Najnovšie - Slovenská beletria strana 35 z 37

Humor a irónia, s akou je napísaný román o dabingovom hercovi Timovi si Vás podmaní a po dočítaní sa budete s knihou len veľmi ťažko lúčiť. Román bol nominovaný medzi 10 najlepších kníh roka na cenu Anasoft Litera 2010. Hlavným hrdinom románu Zlý herec je postarší treťotriedny dabingový herec Timo, ktorého zatienili mladší, dravejší a výrazne talentovanejší kolegovia. Jeho umelecké ambície sa scvrkli na účinkovanie v nekonečných telenovelách a akčných filmoch. Už dávno prestal snívať o úlohách veľkých charakterových hrdinov, je rád, keď získa aspoň zopár podradných štekov. Aj za tieto príležitosti je však Timo vďačný. Laco Kerata v románe čerpá zo svojich bohatých hereckých a režijných skúseností, jeho dôverné poznanie dabingového a mediálneho teritória slovenskej umeleckej obce mu pomáha v presvedčivom vykreslení prostredia a vzťahov, v zobrazení plnokrvných charakterov. Ľahký autorský nadhľad s citlivo dávkovanou mierou irónie a sarkazmu patrí k jeho typickému videniu sveta Timo a Svetlana sú zborovými hercami. To znamená, že dabujú menšie postavy, prípadne tie, ktoré vravia niečo v druhom, alebo treťom pláne. Hlavná postava, napríklad, sedí v reštaurácii a rozpráva, alebo chvíľu nerozpráva, môže mať len tak otvorené ústa a v pozadí pri inom stole sa niekto z pohľadu diváka viditeľne baví, tak treba tých pri tom druhom stole „ozvučiť“. Niekedy dvaja „ozvučujú“ celú reštauráciu, alebo celý bejsbalový štadión. Šetrí sa. A úpravca je ten, ktorý láme preklad do slovenčiny a prispôsobuje počet slabík slovenského jazyka, aby bol synchrónny s originálom, s anglickým, talianskym, či venezuelským. Úpravca si doma aj stokrát pretáča video kazetu, niekedy na jednom slove aj tisíckrát, aby objavil správny ekvivalent. Úpravca, keďže nie je, zvyčajne, prítomný na nahrávaní, pretože už doma láme slovenčinu pre ďalší film, je terčom nespočetných vtipov a nadávok, a podľa hercov je pri tejto psychicky aj fyzicky náročnej práci zdrojom všetkého trápenia, chýb a zlyhaní. On môže úplne za všetko, lebo tie dialógy napísal tak debilne, že to tej renomovanej, hoci, zborovej herečke, nejde do papuľky.

"Ak v literatúre platí nepísané pravidlo, že po úspešnom debute sa meradlom kvalít autora stáva až jeho ďalšia kniha, zbierka poviedok Stanislava Rakúsa je toho dobrým príkladom. Práve ňou Rakús dokázal, že vysoká umelecká úroveň jeho prvej knihy Žobráci nebola náhodná a má svoj základ v silnej autorskej osobnosti. Nenašli by sme asi v novšej slovenskej próze veľa diel, ktoré sa od svojho vstupu do literatúry stretávajú s takým jednoznačne kladným recepčným ohlasom u literárnej kritiky i u širšej čitateľskej verejnosti ako Pieseň o studničnej vode." (Marián Andričík) "Človeka musí pobúriť, keď sa mu do rúk dostane dielo, ktoré považuje za jedno z najlepších v slovenskej literatúre 20. storočia, až v reedícii takmer 30 rokov po prvom vydaní. Pieseň o studničnej vode je také dielo a zároveň je vrcholným dielom lyrizovanej prózy – a zase vzniklo 30 rokov po tom, čo lyrizovaná próza prestala byť ‚inou‘. Stanislav Rakús tu fenomenálne používa akýsi archaický jazyk a zlaďuje obsah s formou, pričom si pod formou treba predstaviť aj jazyk. Ten je niečo jedinečné a na Slovensku nevídané. Stále sa hovorí, že najlepšie Rakúsove knihy sú Temporálne poznámky a Nenapísaný román, ale Pieseň o studničnej vode je ešte lepšia." (Pavol Rankov) „I řeč Rakúsových próz je jedinečná, jeho vyprávěčství je podmanivé, lahodné, harmonické, obzvlášť ve slovenském originálu vynikne nebývalá melodičnost a lyričnost spisovatelova vyváženého podání, jimž se drsná a temná struna příběhů působivě zjemňuje, ale přesto hlavní síla jeho výpovědí je uložena v příbězích samých, v přesvědčivé a razantní epice." (Jiří Navrátil) "Pred desiatimi rokmi som s napätím čakal na ďalší tvorivý vývoj vtedy mladého prešovského asistenta Stanislava Rakúsa, ktorého Žobrákov a ľúbeznú Pieseň o studničnej vode so prijal ako malé zjavenie." (Jan Cigánek)

