Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 7 z 79

Štefánik – mon amour je skutočný príbeh dvoch európskych osobností, ktoré tvorili dejiny. Louise Weiss – francúzska spisovateľka, novinárka, neskôr bojovníčka za volebné právo žien a priekopnícka Európanka – popisuje perom autora, ako jej životné poslanie rozhodujúco predurčilo puto lásky k Najväčšiemu Slovákovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Dve silné osobnosti prežili výnimočný vzťah, ktorý bol pre každého svojím spôsobom osudový.

V novele Prorokov hriech sa Ján Podmanický opäť vracia do Starej Dediny. Nad ktorou v hlbokých horách už dlhšie žije tajomný muž, ktorého miestni ľudia nazývajú prorokom. Čo sa skrýva za jeho záhadným príbehom? A sú jeho zázraky skutočné? Pútavý príbeh ale nie je najdôležitejším posolstvom tejto knihy. Je ním otázka odvekého problému viny a potreby jej odčinenia. ,,Uniesť v živote seba je len polovica návodu pre šťastný a spokojný život. Tá druhá spočíva v schopnosti a ochote uniesť aj tých ostatných. Prorok Jána Podmanického o tom niečo vie. A chce naučiť aj nás. Príbeh o nevšednosti a každodennosti, ktorú treba vziať na plecia. Prorokov hriech ukazuje, kto sme. No najmä kým môžeme a máme byť.. Boh na počiatku stvoril človeka. Toho očakáva. Kríž je kľúč, ktorým nám otvoril dvere. Daroval nám ho, aby sme sa v živote nestratili. A keď sa stratíme, aby sme sa čo najskôr našli a bezpečne vrátili domov. Hriech je prekážkou alebo prostriedkom na ceste k návratu? Otázka nielen pre Podmanického Proroka.“

Mária Bátorová, Významná slovenská spisovateľka, je mnohorozmerná autorka, ktorá sa okrem vedeckej práce ( deväť monografií a tabuizovaných autoroch) venuje všetkým žánrom beletrie a publicistiky ako aj v pedagogickej činnosti. Knižne však mohla publikovať až po roku 1989. Od počiatku kombinovala vo svojej tvorbe básne a poviedky. Básnická zbierka Moment na Moment vznikla v čase koronavírusu a jej jej desiatou beletristickou knihou. Je členkou domácich a zahraničných spoločností, zakladateľskou a vedúcou osobnosťou. Je držiteľkou mnohých domácich a zahraničných ocenení, jej diela boli preložené do sedemnástich jazykov.

Kniha Dalimíra Hajka Stopy v (/mojej) duši je autobiografickým rozprávaním s blízkou osobnosťou charakteristickou významných postáv slovenského kultúrneho a intelektuálneho života. Je to v našich pomeroch zriedkavý počin, ktorý si zaslúži čitateľskú pozornosť. Patria k nim režisér a básnik Ivan Teren, držiteľ televíznej ceny EMMY a spisovateľ Ernest Stredňanský, maliar Igor Rumanský a fotograf Martin Martinček, filozof Milan Zigo, prekladateľ z nemčiny a zo škandinávskych jazykov Milan Žitný, hudobný skladateľ Jozef Malovec, teológ Augustín Nádaský, básnici či spisovatelia ako Ján Stacho, Ladislav Ballek, Albert Marenčín, teoretici Ján Števček, Ján Boor, Tomáš Štrauss. Sú to mená, ktoré vzbudzujú pozornosť a nahliadnuť na ich osobnosti zo súkromnej optiky autora je prínosné a obohacujúce. Hajkov štýl zodpovedá zámeru predstaviť jednotlivé osobnosti komplexne, t.j. okrem osobných spomienok autor ponúka aj komplexnú charakteristiku diela svojich priateľov, čo dáva jeho spomienkam pridanú edukačnú hodnotu. Odhaľuje tak silné prepojenie jednotlivých osobností slovenského intelektuálneho života s ich prácou a v podstate ukazuje, že spomínané osobnosti svoju profesiu či presvedčenia nielen vykonávali, ale aj žili.

