Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 9 z 79

V sérii jedenástich pandemicko-literárnych esejí prejavil autor nielen výnimočnú erudovanosť v oblasti najnovších filozofických, sociologických či politologických trendov, no aj obdivuhodnú rozhľadenosť v svetovej i slovenskej umeleckej literatúre s odkazmi na významné diela výtvarného či hudobného umenia.

Slovenský časopis historický 2/2021

Novela Jána Podmanického Muž, ktorý sadil knihy je rozprávaním o pretínaní kruhov nenávisti. Nielen tých, ktoré si uvedumujeme, ale aj tých, ktoré v sebe nosíme podvedome.Niekedy sa prejavujú ako smútok, ktorý sa môže v nasledujúcich generáciách premeniť na opačný postoj. Inokedy sa pretínanie kruhov nenávisti prejavuje ako potreba uzatvárať veci zmierením. Ján Podmanický sa vracia k vojnovým udalostiam k Starej Dedine. Vychádza zo skutočného príbehu. Hlavný hrdina, bohatý podnikateľ z Argentíny, sa vracia na Slovensko do rodiska svojho deda kvôli pokladu, o ktorom sa dozvedel v testamente. Novela Jána Podmanického je aj o hodnotách. O tom, čo môže byť skutočným pokladom. Tento pútavý príbeh ukazuje nezmyselnosť prenášania hriechov predkov na ich potomkov. Dáva nám možnosť obzrieť sa do čias minulých, aby sme dnes neopakovali chyby, ktoré by sme mohli fatálne zmeniť životy ľudí. A je aj mementom do čias budúcich.

,,Všetko má svoj začiatok aj koniec. Tak sme nastavení žiť svoje životy. Riešiteľmi problémov sme my samotní. A tak sa niektorí z nás stanú... básnikom,aby, som zachytil najtajomnejšie pocity lásky, aby som namiešal hlásky do alchýmie slov...“ Život je ako jazda plná radosti, lásky, vernosti, priateľstva i porozumenia, pritom sa strieda s bolesťou, chorobami, neraz stratou, sklamaním... Ak prijmete pozvanie do poetického sveta Miroslava Daniša, pohltí vás zvláśtna atmosféra vyvierajúca z jeho veršov. Autor prestavuje čitateľovi svoju novú zbierku PÚŠTNY TULÁK, v ktorej prehodnocuje čo život dal i vzal. V intenciách empatického výkladu života, citlivo a inšpiratívne oslovuje svojou ľudskosťou nejedného čitateľa. Z jeho poézie vyviera životná skúsenosť, niekde až za tlmené volanie o záchranu sveta.

Román Životy vo víchre vykresľuje zložitý osud ženy, zachytáva jej vyhrotený existenčný, rodinný a citový život. V dôsledku spoločenskej zmeny zakúsi obdobie plné výčitiek a sklamaní, s ktorými sa nikdy nechcela stretnúť. Stráca nielen životné ilúzie, ale aj priateľov a známych. Neskôr pochopí, že šťastie sa napokon vždy nájde. Prežije akoby dva odlišné životy, ktorými sa vinie pútavý príbeh osudovej lásky. Sedeli v kaviarni, dôverne sa k nemu nakláňala, mal pekné tvídové sako a vnímavé oči za hrubými dioptriami, tuho pofajčieval a prituho voňal neznámym čarom, ktoré nemohla spoznať. Kdesi bolo poznamenané: Nesmieš! Dlho pred tým slovom odvracala tvár. Cítila radosť, že je s ním, predvádzala sa jeho výraznou osobnosťou a kávu pila tak, aby ju nikdy nedopila... nechcela, aby sa čochvíľa skončilo očarenie bez akejkoľvek budúcnosti vzťahu. To mámivé iba teraz, a potom už azda ani nie? Ako na bleskotavej hladine šťastia, v bezhlavom úlete duše, a pritom zapreté na sto citových zámkov. To bolo vtedy. A dnes? Ten istý muž, tá istá kaviareň, aj káva rovnakej vôňe, podobné kárované sako a cigareta v ruke, ale iný pohľad, menej sebavedome preložená noha a žiadna zvláštna prítulnosť. Aj čaro je preč, vyparilo sa ako gáfor, hoci nepretrhli zakázanú reťaz neobyčajného vzťahu.