Sedemnásť poviedok zbierky GRAVIDITA talentovaného prozaika čitateľa zavedie do tajomných zákutí ľudskej existencie, do krajiny temna, osamelosti či čierneho humoru. A to všetko prostredníctvom brilantného jazyka, ktorý vie prefíkane šľahnúť, keď treba byť ironický, ktorý vie byť kaviarenským tárajstvom, keď si próza vyžaduje kaviarenské táranie, ktorý je zrazu dynamický, keď sa začne akcia a ktorý sa vie aj zadrhávať, keď rozprávač tápe. Dobrým spisovateľom Ballu robí práve schopnosť vyjadriť jazykom to, čo je za jazykom.

"Ústrednou postavou a vlastne jediným nositeľom príbehu je v tejto próze profesor slovenčiny Dušan Sakmár, fyzicky objemný, nemotorný mladý muž, pôsobiaci ako pedagóg na večernej škole pre pracujúcich. Sledovanie tohto pohybovo pomalšieho človeka dáva tušiť, že ťažisko prózy nebude asi založené na bohatosti a rýchlosti deja, na dramatických zápletkách a peripetiách života hlavnej postavy." (Peter Darovec) "Pri čítaní Temporálnych poznámok Stanislava Rakúsa som mal nástojčivý pocit dotyku s významným – nielen literárnohistoricky, ale noeticky významným – prozaickým dielom, a zároveň som pociťoval podráždenie z vlastnej neschopnosti identifikovať prvky, ktoré túto významnosť vytvárajú, či aspoň spôsobujú." (Pavel Vilikovský) "Temporálne poznámky si robí fízel a udavač rovnako ako Dušan Sakmár, ba v nejednom prípade by sa ich texty mohli aj obsahovo zhodovať, ibaže obaja svojimi poznámkami sledujú úplne rozdielne ciele. Fízel nimi pomáha pri potláčaní a diskriminovaní ľudskej jedinečnosti človeka v mene „ušľachtilej“ doktríny na premenu sveta a človeka, a Sakmár či Rakús nimi sleduje ľudskú túžbu zachovať prirodzený svet a prirodzeného človeka..." (Milan Hamada) "Zdá sa mi, že Temporálne poznámky (majú „čas“ už v názve) sú prózou o slobode a zároveň o nemožnosti ju dosiahnuť. Z času nás oslobodzuje totiž len smrť. Problém existenciálnej slobody tu nepochybne súvisí s popretím občianskych slobôd, čo po okupácii musel cítiť každý slušný človek." (Vladimír Petrík) "Spomínam si, ako som uprostred šesťdesiatych rokov opakovane hovoril v súvislosti s umeleckou literatúrou o potrebe kritického intelektu pre slovenskú spisbu. Tak s jednou jeho vynikajúcou realizáciou sa stretávame dnes práve v Rakúsovi a jeho Temporálnych poznámkach." (Milan Hamada)

