosti histórie a dáva do pozornosti opakujúce sa gestá všedného dňa na báze deskripcie a minimálnej sugescie. Zbierku z rumunčiny preložila Dagmar Mária Anoca a ilustroval Constantin Catargiu.

Katarína Mosnáková-Bagľašová je hádam najúspešnejšou mladou poetkou medzi vojvodinskými Slovákmi v Srbsku. Jej verše sú pravidelne oceňované na súbehu slovenského literárneho časopisu v Srbsku – Nový život. Ako autorka pre deti je zaradená do chrestomatie a dvoch antológií. Každý deň sa niečo nové naučím je dobrodružná poviedka pre deti, podaná literárnym i výtvarným jazykom. Spojenie klasickej poviedky s komiksom je jednou z ciest ako priviesť školákov k literatúre.

Hľadanie odpovedí na zásadné otázky bytia je podstatou filozofie. Kto sme? Odkiaľ prichádzame? Kam smerujeme? Čo je to bytie? Stále sa pýtame, no stále nevieme. Niekedy tušíme, inokedy iba dúfame. Hľadáme a tápeme. Tak ako Caut, hrdina knihy Mythra invictus, ktorého sprevádzame cestou duchovného precitnutia a uvedomenia si zmyslu života. Chvíľu sa zdá, že to je fikcia, a chvíľu zase, že je to fakt, že niečo také tu už bolo, je... Radoslav Rochallyi je autor, ktorý dokáže na malej ploche rozvinúť veľký príbeh. Večný príbeh.

Milan Abelovský po doteraz vydaných básnických zbierkach Chvíľa zblíženia, Jaspis a karneol, Zľutovnica a Čerešne v hanebnej ulici predkladá nový poetický opus Biela osnova. Jeho doteraz vydané knižky charakterizuje emocionálna racionalita. Básnik si nikdy nepotrpel na „vyprázdnenosť výrazu“ či konvenčnosť. Doteraz nás dokázal presvedčiť, že vnútorná katarzia je pre neho najpodstatnejšia tak, ako je i v ľudskom snažení najpodstatnejšie prekonávať to, čo je stagnujúce a strnulé. Autor zbierku rozdelil na dva tematické celky. Prvú nazval Pokolenie snehu a druhú Krikľavé spovednice. Prvá časť zbierky je postavená na príbehoch a sociálnych aspektoch, ktoré sa básnika bytostne dotýkajú. Aj to dáva čitateľovi možnosť, aby videl detailnejšie priamočiarosť, ktorou básnik odkrýva príjemné i nepríjemné stránky toho čo prežil a prežíva. Pacifistické postoje prevládajú najmä v druhej časti básnickej zbierky. Aj preto môžeme pokojne o novej zbierke povedať, že nestojí chrbtom k životu a realite a dokáže nám sprostredkovať po ľudskej, ale i umeleckej línii neopakovateľný zážitok. A naznačuje aj nové nadýchnutie a zbieranie síl do ďalšieho rozbehu... „To množstvo tvárí, záľaha rúk a nôh a všetky sa hýbu, nikto mi nepovie vnuk, nikto ma nesloví syn. Viem iba, hľadať musím tam, kde som stratil...“

Autorka absolvovala ekonómiu a španielsky jazyk v USA. Po ukončení štúdia sa vrátila do Bulharska. Od roku 2000 je aktívnou novinárkou, hoci uprednostňuje širšiu charakteristiku „človek slova“ – nie náhodou predmetom jej postgraduálneho štúdia bola filozofia. Do sveta literatúry úspešne vstúpila románom Grécka káva. „Káva“, ako sa kniha medzi čitateľmi rýchlo preslávila, dostala hlavnú cenu Peroto v kategórii próza za rok 2015, ako aj prémiu Cveteto na Cheligon za rok 2016. Katastrofálna automobilová nehoda gréckeho podnikateľa zmení život jeho mladej manželky – bulharskej novinárky. Otvorená pravda vychádza na povrch a smelo sa vnára do hlbín jej rodu, v ktorom ONA (Katerina, Žena) hľadá seba a odkiaľ čerpá silu, aby sa vyrovnala so svojou bolesťou... To je stručná dejová línia príbehu Grécka káva. Preplieta sa v ňom autobiografia a fikcia, historické a intímne, razantne sa odkrývajú vrstvy času a sledujú jeho poklesky skrývajúce prvotnú silu, staré konflikty a stereotypy. Grécka káva v skutočnosti zobrazuje rozprávanie o Balkáncoch a o HRANICIACH – paradoxne rozdeľujúcich a spájajúcich. Grécka káva je vynikajúco napísané dielo. Fragmentované, s dekonštrukčnou chronológiou, predstavuje reťaz „malých“ a „veľkých“ príbehov famózne spojených množstvom hlasov, slobodne prechádzajúcich časom a priestorom a dávajúcich silu budúcnosti. Ide o vyspievaný príbeh, napísaný z hĺbky, úprimnú spoveď matky pred synom, ktorý bude pokračovať nielen niťou života, ale aj rozprávania. Grécka káva je moderný román, ktorý bez strachu odhaľuje zjazvené miesta a podnecuje nie iba k myšlienkam, ale aj k rozhovoru – o našom osude byť SPOJENÍ.

Biograficko-historický román Jurija Tyňanova sa zaoberá detstvom a mladosťou veľkého ruského básnika Alexandra Sergejeviča Puškina. Autor, výborný znalec Puškinovej doby, zachytáva obraz rodinného života a prostredníctvom atmosféry a charakterov rodinných príslušníkov objasňuje, čo všetko formovalo osobnosť Puškina. Čitateľ sa v románe stretáva aj s ďalšími velikánmi ruskej literatúry a umenia, ktorí spolu s mladým Puškinom študovali na elitnom lýceu v Cárskom sele. Román má mnohovrstvovú zložitú štruktúru, používa prvky Puškinovej tvorby a pracuje s jeho reálnymi aj domnelými predstavami a postojmi, čo vyvoláva pocit homogénnosti s textami nesmrteľného básnika. Tyňanov vo svojej knihe napriek vlastným historicko-teoretickým postulátom vytvoril obraz epochy Puškinových diel a Puškina zobrazil ako človeka aj majstra básnického remesla, ako filozofa i tvorcu nových básnických foriem. Vďaka Tyňanovovi a jeho dielu pred čitateľa vstupuje básnik a človek, akým Puškin v skutočnosti bol.