Prozaik, esejista, publicista Milan Zelinka je našej čitateľskej verejnosti dobre známy už niekoľko desaťročí ako výrazná osobnosť súčasnej slovenskej literatúry, jeho knihy zaznamenali živý ohlas a získali ocenenia. Zelinka si všíma každodennosť „malého“ človeka, jeho príbehy situuje zväčša do miest a dedín na východnom Slovensku, no hĺbkou záberu a spôsobom literárneho spracovania autorove texty presahujú regionálny rámec a prinášajú univerzálne posolstvá. Tak je tomu aj v najnovšej zbierke poviedok Neblahé skutočnosti. Spisovateľ v nej ostáva verný svojej hlavnej téme, ktorou je naša súčasnosť i nedávna história, problémy, ktoré sprevádzajú život indivíduí aj celej spoločnosti. Zelinka sa tu opäť prezentuje ako citlivý pozorovateľ a kritický komentátor jestvujúcich nedostatkov, chýb, zlyhaní. V realistických poviedkach sa vie rovnako hlboko ponoriť do detského sveta, ako aj do sveta dospelosti a staroby, presvedčivo v nich približuje najrôznejšie ľudské charaktery a osudy, k slovu sa dostáva láskavý, chápajúci humor, no tam, kde si to postavy zaslúžia, zaznie aj ostrejšia satira. Väčšina poviedok má svoju pointu, niekedy predvídateľnú, inokedy prekvapujúcu a prinášajúcu nový pohľad na zobrazovanú udalosť, no v knižke sú aj poviedky, ktorých pointu si čitatelia musia dotvoriť sami, napokon aj to je znakom dobrej literatúry...

Titulný hrdina, Omon, je syn milicionára. Meno (a zároveň osudové predurčenie) mu tatko vybral so zreteľom na zabezpečenie perspektívnej kariéry: OMON je skratka pre policajný oddiel poverený zvláštnymi záležitosťami (otriad milicii osobogo naznačenija). Prezývku Ra podľa staroegyptského boha Slnka, ochrancu faraóna a záruky poriadku ríše, ktorého si sám „vyvolil“ v Ateistickej encyklopédii, dostal ako účastník vesmírnej misie. Románová novela, prvé rozsiahlejšie dielo Viktora Pelevina, publikované začiatkom 90. rokov, približuje osudy chlapca, ktorý sníva o letoch do kozmu, a ako mladík sa stane jedným z účastníkov cesty na Mesiac. Ako však u Pelevina býva zvykom, v skutočnosti je všetko inak, pretože realita v dielach tohto autora býva veľmi krehká a spochybniteľná. Príbeh presvedčivo sprítomňuje myslenie, cítenie a konanie mladíka v súkolesí manipulatívnych praktík moci. Viktor Pelevin vkročil pred takmer tridsiatimi rokmi prevrátením ,,mýtu sovietskeho kozmonauta" naruby do tematiky, ku ktorej sa neskôr mnohokrát vrátil vo svojich nasledujúcich románoch s intenzitou a presvedčivosťou, ktorá akiste osloví čitateľov i dnes.

„Cestovanie je pre mňa zmena vzduchu, zmena jedla, zmena hygieny, akoby som sa na istý čas, keď vyrazím na cestu, stal trochu iným človekom, akým som doma, obklopený optimálnymi životnými podmienkami. Hlavná zmena je však v tom, že som medzi inými ľuďmi, ocitnem sa v ich príbytkoch, v improvizovaných dopravných prostriedkoch, v ktorých sa miestni so mnou delia o spoločný priestor, oveľa intímnejší, na aký som zvyknutý u nás. Spoznávaním ich životných podmienok, kultúry, zvykov a v rozhovoroch s nimi získavam vedomosti a skúsenosti, ktoré sú trochu odlišné od tých, ktoré som nadobudol u nás. Ale napokon, aj navzdory rozdielom v živote ľudí v rôznych častiach sveta, zisťujem, že ľudia sú si viac podobní ako rozdielni, že múdrosť je univerzálna a múdrosť Indiánov sa veľmi podobá africkej múdrosti alebo múdrosti ľudí v Ázii, ktorá čoraz viac preniká aj k nám do Európy. Cestovanie chápem ako približovanie sa k všeobecnej múdrosti.“

