E-knihy - Slovenská beletria strana 35 z 37

Príbehy z tajomného kontinentu plného chudoby, ale hlavne krásy a záhad. Mýty a rozprávky, ktoré vznikali v oblastiach južne od Sahary, plnili množstvo dôležitých úloh. Pôvodní obyvatelia čierneho svetadielu nepoznali písmo, ale o to viac si vážili slovo. Ich rozprávania v sebe niesli múdrosť predkov i celú históriu a kultúru. Príbehy šírené ústnym podaním objasňovali prírodné zákonitosti, vysvetľovali pôvod vecí a hodnotový systém v tradičnom spoločenstve. Deti sa tak učili, ako žiť v harmónii s prírodou a so svojím okolím. Rozoznať zlo a dobro, rešpektovať zákony, vážiť si rodinu, uctievať mŕtvych, vyvarovať sa nebezpečenstvu, tešiť sa zo života a vnímať prítomnosť ako veľký dar. Slovo má pre africké národy až doteraz čarovnú silu a moc zabíjať i uzdravovať. Slovo je najväčšie kúzlo. Prečo má slon také malé oči a netopiere lietajú len v noci? Odkiaľ leopard získal svoje škvrny a prečo má krokodíl zrohovatenú kožu? Prečo muchy nedajú kravám pokoj a prečo mačky naháňajú potkanov? Odkedy ryby nerozprávajú? Ako vznikla púšť? Koľko hviezd je na nebi? Prečo sa strieda deň a noc? Kto je zodpovedný za hromy a blesky? Prečo ženy nenosia brady? A čo sa stane, keď si muž vezme za ženu sliepku?

Kniha samizdatových fejtónov autora, ktorý po páde komunistického režimu získal Cenu Dominika Tatarku. Ivan Kadlečík spomína: „V roku 1988 som písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“

"Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto charakter, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík texty obohatil svojimi typickými haiku. Nie sú to teda obyčajné besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami." (Gabriela Rakúsová, Žurnál) Autor aktuálne i kriticky reaguje na skutočnosti v kultúre, jazyku, v spoločnosti, v literatúre, s etickým a filozofickým postojom. Texty sú rozčlenené na: 1. všeobecné úvahy, 2. náčrty a skice osobností: Tatarka, Hrúz, Johanides, Mináč, Rúfus, Ponická...

Humor a irónia, s akou je napísaný román o dabingovom hercovi Timovi si Vás podmaní a po dočítaní sa budete s knihou len veľmi ťažko lúčiť. Román bol nominovaný medzi 10 najlepších kníh roka na cenu Anasoft Litera 2010. Hlavným hrdinom románu Zlý herec je postarší treťotriedny dabingový herec Timo, ktorého zatienili mladší, dravejší a výrazne talentovanejší kolegovia. Jeho umelecké ambície sa scvrkli na účinkovanie v nekonečných telenovelách a akčných filmoch. Už dávno prestal snívať o úlohách veľkých charakterových hrdinov, je rád, keď získa aspoň zopár podradných štekov. Aj za tieto príležitosti je však Timo vďačný. Laco Kerata v románe čerpá zo svojich bohatých hereckých a režijných skúseností, jeho dôverné poznanie dabingového a mediálneho teritória slovenskej umeleckej obce mu pomáha v presvedčivom vykreslení prostredia a vzťahov, v zobrazení plnokrvných charakterov. Ľahký autorský nadhľad s citlivo dávkovanou mierou irónie a sarkazmu patrí k jeho typickému videniu sveta Timo a Svetlana sú zborovými hercami. To znamená, že dabujú menšie postavy, prípadne tie, ktoré vravia niečo v druhom, alebo treťom pláne. Hlavná postava, napríklad, sedí v reštaurácii a rozpráva, alebo chvíľu nerozpráva, môže mať len tak otvorené ústa a v pozadí pri inom stole sa niekto z pohľadu diváka viditeľne baví, tak treba tých pri tom druhom stole „ozvučiť“. Niekedy dvaja „ozvučujú“ celú reštauráciu, alebo celý bejsbalový štadión. Šetrí sa. A úpravca je ten, ktorý láme preklad do slovenčiny a prispôsobuje počet slabík slovenského jazyka, aby bol synchrónny s originálom, s anglickým, talianskym, či venezuelským. Úpravca si doma aj stokrát pretáča video kazetu, niekedy na jednom slove aj tisíckrát, aby objavil správny ekvivalent. Úpravca, keďže nie je, zvyčajne, prítomný na nahrávaní, pretože už doma láme slovenčinu pre ďalší film, je terčom nespočetných vtipov a nadávok, a podľa hercov je pri tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci zdrojom všetkého trápenia, chýb a zlyhaní. On môže úplne za všetko, lebo tie dialógy napísal tak debilne, že to tej renomovanej, hoci, zborovej herečke, nejde do papuľky.

