Najnovšie - Slovenská beletria strana 34 z 37

Martin Kukučín sa po štrnásťročnom pobyte v Južnej Amerike vracia do oslobodenej vlasti. Pozdravy z Francúzska sú zápisy z jeho cesty cez vtedajšie povojnové Francúzsko, ktorého jazvy sa ešte len pomaly hojili. Kniha z edície Zlatý fond SME.

Dokážu zemania stáť na čele národa? Aj to riešila spoločnosť na konci 18. storočia. Svetozár Hurban Vajanský napísal jedno zo svojich najznámejších diel v roku 1884 a venoval ho Hviezdoslavovi.

Boli časy, keď pre našich dávnych predkov bolo bežné nebezpečenstvo násilných a zničujúcich vpádov Osmanov. Počerní cudzinci plienili a obsadzovali mestá a osady. Zároveň boli aj mužmi a nachádzali tu krásne ženy. Napríklad Žofiu, najkrajšie dievča Myjavy, ktorá chystá svadbu s pánom hradu Branč Jankom Černokom. No Žofia sa páči aj agovi Osmanovi. Osman priamo na svadbe zajme Žofiinho milého. Žofia sa rozhodne nájsť milého a oslobodiť ho. Strhujúcu romantickú povesť Púť lásky (1845) napísal štúrovec Ján Kalinčiak.

Štrnásť čŕt, ktoré Hurban spísal počas svojej liečby v kúpeľoch Korytnica v roku 1847. Píše o stave spoločnosti, o národných témach. Síce rozumie ťažkému životu ľudí „pri terajších povodniach, nemociach, pálenkových moroch, hlade a smäde“, ale pripúšťa a ostro napáda aj „nemoci lenivosti, bachratosti a sadlovitosti, pochádzajúcich z presýtenosti“.

Východofranská ríša sa snaží podmaniť si slovanské kmene na území Veľkej Moravy a zajmú knieža Svätopluka. Prvý slovenský národný bohatiersky epos v v dvanástich spevoch končí veľkou bitkou a Svätopluk nakoniec zakladá „Veľké kráľovstvo Slovákov“. Svatopluk vyvolal búrlivú, nadšenú odozvu, najmä zo strany mladej generácie.

Motyka, krompáč, rodná zem a práca od rána do večera. To bol život našich predkov, ktorý sa opakoval deň čo deň a striedal s ročnými obdobiami. Okolo zmien v prírode a vo svojej práci si poľnohospodársky národ Slovákov vybudoval množstvo zvykov a rituálov, na ktoré viazali piesne, pranostiky či rôzne úkony. Etnograf a národovec Pavol Socháň ich všetky zozbieral a zachoval pre budúce generácie. Zvyky rozdelil do častí Prípravné práce na poli, senobranie, žatva, obžinky a mlatba. Pôvodne publikované pod názvom „Starobylé zvyky slovenských roľníkov pri poľnej práci“.

Hollywoodsky happyend v slovenskej klasike? Bača Putera je romanticky zidealizovaný príbeh slovenského emigranta, ktorému sa naplnil jeho „americký sen“. Román z roku 1935 má ešte jedno špecifikum - je veršovaný. Obálku knihy navrhol grafik Martin Melicherčík.

Naposledy vydané v roku 1927, teraz prvýkrát samostatne. Mladý statkár Koreň, ktorý ľúbi farársku dcéru Marínu, sa čestne zdôveruje so svojou neradostnou hmotnou situáciou, pretože nechce pred ňou skrývať krutú pravdu. Ide o posledné Šoltésovej beletristické dielo pred dlhšou odmlkou.

Čo nás čaká v jednotlivých ročných obdobiach? Aké sú predzvesti počasia? Poučí nás A. P. Záturecký. Dozvieme sa aj príslovia a porekadlá o jednotlivých dňoch, mesiacoch, sviatkoch, či častiach dňa. Klasika zo Zlatého fondu SME.