Ďalšia kniha už etablovanej spisovateľky a viacnásobnej finalistky súťaže Anasoft litera Zuzany Cigánovej poukazuje na pálčivú tému staroby a úsilia seniorov udržať si spoločenský status. Dve panie, ktoré sa náhodne stretnú, odkrývajú v následných rozhovoroch i príhodách traumy z minulosti i zo súčasnosti. Sú si navzájom kamarátkami i spriaznenými dušami, suplujú si neexistujúcu či odcudzenú rodinu. Spolu riešia neľahkú finančnú situáciu. Pomerne pochmúrny priebeh čítania spríjemňuje vidina svetla na konci tunela, viera, že každý môže zažiť niečo pekné, že priateľstvo i láska môžu kvitnúť v každom veku. Konverzačne opäť brilantné dielo si zaslúži pozornosť čitateľov.

Život je akýmsi chvením samotnej existencie. Aká je naša súčasnosť? Zobudíme sa zajtra do lepšieho dňa? Slovo koronavírus skloňujeme vo všetkých pádoch. Príde čas, kedy sa budeme na dnešné celosvetové problémy pozerať ako na smutnú kapitolu dejín? Dokážeme obletieť za jeden deň našu Zem, no mnohé ochorenia dodnes nevieme liečiť. Ani ochorenia spoločenské... Sme kontaktní, túžime po blízkosti iných ľudí, potrebujeme sa rozprávať, nie prostredníctvom počítačov, mailov, ale skutočne, osobne. Aj o tom všetkom píše vo svojej zbierke sudca a poet v jednej osobe JUDr. Martin Vladik. Žijeme v prostredí, ktoré nám už niekoľkokrát ukázalo zdvihnutý prst. Z času na čas sa iste každému v nás vybaví podoba symbolu bohyne Justície – stojacej so zaviazanými očami, držiac v jednej ruke meč a v druhej váhy. Spravodlivosť vážená a mečom chránená. „Umrela pokora?/Dotyky človeka?/Načo?/Stačilo čumenie do mobilov/Boh videl/Boh sa pozerá/Svoju nahnevanú tvár/ukázala matka príroda/...“ Aj o tom píše básnik Martin Vladik. Dotýka sa každodenného života, ako grécka bohyňa zákona a poriadku Themis, či ako jej dcéra Diké, bohyňa spravodlivosti, skromnosti a pravdy. Také sú aj autorove verše... Prostredníctvom svojich posolstiev v novej zbierke Koronavírus podáva akúsi pomyselnú ruku, ktorou spája symboliku s dneškom...

Život je akýmsi chvením samotnej existencie. Aká je naša súčasnosť? Zobudíme sa zajtra do lepšieho dňa? Slovo koronavírus skloňujeme vo všetkých pádoch. Príde čas, kedy sa budeme na dnešné celosvetové problémy pozerať ako na smutnú kapitolu dejín? Dokážeme obletieť za jeden deň našu Zem, no mnohé ochorenia dodnes nevieme liečiť. Ani ochorenia spoločenské... Sme kontaktní, túžime po blízkosti iných ľudí, potrebujeme sa rozprávať, nie prostredníctvom počítačov, mailov, ale skutočne, osobne. Aj o tom všetkom píše vo svojej zbierke sudca a poet v jednej osobe JUDr. Martin Vladik. Žijeme v prostredí, ktoré nám už niekoľkokrát ukázalo zdvihnutý prst. Z času na čas sa iste každému v nás vybaví podoba symbolu bohyne Justície – stojacej so zaviazanými očami, držiac v jednej ruke meč a v druhej váhy. Spravodlivosť vážená a mečom chránená. „Umrela pokora?/Dotyky človeka?/Načo?/Stačilo čumenie do mobilov/Boh videl/Boh sa pozerá/Svoju nahnevanú tvár/ukázala matka príroda/...“ Aj o tom píše básnik Martin Vladik. Dotýka sa každodenného života, ako grécka bohyňa zákona a poriadku Themis, či ako jej dcéra Diké, bohyňa spravodlivosti, skromnosti a pravdy. Také sú aj autorove verše... Prostredníctvom svojich posolstiev v novej zbierke Koronavírus podáva akúsi pomyselnú ruku, ktorou spája symboliku s dneškom...