Kniha bola nominovaná na literárnu cenu Anasoft litera 2012. "Kdesi medzi príbehy magického realizmu a smutné príbehy zo slovenskej provincie patrí Ballova novela V mene otca. Koho nadchne, ten zhltne pomerne útlu knižku za tri hodinky a bude si pochvaľovať, lebo si ozaj dobre počíta." (Juraj Fellegi) "Ballov autorský rukopis má svoje nezameniteľné, typické znaky vo všetkých jeho knihách, a to v rovine formovania jazyka i v rovine spôsobu stvárňovania skutočnosti. V ôsmej knihe došlo do istej miery k zmene najmä v oblasti lexiky. O tejto Ballovej próze sa hovorí ako o novele, alebo poviedke, ale v skutočnosti na neveľkej ploche ide o generačný román. Motivickým základom príbehu je dom a jeho predaj po tom, čo v ňom žili tri generácie rodiny. „Aj ja som mal kedysi otca," ktorý mal koňa radšej ako syna. „Moji synovia nevedia byť synmi" - uvažuje Ballov personálny rozprávač, štyridsiatnik, ktorý charakterizuje vlastnú generáciu ako „neurotické, frustrované, zostarnuté decká". Rozprávač líči svoj vzťah s rodičmi, zvláštny vzťah s bratom - „záhadnou" postavou, ktorá splnila svoju úlohu postavením domu („Postavím dom a bývanie v tom dome bude zmyslom života!") a osobitne vzťah s manželkou, ktorá po rokoch „začala strácať dôstojnosť i sebaovládanie", „začínalo jej šibať" a aj preto „moje manželstvo bolo v troskách," hovorí protagonista na svoju obranu. Nie dobré vzťahy v rodine privádzajú rozprávača k iracionálnym úvahám i činom. Takmer celý text má tendenciu byť výčitkami svedomia protagonistu v súvislosti so vzťahom k synom, ubitých „atmosférou v dome, kde denne pozorovali rovnako ubitých rodičov". Vzťah otca a jeho dvoch synov je viacnásobne zložitý: „Roky som synov nevidel, roky sme sa nezhovárali, všetko, čo bolo, vybledlo, zmizlo,...". Spôsob myslenia, názory, postoje - to sa v kolobehu života človeka i generácií opakuje: „Zmysel života, ktorý mne a mojej rodine malo poskytovať bývanie v našom dome, nikdy neexistoval. Žili sme bez zmyslu,... ako všetci ostatní... Sami sme si mali vytvárať zmysel, no nerobili sme to." Je to teda kniha aj o nevyužitej možnosti slobodného rozhodovania: „Ten dom mal urobiť všetko za vás? Mysleli ste si, že vy osobne sa nemusíte starať o nič?" Dom je tu symbolom nielen rodiny a vzťahov, ale aj symbolom spoločnosti: „Podstatná časť stavby sa nachádzala pod zemou, aby v susedoch nevzbudzovala závisť, zvonku dom pôsobil skôr skromne..." Dejiny, spoločnosť a politiku nájdeme v knihe v podtexte, zväčša ironizujúco, v druhom pláne, ako jednu veľkú metaforu o vyhostení človeka z rodiny, z domu, zo spoločnosti. V knihe je niekoľko kľúčových motívov, ktoré symboliku domu umocňujú. Ide napr. o motív klčovania stromu pod domom, v ktorom vyrástli tri generácie; dom sa ide predávať. Ballova kniha je plná symbolov, je v nej veľa vnútorných monológov, naturalizmu, no autor je racionálny, netabuizuje, jeho protagonista nie je patetický, odľahčuje skoro všetko vážne, ba možno hovoriť o akomsi drsnom sentimente napr. v motíve umierania matky: „Konečne to bola tvár matky, ktorú v tvári svojej matky od detstva márne hľadal." Jedna z najúchvatnejších častí knihy je opis chorej a pomätenej ženy, jej spôsob žitia a bezmocnosť, čo je zintenzívnené aj opisom zdevastovaného a špinavého prostredia. Autor má zmysel pre detail i kontrast súčasne, výborne vykresľuje prostredie a atmosféru, veľmi dlhé priraďovacie súvetia, obsahujúce rytmus, vytvárajú obraz bezvýchodiskovej situácie. V mene otca je próza bez rámca, jednotlivé kapitoly sú spomienkami, minulosť a dávna minulosť sa prelína s prítomnosťou, niekedy i budúcnosťou pomocou predstáv a snov protagonistu. Reč postáv autor sporadicky oživil niekoľkými maďarskými výrazmi a celý text knihy je popretkávaný výbornými sentenciami. Balla si na vysvetlenie príbehu nevystačil s personálnym rozprávačom, ale vytvoril dve pomocné postavy. S jednou z nich protagonista v závere románu komunikuje takto

