Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 8 z 70

Päť poľských poviedok ponúka pohľady do modernej poľskej fantasy deväťdesiatych rokov. Nájdeme tu tradične poňatý príbeh o zrade a pomste (Prianie), prózu, v ktorej sa fantastika prelína s detektívnym motívom, ako aj poviedku so zosilneným sociálnym akcentom (Vianočné rozprávanie). Antológia naznačuje mnohosť postupov i tém žánra, ktorý patrí v rámci poľskej literatúry k mimoriadne produktívnym. Úroveň textov svedčí o tom, že fantasy v poľskom kontexte už dávno nepatrí na literárnu perifériu. Z percepčného hľadiska je pritom dôležité, že fantasy texty sú v rámci svojich genologických charakteristík viazané na pevný epický pôdorys. Ponúkajú dej - a tým v Poľsku i u nás dokážu získať početných priaznivcov. Knižka rozširuje obzor slovenského čitateľa a poukazuje na to, že žáner v nej obsiahnutý sa neobmedzuje len už aj na Slo-vensku známeho Andrzeja Sapkowského. Mapuje priestory slovenskému čitateľovi takmer neznáme - predchádzajúca, dosiaľ jediná antológia z tohto žánra poľskej literatúry vyšla v slovenčine naposledy v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Sčítanejších z priaznivcov poľskej fantasy k titulu môže prilákať fakt, že žiadna z poviedok publikovaných v antológii nevyšla ani v českom jazyku.

Poviedky tohto autora dýchajú súčasným Ruskom s jeho protikladmi. Sú fantastické a absurdné, tak ako samotná skutočnosť, ktorú obrazmi robia krajšou bez zjednodušenia. Pelevin triafa presne a tak, že bolí. Je to zďaleka najúspešnejší autor vážne ladenej, nekomerčnej literatúry v Rusku 90-tych rokov. Ako hovorí jeden z jeho vykladačov - "Pelevinove knižky čítajú i tí, čo si inak otvoria nanajvýš telefónny zoznam." Ľahkosť príbehu spája s hĺbkou postrehov, alúzie na klasiku s konceptualizmom 70 a 80-tych rokov dvadsiateho storočia, takže komótne tempo vám zrazu začne udierať do hláv v rytme bubnov rockovej hudby. Hrôzy režimu sú nasvietené cez mikrodetail a obnažené posunutím do existenciálnej polohy číreho prežitia. Účinok jeho próz kotví tiež v schopnosti byť moderný bez efektov znižujúcich zrozumiteľnosť textu. Prístupnosť textu však u Pelevina neznamená triviálnosť. Jeho texty vyzerajú ako ostrovy z klasikov, kde viac je zakryté pod hladinou než sa odokrýva, veď slovom treba šetriť a zahaliť ho cudnosťou, aby aspoň tu zachovaná bola, keď inde jej nieto. Pelevin vo svojich prózach vrství symboly dneška i včerajška a vytvára tak zákutia, ktoré sa len ťažko a nejasne interpretujú, ťažko sa o nich hovorí, pretože sa majú len a jedine čítať.

Igor Gallo predstavuje vo svojom najnovšom diele súbor troch noviel, ktoré sú opäť nekompromisným prejavom zrelého autora po všetkých stránkach. Novely na seba navzájom nenadväzujú, každá z nich sa odohráva v inej, špecifickej atmosfére i v rozdielnom čase. Znova, ako sme na to už u Galla zvyknutí, ide o autobiografické fresky príbehov, ktoré ale navzájom spája niekoľko spoločných momentov. Základom im je stabilné filozofické, umelecké i osobnostné podhubie autora samotného, doplnené o originálny, humánny prístup k svetu, smiech cez slzy, vynikajúco zvládnuté prozaické postupy a nezastrašená tvorivosť. Autorove rozprávačské schopnosti nie sú už pre našu čitateľskú verejnosť nijakou novinkou, sú len potvrdením už známeho.

