Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 17 z 79

Koncom roku 1947 poslal mladý ambiciózny básnik Vojtech Mihálik, ktorý krátko predtým debutoval zbierkou spirituálnej poézie Anjeli (1947), redaktorovi vydavateľstva Verbum, básnikovi Jankovi Silanovi postupne dva listy a strojopis zbierky, ktorú zamýšľal vydať v edícii poézie Lux. Doklady o Silanovej reakcii sa nezachovali a po tzv. Víťaznom februári 1948 bol zo strany komunistickej štátnej moci na vydavateľstvo Verbum vyvíjaný enormný tlak, ktorý viedol napokon k jeho zániku. Zbierka nikdy nevyšla, ale zachoval sa strojopis unikátnej skladby Brána, ktorou Mihálik pokračoval v rozvíjaní „anjelskej“ tematiky. Skladba je unikátna z hľadiska kompozície, pretože autor integroval do korpusu tejto poémy svoje pôvodne samostatné básne, z ktorých mnohé neskôr našli uplatnenie v jeho neskorších zbierkach. Skladba Brána dopĺňa ďalšie „biele miesto“ v tvorbe V. Mihálika.

Karol Lovaš sa s Alojzom Lorencom stretol prvýkrát v roku 1998 ako novinár. Po dvadsiatich rokoch sa zišli znovu. Spoločný rozhovor katolíckeho kňaza, ktorým sa Lovaš medzitým stal, a bývalého 1. námestníka federálneho ministra vnútra ČSSR, ktorý bol v rokoch 1986 ? 1989 zodpovedný za československú Štátnu bezpečnosť, reflektuje dobu minulú i súčasnú. Lorencove spomienky na Gustáva Husáka, Vasila Biľaka alebo Alexandra Dubčeka sú dôležitým svedectvom o dobe spred roku 1989. Lorenc stál ako jeden z hlavných aktérov pri jej konci. Nie je bežné, aby presvedčený ateista pristúpil na rozhovor s kňazom a rozprával sa s ním napríklad o viere, Bohu, cirkvi, o živote a smrti, vine a treste, o odpustení a zodpovednosti. Dramatik a spisovateľ Ján Solovič po prečítaní rukopisu napísal: „Ani jeden nepoužíva prázdne slová. Za prázdne slovo sa dá chytiť. To však nie je tento prípad.“

Šampanské, káva, pivo; Špaky v tŕni a napokon Aksál – to sú názvy troch už vydaných noviel autorky Zuzany Cigánovej, ktoré tento raz vychádzajú v jednom zväzku. Je to ich prirodzený osud, lebo sú vzájomne prepojené, i keď nie obsahovo, ale všetky sú čiastkami tej istej mozaiky, ktorá sa takto scelí. Navyše, všetky spája rovnaký rukopis autorky, ktorej si podarilo vybudovať si také dobré meno, že každá z jej troch kníh sa ocitla vo finále atraktívnej literárnej ceny Anasoft litera. Jej novely sú odpísané zo života. Vypovedajú o normálnych ľuďoch a vzťahoch medzi nimi. Šampanské, káva, pivo opisuje tri príbehy prepojené postavou dominantnej matky a manželky. Próza Špaky v tŕní je netradične poňatá romanca o slobodnej matke, ktorá sa nevzdáva svojich snov, ale ani svojho životného postoja. O žene, ktorá nemohla žiť veľkými vecami, tak žila malými. Próza Aksál je o večnej téme, láske. Lenže tu je predstavená ako mohutný živel. Prvý pohľad, prvý dotyk a vlna zmetie všetko, čo doteraz dávalo zmysel. Všedná téma trojuholníka v nevšednom príbehu. Novely je možné nazvať trpkokrásnymi príbehmi o zložitom bytí. Obsah autorka tvorí dokonalým odpozorovaním všednej každodennosti. Podáva ho pritom nevšednou formou povyšujúcou rozprávanie na umenie. Hrdinovia a hrdinky žijú spontánne, túžia po ľudskej blízkosti a láske. Nekalkulujú, ale odovzdávajú sa bez ohľadu na dôsledky, z ktorých sa potom musia spamätávať. Autorka im v tomto snažení dopraje úspech a čitateľovi príjemný zážitok. Preto v súvahe dobra a zla hrdinovia napokon zažívajú happy-end. Zuzana Cigánová vsadila na autentickosť a preto sa čitatelia v jej príbehoch nachádzajú, často demaskovaní, zaskočení, ale vždy s nádejou na dobré konce aj ich vlastných príbehov. Lyrický jazyk dotvára realistický obraz ľudských citov a tvorí z čítania ozajstný zážitok. Všetko to robí zo zbierky noviel nielen atraktívny kúsok do našich knižníc, ale vytvára aj časť nášho kultúrneho dedičstva zasluhujúceho ocenenie.