Španielska občianska vojna v rokoch 1936 – 1939 bola jedným z najkrvavejších konfliktov v Európe v 20. storočí, ktorý na desaťročia rozdelil španielsku spoločnosť. Do boja na obranu republiky sa v rámci internacionálnych brigád zapojili aj tisíce občanov iných krajín vrátane Čechov a Slovákov. Kniha Španielska odysea Jozefa Doma Arvaya zachytáva pohnuté osudy rodáka z Detvy, ktorý v Španielsku žil od konca dvadsiatych rokov 20. storočia a ktorý hneď po vypuknutí občianskej vojny vstúpil do Piateho pluku a neskôr do republikánskej armády. Zúčastnil sa početných bojov, bol zranený a po porážke republiky odsúdený na trest smrti. Po udelení milosti strávil roky vo viacerých španielskych väzeniach. Kniha nie je odborným spracovaním španielskej občianskej vojny, ktorá je predmetom rozsiahleho historiografického výskumu, ale rekonštruuje časť autentického životného príbehu Jozefa Doma Arvaya na základe jeho neskorších spomienok i archívnych materiálov a zasadzuje ho do širších historických súvislostí. Príbeh reflektuje realitu bojovníkov, civilov i väzňov Francovho režimu a zároveň vypovedá o ľudskosti a priateľstve, ktoré prekonalo svetonázorové rozdiely.

Španielska občianska vojna v rokoch 1936 – 1939 bola jedným z najkrvavejších konfliktov v Európe v 20. storočí, ktorý na desaťročia rozdelil španielsku spoločnosť. Do boja na obranu republiky sa v rámci internacionálnych brigád zapojili aj tisíce občanov iných krajín vrátane Čechov a Slovákov. Kniha Španielska odysea Jozefa Doma Arvaya zachytáva pohnuté osudy rodáka z Detvy, ktorý v Španielsku žil od konca dvadsiatych rokov 20. storočia a ktorý hneď po vypuknutí občianskej vojny vstúpil do Piateho pluku a neskôr do republikánskej armády. Zúčastnil sa početných bojov, bol zranený a po porážke republiky odsúdený na trest smrti. Po udelení milosti strávil roky vo viacerých španielskych väzeniach. Kniha nie je odborným spracovaním španielskej občianskej vojny, ktorá je predmetom rozsiahleho historiografického výskumu, ale rekonštruuje časť autentického životného príbehu Jozefa Doma Arvaya na základe jeho neskorších spomienok i archívnych materiálov a zasadzuje ho do širších historických súvislostí. Príbeh reflektuje realitu bojovníkov, civilov i väzňov Francovho režimu a zároveň vypovedá o ľudskosti a priateľstve, ktoré prekonalo svetonázorové rozdiely.

Stála som za oknom a prstom odtiahla kúsok závesu. Opatrne som hľadela Na zástup návštevníkov, ktorí sa snažili dostať do novootvoreného ,,domu lásky“. Dnešný deň bol však výhradne otvorený len pre vyvolených. Vyštafírovaní príslušníci SS stáli v zástupe a veselo debatovali. Prehltla som. Citila som ako sa mi chvejú nohy. Nechcela som, aby sa ma ktokoľvek dotýkal, Okrem Eliota. Kde asi tak môže byť? Je ešte nažive?. Slzy mi začali kotúľať Po lícach. Rýchlo som ich usušila, lebo do izby vkročila Truska. Chytro som sa otočila k dverám, aby nezistila, že som sa pozerala von z okna. Z prítmia sa blížila ku mne. Videla som len malé potkanie očká, ktoré na mňa hľadeli. V ruke držala bičík. Nastavila som ruky, pretože som si myslela, že ma bude chcieť za moju zvedavosť potrestať. Namiesto toho mi koncom bičíka zdvihla bradu a obzerala si moju tvár. ,,Choď sa rýchlo upraviť, za pár minút tu máš prvého zákazníka.!“