Humoristická zbierka poviedok Katedra paupológie voľne nadväzuje na knihu Emana Erdélyiho a Mareka Vadasa Univerzita. "Niektoré charaktery som si v nej aspoň na chvíľu požičal s ich láskavým dovolením, ale kedykoľvek ich veľmi rád vrátim. Kniha je poskladaná ako mozaika a čitateľa dostane doprostred zverokruhu, ktorý nemá riešenie a môže byť aj predobrazom budúcnosti nie príliš dotovaného systému školstva. Mená, postavy a udalosti, i neexistujúci vedný odbor – paupológia sú v tejto knihe vymyslené. Akákoľvek podobnosť so žijúcimi osobami je iba náhodná, ale i tak poľutovaniahodná," píše autor. ROZHOVOR PRE KNIŽNÚ REVUE: Pýta sa Marek Kopča Debutovať sa zvykne v podstatne mladšom veku ako vo vašom prípade. Katedra paupológie vyšla, keď ste mali 48 rokov. Nie je to na vstup do literatúry predsa len trocha neskoro? Svojím spôsobom je, ale nie je to moja prvá knižka, hoci beletriu som predtým nepísal. Ako prozaik som si hneď na začiatok zvolil to najťažšie: napísať čosi humorné. Smiech je veľmi citlivá záležitosť, lebo niečo smiech vyvolá, iné nie. Trafiť sa je veľmi ťažké. Je však pravdou, že túto knihu som chcel vydať oveľa skôr. Už roku 1993 som ju sľúbil manželke ako svadobný dar. Nebol som však schopný napísať ju, pretože na veľa vecí, o ktorých v Katedre paupológie píšem, som bol ešte dosť nahnevaný. Tieto svoje pocity som nedokázal dať do uspokojivej literárnej podoby, lebo by v tom bolo viac hnevu ako literatúry. Až vtedy, keď sa človek od niektorých vecí oslobodí a odosobní, dá sa písať. V Katedre paupológie je veľa odkazov na známe texty svetových autorov a filozofov, ktoré parodujete. Pre nezainteresovaného čitateľa to môže byť náročné na porozumenie. Pre koho ste knihu písali a aké boli čitateľské ohlasy? Touto knižkou som sa snažil osloviť celé čitateľské spektrum, od najmladších čitateľov až po tých najstarších. Myslím, že sa mi to aj podarilo. Zaujímam sa o humor ako o fenomén. Nechcel som skĺznuť do roviny ľudového humoru, a preto aj narážky na rôznych filozofov boli koncipované tak, aby bol text čitateľný aj bez ich presného porozumenia. Je to moderný humor, ktorý neráta s čitateľovou neznalosťou a nevedomosťou. Ľudia dnes majú mnoho poznatkov a veľmi príjemne sa dokážu zabaviť aj na veciach, ktoré im nie sú absolútne jasné. Čitateľský ohlas bol dobrý a väčšina čitateľov v knihe postrehla veci, na ktoré som poukazoval. Jeden kolega mi poslal SMS, v ktorej napísal, že ešte teraz sa po prečítaní smeje, no nevie, či čítal niekedy niečo smutnejšie. Hlavnými postavami vašej knihy sú učiteľky na vymyslenej katedre paupológie – vede o chudobných a chudobe, ktorých hlavnou náplňou práce je lenivosť, intrigy a ohováranie. Nie je trocha sexistické, že v takomto negatívnom svetle sú vo vašej knihe prezentované takmer výhradne ženy? To je otázka, s ktorou sa často stretávam. Aj muži sú v tej knihe, len si ich čitatelia natoľko nepovšimli. Vzťah mužské – ženské nie je v tejto knihe vôbec vyhranený o čom svedčí skutočnosť, že hneď po jej vyjdení mi telefonovali kolegovia z iných fakúlt a do ženských postáv z knihy dosádzali konkrétnych učiteľov – mužov. Kniha by sa naozaj nemohla skladať výsostne zo žien. Išlo mi o úmyselnú a nadsadenú metaforu na prefeminizované školstvo a mizernú situáciu, ktorá v ňom panuje. Nie je to akt proti ženám, pretože tie vykonávajú skutočne záslužnú činnosť a na pleciach nesú veľké bremeno. Avšak vysoké percento žien pracujúcich v našom školstve svedčí o tom, že čosi v školskom systéme nie je zdravé. Keď je školstvo nedostatočne financované, odzrkadľuje sa to v jeho každodennej činnosti. Len čo sa učiteľ, muž či žena, dostane do takej nepriaznivej sociálnej situácie, že si napríklad nemôže dovoliť kúpiť knihu, musí sa to niekde prejaviť. Takže Katedra paupológie je nielen o finančnej chudobe, ale aj o chudobe ducha, ktorá s tým súvisí. Na druhej strane úroveň vzdelania našich študentov je veľmi dobrá, a to aj napriek tomu, že nie sú dobré podmienky, v ktorých sa vyučovanie uskuto

Kniha bola nominovaná na literárnu cenu Anasoft litera 2012. "Kdesi medzi príbehy magického realizmu a smutné príbehy zo slovenskej provincie patrí Ballova novela V mene otca. Koho nadchne, ten zhltne pomerne útlu knižku za tri hodinky a bude si pochvaľovať, lebo si ozaj dobre počíta." (Juraj Fellegi) "Ballov autorský rukopis má svoje nezameniteľné, typické znaky vo všetkých jeho knihách, a to v rovine formovania jazyka i v rovine spôsobu stvárňovania skutočnosti. V ôsmej knihe došlo do istej miery k zmene najmä v oblasti lexiky. O tejto Ballovej próze sa hovorí ako o novele, alebo poviedke, ale v skutočnosti na neveľkej ploche ide o generačný román. Motivickým základom príbehu je dom a jeho predaj po tom, čo v ňom žili tri generácie rodiny. „Aj ja som mal kedysi otca," ktorý mal koňa radšej ako syna. „Moji synovia nevedia byť synmi" - uvažuje Ballov personálny rozprávač, štyridsiatnik, ktorý charakterizuje vlastnú generáciu ako „neurotické, frustrované, zostarnuté decká". Rozprávač líči svoj vzťah s rodičmi, zvláštny vzťah s bratom - „záhadnou" postavou, ktorá splnila svoju úlohu postavením domu („Postavím dom a bývanie v tom dome bude zmyslom života!") a osobitne vzťah s manželkou, ktorá po rokoch „začala strácať dôstojnosť i sebaovládanie", „začínalo jej šibať" a aj preto „moje manželstvo bolo v troskách," hovorí protagonista na svoju obranu. Nie dobré vzťahy v rodine privádzajú rozprávača k iracionálnym úvahám i činom. Takmer celý text má tendenciu byť výčitkami svedomia protagonistu v súvislosti so vzťahom k synom, ubitých „atmosférou v dome, kde denne pozorovali rovnako ubitých rodičov". Vzťah otca a jeho dvoch synov je viacnásobne zložitý: „Roky som synov nevidel, roky sme sa nezhovárali, všetko, čo bolo, vybledlo, zmizlo,...". Spôsob myslenia, názory, postoje - to sa v kolobehu života človeka i generácií opakuje: „Zmysel života, ktorý mne a mojej rodine malo poskytovať bývanie v našom dome, nikdy neexistoval. Žili sme bez zmyslu,... ako všetci ostatní... Sami sme si mali vytvárať zmysel, no nerobili sme to." Je to teda kniha aj o nevyužitej možnosti slobodného rozhodovania: „Ten dom mal urobiť všetko za vás? Mysleli ste si, že vy osobne sa nemusíte starať o nič?" Dom je tu symbolom nielen rodiny a vzťahov, ale aj symbolom spoločnosti: „Podstatná časť stavby sa nachádzala pod zemou, aby v susedoch nevzbudzovala závisť, zvonku dom pôsobil skôr skromne..." Dejiny, spoločnosť a politiku nájdeme v knihe v podtexte, zväčša ironizujúco, v druhom pláne, ako jednu veľkú metaforu o vyhostení človeka z rodiny, z domu, zo spoločnosti. V knihe je niekoľko kľúčových motívov, ktoré symboliku domu umocňujú. Ide napr. o motív klčovania stromu pod domom, v ktorom vyrástli tri generácie; dom sa ide predávať. Ballova kniha je plná symbolov, je v nej veľa vnútorných monológov, naturalizmu, no autor je racionálny, netabuizuje, jeho protagonista nie je patetický, odľahčuje skoro všetko vážne, ba možno hovoriť o akomsi drsnom sentimente napr. v motíve umierania matky: „Konečne to bola tvár matky, ktorú v tvári svojej matky od detstva márne hľadal." Jedna z najúchvatnejších častí knihy je opis chorej a pomätenej ženy, jej spôsob žitia a bezmocnosť, čo je zintenzívnené aj opisom zdevastovaného a špinavého prostredia. Autor má zmysel pre detail i kontrast súčasne, výborne vykresľuje prostredie a atmosféru, veľmi dlhé priraďovacie súvetia, obsahujúce rytmus, vytvárajú obraz bezvýchodiskovej situácie. V mene otca je próza bez rámca, jednotlivé kapitoly sú spomienkami, minulosť a dávna minulosť sa prelína s prítomnosťou, niekedy i budúcnosťou pomocou predstáv a snov protagonistu. Reč postáv autor sporadicky oživil niekoľkými maďarskými výrazmi a celý text knihy je popretkávaný výbornými sentenciami. Balla si na vysvetlenie príbehu nevystačil s personálnym rozprávačom, ale vytvoril dve pomocné postavy. S jednou z nich protagonista v závere románu komunikuje takto