Do rúk sa vám dostáva prvé číslo nového vedeckého časopisu, ktorého primárnym cieľom je venovať sa slovenským národným dejinám, dejinám vzťahov medzi národmi slovanského sveta, slavistike a ponúka priestor aj pomocným vedám historickým. Chce byť komplexným vedeckým časopisom, ktorého autori pristupujú k dejinám sine ira et studio. Historická veda, ako každá spoločenskovedná disciplína, ak chce plniť svoju úlohu v čase i priestore, nemôže fungovať bez hodnotového ukotvenia v spoločenstve, pre ktoré sú primárne určené výsledky jej výskumov. V slovenských spoločenských vedách a špeciálne v historickej vede sa dlhodobo presadzuje maniera tzv. objektivizmu, ktorá je v skutočnosti len pokračovaním minulých koncepcií, ktoré boli slovenským vedcom vnútené supremáciou českých a maďarských koncepčných prístupov, podporovaných aj orgánmi štátov, v ktorých Slovensko bolo viac alebo menej nesvojprávnym celkom. Ako zdôrazňuje zakladateľ časopisu Anton Hrnko „Slovenský časopis historický bude otvorenou vedeckou tribúnou pre domácich i zahraničných autorov. Radi by sme vytvorili priestor aj pre nastupujúcu generáciu slovenských historikov. Priestor pre tvorivú, konštruktívnu diskusiu, ktorá dlhodobo absentuje v našej historickej vede. Časopis bude vychádzať v slovenčine a verím, že sa čoskoro dostaneme do širšieho povedomia tak na Slovensku, ako aj v zahraničí“.

Žena našívajúca záplaty je treťou poviedkovou knihou Marty Hlušíkovej. Autorka zameriava pozornosť na „malých“, „obyčajných“ ľudí, cez ich príbehy chce rozkrývať čosi univerzálne, prítomné v každom ľudskom živote, a tým naznačiť aj istú podobnosť a blízkosť zdanlivo odlišných osudov. A takisto chce spochybniť pevné hranice medzi „veľkými“ a „malými“, dokonca banálnymi okamihmi či situáciami ľudského života. Jej ústredná poviedka Tvár v dlaniach nie je iba posolstvom fyzického zániku, má v sebe aj nádej pokračujúceho života. Autorka dokáže navodiť atmosféru nádeje a dôvery v ľudí okolo nás. Niekedy nás dokážu vyniesť z duševnej priepasti ľudia, o ktorých by sme to najmenej predpokladali. Hlušíková v poviedkach dokáže túto ubíjajúcu všednosť s nečakaným koncom pozdvihnúť do vyššej filozofickej roviny. Ako poznamenáva Anton Hykisch „postavy z jej próz prežívajú nielen prítomnú chvíľu, ale majú aj svoju minulosť, nevdojak sú aj nositeľmi kontinuity ľudského rodu. Podľa autorky nešťastia vedú človeka k ,našívaniu záplat‘ na plachte vlastného životného príbehu.“