Vynikajúci svetoznámy ruský režisér Nikita Michalkov vydal zbierku esejí Vyháňač besov inšpirovanú autorskými televíznymi zamysleniami s rovnomenným názvom Besogon (Vyháňač besov). Sú to umelecky spracované esejistické úvahy o širokom spektre tém, ktoré sa vyznačujú hlbokým prienikom do duše človeka. Ich základ tvorí autorova úvaha, do ktorej Michalkov zapracováva aj úryvky z listov, citáty z kníh, výroky osobností. Témy siahajú od predstavenia vybraných historických osobností alebo civilizačných vzorov, cez hlboko ľudské témy spojené s historicko-psychologickými udalosťami, až po politicko-spoločenské eseje inšpirované súčasným dianím, s historickými poznatkami aj politickými pohľadmi. Kniha, ktorá vyšla v máji 2016, je ilustrovanú dokumentačnými fotografiami. Toto knižné vydanie televíznych esejí sa Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov rozhodlo sprostredkovať slovenským čitateľom vo forme prekladu mimoriadne kvalitnej knihy, ktorá prispieva aj k medzikultúrnemu, rusko-slovenskému dialógu a učí nás chápať ruskú dušu. Vyháňač besov je kniha nezávislého človeka napísaná pre rozmýšľajúcich ľudí. Autor nikoho ničomu neučí – uvádza fakty, kladie otázky a navrhuje spoločne hľadať na ne odpovede a robiť z nich závery. A darí sa mu to. Pretože píše o tom, čo ho znepokojuje. Po prečítaní knihy možno mnohé uzrieť v inom svetle.

Nosnú tvorbu skúsenej autorky Leny Riečanskej, ako sú napríklad romány Trojlístok z internátnej izby, Karolína, neblázni!; Nebo, peklo, raj či Čerešňa na šľahačku možno žánrovo zaradiť medzi spoločenské romány venované najmä čitateľkám. Časť autorkinej tvorby je však priamo zacielená na dospievajúcu mládež, ako povedzme kniha Som, aká som! alebo Sladkých štrnásť s horkou príchuťou. Dej nového románu Niečo ti pošepkám sa odohráva v súčasnosti, v prostredí, ktoré je mladému čitateľovi blízke. Približuje mentalitu mládeže, ale aj dospelých, s ktorými sa deti dostávajú bežne do kontaktu. Najdôležitejším zámerom knihy je nevtieravým spôsobom poukázať na dôležité postavenie rodiny v našej spoločnosti. Hlavnými postavami románu sú dvaja štrnásťroční školáci, chlapec a dievča. Zblíži ich priateľstvo, jeden druhému sa zverujú s radosťami aj starosťami. Prostredníctvom nich čitateľ nahliadne do rodinného prostredia a života dvoch odlišných rodín. Dostane možnosť porovnať skutočnú rodinnú pohodu vytvorenú na vzájomnej tolerancii s predstieranou falošnou pozlátkou založenou na finančných hodnotách. Dôležitú úlohu v deji zohráva blízkosť staršej generácie – babky a suseda v dôchodcovskom veku. Román je písaný štýlom pre mladého čitateľa ľahko zvládnuteľným, so zámerom zdôrazniť a pochopiť postavenie rodiny, možno pomôcť čeliť určitým osobným problémom a priviesť k zamysleniu sa. Celý príbeh je prepletený začínajúcou láskou. Autorka disponuje výborným štýlom písania, vo veľkej miere využíva priamu reč, vyhýba sa vulgarizmom, píše pútavo a bravúrne dokáže čitateľa vtiahnuť do deja. Knihu dopĺňajú pútavé, realistické ilustrácie Lucie Zajac Valovej.