"Ak v literatúre platí nepísané pravidlo, že po úspešnom debute sa meradlom kvalít autora stáva až jeho ďalšia kniha, zbierka poviedok Stanislava Rakúsa je toho dobrým príkladom. Práve ňou Rakús dokázal, že vysoká umelecká úroveň jeho prvej knihy Žobráci nebola náhodná a má svoj základ v silnej autorskej osobnosti. Nenašli by sme asi v novšej slovenskej próze veľa diel, ktoré sa od svojho vstupu do literatúry stretávajú s takým jednoznačne kladným recepčným ohlasom u literárnej kritiky i u širšej čitateľskej verejnosti ako Pieseň o studničnej vode." (Marián Andričík) "Človeka musí pobúriť, keď sa mu do rúk dostane dielo, ktoré považuje za jedno z najlepších v slovenskej literatúre 20. storočia, až v reedícii takmer 30 rokov po prvom vydaní. Pieseň o studničnej vode je také dielo a zároveň je vrcholným dielom lyrizovanej prózy – a zase vzniklo 30 rokov po tom, čo lyrizovaná próza prestala byť ‚inou‘. Stanislav Rakús tu fenomenálne používa akýsi archaický jazyk a zlaďuje obsah s formou, pričom si pod formou treba predstaviť aj jazyk. Ten je niečo jedinečné a na Slovensku nevídané. Stále sa hovorí, že najlepšie Rakúsove knihy sú Temporálne poznámky a Nenapísaný román, ale Pieseň o studničnej vode je ešte lepšia." (Pavol Rankov) „I řeč Rakúsových próz je jedinečná, jeho vyprávěčství je podmanivé, lahodné, harmonické, obzvlášť ve slovenském originálu vynikne nebývalá melodičnost a lyričnost spisovatelova vyváženého podání, jimž se drsná a temná struna příběhů působivě zjemňuje, ale přesto hlavní síla jeho výpovědí je uložena v příbězích samých, v přesvědčivé a razantní epice." (Jiří Navrátil) "Pred desiatimi rokmi som s napätím čakal na ďalší tvorivý vývoj vtedy mladého prešovského asistenta Stanislava Rakúsa, ktorého Žobrákov a ľúbeznú Pieseň o studničnej vode so prijal ako malé zjavenie." (Jan Cigánek)

Kniha Buchty švabachom, nominovaná na prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2012. je debutom, ktorým sa autorka snaží poviedku posunúť niekam inam. Do metropol, do eseje, do teórie. Zuska Kepplová (1982) je rodáčka z Bratislavy, kde absolvovala Dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Pokračuje na doktorandskom štúdiu Comparative Gender Studies v Budapešti. V Poviedke 2005 zvíťazila s Baladičkou o víkende. "Postavy románu sú novodobí nomádi, imigranti s možnosťou kedykoľvek sa vrátiť domov, s možnosťou, ktorá nijako nezmenšuje ich vnútorný nepokoj, nezastavuje ich pátranie po tom, kde a s kým ten domov vlastne je. Knižka, zručne napísaná a hladučko čitateľná, je poctivým pokusom zachytiť zážitky odvážnych dvadsiatnikov, ktorí sa s batôžkom buchiet vybrali do sveta na skusy." (Mária Modrovich) "Zuska Kepplová je oživením domácej literárnej scény. Keď pred rokmi vyhrala súťaž Poviedka, jej Baladička o víkende bola úplne iná, ako veci zvyčajne považované za domácu hodnotnú literatúru. Do strnulých textov priniesla nielen pohľad dvadsiatnika, ale konečne aj autentický život (niektorých) dvadsiatnikov. Práve autentickosť je silným momentom, ktorý robí z knihy Buchty švabachom výborné čítanie." (Tomáš Prokopčák, SME)