Román situovaný do akademického prostredia s tragikomickým koncom. Románová kompozícia Stanislava Rakúsa Excentrická univerzita nadväzuje na jeho predchádzajúce prózy Temporálne poznámky (1993) a Nenapísaný román (2004). Svojím poetologickým uchopením – sujet rozprávania a počúvania, text v texte, román v románe, zrkadlová kompozícia, personálna narácia, dôraz na detail, analytický princíp – vytvára spolu s účinkovaním niektorých, zväčša vedľajších postáv s predchádzajúcimi prózami žánrový útvar voľnej trilógie. Platí to i napriek tomu, že na rozdiel od Temporálnych poznámok a Nenapísaného románu, situovaných do normalizačného obdobia, siaha fabulárny čas Excentrickej univerzity až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Rozprávačský systém Excentrickej univerzity vychádza z optiky vekovo staršieho, dvadsaťdeväťročného, intelektuálne a recesne disponovaného, invenčného poslucháča vysokej školy, ktorý pred univerzitným štúdiom prešiel rozličnými zamestnaniami a životnými skúsenosťami (práca v rozhlase, vyučovanie na strednej škole, základná vojenská služba) a s nadhľadom a ambíciou vytvoriť román mapuje svojím sujetovým rozprávaním pomery na excentricky ležiacej univerzite v jej ťažkých, rozličnými deformáciami poznačených časoch. Táto situácia sa skryto konfrontuje s geniálnymi výkonmi ruskej literatúry 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania. Tonalita prózy je groteskná, ironická, no i láskavo humorná. Tento rozmer podporuje aj to, čo by sa dalo nazvať radosťou z rozprávania. V románe sa uplatňuje poetika rámca, ktorý však nelikviduje ústrednú príbehovú líniu. Napriek tomu, že próza má voči svojim dvom predchádzajúcim častiam už spomínaný trilogický a kontinuitný charakter, ide v nej o originálnu a autonómnu textovú situáciu, založenú na spájaní vysokého s nízkym, fiktívneho s metafiktívnym, arteficiálneho s empirickým. V tomto dosahu má aj slovo „excentrickosť“ ambivalentný charakter. Koordináciou hovoriaceho a textového rozprávača vzniká dobre čitateľný a zároveň náročný románový celok. Próza sa síce orientuje na zvrátenosť doby, z ktorej vychádza, zároveň však má nadčasovú intenciu. Je to tak i preto, že jej predmetom je popri iných látkových okruhoch sféra filológie, umeleckej literatúry, ľudskej tvorivosti a jej opaku, ale aj konfrontácia povrchnosti, pôžitkárstva a obmedzenosti s duchovnou hĺbkou a prenikavou, na okraj vytláčanou intelektuálnou kvalitou.

"Román paroduje nielen normalizačné pomery u nás, ale aj literárnu vedu, a tak trochu aj literatúru." (Jozef Bžoch) "Rakús je popri všetkej svojej literárnovednej erudícii jednoducho rodený rozprávač – a to je vidno: s takým espritom, prirodzenou výpovednou decentnosťou a zároveň suverénnosťou, štylizačnou kultivovanosťou a noblesou i technickou zvládnutosťou narácie vôbec, ako to predviedol aj v Nenapísanom románe, sa najmä v súčasnej domácej literatúre veru nestretávame často." (Zoltán Rédey) "Keďže dej prózy sa odohráva niekedy v sedemdesiatych rokoch, Rakúsov Nenapísaný román je z tejto časti svedectvom o deformáciách vtedajšej doby – na príklade banálnych, absurdných, ale predovšetkým groteskných situácii zo všedného života obyčajných ľudí" (Dana Kršáková Hučková) "Stanislav Rakús je i teoretikom prózy, pričom jeho teoretické uvažovanie je náročné, nie je jednoduché porozumieť mu. Táto skutočnosť však Nenapísaný román nijako nepoznačuje, teda nepoznačuje ho negatívne. Prozaik zrejme postupuje podľa vopred premysleného plánu, ktorý však z diela nevytŕča. Cítime v ňom aj radosť zo spontánneho písania. To všetko potvrdzuje Rakúsov obrovský prozaický talent." (Igor Hochel) "Rakús vracia do hry čosi už známe, čo v tomto čase má (a nielen pre prózu) svoju hodnotu inovačného činu. Vracia nám príbeh o neľahko dosahovanej rovnováhe človeka pred sebou samým, o dôstojnosti." (Vladimír Barborík)