Prozaické dielo Antona Pižurného (1961) Biela skrinka – krátke spomienky autora na detstvo v rodných Želiezovciach – sa vyznačuje mimoriadne zaujímavými textami, ktoré sú umeleckým aj emočným osviežením, dokonca aj pre „smartfónovú“ generáciu. Knižka je totiž vtipná, dynamická a ukazuje cestu hrdinu, ktorou autor kráčal od svojich mladých rokov až po niekedy neúspešnú, inokedy zase úspešnú dospelosť. Je to záznam skutočností, napísaný literárnym štýlom. Ladislav Mňačko by ju možno označil ako umeleckú reportáž. Spisovateľ Jaro Minárik na margo knihy napísal, že je to „smutnokrásna správa o svete, ktorý bol síce mizerný, pokrytecký, nedokonalý a šedivý vo svojej dobovej klietke, ale obdarený, ozvláštnený a naplnený ľuďmi, ktorých sme mali úprimne radi (a oni nás) a ktorí nás už nikdy neopustia, lebo...

Eseje a úvahy slovenského a českého žurnalistu spája predovšetkým úsilie o ne¬závislosť a zodpovednosť publicistiky v dobových trendoch, obkružujú po¬litické, ekonomické, morálne konzekvencie, vtláčajúce pečať súčasnej tvári mediálneho sveta, ktorý určujú sily formujúce globálny a lokálny svet. Po¬zadie ich analýz a syntéz je hľadanie kritérií a predpokladov kvalitného žur¬nalizmu, zachovania slobodného slova v službe hľadania pravdy, skúmajú stratégie mediálnej komunikácie, jej zneužívania, banalizácie, bulvarizácie v službách komercializácie a mocenských záujmov. Odvážnym nastoľo¬vaním otázok nepochybne prispievajú ku kryštalizácii kritérií manažmentu kvalitného novinárstva, ale aj redakcií časopisov, noriem, kultúrnych cieľov mediálnej komunikácie vôbec, jej odborných a morálnych predpokladov, takých dôležitých na udržanie a rozvoj kultúry civilizácie v pôvodnom vý¬zname kultivácie. K tejto životne dôležitej otázke pritom nepristupujú nijako naivne moralizátorsky, citlivo skúmajú možnosti a limity kvalitne orientovaného smerovania už samotnej redakčnej práce v područí tlakov biznisu, politiky, pritom nielen abstraktne špekulujú, ale vychádzajú z osobných skúseností, z praxe. Empíria, z ktorej P. Dinka a P. Žantovský vychádzajú, smeruje k ob¬razu spoločnosti, v ktorej žijeme ako občania, čo potenciálne participujú na oboch póloch mediálnej komunikácie, spoluformujúcej naše myslenie a vedomie, obraz skutočnosti. Ich kniha za spoluúčasti básní Milana Ze¬linku a grafík-karikatúr Michaela Marčáka a Ľubomíra Kotrhu nepochybne prispieva ku konceptuálnemu mysleniu novinárov, vydavateľov, čitateľov, ktoré si ešte vždy uvedomuje závažnosť princípu zodpovednosti, osudo¬vosti ľudského poznávania skutočnosti, odhaľovania nielen jej detailov, ale aj celku, rastúcej komplexnosti, predlžovania konzekvencií, napríklad rozhodnutí politikov, správcov sveta na všetkých úrovniach, preferovania krátkodychého profitu, účelového prístupu k sociálnej otázke, ekologických dôsledkov drancovania prírody, životného prostredia...

Po úspešnej knižke esejí Antické provokácie prichádza Dalimír Hajko, erudovaný filozof a literárny historik, s knižkou literárnohistorických esejí Slovenské provokácie (vydal Spolok slovenských spisovateľov), ktoré venoval šiestim významným osobnostiam našej kultúry, a to Ľudovítovi Štúrovi, Karolovi Kuzmánymu, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, Štefanovi Markovi Daxnerovi, Jánovi Franciscimu a Mikulášovi Dohnánymu. Ide o šesť osobností s rôznym vzdelaním, s odlišnou špecializáciou – a aj s odlišnými životnými osudmi, no s podobne vrúcnym vzťahom k svojmu národu, k slovenskej kultúre, s podobnou vierou v budúcnosť tohto národa a jeho kultúry, s podobným odhodlaním prekonávať nepriaznivé spoločensko-politické okolnosti a venovať tomuto zápasu maximum svojich síl. V súlade s podtitulom knihy D. Hajko píše príbehy spomínaných osobností práve ako príbehy úzkostí a nádejí, a zároveň ako príbehy takpovediac „tichých revolúcií“, pretože opodstatnene vníma úlohu vzdelancov aj ako úlohu „tichých revolucionárov“, ktorí napomáhajú zániku starého, neuspokojivého stavu vecí a pripravujú zrod niečoho nového, v danom prípade – zrod novej, svojbytnej slovenskej kultúry a aj kultúrnej identity. Mnohé úvahy vyslovené v súvislosti s pôsobením uvedených šiestich osobností majú v Hajkovom texte aktuálny charakter, či už ide o vzťahy medzi národným a univerzálne ľudským, o problematiku tolerancie k inakosti rôzneho druhu alebo o dnes toľko diskutovanú európsku (stredoeurópsku) jednotu, ktorá by sa nemala chápať redukovane v ekonomickej podobe...