Zbierka poviedok, ktorá získala prestížnu cenu Anasoft litera 2007 za najlepšiu knihu roka. Marek Vadas v rozhovore o knihe povedal: „Ten názov vznikol zároveň s poviedkou o mužovi, ktorý chcel ľuďom pomáhať a pritom na tom zarobiť. Vypomstilo sa mu to. Ani tie najušľachtilejšie dôvody neospravedlnia chamtivosť. Liečiteľ je človek, ktorý dokáže prekonať hranicu a vidieť. U mňa je to zároveň postava, ktorá hýbe dejom a vyskytuje sa aj v ďalších príbehoch knihy. Je sprostredkovateľom medzi ľuďmi svojho kmeňa a svetom duchov." Liečiteľa ste napísali vďaka niekoľkým vašim pobytom v rovníkovej Afrike. Čo vás tam stále ťahá? „Na africkom vidieku sa mi žije omnoho prirodzenejšie a voľnejšie. Ľudia sú srdeční a sála z nich energia a radosť. Nič neskrývajú a všetko, čo cítia, bez zábran povedia do očí. Nezaoberajú sa hlúposťami, iba tým najdôležitejším, čo je potrebné pre život. Keď som prvýkrát prišiel na dedinu a vybalil svoje zbytočnosti do hlinenej chatrče, zistil som, že v batohu mám viac vecí ako desaťčlenná rodina. Hanbil som sa ako pes, pretože im k spokojnosti stačí jedna prútená rohož, hrniec, náhradná košeľa a tri taniere.“ Nemáte problém zbližovať sa s tamojšími ľuďmi? „Ak chcete, aby vás tamojší prijali medzi seba, musíte rešpektovať ich spôsob myslenia a prispôsobiť sa ich zvykom. Zabudnúť na pravidlá z domova a pri večeri sa snažiť pohrýzť pot­kana aj s kosťami. Spočiatku to nebolo jednoduché, pretože mám najhoršie zuby na svete.“ Ako ste prišli na to, že Afrika bude dobrým námetom na písanie? „Moja prvá cesta bola rýchla a pracovná, jej výsledkom bolo zopár reportáží a pocit, že sa k rovníku musím vrátiť. Prvé poviedky z Liečiteľa som napísal krátko po návrate z druhej cesty z Kamerunu, ktorú som už absolvoval samostatne. Bolo to pred siedmimi rokmi a ten zážitok bol pre mňa ako úder kladivom do hlavy. Prebudil som sa do iného sveta s úplne iným spôsobom rozmýšľania, s iným rebríčkom hodnôt, s inými problémami a radosťami. Večer som ešte v Bratislave sedel nad číslami z marketingu a o dvadsaťštyri hodín na to som už s čiernou starenkou opekal dikobraza a počúval príbehy o chodiacich palmách a neviditeľných ľuďoch.“ Držíte sa len rozprávania tamojších ľudí, alebo si vytvárate priestor aj pre vlastné príbehy? „V knihe afrických rozprávok som sa držal osnovy a rozprávania veľmi presne a z mojej strany to bolo len hľadanie štýlu a zjednodušení, aby bol text zrozumiteľný čitateľovi u nás. Poviedky z Liečiteľa sa však vypočutým a zažitým inšpirujú len okrajovo. Zostáva atmosféra, motív, postavy a drobné situácie. Alebo naivný rozprávač.“ Čím vás to prostredie najviac inšpiruje? „Africká príroda je očarujúca, no zaujímajú ma hlavne ľudia a ich obyčajný život spätý s tradíciami. Úmrtia v rodine, hlad a choroby sú každodennou záležitosťou. Krásne a hrozivé sú v takom tesnom kontakte, že človek vníma realitu úplne inak. Možno aj preto sa domáci nezaoberajú budúcnosťou. Neplánujú, ale výdatne a bezprostredne si užívajú prítomnosť. Žijú bez času. Náš európsky čas, presne rozrátaný a zadelený v diároch, nás oberá o čas žiť.“ Marek Vadas v rozhovore pre denník SME 15.8.2007

Pútavá kniha o histórii detektívky a spisovateľoch, ktorí sa venovali tomuto žánru začína citátom Rayomonda Chandela: "Ukážte mi človeka, muža alebo ženu, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka. Možno učeného, ale napriek tomu hlupáka..." "Každý detektív - najmä ak ho nezväzujú striktné predpisy a paragrafy - je tak trochu stvoriteľ. Buduje si hypotézami malé svety, zaľudňuje ich zúčastnenými, podozrivými aj svedkami a usiluje sa čo najdôveryhodnejšie zrekonštruovať, čo sa v okamihu zločinu odohralo... Zo známich faktov a indícií si vyberá podľa vlastného spôsobu myslenia i predstáv, kombinuje ich a dosadí si neraz odlišného favorita do úlohy páchateľa. S trochou zveličenia by sa nad týmito orgiami subjektivizmu dalo v štýle tradičnej hádanky spýtať, čo bolo skôr: zločin či detektív?" (ukážka z knihy) "Detektív Földvári o detektívkach Do hotela príde neskoro večer hosť a zháňa ubytovanie. - Ľutujem, ale máme všetko úplne obsadené, - hovorí recepčný. - Stačí mi úplne čokoľvek, len na prespanie... - No dobre, mohol by som vám dať pohovku v jednej z kúpeľní na piatom, ale je to tam dosť nepríjemné... - Nevadí, to bude v poriadku. Ráno sa recepčný pýta: - Ako ste sa vyspali? - Ďakujem, veľmi dobre. - A nevadila vám tá mŕtva Francúzka vo vani? - To bola mŕtva Francúzka? Ja som myslel, že živá Angličanka. Predpokladám, že tieto informácie by Kornelovi Földvárimu stačili, aby do dvadsiatich sekúnd odhalil nielen vraha úbohej Francúzky, ale i to, kto a prečo ju strčil do vane. Pretože ten, ktorý píše dobré detektívky, by mal sám byť dobrým detektívom. Ale ten, ktorý píše o tých, ktorí píšu detektívky a ešte aj o tom, ako ich píšu, ten už musí byť detektívom par excellence. Wilkie Collins (ktorého Földvári tiež spomína), spolupracovník Charlesa Dickensa, svojho veľkého kamaráta vraj obdivoval. Nuž možno áno: Dickens, "Nenapodobiteľný", v 60. rokoch 19. storočia považovaný za najvýznamnejšieho žijúceho spisovateľa sveta, bol naozaj literárnou hviezdou. Ale Collinsove honoráre boli nakoniec vyššie. Alebo povedzme Sherlock Holmes: Na Baker Street sa dodnes hromadia listy adresované pátračovi. Jednoducho povedané, ľudia majú dobré detektívky radi. Brilantnosť čistého myslenia, dedukcia a indukcia, intelektuálna hra a maximum sústredenia poskytujúce maximum potešenia z možných svetov, v ktorých sa odohral zločin. Krása neochvejnej logickej štruktúry, nádherná konštrukcia, čo sa skladá z mnohých prvkov, ktoré majú podporovať harmóniu celku. Pocit, keď sa vám podarí na základe prečítaných informácií už pred koncom vytušiť, kto je vrah... Kornel Földvári začína knihu O detektívke kapitolou s názvom Vražda ako žáner. Teoreticky orientovaný čitateľ teda automaticky očakáva teoretický úvod k téme. Ale čo to? Zistí, že autor pribral pri čítaní Maigreta. Zmrazí ho pri portréte Porfirija Petroviča možno ešte viac, ako keď kedysi Zločin a trest čítal. Znepokojí ho, prečo začal komisár Martin Beck v posledných knihách preslávenej švédskej dvojice Sjowallová-Wahloo celkom vážne uvažovať, či páchateľa vôbec zatkne. Takže sa ocitáme v zdanlivo subjektívnom "čitateľskom denníku" (s. 189). Lenže Földvári je priveľmi múdry na to, aby predvádzal iba nejaké pocity. A zároveň akoby sa za "čistú" teóriu hanbil. Teoreticky platné a overené úvahy preto podáva veľmi osobne a vzniká žáner na Slovensku neveľmi využívaný (pretože jeden z najťažších): umelecká esej. (Martin Ciel v recenzii na knihu v denníku Pravda)