Plavba za horizont je akýmsi nadviazaním na predchádzajúci titul z autorovej dielne - Spoveď dunajského lodníka (2002). Ladislav Herzog (dnes už v dôchodcovskom veku) v ňom opätovne prežíva svoju dobrodružnú náturu. V spomienkach sa vracia do dôverne známeho prostredia, no hlavný motív diela sa zmenil. Jeho próza poviedkového charakteru má tentoraz nádych pokojnejší, v ovzduší šípi čitateľ akýsi návrat domov. Mohlo by sa zdať, že autorove bilancovanie vlastného života bude témou zaujímavou iba pre úzky okruh čitateľov, lenže opak je pravdou. Dielo poukazuje na to, že na každý moment nášho života si treba položiť otázku, či to, čo činíme, má pre nás samotných dostatočný zmysel. Otázka hodnôt a ich usporiadanie v rámci vlastného sveta je napokon vlastná i mladému človeku, ktorému dáva toto dielo tiež možnosť naučiť sa uvažovať bez krátkozrakosti.

Jedno z vrcholných diel ruského romantizmu ponúka syntézu filozofických ideí a imaginatívneho videnia sveta. Prózy zaujmú neobvyklým prepojením fantastického a reálneho, umeleckou konfrontáciou niekoľkých filozofických pohľadov, ako aj tematizáciou iných umení, najmä hudby, v literárnom texte. Cenný dokument o dobovej literárnosti v sebe skrýva potenciál schopný osloviť i dnešných, predovšetkým náročnejších čitateľov. Poviedky s tajomstvom a biografické prózy, striedané úvahami o súdobých problémoch, však nemajú len dokumentárnu hodnotu. Cez obraz a dej nás vtiahnu dovnútra estetického zážit-ku, cez myšlienku posunú k poznaniu všeobecných súvislostí. V tieni Ruských nocí vysvitá, že problémy, napriek náznakom odlišných historických kontúr, ostávajú tie isté. Knižka v slovenskom preklade po prvýkrát v ucelenej podobe ponúka pohľad na žáner romantického pásma.

Cez postavu "bájneho" Slováka Vladimíra Krivoša (o ktorom vie široká verejnosť len veľmi málo), fenomenálneho lingvistu, sa odvíja príbeh lásky. Sám Rudolf Tibenský venoval tejto obdivuhodnej postave, ktorú určite hodno pripomenúť, niekoľko rokov bádania. Autor sa rozhodol, že tohto zabudnutého Slováka oživí v beletristickej forme. Ako scenéria poslúžil Tibenskému ruský vidiek 19. storočia. Text sa vyznačuje krátkosťou, čo do rozsahu, a nenútenosťou, čo do štýlu. Kombinácia faktografickej a imaginárnej línie je zárukou "dobrého čítania". I keď ide o vymyslený príbeh neopätovanej lásky, nemožno dielu vyčítať nijakú banalitu. Profesionálne zvládnutá je táto novela po každej stránke. Dielo by vďaka svojmu charakteru, štýlu a výberu hlavnej postavy mohlo poslúžiť i ako vhodné doplnenie pri výučbe literatúry.

Trýznivá sebaspoveď je zároveň výpoveďou o stave dnešného sveta. Hutne podané obrazy a zovreté výrazovo uvedú čitateľov do prostredia, ktoré je mnohým z nich blízke až nadmieru, vtiera sa pod kožu a nedá pokoj. Nepokojný text je viac-menej generačnou výpoveďou, tých, ktorí dorastali na prelome, ktorý sa prelomom viac zdal, než sa ním stal. Obdobie 90-tych rokov je tu podané zo vzácne nestranného uhla, pretože nad akoukoľvek politickou straníckosťou víťazí a prehráva zároveň samým sebou determinované ľudské telo. Polónyiho text je väčšmi subjektívnou biografiou než románom. Jeho pôsobivosť je však porovnateľná s kvalitnými textami tohto žánra vo svetovej literatúre a svojou otvorenosťou môže, miestami cez šok a zhnusenie, zaujať širšie čitateľské vrstvy. Literárny kritik a básnik I. Balaž poznamenáva: „... Mladý autor prejavil pozorovací talent, schopnosť nenásilne spriadať niť svojho príbehu, často i s nevšedným, nenásilným humorom, iróniou i sebairóniou...“

Nová zbierka, členená na tri časti, sa aj vďaka umeleckej, ale predovšetkým osobnostnej zrelosti autora, sústredí na prežívanie kompromisných zamotaných situácií. Autor ich však nevníma ako prekážku, naopak, sám sebe dovoľuje prežiť i tieto stránky života a vďaka nim ďalej dozrieva.