Etela Farkašová, laureátka ceny Anasoft litera 2018 za prozaické dielo Scenár, patrí k vynikajúcim autorkám v celom spektre svojej tvorby. Každá jej kniha je výrazom hlbokej koncentrácie na zvolené témy. V jej textoch cítiť pevné filozofické a vzdelanostné zázemie, ale i silu imaginácie a ľudského citu. V týchto súradniciach prichádza aj s novou zbierkou básní S predtuchou svetliny (v názve je odkaz na Heideggera, v ktorého koncepcii je „svetlina“ miesto, štrbinka, kde prehovára bytie). Autorka nástojčivo hľadá odpoveď na – v ľudskom bytí neustále vibrujúcu – otázku: Kto som? Kto som ja? Tu a teraz, ale zároveň cez traverz času, svojej vlastnej existencie, cez premeny mysle, tela, sveta okolo... Chce sa dopátrať niečoho esenciálneho, pričom jej druhé „ja“, druhé „dvojča“ – filozofka, v tomto prístupe k svetu dostáva veľký priestor. V básňach silne rezonuje jej filozofické poznanie cez prizmu energie vlastného citu a literárneho poznania. Reflektovaným teritóriom v poézii E. Farkašovej je príroda. Tá je u nej a pre ňu onou strelkou kompasu, ktorý pomáha nájsť stratený balans, nájsť silu k ďalšej existencii. Osobitým celkom zbierky je kapitola O písaní / nepísaní. V nej sa autorka prezentuje vo svojom silnom žánri – esejistike. Opiera sa o citácie svetových i našich autorov. Témou je písanie ako také, akýsi „príbeh“ písania, či ako píše sama autorka: je to túžba lepšie rozumieť samej sebe i možnosť hlbšie žiť.

Básnik a prekladateľ Adam Puslojić (1943) patrí k výrazným osobnostiam srbskej kultúry. Absolvoval Filologickú fakultu v Belehrade, odbor všeobecná literatúra. Je autorom vyše tridsiatky básnických zbierok, po rumunsky vydal jedenásť zbierok. Z rumunčiny a ruštiny preložil viac ako 80 knižných titulov. Jeho básne preložili do 13 jazykov. Je členom Asociácie srbských spisovateľov a Združenia srbských literárnych prekladateľov, je aj čestným členom Akadémie Rumunska, nositeľom vyše dvadsiatich literárnych cien v Srbsku, Rumunsku a v Macedónsku. Pri príležitosti 75-tych narodenín mu Združenie srbských spisovateľov za Somnambulia balkanica udelilo cenu Vaska Popu za najlepšiu básnickú zbierku, vydanú v roku 2016. V tejto súvislosti predseda poroty Jovan Živlak uviedol, že Adam Puslojić, tento jedinečný básnik, básnik obrovskej poetickej energie, tvorí neoddeliteľnú súčasť súčasnej srbskej poézie. Stredobodom Puslojićovho básnického zamerania v zbierke Somnambulia balkanica sú Boh, vesmír, krajina, národná história, ako aj konkrétne aspekty úlohy básnika v súčasnosti. Somnambulia balkanica je ostražitá konfrontácia s balkánskym naturelom, rímskymi légiami, Krajinou a jeho protichodnou ľudskou krajinou, históriou i súčasnosťou... Spolok slovenských spisovateľov touto knihou pripomína aj dve jubileá: sedemdesiate piate výročie narodenia básnika a zároveň aj sedemdesiat rokov od narodenia slovenského prekladateľa týchto veršov Miroslava Demáka.