Do histórie slovenskej spravodlivosti po roku 1989 sa vládnutie matovičovskej partokracie zapíše ako obdobie temna. Toľko sektárskeho fanatizmu, nenávisti, krivenia práva. Politickej vendety a toľko štatistických obvinení zo založenia, zosnovania a podporovania zločineckých skupín by sme nenašli ani v histórii mafiánskej enklávy na Sicílii. Akurát na Slovensku na rozdiel od Sicílie sú nositeľmi usvedčujúcich dôkazov falošní svedkovia. Kniha Súmrak právneho štátu je pokračovaním publikácie Byť kajúcnikom sa oplatí, v ktorej autor nekompromisne komentuje prax využívania nezákonných, priam obludných nátlakových prostriedkov orgánov činných v trestnom konaní voči obvineným verejným činiteľom, opozičným politikom, podnikateľom, advokátom i sudcom. To všetko sa deje v súčinnosti ministra vnútra, špeciálnej prokuratúry, skupiny vyšetrovateľov NAKA a médií hlavného prúdu v štýle Josepha Goebbelsa, ríšskeho ministra pre ľudovú osvetu a propagandu: ,, Dajte mi do rúk médiá a ja z národa urobím stádo svíň.“

Zbierka básní Modlitbička je v poradí autorovou ôsmou samostatnou knižkou poézie. Kniha obsahuje 33 básní, nanajvýš súčasných, živých, angažovaných... Sú to básne protivojnové, básne angažované v mene mieru, nádeje a viery, že tento svet nevykoná dáku hlúposť, ktorá by znamenala skrat a ničotu... Jednoducho je to zbierka zamýšľajúca sa nad súčasným stavom sveta, protestuje proti vojnovému besneniu, zamýšľa sa aj nad hodnotami pravdy a láska v dnešnom svete. Zamýšľa sa aj nad nedávnou pandémiou, či rozširujúcou sa sociálnou priepasťou. Každá báseň je ilustrovaná výsekom z obrazov výtvarníčky Reginy Kráľovej z cyklu Energetické obrazy. Recenziu ku knižke napísala literárna vedkyňa prof. Zuzana Kováčová, a doslov k nej čestný predseda SSS, básnik pán Jaroslav Rezník st.

Gregoríkova Branišová Lucia: Kňažná Eufémia a jej pôsobenie v moravskom prostredí na konci 11. a na začiatku 12. storočia Majriková–Molitoris Milica : Utváranie severnej hranice Slovenska 1918 – 1925 Bobák Ján: Slovenská liga v Amerike a Slovenská republika 1939 - 1945 Šmigel Michal: Výpravy Ukrajinskej povstaleckej armády do strednej a východnej Európy 1945 – 1950 Kačala Ján: Slovenčina ako politikum po roku 1918 Hrabovec Emília: Andrej Žarnov v exile. Vašš Martin: Utváranie obrazu Samuela Zocha v agrárnickej a evanjelickej tlači Vnuk František: František Jehlička a Slovenská rada 1933 - 1939 Bobák Ján: Memorandum predložené mierovej konferencii o odôvodnenosti jestvovania Česko-Slovenska

Kniha V PAVUČINÁCH je voľným pokračovaním románu V ulitách. Autor Jozef Špaček Zostal svojmu kaleidoskopickému rozprávaniu, z ktorého sa skladá obraz priemerného slovenského intelektuála 20.rokov 21.storočia. Rodák zo Skalice sa nezaprie, románom sa ako vlákno pavučiny vinie história tohto starobylého mesta, ktorá je akýmsi náučným slovníkom, napísaným však ľahkým perom s dávkou humoru. Čitateľ dostane akoby dve v jednom. A Skaličan musí byť pyšný.

