Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 17 z 70

Rozprávanie o podivínovi, ktorého nenaplneným snom bolo hrať v národnom divadle, je na prvý pohľad výnimočným až absurdným príbehom, ale zároveň aktuálnou sondou do duše pomýleného jedinca túžiaceho po popularite a sláve. Čitateľ má možnosť preniknúť do zákutí psychiky nešťastného človeka, sledovať jeho pohnútky až po tragický koniec hrdinu, zúfalého z neznesiteľnej reality každodenného života. Túžba vymaniť sa z pocitu bezvýznamnosti bytia a útek do fiktívneho nedosiahnuteľného sveta, do inej dimenzie, nie je vlastná len fanatikom, drieme v každom súčasnom človeku, ktorý bolestne vníma antagonizmus medzi ideálmi a realitou vlastnej existencie. V tom kniha Pavla Zeleňáka presahuje rámec obyčajnej udalosti a stáva sa filozoficko-existenciálnym zamyslením nad zmyslom života.

Popísané páperie je zbierka intímnej poézie autora, ktorý je známy svojou ľúbostnou poéziou nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike. Kniha obsahuje ocenenú poéziu Stanislava Hábera na súťažiach doma aj v zahraničí a prihovára sa čitateľom svojským odkazom – ako nájsť vzájomný súzvuk muža a ženy v dlhoročnom spoločnom vzťahu. Ide o autentický dialóg, keď múza Stanislava Hábera rozpráva len cez verše a autor s ňou vedie nielen umelecký, ale zjavne aj životný dialóg. Popisuje tak často i zložité situácie, ktoré sa vyskytnú v každom vzťahu, čím je zbierka 108 básní originálna, ale aj oslovujúca iných, a nachádza z týchto situácií vlastné svojské východiská.

Francúzsky spisovateľ a filozof v diele Rozprava o vedách a umeniach (za ktorú mu Dijonská akadémia v roku 1750 udelila prestížnu cenu) rozpútal proti vedám a umeniam boj, ktorý predznamenal jeho definitívny rozchod s vtedajšími, už vychýrenými mysliteľmi a ich doktrínami. V úvode ešte striktne neupiera vedám a umeniam blahodarné účinky, vzápätí sa však uchyľuje k obžalobe, že súčasné mravy nahradilo pokrytectvo, falošná zdvorilosť, „ozajstná skazenosť“, s nezvyčajnou odvahou hádže rukavicu aj spisovateľom a podčiarkuje neresti civilizovanej spoločnosti, ktoré vládnu v literárnych salónoch. V prvej časti spracúva témy z filozofického a historického hľadiska, uvádza konkrétne príklady a dochádza k záveru, že sa treba vzdať úsilia „vymaniť sa zo šťastnej nevedomosti, ktorú nám vyhradila večná múdrosť“. V druhej časti analyzuje proces skazenosti mravov v dôsledku vzdelanostnej úrovne, pokúša sa odhaliť jeho pôvod a načrtnúť celý vývoj, upozorňuje na pochybný predmet poznania a na nebezpečenstvo jeho štúdia, odsudzuje záhaľku a prepych ako najväčšie zlo ženúce vedcov a umelcov do záhuby.

Sotva osemročný Paťko sa po ochorení matky náhle ocitne v detskom domove. Takmer tri vojnové roky tento citlivý, vnímavý chlapec intenzívne prežíva rozličné príhody a každý okamih nedobrovoľného chovanca. Mimovoľne však nachádza osobitný spôsob konta ktu s milovanou mamou, čím sa vyrovnáva s neustálou túžbou po nej a po chýbajúcej možnosti slobodného pohybu. Dielo je napísané živým, autentickým jazykom, na jednej strane ľahko a jednoducho, na strane druhej veľmi pravdivo, precítene, takpovediac z hĺbky srdca. Autor vychádzajúci z vlastných zážitkov vykresľuje nielen príbeh jedného chlapca, ale aj celej generácie, dejinného obdobia i konkrétneho miesta.Pamätníkov poteší najmä vystihnutie dobovej atmosféry Bratislavy. Deti a mládež zase dozais ta zaujmú konkrétnosti zo života vtedajších chlapcov, ktorí si sami vedeli robiť hračky, žili v kontakte s prírodou a svojím okolím, tešili sa z maličkostí, koláč bol pre nich veľkou túžbou, knižka obrovskou odmenou. Publikáciu možno zaradiť medzi kv alitnú detskú literatúru, do ktorej sa ponoria nielen vnuci, ale aj ich starí rodičia.