Jurinova próza Preťaté ohnivá sa po prvý raz objavila už v roku 1943. K jej opätovnému vydaniu, napriek všetkým jej kvalitám, však nedošlo. Z tohto dôvodu je Jurinovo dielo súčasnému čitateľovi takmer neznáme. Dielko pozostáva z piatich noviel. Typická je nekomplikovaná fabula, popretkávaná mnohorakými prístupmi. Skoky v čase - opakovanie deja z rozličných pohľadov, využitie retrospektívy, filmárskeho strihu, ale aj opakovanie jednotlivých častí textu a použitie priamej a polopriamej reči - obohacujú túto prózu o nezvyčajnú akčnosť. Samozrejmosť tejto literárnej reality je zdôraznená výskytom expresívnych výrazov a zvukových prvkov v texte. Toto Jurinovo dielo radíme medzi hodnotnú prózu medzivojnového obdobia, a aj preto si zaslúžilo reedíciu.

Táto Karvašova zbierka sa na knižných pultoch objavila už dvakrát. Prvá verzia uzrela svetlo sveta na začiatku druhej svetovej vojny a neskôr v prepracovanej verzii v roku 1966. Predstavuje tak dobovú ukážku z rokov štyridsiatych a šesťdesiatych. Autor využil formu krátkej poviedky. Príbeh je typický (čo zrejme vyplýva z dobovej "chute" vydať sa novými cestami) svojím intelektuálnym, polemickým nábojom, hoci mu nechýba patričná dynamika. Nie je mu cudzí dokonca ani detektívny nádych s prvkom tajomstva či miestami aj sci-fi. V súvislosti s Karvašom nemožno nespomenúť typický reportážny štýl, ktorý je pre čitateľa obzvlášť pútavý. Vzhľadom na rozdielne spoločensko-politické pozadie sa čitateľ musí vyrovnať s istou výzvou. Ide o primeranú interpretáciu dobových súvislostí tak, aby celé dielko dávalo zmysel. Tento prvok ocení najmä rozhľadený čitateľ.

V tomto prípade ide o poetický debut. Totiž, Herzoga čitateľská verejnosť pozná ako autora prozaického diela Spomienky lodníka, ktorého úspech na knižnom trhu inicioval rozšírené vydanie pamätí Spoveď dunajského lodníka, v ktorých vyrozprával vlastný životopis v podobe svedectva, ako sa v priebehu desaťročí menil život ľudí prácou spojených s riekou, ale i vzácnych pomocníkov na brehu. Hoci L. Herzog vplával do dôchodcovského veku, písaniu ostáva verný. Dôkazom toho je nová kniha poviedok Plavba za horizont a spomínaná zbierka básní Svet posadnutých, v ktorej svoje životné skúsenosti a pocity pretlmočil aj do veršovanej podoby. Ozaj vydarený básnický debut!

Básnická prvotina publicistu, na ktorej margo Ivan Štrpka napísal: „Stručný a rázny pohyb aj slovný obrat ,päsťou do ticha‘ je priam hmatateľným výrokom, až takmer fyzicky pádnou charakteristikou nemého a pritom výrečného gesta aj ,poetického grifu‘ celej zbierky. Tibor Dohány utvára vytrvalo aktívne protipohyby (až na hranici otvorenej angažovanosti) voči napätej, iritujúcej realite sociálneho sveta, v ktorom sa ocitá ako anonymný, nerovný a dobre utajený svedok tých všetkých procesov.“ Autor tomu hovorí „pointovaná poézia“, ale pointy tu treba hľadať predovšetkým mimo textu, v kontexte, ktorý neprestáva existovať kdesi mimo popísanej stránky.