Tu som

Tu som! Tak odpovedal Abrahám, keď ho Boh skúšal. Na túto biblickú repliku sa odvoláva nový 548 stranový román Jonathana Safrana Foera. Hlavný hrdina Jacob je drsne prítomný v každej jednej vete. Je šťastný a nie je šťastný, je tu a nie je, je žid a necíti sa byť úplným židom. Román sa mi nečítal ľahko. Striedanie časových rovín, spomienok so súčasnosťou a tiež dve románové zápletky (avšak spolu súvisiace). V jednej zápletke nám autor ponúka sondu do života židovskej rodiny a v druhej ničivé zemetrasenie v Izraeli, ktoré má veľký dopad na židovský národ a celý Blízky východ. Priznám sa, že táto dejová zápletka ma skôr nudila. Asi preto, že som žena a politika ma príliš nezaujíma. Ničivé zemetrasenie je paralelou ku skrachovanému manželstvu hlavných hrdinov Jacoba a Júlie. „Jacob s Júliou sa schovávali do svojej práce, ktorú ukrývali jeden pred druhým. Hľadali šťastie, ktoré by nebolo na úkor nikoho iného. Schovávali sa za rodinný život. Najrýdzejšie hľadanie sa dialo počas šábesu, keď zavreli oči a vytvárali si nový dom i nových samých seba. Najrýdzejší úkryt predstavovali tie minúty, keď sa Jacob ospravedlnil, že si musí odskočiť, a Julia nečítala knihu, ktorú držala v rukách.“<br><br>Kniha je plná inteligentných dialógov, neraz vtipných, hoc vtipnými byť nechcú, pri mnohých sa vám tisnú slzy do očí a pri iných strácate dych. Láska Jacoba a Júlie bola priam magická a všetko sa zlomilo po trinástich rokoch života. Koniec nastal po povestnej poslednej kvapke, no autor nám dovolí nahliadnuť, kde sa to všetko vzalo, a kde to krvácalo oveľa skôr. „Mlčanie môže byť rovnako nezadržateľné ako smiech. A môže sa hromadiť ako ľahučké snehové vločky. Môže sa pod ním zrútiť strop.“ Jacob a Julia sú pred rozvodom, prastarý otec sa nechce odsťahovať do židovského domova dôchodcov, starý otec bytostne nenávidiaci Nemcov sa správa ako nenapraviteľný šovinista a pes Argos už nevládze žiť. Román nastoľuje mnohé otázky, núti čitateľa čítať aj medzi riadkami. Predkladá otázky viery, života a uvedomovanie si príslušnosti k židovskému národu. Jacob si s Juliou zo židovstva a jeho rituálov zobrali len to, čo sa im páčilo, bez náboženstva vychovávajú aj svoje tri (skvelé) deti. Niekedy som len v úžase čítala, čo všetko si v slovách tých malých troch „filozofov“ ešte vypočujem. Niekedy sa mi ich správanie a vyjadrovanie zdalo až neuveriteľné. Ale ja tlieskam, ako dokázal autor zobraziť lásku a nelásku, rozpad manželstva, detstvo románových postáv, dospievanie jedného zo synov (venoval dve celé strany masturbácii trinásťročného Sama