Prvé slovenské sci-fi: Hviezdoveda. Vo Hviezdovede alebo Životopise Krutohlava poslal Gustáv Reuss sedem rokov pred Julesom Vernom svojho hrdinu, gemerského učenca Krutohlava, v balóne na Mesiac. Po návrate na Zem príde o balón, no nevzdáva sa – pomocou šikovných majstrov z celého Slovenska začne stavať medzihviezdny koráb. Postavy na ňom prejdú celú vtedy známu slnečnú sústavu a na záver si obzrú tiež všetky krajiny Zeme. Prvý slovenský sci-fi román ostal v rukopise takmer stotridsať rokov, knižne vyšiel až v 80. rokoch minulého storočia.

Niekedy sa stretnú protiklady. Priťahujú sa. Veľmi. Ale keď nastúpi reálny život, všetko je ťažšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Kniha o tom, že vzťah nemusí končiť len vtedy, keď je jeden zlý a druhý dobrý. Alebo naopak. Vzťah môže skončiť aj vtedy, keď sú dvaja tak veľmi rozdielni... Keď Zuzana spozná Matúša, je ním očarená. Nie bezhranične a pubertálne, veď už má za sebou jeden nevydarený vzťah a z neho vydarenú dcérku Natáliu. Spisovateľ Matúš ju zaujal originálnymi názormi, rešpektom, ktorý v ľuďoch budí, no hlavne nehou, akú vedel prejaviť pri ich zbližovaní. Len postupne Zuzana prichádza na to, že za originálne názory považuje Matúš len tie svoje, že rešpekt opláca pohŕdaním a že nehu a intimitu vníma ako prejav svojej slabosti. Protiklady ako Zuzana a Matúš sa síce priťahujú, ale žiť spolu nevydržia. Hlavne po tom, čo padne prvá facka.

Začať odznova a správne. Dať svojej existencii zmysel. Kto by po tom aspoň na chvíľu nezatúžil? Na rozdiel od väčšiny rovesníkov, ktorí svoje sny iba snívajú, devätnásťročný Oliver počúvne hlas svojho srdca a po skončení strednej školy sa rozhodne vziať život do vlastných rúk. Nechce byť ako všetci ostatní, študovať na vysokej škole, budovať si kariéru, založiť si rodinu, zapadnúť do vyjazdených koľají. Chce žiť po svojom. Odsťahuje sa do malého mesta a začne robiť osobného asistenta osamelému profesorovi filozofie na dôchodku. Oliver očakáva, že tu nájde správnu cestu. Ako to však už v živote chodí, nakoniec nájde niečo celkom iné. Na prvý pohľad pokojné ulice malého mesta totiž skrývajú veci, ktoré naháňajú strach. A nie sú to len záhadné tajomstvá starého pána profesora.

Nový román Petra Bílého má zvláštnu štruktúru. Každá z troch častí je písaná v inej osobe a ani časové obdobia nenasledujú za sebou. Hlavný hrdina – tridsiatnik – žije so svojím otcom v domčeku na vidieku. Nevie si predstaviť, čo bude robiť po tom. Starec pomaly chradne, odchádza, umiera. A naraz skok, z tridsiatnika je dieťa, príbeh pokračuje v druhej osobe. Prvá spomienka z detstva, prvé zážitky zo škôlky a školy, zlomeniny, iskričkové schôdzky, obľúbený strýko, šach. Kedy sa vlastne končí detstvo? A opäť zmena, skok do súčasnosti, príbeh rozpráva tridsiatnik v prvej osobe. Novinár regionálneho denníka s macochou v takmer jeho rokoch a pragmatickou frajerkou s jasnou predstavou o budúcnosti. Zhoršením zdravotného stavu starkého akoby sa rozťal gordický uzol. Testament všetkých viac ako prekvapí

Omráčení ruchom veľkomesta sa Ajkoník s Vajcom vydávajú na strastiplnú výpravu hľadania domu na vidieku. Ich cestu za vysnívaným životom im skríži šialená realiťáčka, zábudlivá bankárka i vlastné naivné a skreslené predstavy. Napokon s vypätím posledných síl predsa kúpia vytúžený storočný domček na mieste, na ktorom buď celé dni slnko spaľuje všetko živé, alebo prší a vietor posúva fóliovníky medzi záhradami. Prvé chvíle dedinského života im ozvláštňujú pubertálne sliepky a ich dva psy. Životom ostrieľaná welshteriérka Afekt s vlastnou hlavou a so svojským humorom a jej chránenkyňa dobermanka Defekt, ktorej naivitu a hlúposť Afekt využíva na dosahovanie vlastných cieľov. Nielen jazyková bariéra či nešikovnosť novousadlíkov, ale aj uvoľnený životný štýl a iná mentalita okolia sú zárukou, že sa nebudete nudiť.