Pre Pavla Dinku, skalického rodáka, podpredsedu Spolku slovenských spisovateľov, je rodné mesto inšpirujúcou živou vodou. Autorsky sa podpísal pod knihy Skalica a Skaličania v literatúre, František Buchta – Skalica a Záhorie, Skalické búdy – príbehy o vinohradníkoch a víne (VSSS, 2015) – najmä tá posledná sa stretla u čitateľov s veľkým ohlasom. Nie náhodou získala viacero domácich literárnych ocenení, dokonca Medzinárodná organizácia pre vinič a víno v Paríži (OIV) ju v roku 2016 poctila čestným uznaním. P. Dinka prichádza najnovšie s ďalšou knihou, ktorá má príslovečný názov Príbehy Skalického rubína a Skalického trdelníka, ktorá je voľným pokračovaním Skalických búd. Inšpirovaný čitateľským záujmom i ďalšími novými podnetmi sa rozhodol opäť chopiť „našskej“ témy, tentoraz v širších konotáciách, najmä v súvislosti s fenoménmi Skalického rubína a Skalického trdelníka, ktoré sú nositeľmi certifikátov Európskej únie – prvý chráneného označenia pôvodu (CHOP) a druhý chráneného zemepisného označenia (CHZO). Oba produkty si samy píšu svoje príbehy, skrývajú sa za nimi predovšetkým ľudia, človečinu cítiť v ich vôni, chuti, lahodnosti, v príjemnej vláčnosti na jazyku. Kniha sa delí na dve časti – prvá sa nazýva Skalický rubín a druhá Skalický trdelník – a na dve samostatné textové a fotografické prílohy. V prvej sa prostredníctvom ôsmich kapitol dozviete zaujímavosti o pôvode Skalického rubína, o jeho ceste za európskym certifikátom i podmienkach jeho výroby, balenia, propagácie a balenia. Čitateľa akiste zaujme i to, ako tento vínny mok inšpiroval tvorbu umelcov, spisovateľov, básnikov, ľudovú kultúru, tradície a zvyky. V druhej časti publikácie (v piatich kapitolách) nechýbajú pútavé texty o minulosti, prítomnosti aj budúcnosti Skalického trdelníka, o jeho pôvode, o tom, ako sa dostal do Skalice, o gazdinkách, ktoré sa postarali o jej uchovanie a rozšírenie, ale i o súčasných výrobcoch, ktorí nadväzujú na kulinárske tradície tejto vzácnej sladkej dobroty. Kniha je v exkluzívnom prevedení, obsahuje vyše tisícku fotografií, ktorých autormi sú Eduard Timko, Samuel Timko, Valéria Dinková, Miroslav Póša a mnohí ďalší. Dopĺňajú ju bohaté prílohy, resumé v slovenčine a angličtine, registre a, prirodzene, zoznam literatúry. Pod autorstvo obálky sa podpísal Eduard Timko, grafická úprava je dielom Ateliéru EDO, s. r. o. Knihu vydal Pavol Dinka v spolupráci s Vínnou cestou Záhorie, o. z., Skalica.

Viacnásobná finalistka súťaže Anasoft litera a známa herečka Zuzana Cigánová, autorka úspešných noviel Šampanské, káva, pivo; Špaky v tŕni a Aksál, prichádza s novým románom o ľuďoch a ich románikoch. Dosť dobrý dom je jeden obyčajný paneláčik s ľuďmi ako my. Je o susedských vzťahoch, o láskach a sklamaniach, o dobre a zle, o všednosti i nevšednosti dní. V originálne vyrozprávaných príbehoch manželiek a manželov, rodičov a detí, priateľov a milencov sa dozaista nájde každý z nás.

Borka je celkom obyčajné dievčatko, ktoré má neobyčajnú vášeň pre kúzla a čary. Milovaná starká ju preto volá Borka čarodejka. V domčeku v horách, kde starká býva, trávi malá Borka všetky prázdniny a voľné chvíle. Je jej tam tak dobre, že si nevie ani predstaviť chvíľu, keď starká navždy odíde, keď tu už nebude. Tá chvíľa však príde. No starká, ktorá bola vždy a na všetko pripravená, zanechá svojej vnučke nezvyčajný dar. Vďaka nemu sa Borka dostane do rozprávkového sveta, v ktorom sa päť rozhnevaných stríg snaží zničiť všetko krásne a dobré. Radosť z víťazstva je na dosah, ale malé dievčatko strigám skríži plány. Drobní ľudkovia z kráľovstva Kotrmelcov, Kráľovstva oviec a kráľovstva Biela vločka vidia v Borke svojho záchrancu. Rozprávkový príbeh KRÁĽOVSTVÁ V ZAJATÍ STRÍG z pera Márie Čechovičovej-Ochabovej doplnený o krásne ilustrácie Simony Asztalosovej poteší každého malého čitateľa.