Poľský prozaik, reportér, prírodovedec a cestovateľ Arkady Fiedler (1894 – 1985) bol fenoménom, ktorého aktivity už dávno prekročili poľské a európske hranice. Počas svojho života zorganizoval niekoľko desiatok výprav do rôznych končín sveta. Napísal 32 kníh, ktoré boli preložené do 23 jazykov a vyšli v celkovom náklade viac ako 10 miliónov výtlačkov. V jeho knihách nenájdete len jednorozmerné reportáže alebo prvoplánové cestopisy. Fiedlerovo dielo nie je iba opisom prírodných krás a prostredia, v ktorom žijú ľudia tej-ktorej krajiny. Autor približuje čitateľovi ľudí odlišných kultúr a etník a ich vzájomné vzťahy, s dôrazom na úctu k miestnym zvykom a tradíciám. Napriek jeho širokému cestovateľskému diapazónu má Madagaskar vo Fiedlerovom živote špeciálne postavenie. Knižné dielo, v poľskom origináli nazvané Madagaskar – Gorąca wieś Ambinanitelo, vzniklo za zaujímavých okolností. Autor vycestoval na Madagaskar s podporou poľskej vlády ešte pred 2. svetovou vojnou. Ako nezávislý odborník a prírodovedec študoval krajinu, no okrem toho mal vytvoriť podmienky na prípadnú poľskú kolonizáciu Madagaskaru. Zvláštna paralela s príbehom Mórica Beňovského, ktorý plnil podobné poslanie pre francúzskeho kráľa 160 rokov pred Fiedlerom. Arkady Fiedler skúma zvieratá, rastliny, opisuje zvyky domorodého obyvateľstva a fotografuje. Práve jeho pôvodné fotografie z 30. rokov minulého storočia dodávajú knihe maximálnu autenticitu a umocňujú umeleckú hodnotu jeho opisov z takmer dvojročnej misie. Vzhľadom na absenciu umeleckej literatúry o Madagaskare, ktorý má súvis aj s našou históriou, je vydanie tejto knihy vítaným titulom, otvárajúcim dvere do odľahlých končín tohto exotického a čarokrásneho ostrova a do života jeho obyvateľov.

Autor je popredným predstaviteľom ukrajinskej literatúry na Slovensku a najplodnejším prekladateľom slovenskej poézie do ukrajinčiny. Jeho poézia sa vyznačuje hlbokým lyrickým cítením, pričom však nekompromisne reflektuje i spoločenské javy. Od začiatku svojej tvorby sa S. Makara usiloval vyjadriť univerzálny vzťah človeka k matke, prírode, spoločnosti a ten bol vždy úprimný, štedrý a jednoznačný. Táto úprimnosť a štedrosť sprevádzala jeho tvorbu po celý čas. Tým si podmanil nejedného čitateľa. Jeho básnická tvorba je presiaknutá vierou vo víťazstvo dobra, krásy, pravdy a spravodlivosti. Veľkosť jeho poézie spočíva v ľudskosti, ktorú hlásal a ospevoval, poéziu nechápal ako remeslo, ale ako modlitbu. Za vrchol jeho básnickej tvorby možno považovať poému či básnickú skladbu Memento (2008), ktorá sa skladá zo 70 samostatných sloh či básní. Je to výsledok jeho dlhoročných úvah o bytí, či nebytí, o živote človeka, budúcnosti ľudstva a vôbec planéty Zem. Apeluje na svedomie ľudí, volá ich, aby sa spamätali. Skladba Memento zaujala aj Jaroslava Rezníka a preložil ju majstrovsky do slovenčiny. Zbierka Na klávesoch vetra lístie šelestí v preklade J. Rezníka (aj s Mementom) ešte viac približuje slovenskému čitateľovi umelecký svet Sergeja Makaru.