"Prečo sa niekto narodí ako páv a iný ako sviňa domáca? Asi to nevyriešime. Aj tí naši zabíjali, aj my zabíjať budeme. Lebo človek dokáže prežiť, iba keď zabíja tých, čo má najradšej." Boris Filan Čo si predstavíte pod názvom Zabíjačka a iné rozkoše? Plný stôl dobrôt? Zábavu, chute a vône? Boris Filan ich zasa namiešal neúrekom. Nedajú sa zjesť, ale ochutnať áno, aspoň prenesene. Rozprávanie o dokonalosti vajíčka, státí v radoch, strojopisovom prstoklade aj o džbáne, s ktorým sa chodí po pivo, až kým sa raz nerozbije. Akých je jeho sedem divov sveta? A čo by si zobral na opustený ostrov? Ak máte radi rozprávania Borisa Filana, opäť si prídete na svoje.

Príbeh o láske, umení a smrti, v ktorom sa životy hrdinov raz osudovo, inokedy voľne spájajú. Spoznáte zábavné a tajomné rituály na odľahlom vidieku, vyveziete sa na ufo na Moste SNP a navštívite bruselské Atómium. Nasadnete do nočného vlaku a na dunajský parník. Stretnete ženu-bábiku aj mladého filmára, ktorý v provincii dokončuje poslednú snímku. Zažijete zlomové udalosti, keď sa u nás písali dejiny svetového divadla, v kultovom klube nadišla divoká noc a v tvorbe budúcnosti nastala nová éra. Lebo...

Zbierka 13 humoristických poviedok z učiteľského prostredia. "Narážkou na známu knihu amerického spisovateľa Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch chcem poukázať na ekonomické a spoločenské postavenie učiteľov. Samozrejme tým nechcem naznačiť, že by učitelia boli myši. Koniec koncov, sám som jedným z nich. Viem, že druhá kniha býva vždy neistá, ale nemyslím si, že bude horšia ako tá prvá. Táto nová zbierka poviedok sa síce nesie v podobnom humornom duchu ako Katedra paupológie, ale je trocha odľahčenejšia a literárnejšia. Zostáva v rovine satiry, no čitateľský zážitok by mal byť väčší. Čitateľ v nej nájde rôzne témy, ktoré sa snažia zachytiť niektoré bizarné momenty našej spoločnosti. Postavami sú bežní ľudia, ktorí sa s týmito podivnými situáciami vyrovnávajú veľmi svojráznym spôsobom..." (autor)