Ako sám autor hovorieva, je viac otcom ako básnikom. Zbierkou Dekonštrukcia podľa času sa snaží tento pomer trochu upraviť. Knižka prináša takmer 70 zrelých básnických textov hľadajúcich odpovede na vzťahové, existenciálne či sociálne otázky, ktoré s ú systematicky usporiadané do šiestich cyklov. Jednotlivé cykly sú pritom stmelené nielen tematicky, ale rozohrávajú sa v nich dokonca drobné epické príbehy mapujúce životné úseky lyrického subjektu (Z čiernej kroniky). V mnohých básňach sa zrkadlí a utorova znalosť slovenskej poézie a literatúry, ktorú vyštudoval, a tak v nich môžeme nájsť väzby a odkazy na iné slovenské literárne texty. Autor dobre zvláda básnické remeslo, pričom autorove literárnoteoretické zázemie potvrdzujú aj viaceré básnic ké texty vytvorené viazaným veršom, ba dokazuje to tiež cyklus alexandrínskych sonetov. V debute však môžeme nájsť aj voľnoveršové básnické texty, v ktorých možno objaviť hru viacvýznamovosti, aktívnu prácu s veršovým presahom či detailné narábanie s lexikálnymi významami slov. Aj po viacerých prečítaniach je tak možné v básni nájsť stále niečo nové. Zároveň však ostávajú interpretačne prístupné akémukoľvek čitateľovi. Celú zbierku vhodne dopĺňajú skvostné ilustrácie mladej výtvarníčky Denisy St anislavovej a spoluvytvárajú tak výborný čitateľský zážitok.

Tempora mutantur, et nos mutamur in illis časy sa menia a my sa meníme s nimi... Na horizonte tohto latinského príslovia sa voľne odvíjajú aforizmy, epigramy, paradoxy a sentencie tejto útlej knihy. Vznikali takmer dvadsať rokov a verne odrážajú aktuálne spoločenské dianie v dobe, ktorá stála pri ich kolíske. Miestom ich vzniku nebolo vzduchoprázdno básnikovej pracovne, ale domov, rodina, ulica, krčma, či preplnená čakáreň u lekára. Pozorný čitateľ v nich objaví nadšený revolučný elán obyčaj ného našinca, pozostatky praktík bývalého komunistického režimu, i prvotné porozumenie pre nastávajúce zmeny, ktoré autor glosuje a paroduje, lebo mu neboli vždy po chuti. Objaví tu ale aj novovznikajúci fenomén strachu z budúcnosti, atmosféru obáv z neistých časov, zhrozenie z pokusov o zrod malých diktátorov, nesúhlas s neprávosťami, či priam kriminálnymi činmi, s ktorými sa odrazu akoby roztrhlo vrece.

Knižka obsahuje dve hry drámu PO návrate a rozhlasovú hru ZA VLASŤ. V základe prvej hry ležia skutočné udalosti. Treba doplniť, že dejiskom prevratných udalostí je autorovo rodisko Čierny Balog. To sa pozná podľa veľmi konkrétnych reálií, ktoré P. Kováčik poznal z rozprávania a spomienok jeho spoluobčanov resp. pamätníkov. Tieto okolností dodávajú dramatickému obrazu jedinečnú sviežosť, pôvab a hlavne presvedčivosť. V hre sú zastúpené aj aktualizujúce momenty, zrejme mal pri ich zakomponovaní autor na mysli potrebu zvyšovania občianskeho povedomia, hrdosti na vlastné dejiny. V rozhlasovej hre ZA VLASŤ autor stvárnením niekoľkých, historicky neznámych postáv slovenských vojakov, vracajúcich sa po skončení prvej svetovej vojny do rodného Č ierneho Balogu vytvoril sugestívny obraz súmraku starého Uhorska a vzniku Československej republiky. Ako poznamenal významný spisovateľ Anton Hykisch okrem Mila Urbana sa zatiaľ nikomu inému nepodarilo literárne zachytiť horúčkovitú atmosféru ,prevr atu?, rabovačiek, dezilúzie i planých nádejí na slobodnejší život. Peter Kováčik sa na to podujal v podobe umelecky vysoko zvládnutej rozhlasovej hry.