V Nemecku žijúca bývalá disidentka J. Voznesenská je originálna ruská autorka, ktorá zažiarila hneď po vstupe na knižný trh (2002). Na Slovenku vyšli vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v preklade I. Vranskej Rojkovej dva jej romány: Kasandrina cesta alebo Dobrodružstvá s cestovinami a Lancelotova púť. Populárna predstaviteľka fantastickej prózy s kresťanským podtextom inšpirovaná dielami Lewisa a Tolkiena v novom románe sviežo, pútavo a s humorom prináša moderný príbeh dvojičiek, ktoré po rozvode rodičov vyrastali formované rozdielnym prostredím a výchovou. Po smrti matky sa stretnú v otcovom dome a začne sa odvíjať dobrodružný príbeh. Sebecká Julka spriada intrigy, ktoré prerastú do nebezpečnej skúšky a spád udalostí sa deťom vymkne z rúk... Kniha otvára aj okná do duchovného sveta a učí deti nazerať do seba, vnímať pohnútky svojich činov a rozlišovať dobré od zlých. Táto kvalitná, zrelá kniha nie je zameraná len na dynamický dej, ale preniká do podstaty, vo svete rúcajúcich sa hodnôt pomáha deťom správne sa zorientovať – vychováva zábavou. Knihu zdobia pôsobivé ilustrácie akad. maliara M. Kellenbergera.

Próza Modré obdobie známej spisovateľky Viery Švenkovej, beletrizované zápisky z obdobia po auguste 1968, patrí do tzv. zásuvkovej literatúry. Zachytáva osudy politicky prenasledovaných novinárov, ako ich čiastočne zažila na vlastnej koži. Keďže kniha nemala šancu na vydanie, autorka použila mnohé motívy vo svojich predchádzajúcich dielach, preto sa viaceré postavy v jej prózach opakujú, dostávajú viac priestoru, sú presvedčivejšie, vierohodnejšie, životnejšie. Modré obdobie dokresľuje výpovede o neradostnej kapitole našich dejín, o rozporoch v myslení jednotlivca i spoločnosti, o pracovných i rodinných tragédiách, bezohľadných kariérnych úspechoch, o osobných stroskotaniach, pádoch do tmy, tu a tam osvetlenej mihotavým zábleskom nádeje.

V príbehu Úsmevy z pekla Stanislav Háber na krutom osude obyčajného človeka demonštruje tragiku dejín 20. storočia osobitým spôsobom, vyvolávajúcim niekedy aj salvy smiechu. Udalosti 1. svetovej vojny, v ktorej bojuje hlavný hrdina, oscilujú okolo jeho súkromného boja zneuznaného dieťaťa, ktoré nepozná rodičov. V 2. svetovej vojne ho väznia a mučia fašisti, sovietski vojaci vyrieknu ortieľ: zastreliť!, kým po roku 1948 sa stáva politickým väzňom najťažšieho žalára v jáchymovských uránových baniach. A predsa prežije... Nakoniec život dožíva v Starom Smokovci ako recepčný Grand hotela. Nestráca úsmev, ale aj v najťažších chvíľach dokáže žartovať. Úsmevy z pekla obohacujú slovenskú literatúru o typ hrdinu z rodu obyčajných ľudí, ktorým ide o to, aby prežili a nikoho nezabili. Za predchádzajúce prozaické dielo Mäkké F získal S. Háber výročnú českú literárnu cenu Quo vadis? Za mystický prozaický text Kristus (2013) napísal po jeho preklade do taliančiny pápež František autorovi osobný list a poslal mu apoštolské požehnanie. Úsmevy z pekla sú podobne podmanivé.

Občiansky aktivista a súčasný poslanec v Starom meste Bratislava vo svojej prvotine – v krátkych prozaických útvaroch – píše o nešvároch, ktoré trápia nielen jeho, ale určite mnohých z nás. Tak napríklad: „skôr, než sa začneme zaoberať otázkou, čo si o vás myslia ostatní, zamyslite sa nad tým, čo si myslíte o sebe vy.“ Mnoho ľudí si uvedomilo, že keď pracujú pre blaho všetkých, dostáva sa im potrebnej energie a sily. Sami seba môžeme považovať za časť celku. Náš vlastný život možno hrá konkrétnu úlohu v nejakom pláne, ktorý by mal ľudstvu pomáhať. Mnohí nie sme schopní rozpoznať, čo je v našom každodennom živote dôležité, alebo čo má skutočnú hodnotu. Na väčšinu z nás väčší dojem robia mimoriadne skutky či výkony, ako veci, ktoré mnohí z nás pokladajú za obyčajné a ktorých hodnota je napriek tomu vysoká. Čokoľvek, čo má skutočnú hodnotu, možno vybudovať iba prostredníctvom malých vecí, urobených s láskou. Tí z nás, ktorí kráčajú po duchovnej ceste, majú väčšiu snahu zmeniť smer k lepšiemu.