Tento krátky román prináša skľučujúci portrét sveta, ktorý nedávno prešiel a naďalej prechádza prudkými, často krutými zmenami. Stvárniť zmätok prostredníctvom zmätku je ambiciózny projekt, no Kapitáňová to robí odvážne a inteligentne. Výsledok je pozoruhodná kniha a výborne sa číta... (John de Falbe, The Literary Review, London) Očami desaťročného Vydarená satira na slovenský nacionalizmus Novinárka a spisovateľka Daniela Kapitáňová (nar. 1956) si vymyslela neobvyklé literárne alter ego: zakrpateného, duševne zaostalého zberača kartónov Samka Táleho zo slovenského pohraničného mesta Komárno. Samko miluje svoje mesto a nadáva na "cudzích" - čiže predovšetkým na Židov, Maďarov a Čechov. To, že sa sám občas stáva terčom posmechu obyvateľov mesta už nepokladá za tak zábavné. "Kniha o cintoríne" je jeho vlastný literárny výtvor a vlastne sa skladá z dvoch "kníh". Začína sa krátkym textom, ktorý detsky naivne hlása: "Cintorín má dva vchody. Jedným prichádzajú ľudia a druhým mŕtvoly. Mŕtvoly sú mŕtvi ľudia, ktorí zomreli." Potom nasleduje samotný román, ktorý síce s cintorínom nemá nič spoločné, no napriek tomu má názov "Druhá kniha o cintoríne". Samko sa do ňom púšťa do dlhej tirády o známych a priateľoch, ktorí svoju prekérnu existenciu utápajú v alkohole, alebo si ju robia znesiteľnejšou erotickými eskapádami. Samkovo rozprávanie, pospájané len voľnými asociáciami, odzrkadľuje infantilné vedomie rozprávača. V tomto nekonvenčnom kompozičnom princípe spočíva pôvab Kapitáňovej textu: tým, že sa Samko Tále nielen necháva ľahko ovplyvniť a nekriticky opakuje nacionalistické heslá svojho okolia, nepredstavuje len patologický izolovaný prípad, ale stáva sa odrazom slovenskej spoločnosti v satirickom krivom zrkadle. Práve táto groteskná nadsádzka rozprávača v prvej osobe však z neho robí sympatickú postavu: Samko Tále vysvetľuje svojim čitateľom sociálny mikrokozmos mesta Komárno bez toho, aby mu sám rozumel. Nie je páchateľom, ale obeťou, ktorá si však nie je vedomá vlastnej slepoty. Kapitáňová majstrovsky napodobňuje zmätenú logiku svojho hrdinu a najjednoduchšie skutočnosti premieňa na dobrodružné staccato. No Samko Tále nie je len Slovák, je všade: bezmyšlienkovité opakovanie ideologických fráz patrí k základným princípom každého nacionalizmu a neobmedzuje sa len na hraničnú oblasť medzi Slovenskom a Maďarskom. (Ulrich M. Schmid, 24.11.2010, Neue Zürcher Zeitung)

"V Mačacej krajine, ktorá sa nápadne podobá tej ľudskej, žijú kocúri a mačky, ktorí sa aj vo svojich prejavoch podobajú ľuďom. Reprezentujú tie najrozmanitejšie, dôkladne psychologicky stvárnené a umelecky presvedčivé charaktery a vlastnosti. Kniha je kompozične rozdelená do dvoch väčších celkov – Kocúr Paniberko a A iní obyvatelia. Rozprávanie je lineárne s množstvom odbočiek, ktoré však nevytvárajú recepčný chaos, práve naopak – sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu, založeného na dôslednom pozorovaní života, prepracovanom fabulovaní a precíznom tvarovaní. Príbehy prvej časti knižky spája práve postava kocúra Paniberka, ktorý sa nestal ani cyklistickým pretekárom, ani spevákom tanečných piesní, hoci ho neraz v noci prebudilo iba to, že si v spánku priveľmi hlasno spieval nejakú obľúbenú tanečnú pesničku. Stal sa obuvníkom, no toto povolanie sa mu zdalo príliš obyčajné a nemimoriadne. Chcel vykonať nejaký mimoriadny mačací skutok. Najradšej by bol kohosi pomocou lana vyslobodil zo zajatia. Nikto z jeho známych však v tom čase, ani nikdy predtým, v zajatí nebol. Rozhodol sa, že sa bude zaoberať konaním tých najobyčajnejších dobrých skutkov, a pri tomto predsavzatí mu vyleteli až slzy od dojatia. Neotrasiteľné presvedčenie o nevyhnutnosti konania dobra za každých okolností, ale aj túžba po uznaní túto postavičku približujú k slávnemu rytierovi Donovi Quijotovi. Rozprávky o Paniberkovi, doplnené v druhej časti portrétmi iných obyvateľov Mačacej krajiny – škodoradostníka Beníčka, hašterivcov Chňapkovcov, závistlivca Zuzáňa, skupáňa Penecíra, ale aj vzorného sprievodcu Kebenka či náruživého čitateľa Radošovského, sú ako pestrofarebný ohňostroj tých najrozmanitejších ľudských charakterov a vlastností. Tieto vlastnosti, prejavujúce sa v rozmanitých situáciách – za všetky spomeňme hádky u Chňapkovcov, ktorí sa hádajú veľmi hlasno a zreteľne, dobre vyslovujú samohlásky a spoluhlásky, a preto počúvajúci nemusí napínať uši... –, vždy vyvolávajú uvoľňujúci smiech, čím má Rakúsova groteska blízko ku „karnevalovosti magického realizmu“." (Markéta Andričíková)