Zbierka poviedok Telegram získala Cenu Anasoft litera za najkepšie slovenské prozaické dielo v roku 2009. "Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu. Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta." (Juraj Kušnierik) "Nepriebojný intelektuál, ako Rakúsovho hrdinu nazval Peter Darovec, sa tentoraz posúva v čase do druhej polovice 90. rokov. No všetky roky minulé v ňom stále žijú, stále hľadajú cestičku, ako udupať svojho outsidera. Podobne ako v románoch aj v poviedkach nastavuje Rakús hrdinovi pascu. V Rakúsovej schopnosti poukázať na skutočnosť, že to, čo nám v prvom momente prináša úľavu, má v skutočnosti moc vyvrátiť nás naruby, cítiť čosi z ducha spisovateľského majstrovstva Manna, Máraia alebo Tatarku." (Ada Jung) "Mysleli sme si, že sa zabávame... Keď som ako študent medicíny čítal intenzívnejšie Čechova a Švantnera ako Čihákovu Anatómiu a dostala sa mi do rúk kniha Poetika prozaického textu, začala sa moja cesta objavovania pomalosti. Odišiel som na východ na Excentrickú univerzitu a nastúpil do učenia k majstrovi Stanislavovi Rakúsovi. Diagnostiku neduhov ľudského tela som vymenil za diagnostiku literárnych textov. Rovnako silný zážitokako z čítania Temporálnych poznámok som mal zo Stanových prednášok a seminárov. Na prvý pohľad zábavné príhody z košických krčiem (ba až bujaré táranie) fascinujúco prerastali a ústili do premysleného teoretického systému. Viedli nás k čoraz lepšiemu chápaniu fungovania umeleckej literatúry. A hoci jeho teória vychádza z predpokladu, že v téme (vo fiktívnom svete vybudovanom zo slov) niet ani kvapky látky (reálneho sveta predmetov a javov), málokto vie tieto svety prepojiť tak prirodzene a suverénne ako Stano. Poctivosti a slušnosti nás učil tak, že sme si to ani nevšimli. Mysleli sme si, že sa zabávame, no rástli sme ľudsky i profesionálne. Po rokoch slovenčinárskej praxe som sa len nedávno dozvedel, že v pedagogickom slangu sa pojem žltá aktovka používa na označenie spôsobu výučby, pri ktorom učiteľ prednáša akoby o niečom inom, než má v popise práce. Šikovný chemikár napríklad využije hokejovú eufóriu a na príklade tohto vodného športu v pevnom skupenstve vysvetlí chemické a fyzikálne zákonitosti, ktoré by v prípade použitia štandardnej metodiky študenti „odzívali". Spomenul som si na Stanovu aktovku, ktorá svojím mysterióznym obsahom podnecovala našu predstavivosť. Dnes viem, že skrývala aj rozpracované kapitoly jeho románov a poviedok z posledných rokov, v ktorých sa naša škola stala literárnym priestorom a my literárnymi postavami. Kruh sa uzavrel. Podľa Rakúsa je základným znakom témy primeranosť. Tento poznatok preniesol aj do svojho učiteľského štýlu, v ktorom s citom lekárnika dávkuje spontánnosť a mnohoznačnosť umenia i systematickosť a presnosť vedy. Keď dnes ako človek živiaci sa čítaním študujem intenzívnejšie Sacksa a Žuchu ako Danteho Božskú komédiu, je všetko tak, ako má byť." (Viktor Suchý)