Príbeh charizmatického filozofa a učiteľa Pierra Abélarda (1079 – 1142) a jeho nadanej žiačky Heloisy, ktorý sa odohral vo Francúsku v prvej polovici 12.storočia, je dávno známy ako príbeh lásky, utrpenia a zrady. Zachoval sa nám prostredníctvom piatich listov. Dnes sa považujú za fiktívne a ilustrujú nielen ich vzájomnú lásku, ale aj život a myslenie stredovekých intelektuálov. Prvý list Abélarda anonymnému priateľovi sa príhodne nazýva Dejiny utrpenia ( Historia calamitatum, 1132), naň nadväzuje Heloisin prvý list plný vášne a žiadostivosti po vzdialenom a stratenom milencovi. Abélardova láska sa po kastrácii, ktorú mu zapríčinil Heloisin strýko, však pretavila hlavne do veľkej úcty voči svojej priateľke a túžby po náboženskom a duchovnom splynutí. Samozrejme, Heloisu tento prístup nenaplnil radosťou a napísala Abélardovi nový list... Z ďalšej Abélardovej odpovede však vyplýva, že láska máva naozaj mnoho podôb a nie vždy sa tí, čo sa ľúbia, aj skutočne chápu. Možno práve preto patrí ich spoločné písomné dielo dodnes k pokladom európskeho literárneho či kultúrneho dedičstva. V slovenčine vychádza vďaka prekladu Kataríny Karabovej po prvý raz.

Rukopis Dušana Mikolaja Urob niečo, čo sme ťa neučili , tematicky a žánrovo nadväzuje na jeho predchádzajúce diela literatúry faktu, venované životu a tvorbe slovenských výtvarníkov. Aj v tejto knihe, tak ako v predošlej knihe Šťastné okolnosti Jána Zoričáka, sa opäť venuje práci umeleckého sklára, tentoraz Stanislava Meliša (1947), ktorý po štúdiách v Lednických Rovniach a v Novom Bore roku 1968 emigroval do Austrálie a usadil sa v Adelaide, hlavnom meste štátu Južná Austrália. Životný príbeh rodáka z obce Divina sa odvíja na dvoch odlišných kontinentoch a s pribúdajúcimi rokmi sa intenzívnejšie prepája cez návraty na Slovensko a hľadaním dôstojného miesta cez rodinné, príbuzenské a priateľské vzťahy. Významným prínosom Dušana Mikolaja do žánru literatúry faktu v tejto próze je tlmočenie posolstva umeleckého sklára, ktorý celú výtvarnú tvorbu (obsahuje okolo päťtisíc sklených plastík) postavil na inšpiráciách v rozľahlom prostredí Veľkej korálovej bariéry na severovýchodnom území austrálskeho kontinentu. A svoju tvorivosť povyšuje do nadčasových odkazov inštalovať plastiky priamo v tomto vzácnom prírodnom prostredí a tým sprievodne upozorniť na závažnú ekologickú situáciu, ktorá ohrozuje aj čírosť oceánskeho územia zaradeného do svetového prírodného dedičstva UNESCO.

V komore Dorkinej babky Želky sa dejú veľmi zvláštne veci. Zaváraniny rozprávajú, fazuľky chodia do školy, lieskové orechy tancujú... A ešte zvláštnejšie je, že ani babka, ani dedko, naozaj nikto z dospelých o tom nič nevie, nikto nič nevidí. Iba malá Dorka. Už na budúci rok pôjde do školy v meste, teraz však býva u starých rodičov na dedine. Prečo? A čo sa to v tej komore vlastne deje? Otvorte knižku a všetko sa dozviete.

Zbierka poviedok Slzy bieleho úhora je zrkadlo. Hoci Milan Zelinka zobrazuje príbehy ľudí, ktoré sa odohrávajú v nedávnej a dávnejšej minulosti, môžeme v nich nájsť paralely s problémami, ktoré zažívajú ľudia v súčasnosti. A nielen v regióne východného Slovenska. kam je dej poviedok zasadený. Milan Zelinka je výborným pozorovateľom a talentovaným rozprávačom s osobitým autorským rukopisom. Je poľahky odlíšiteľný od iných autorov. I keď sa Milan Zelinka nebráni satire. Jeho základnou črtou je láskavosť. Vďaka nej posolstvá. Ktoré nám v poviedkach prináša – občas s vážnou tvárou, občas s úsmevom - otvárajú srdcia a pomáhajú upratať si hodnotový rebríček. A ak si kladieme otázku, čo by sme mali vidieť v spomínanom nastavenom zrkadle, dúfam, že lepšie časy budúce.

Ó, Achilles, ty hrdinský a verný, povedz, či smrť bolí veľmi, či len tak ako jazva po radosti... Dagmar Mária Anoca