Román o umelej inteligencii, sieti, Banskej Bystrici a nerozlučnom priateľstve, v ktorom traja kamaráti prežijú dva režimy, štyri desaťročia a niekoľko vzťahov so ženami. „To je vtip?" Opýta sa Peter. "To je avatar - komentátor komponovanej reality." Na konci nového románu Petra Šuleja História sa objavia avatar a komponovaná realita, ktoré pomocou kľúča naprogramujú z tabuliek s klinovým písmom, ktoré sa objavia v úvode románu. „Vyhľadávanie je naprojektované podobne ako ľudská pamäť. Ostala len strojová presnosť a neomylnosť. To, čo tu vidíš, sa skladá z celej siete a neexistuje žiadne konkrétne miesto, žiadne médium, je to duch...Napadne ho letmá myšlienka, či aj jeho básne, akékoľvek básne nie sú vo svojej podstate komponované reality." Táto myšlienka nás, a určite nielen letmo napadne, pri čítaní Šulejovho generačného románu, kde na osudoch protagonistov, sleduje generáciu narodenú tak rok dva pred, alebo po roku 1968. Je to veľká pomoc, keď autor sám vo svojom diele pomenuje aj spôsob svojej tvorby. Román História je komponovaná realita, spojenie fragmentov niekoľkých životov dnešných štyridsiatnikov, pekne od začiatku ako v curriculum vitae, rodičia, detstvo (nesmierne zaujímavé bolo dozvedieť sa o živote desaťročných chlapcov a ich koníčkoch: modelovanie lietadiel, hokej futbal), dospievanie v menšom meste na sídlisku so všetkými trampotami dospievania začiatkom osemdesiatich rokov najpresvedčivejšie sú momenty spojenia s hudbou, či už zháňanie zahraničných platní, alebo samotné hranie „v kapele", čo bolo vtedy spojené okrem hudba aj s pojmom sloboda. Ťarchu skutočne rozvetveného príbehu -nasýteného roztoku musia niesť viacerí protagonisti románu, kamaráti Peter, Miro, Dano a Dávid aj Braňo a samozrejme aj ženské postavy, možno s menším priestorom v deji, hoci ho často hýbali dopredu ako „moving spirit" často hektického zlomového vývoja udalostí, čo je charakteristické pre koniec minulého a začiatok tohto storočia. Mimochodom sa v Šulejovom texte nachádza opis silnej erotickej scény, ktorá neskĺzne ani do sentimentality ani brutality ale je len tým, čím má byť vo svojej krutonežnej úlohe: nebyť nikdy zabudnutá. Podarilo sa. Na výraznejšiu ženskú postavu si nielen u Šuleja ale v celej slovenskej prozaickej tvorbe (či spisovateliek, alebo spisovateľov) budeme musieť počkať, a nemusela by to hneď byť Anna Kareninová... Okrem toho sa autorovi podarilo zakomponovať do knihy veľa z toho, čo podstatne a skutočne určuje život jeho generácie v pomerne širokej škále činností, či už kladných: práca, podnikanie, zakladanie rodín (s pomerne veľkým strachom mužských hrdinov viazať sa do hlbšieho vzťahu), lov na vinylové platne: jedna z najpríťažlivejších línií románu, aj mne blízka, len samozrejme s iným druhom hudby, k názvom kapiel v románe by som potrebovala šifrovací kľúč od znalca- čitatelia generačne bližší určite nebudú mať problémy, alebo v činnostiach záporných: vysedávanie v krčme nekonečné debaty nevedúce k ničomu, nerozmyslené a nemotivované „len" sexuálne vzťahy, karierizmus... „Nielen čas, ale i priestor nadobudol inú kvalitu, než na akú bol zvyknutý." Petrovi Šulejovi sa podarilo v tomto ku koncu vynikajúco gradujúcom texte, zachytiť čosi z tej „inej" kvality, vlastne z tých dvoch kvalít, pred tým a potom. Nebadateľne sa to prelieva ako v spojitých nádobách a často ako v presýpacích hodinách s nástojčivou otázkou: kto, ako a kedy obracia „naše" presýpacie hodiny života, naše up&down, naše hojdačky: dojímavé (detstvo)a surové (dospelosť). Kto určuje naše lásky a nenávisti - - - Sme integrálnou súčasťou toho, čoho sme tvorcami, v realite myšlienok a textu vytvoreného tvorcom -avatarom. Život. Fantázia. Realita a fikcia. A samozrejme ruka a „softvér" toho, kto to píše. Šulej napísal a vydal dosť tesne za sebou prekvapujúco dobrú zbierku poézie a prekvapujúco dobrý román. Nechcem to zakríknuť, ale teším sa na ďalšie knihy poézie i prózy. (Mila Haugová v recenzi