Marek Kupčo režisér a scenárista je aj plodným literátom. Poviedky a divadelné recenzie uverejnil v mnohých novinách a časopisoch. Knižne mu vyšli Delírium (2001), Čierna diera (2003), Tri stromy (2007) a divadelné hry Tuniekraj, Krutohlav a Ver ena a Navara strážkyňa ohňa. Aj útla knižočka Borov sen a 21 poviedok zaujme čitateľa nielen pôsobivým štýlom, ale aj konštatáciou či posolstvom v závere každej poviedky. Navyše je vyšperkovaná abstraktnými a tajuplnými ilustráciami Miliny Zi mkovej.

Marta Hlušíková žije atvorí vRimavskej Sobote. Je autorkou Latinsko-slovenského slovníka, Malej encyklopédie antickej kultúry, Slovníka latinských citátov, knihy próz Záhrady, kníh pre deti (Kde pavúky tkajú cukrovú vatu, Písmenkovo, Neznášam, keď ma hladkajú po hlave, Bublinkové rozprávky) advoch básnických zbierok Kamene aRok červených moruší. Vtretej knihe veršov Lúky tancujú koreňmi tráv sa autorka dotýka Trenčína, mesta sriekou, čo ...ľahkonoho prehladkáva svoje kamene do tichého pies kovania... Je to kaleidoskop života poskladaný zobrazov detstva, mladosti adospelosti cez svojich najbližších

Kniha Námesačné limeriky predstavuje pestré spektrum humoristicko-satirických mikrožánrov, tentoraz s jednotiacim spoločným menovateľom námesačníctva. Najvýraznejšie toto chorobné postihnutie spoločnosti ukazuje vo výsmešných, hravo-dravých limerikoc h (päťriadková veršová forma) a potom tú istú chorobu prejavujúcu sa v skrytejšej podobe diagnostikuje cez ostatné žánre od aforizmov až po poviedky. Dominantné limeriky celú túto zbierku výrazne rámcujú. Námesačné limeriky sú autorovou siedmou kniho u a predsa v nej niet ani tieňa tematickej vyčerpanosti či autorovej únavy. Naopak, svedčia o autorových nových a nevyčerpateľných bystrých postrehoch z nášho súčasného užšieho i širšieho regiónu, odetými do tvaru lakonicky úsporných literárnych hu moristicko-satirických žánrov

Vasilij Vasiljevič Rozanov, ruský publicista, filozof, zakladateľ „postmodernizmu“, dávno pred jeho vznikom na Západe. Základné prvky jeho svetonázoru sa sformovali už počas gymnaziálnych štúdií – vnútorná sloboda a protest proti autoritám a byrokracii, odstup od vonkajších udalostí, sebapozorovanie, neprítomnosť viditeľnej vôľovej cieľavedomosti. Rozanovský „postmodernizmus“ sa veľmi živo prejavoval najmä v programových „mozaikových“ prácach Solitéry (1912), Pominuteľné (1913) – tie sú obsahom knižky, a Spadnuté listy (opálka 1 a 2) (1913, 1915). Prezentované diela sú z posledného obdobia autorovho života a sú zároveň svojráznou psychologicko-duchovnou rekapituláciou života a tvorby spisovateľa, o ktorom rozanovovedec Alexej Nalepin napísal: „Rozanov je najtajuplnejšia, najprotirečivejšia talentovaná figúra v našej kultúre na hranici 19. ¬– 20. storočia“. Duchaplný lyrizmus a vynikajúca publicistika, šokujúca úprimnosť a groteskná buffa – to všetko sa premietlo do jeho diela. Metóda myslenia Rozanova je principiálne medzidisciplinárna a metahistorická. Obrovský význam Rozanova súčasníci oceniť nedokázali: pluralizmus jeho metódy pokladali za bezprincipiálnosť. Charakteristická je formulácia P. B. Struveho: „Veľký spisovateľ s obmedzujúcimi nedostatkami“. Ale až po niekoľkých desaťročiach ruskí postmodernisti (Andrej Šiňavskij, Venedikt Jerofejev, Viktor Jerofejev a iní) sa prihlásili k nemu ako ku kultúrno-historickému zdroju vlastnej literárnej tvorby a svetonázoru.