Zbierka poviedok, za ktorú Pavol Rankov (1964) v roku 1995 získal Cenu Ivana Kraska 1995 za najlepší debut roka. "S touto knihou krátkych próz sa dostalo na trh dielo, ktoré je trhákom v tom najlepšom zmysle slova. Naša literatúra už dlho nezaznamenala takúto udalosť. Autor má popri dare rozprávania najmä dar imaginácie. Ako strieda prostredia, kde sa príbehy odohrávajú, tak strieda aj prostriedky, ktorými ich tlmočí. Rankovova tvorivá metóda má čosi spoločné s vynálezectvom. Už samotná téma je vždy zvláštna, hoci navonok a spočiatku celkom bežná. Autor ju však rozvíja do bizarnosti, neskutočnosti, nadskutočnosti, takže v jeho poviedkach sa dejú neuveriteľné veci. Táto knižka pôsobí ako súhrn dokonale premyslených hlavolamov, v ktorých sa ponúkajú najrozličnejšie riešenia a výklady." (Jozef Bžoch) "Pavol Rankov rozpráva krátke, vtipné a nekomplikované príbehy, ktoré pokojne rezignujú na svoju ukotvenosť v malých domácich pomeroch; ktoré sa rozbiehajú do sveta, aby našli svoju pointu. Jemným posunom mimo schémy praxou neustále overovaných súvislostí ukazujú svet širší a zábavnejší, než je ten, ktorý zvykneme každodenne žiť. Čitateľ je svedkom pokusu o renesanciu príbehu, rozprávačstva." (Peter Darovec) "Mať estetický zážitok z čítania slovenskej poviedky – viac sa vari ani nedá." (Róbert Kotian)

Príbehy z tajomného kontinentu plného chudoby, ale hlavne krásy a záhad. Mýty a rozprávky, ktoré vznikali v oblastiach južne od Sahary, plnili množstvo dôležitých úloh. Pôvodní obyvatelia čierneho svetadielu nepoznali písmo, ale o to viac si vážili slovo. Ich rozprávania v sebe niesli múdrosť predkov i celú históriu a kultúru. Príbehy šírené ústnym podaním objasňovali prírodné zákonitosti, vysvetľovali pôvod vecí a hodnotový systém v tradičnom spoločenstve. Deti sa tak učili, ako žiť v harmónii s prírodou a so svojím okolím. Rozoznať zlo a dobro, rešpektovať zákony, vážiť si rodinu, uctievať mŕtvych, vyvarovať sa nebezpečenstvu, tešiť sa zo života a vnímať prítomnosť ako veľký dar. Slovo má pre africké národy až doteraz čarovnú silu a moc zabíjať i uzdravovať. Slovo je najväčšie kúzlo. Prečo má slon také malé oči a netopiere lietajú len v noci? Odkiaľ leopard získal svoje škvrny a prečo má krokodíl zrohovatenú kožu? Prečo muchy nedajú kravám pokoj a prečo mačky naháňajú potkanov? Odkedy ryby nerozprávajú? Ako vznikla púšť? Koľko hviezd je na nebi? Prečo sa strieda deň a noc? Kto je zodpovedný za hromy a blesky? Prečo ženy nenosia brady? A čo sa stane, keď si muž vezme za ženu sliepku?

Kniha samizdatových fejtónov autora, ktorý po páde komunistického režimu získal Cenu Dominika Tatarku. Ivan Kadlečík spomína: „V roku 1988 som písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“

"Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto charakter, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík texty obohatil svojimi typickými haiku. Nie sú to teda obyčajné besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami." (Gabriela Rakúsová, Žurnál) Autor aktuálne i kriticky reaguje na skutočnosti v kultúre, jazyku, v spoločnosti, v literatúre, s etickým a filozofickým postojom. Texty sú rozčlenené na: 1. všeobecné úvahy, 2. náčrty a skice osobností: Tatarka, Hrúz, Johanides, Mináč, Rúfus, Ponická...