Novela nominovaná na prstížnu cenu Anasoft litera 2007. Všimnime si prvé vety prózy: „Tereza sedí v autobuse vedľa brata a naťahuje krk, aby videla veci, na ktoré brat ukazuje prstom. Stromy, z ktorých v tej rýchlosti dokáže zachytiť len akési fľaky, trochu ďalej pruh nepokosenej trávy a kríkov, pás preoraného poľa a sem-tam hromady o seba opretých kovových alebo drevených konštrukcií, ktoré po prvom snehu rozložia na poli, aby sa na ceste nerobili snehové jazyky" (Biele miesta, s. 5). Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) - v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute. (Jana Pácalová, NOVÉ SLOLO) Biele miesta našťastie nezívajú prázdnotou. Kompaníkovú opäť zaujímajú bytosti na okraji spoločnosti, opäť zdarne nastoľuje znepokojivú situáciu, no zároveň nezostáva len pri tajomstve. Postupne obnažuje svoje postavy matky, dcéry a syna, ktoré choro i dojemne zomknuté živoria v zatuchnutej diere... (jk, TÝŽDEŇ)

Sedemnásť poviedok zbierky GRAVIDITA talentovaného prozaika čitateľa zavedie do tajomných zákutí ľudskej existencie, do krajiny temna, osamelosti či čierneho humoru. A to všetko prostredníctvom brilantného jazyka, ktorý vie prefíkane šľahnúť, keď treba byť ironický, ktorý vie byť kaviarenským tárajstvom, keď si próza vyžaduje kaviarenské táranie, ktorý je zrazu dynamický, keď sa začne akcia a ktorý sa vie aj zadrhávať, keď rozprávač tápe. Dobrým spisovateľom Ballu robí práve schopnosť vyjadriť jazykom to, čo je za jazykom.

"Románová novela Stanislava Rakúsa Žobráci siaha do prostredia, ktoré bolo pre slovenskú minulosť typické, ale naša literatúra si ho všimla len v nepatrnej miere. Autor dokázal toto prostredie urobiť skutočným románovým svetom, lebo ho rozvinul do celého radu diferencovaných postáv z niekdajšieho spoločenského dna a dal mu okrem existencie aj osobitnú filozofiu, vďaka ktorej sa drží pri živote aj v neľudských sociálnych podmienkach." (Albín Bagin) "S. Rakús je dodnes takpovediac „duchovným otcom“ celej plejády akademikov mladšej generácie, ktorých pôsobenie presahuje tak univerzitnú sféru, ako aj hranice regiónu... ako verejná osobnosť je predovšetkým vysokoškolský pedagóg, vedecký pracovník a prozaik... ktorý sa k svetu, k literatúre i k svojej práci nebojí postaviť aj bezprostrednejšie a pozrieť sa na ňu ušľachtilým nadhľadom. Nechýba mu ani schopnosť vznešeného humoru a sebairónie..." (Adam Bžoch) "Stanislav Rakús vzbudil čitateľskú aj kritickú pozornosť hneď svojím debutom, novelou Žobráci. Tento sociálny fenomén podal s nezvyčajným a veľmi pútavým dôrazom nasýteným lyrickou atmosférou a veľkou obraznosťou." (Ladislav Čúzy) "Rakús vzkriesil svet starej dediny, aby sa jeho prostredníctvom vyrovnal s istými stále platnými konštantami ľudského bytia a ľudského charakteru, aby im dal svojím epickým spôsobom všeobecnú podobu a pripomenul aj dnešnému človeku aktuálnosť svedomia, morálky a cti." (Pavol Plutko) "Atmosféra je taká silná, že sa musíte vydýchať, keď z textu vyjdete. Musíte sa prispôsobiť trivialite svojej každodennosti, keď ste na obyčajnom božom svetle. Cítite bublinky textu, bublinky „Žobrákov“, vznášať sa v sebe: je to akási kesónová porucha. Azda rezíduum natrvalo ostane: ako po prečítaní najsilnejších textov, aké ste čitateľsky stretli." (Ivan Žucha)

Zbierka poviedok. Príbehy z domáceho Mesta, dedinských domov aj zo zámorského City sú meandrami motívov a tém. Poviedkami prechádza spájajúca niť, existenciálny pocit akejsi dvojjedinosti. Hrdinka sa vracia k používaniu ľavej ruky, iná sa eroticky prikláňa k ženám, mužovi vyrastá dvojča priamo z hrude, dve ženy v librese sú jedna krajšia ako druhá, dve karimatky rozdelí rozchod partnerov a zostane na nich odtlačok toho druhého. Lu & Mira by mohli byť dve alebo jedna v zrkadle. recenzia: Newyorský štýl v slovenskej prvotine Slovenská spisovateľka Mária Modrovich, striedajúco žijúca v Bratislave a New Yorku, vydala na rodnej hrude svoju prvotinu Lu & Mira. Útlu zvonka, ale obsahom zamyslenia hodnú zbierku poviedok vydal Literárny klub a slávnostný krst, alebo lepšie povedané „krstné čítanie" zorganizovala mladá spisovateľka v spolupráci s kníhkupectvom Gorila.sk v známej kaviarni na bratislavských Palisádach. Mária začala svoj krst úryvkom z jednej z poviedok. Príbehom mladej Miry a Lua sme sa dostali do atmosféry spisovateľkinho kozmopolitného života, ktorý cítite takmer v celej novej publikácii. Práve ten prostredie komorného podniku a spoločnosť, pozorne počúvajúca jej slová, len umocňovalo. Cigaretový dym nad hlavami pôsobil v tomto prípade elegantne a nútil nás započúvať sa do Máriinho príbehu, ktorý nám mnohokrát vyčaril úsmev na tvárach. Po prvotnom náhľade do príbehov z krstenej prvotiny sme sa dostali k rozhovoru so samou autorkou. Prezradila svoj zdroje inšpirácie, a teda predovšetkým rozhovory so známymi, priateľov a ich príbehy a ju samu. Príbehy, ktorými je naplnená zbierka sú mixom života na Slovensku a za hranicami, čím odzrkadľuje i svoje medzinárodné pôsobenie. Máriu Modrovich väčšina mladej slovenskej generácie pozná z blogu Sme, na ktorom pôsobila ako výrazná osobnosť, reportujúca svoje pohľady na život. Jej mladé úprimné a revolučné písanie preniesla i do novej knihy, ktorou nahrádza dlhodobejšiu absenciu v blogovej sfére. Tú si kompenzuje víkendovým stĺpčekom v denníku Sme s názvom listy z New Yorku. Mária okrem slovenčiny pri svojej tvorbe využíva aj angličtinu, čo sme mali možnosť počuť i v odpovediach na otázky, kde rodný jazyk dopĺňala o anglické alternatívy. Za hranicami publikovala svoje prozaické a publicistické diela prevažne v Amerike a vo Veľkej Británii. BookReview.sk, 11. 10. 2011

"Detektívka s logikou a vtipom!" napísal Michal Herceg pre časopis Let. "O knihe Daniely Kapitáňovej Nech to zostane v rodine treba povedať hneď aspoň dve veci: Je skvelá, hoci jej námetom je reality šou a najmä - po dlhom čase je to výborná slovenská detektívka..." "Daniela Kapitáňová se proslavila hned svou první knížkou. Slyšel jsem názory, že to byl její poslední úspěch, že se vyprázdnila a její hvězda končí. Knížka, o které bych chtěl dnes hovořit svědčí o tom, že Kniha o hřbitově byl teprve jemný začátek hvězdné dráhy Daniely Kapitáňové. Kniha Nech to zostane v rodine posouvá žánr detektivek do jednadvacátého století, ale přitom zachovává vše dobré, čeho se povedlo v tomto druhu literatury dosáhnout. Není náhodou, že motiv celého činu patří k těm nejstarším na světě, ale to hodně předbíhám. Soukromá televizní společnost se rozhodla natočit reality show. Ovšem, má obavu z určitých bezpečnostních rizik a tak povolá Oto Župana, soukromého detektiva, aby dohlédl na bezpečnost soutěžících. Show je skutečně záludná: vybraná rodinka je umístěna na ostrov (samozřejmě izolovaný od civilizace), kde spolu bydlí v jednom domě. Úkolem soutěže je pokládat ostatním členům rodiny velmi nepříjemné otázky, které se mají týkat podivných událostí, které se v rodině udály a které dodnes patří k černému svědomí rodinných příslušníků. Složení rodiny také dává tušit, že o konflikty nebude nouze. Arogantní pan Roháň se svou dominantní a nevlídnou matkou, dva odlišní synové plus nevlastní dcera. To vše je koktejl, který nemůže skončit dobře.Během přípravy pořadu však na ostrově dochází k vraždě, která však není poslední. Jako by se zdálo, že se minulost vrací s celou svou hrozivostí. Oto Župan se ujímá vyšetřování vražd a rozplétá klubíčko, kde konec provázku nemusí znamenat rozluštění případu. Knize nechybí ironie a humor, Oto Župan má svého „Watsona“ v podobě mladé ženy. Je jí Gerda Krajčíková, která dělá detektivovi asistentku. Ona je mu protikladem, její lidskost dává celé knize jemnější podobu. Daniela Kapitáňová se vyhýbá krvelačným popisům, tak oblíbeným v současné próze. A přesto není čtenář ochuzen – zjistíte, že se bez litrů krve na stránkách detektivky klidně obejdete. Vyvažuje to právě vtipem a napětím. Za styl a švih, který kniha má by se nemusela stydět ani Agatha Christie (v několik případech její detektivky nesahají této knize ani po kotníky). Napětí se dostavuje hned na prvních stránkách a do poslední kapitolky čtenář netuší, jak to dopadne. A přitom je vysvětlení i důvod naprosto logické a uvěřitelné. Posadit klasickou detektivní zápletku do moderního prostředí je nápad, který by se měl vyvažovat zlatem. Kniha je přesně broušený diamant, nic nechybí, nic nepřebývá. Je to růže, s níž se zahradník mazlil a vypiplal ji v nádherný květ, nikterak umělý, nikterak přikrášlený. Nech to zostane v rodine je kniha celosvětového měřítka. Kdyby Daniela Kapitáňová žila v USA, byla by hvězdou první velikosti. Je fascinující, co všechno se na malou plochu knihy vešlo. Kořeny musíme hledat v tom, že Kapitáňová ve svých literárních počátcích psala povídky a tak je zvyklá na malém prostoru rozvinout děj i charaktery postav. Trošku mi to připomnělo její první knihu – Knihu o hřbitově, která také byla spíše novelou, než velkým románem. Je krásné zjištění, že se ve Slovensku urodil tak velký kus poctivého detektivního řemesla. Tato kniha je dalším zlatým oblázkem na spisovatelské dráze Daniely Kapitáňové. Nezbývá mi než zvolat Bravo! … a Děkuji." Tomáš Fojtík

Zbierka poviedok Názov najnovšej zbierky Horváthových krátkych próz Antikvariát sám nepriamo napovedá, s akými prípadnými očakávaniami k nej pristupovať. v antikvariáte vôbec ide o knihy „z druhej ruky“, „spod ruky“, niekým už predtým čítané, po niekom prebraté. V Antikvariáte číha poviedka, v ktorej je skrytá iná poviedka. Podarí sa v tajomných chodbách textov zrekonštruovať fabulu, v ktorej vystupuje čitateľ týchto textov? Je matka svojou dcérou? Možno vďaka technológiám vychutnať vlastnú smrť? Vlčie grúlenie, rozpútané vášne, trhlina v deji. Vitajte v Antikvariáte!

Memoáre laureáta Ceny Dominika Tatarku, významného spisovateľa Ivaka Kadlečíka. "Roky strávil Ivan Kadlečík v nútenej izolácii, bez možnosti verejne publikovať a pracovať vo svojom odbore, teda kultúre. Dnes sa mu dostáva zadosťučinenia. Nielen v podobe neobmedzeného vydávania jeho kníh, ale aj ich reedícií, rozličných ocenení a vyznamenaní, zahraničných študijných pobytov a podobne. Realizoval sa ako spisovateľ i ako literárny historik, v Ústave slovenskej literatúry SAV získal vedeckú hodnosť, no tomu všetkému predchádzal tvrdý život vnútorného exilu. Takéto dlhé obdobie sa nedá z existencie človeka vynechať a Kadlečík naň naráža takmer v každej svojej knihe. A tá najnovšia je už kompletom celého Kadlečíkovho života. Názov Žiť sa dá len autobiograficky (Vyd. Koloman Kertész Bagala L.C.A. Publishers Group, Levice 2004) je veta prevzatá z Kadlečíkovej knihy Vlani ako dnes (1997). U Kadlečíka však platí, že aj písať sa dá len autobiograficky, lebo podľa jeho vlastných slov „písať o sebe znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži“. Kadlečík tu pripomína nedávnu i dávnu minulosť, ktorá sa vytráca i z pamäti jeho generácie a do pamäti tej mladšej, čo by mala o nej vedieť sprostredkovane, sa možno ani nedostala. Začína naozaj začiatkom, svojím začiatkom, teda narodením (1938). Ešte predtým však zabieha do svojej obľúbenej genealógie, k predkom a prapredkom, k dedkom a pradedkom, ktorí boli vzdelaní mešťania. Toto semeno sa prenieslo i na potomkov, vydalo bohatú úrodu v Kadlečíkovom otcovi, modranskom evanjelickom farárovi. Kadlečík z jeho zápiskov pozisťoval všeličo o sebe, dokonca koľko ako novorodeniatko vážil, aké boli jeho prvé slová, prvé otázky, prvé detské výroky. Takto, ale už z vlastnej pamäti, rekonštruuje svoje žiacke a študentské roky, až po to rozhodujúce obdobie, keď sa stal na čas východoslovenským redaktorom Pravdy (1963 - 1968), spoluzakladateľom a redaktorom košického časopisu Krok (1966 -1967), šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie (1968 - 1970). Neskôr bol z neho nezamestnaný poloobčan, presťahoval sa do Pukanca a niekoľko rokov sa staral o domácnosť a deti, pestoval včely, dorábal víno, záhradníčil, hubárčil, bol kníhkupcom, pravidelne hrával na organe. Počúvali ho nielen farníci, svadobčania, či pozostalí na pohreboch, ale vypočúvali aj eštebáci za jeho kontakty s českým disentom, najmä však s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý mu v edícii Petlice vydával viaceré rukopisy. Kadlečíkovo rozprávanie obsahuje okrem faktov o pobyte v Nemecku a Rakúsku reflexie na témy sloboda, morálka, kultúrna história, umenie hudobné (najmä jeho milovaný Bach) a literárne, vlastná tvorba kritická a beletristická, vlastné ideály a sklamania. Nie sú to nejaké suchopárne teoretizujúce úvahy, ale pestrý esejistický diskurz, ktorému nezáleží ani tak na dovedení myšlienky dokonca, skôr na jej objavení, vyslovení. Stačí si prečítať jeho chválu korešpondencie alebo kníh, aby sme sa presvedčili, že Kadlečík je človekom duchovna a hodnôt, ktoré dnešné časy hanebne devalvujú. V jeho autobiografii je zaradené aj množstvo fotografií, takže takmer na každej strane je snímka, fixujúca niektorú z udalostí, spomínaných v knihe, od rodinných po spoločenské. (Jozef Bžoch, SME, 27. 1. 2005)

Román o "neviditeľnej generácii IO", ktorú je možné každý deň stretnúť na ulici a možno aj vo vlastnom zrkadle... Rukopis knihy zvíťazil v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak telecom a kniha sa umiestnila aj vo finále literárnej súťaže Anasoft litera 2008 a získala prémiu čitateľov denníka SME. Bola ocenená aj výročnou cenou Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za rok 2008. Nezamestnaného Maroša živí jeho starý bicykel - finguje ním havárie s luxusnými autami. Igor, jeho kamarát z detstva sa po rokoch do rodného mesta vracia na Tatrapláne. Na námestí nájde kostol, prestavaný na Gagarinovo centrum. Jeho veža z diaľky pripomína raketu. Dedičstvo komunistickej minulosti sa mieša s absurdnosťou dneška. Tragikomická dvojica štyridsiatnikov patrí ku GENERÁCII ?. Celý život ich nútili písať azbukou a zrazu od nich každý chce angličtinu. Prišli o ambície, ale nie o dôstojnosť. A kvôli nej žijú svoju grotesku tak, akoby sa Laurel a Hardy pokúšali o Hamleta. Všedné i bizarné, teda takmer všetko v tejto knihe sa odohráva v rámci reality. Dva kľúčové motívy knihy, dve „veľké metafory" tohto románu, sa však z rámca reality vymykajú. Sú totiž magické. Tajomné a nevysvetlené. Hlavne však - obidva sú o obrátenom čase, o návrate do minulosti, o možnosti či nemožnosti zvrátiť nezvratné rozhodnutia. (Peter Darovec) Klimáček dotuje svoj zámer byť spoločensky relevantnou a generačnou výpoveďou skúsenostným svetom a životným obzorom dnešných štyridsiatnikov. Vytvára pre nich koncept „generácie ", ktorej príslušníci vyrástli v komunizme, aby svoj produktívny život bezradne prežili v zúrivom konzumnom kapitalizme. (Ivana Taranenková) Je to román vkusný, aj keď miestami bizarný, čitateľovi prístupný, má skvelý humor, prešpikovaný je západoslovenským nárečím a reáliami, no nenechá nikoho na pochybách o tom, že Klimáček má schopnosť odstupu a seba­irónie. (Ján Chovanec)