Humoristická zbierka poviedok Katedra paupológie voľne nadväzuje na knihu Emana Erdélyiho a Mareka Vadasa Univerzita. "Niektoré charaktery som si v nej aspoň na chvíľu požičal s ich láskavým dovolením, ale kedykoľvek ich veľmi rád vrátim. Kniha je poskladaná ako mozaika a čitateľa dostane doprostred zverokruhu, ktorý nemá riešenie a môže byť aj predobrazom budúcnosti nie príliš dotovaného systému školstva. Mená, postavy a udalosti, i neexistujúci vedný odbor – paupológia sú v tejto knihe vymyslené. Akákoľvek podobnosť so žijúcimi osobami je iba náhodná, ale i tak poľutovaniahodná," píše autor. ROZHOVOR PRE KNIŽNÚ REVUE: Pýta sa Marek Kopča Debutovať sa zvykne v podstatne mladšom veku ako vo vašom prípade. Katedra paupológie vyšla, keď ste mali 48 rokov. Nie je to na vstup do literatúry predsa len trocha neskoro? Svojím spôsobom je, ale nie je to moja prvá knižka, hoci beletriu som predtým nepísal. Ako prozaik som si hneď na začiatok zvolil to najťažšie: napísať čosi humorné. Smiech je veľmi citlivá záležitosť, lebo niečo smiech vyvolá, iné nie. Trafiť sa je veľmi ťažké. Je však pravdou, že túto knihu som chcel vydať oveľa skôr. Už roku 1993 som ju sľúbil manželke ako svadobný dar. Nebol som však schopný napísať ju, pretože na veľa vecí, o ktorých v Katedre paupológie píšem, som bol ešte dosť nahnevaný. Tieto svoje pocity som nedokázal dať do uspokojivej literárnej podoby, lebo by v tom bolo viac hnevu ako literatúry. Až vtedy, keď sa človek od niektorých vecí oslobodí a odosobní, dá sa písať. V Katedre paupológie je veľa odkazov na známe texty svetových autorov a filozofov, ktoré parodujete. Pre nezainteresovaného čitateľa to môže byť náročné na porozumenie. Pre koho ste knihu písali a aké boli čitateľské ohlasy? Touto knižkou som sa snažil osloviť celé čitateľské spektrum, od najmladších čitateľov až po tých najstarších. Myslím, že sa mi to aj podarilo. Zaujímam sa o humor ako o fenomén. Nechcel som skĺznuť do roviny ľudového humoru, a preto aj narážky na rôznych filozofov boli koncipované tak, aby bol text čitateľný aj bez ich presného porozumenia. Je to moderný humor, ktorý neráta s čitateľovou neznalosťou a nevedomosťou. Ľudia dnes majú mnoho poznatkov a veľmi príjemne sa dokážu zabaviť aj na veciach, ktoré im nie sú absolútne jasné. Čitateľský ohlas bol dobrý a väčšina čitateľov v knihe postrehla veci, na ktoré som poukazoval. Jeden kolega mi poslal SMS, v ktorej napísal, že ešte teraz sa po prečítaní smeje, no nevie, či čítal niekedy niečo smutnejšie. Hlavnými postavami vašej knihy sú učiteľky na vymyslenej katedre paupológie – vede o chudobných a chudobe, ktorých hlavnou náplňou práce je lenivosť, intrigy a ohováranie. Nie je trocha sexistické, že v takomto negatívnom svetle sú vo vašej knihe prezentované takmer výhradne ženy? To je otázka, s ktorou sa často stretávam. Aj muži sú v tej knihe, len si ich čitatelia natoľko nepovšimli. Vzťah mužské – ženské nie je v tejto knihe vôbec vyhranený o čom svedčí skutočnosť, že hneď po jej vyjdení mi telefonovali kolegovia z iných fakúlt a do ženských postáv z knihy dosádzali konkrétnych učiteľov – mužov. Kniha by sa naozaj nemohla skladať výsostne zo žien. Išlo mi o úmyselnú a nadsadenú metaforu na prefeminizované školstvo a mizernú situáciu, ktorá v ňom panuje. Nie je to akt proti ženám, pretože tie vykonávajú skutočne záslužnú činnosť a na pleciach nesú veľké bremeno. Avšak vysoké percento žien pracujúcich v našom školstve svedčí o tom, že čosi v školskom systéme nie je zdravé. Keď je školstvo nedostatočne financované, odzrkadľuje sa to v jeho každodennej činnosti. Len čo sa učiteľ, muž či žena, dostane do takej nepriaznivej sociálnej situácie, že si napríklad nemôže dovoliť kúpiť knihu, musí sa to niekde prejaviť. Takže Katedra paupológie je nielen o finančnej chudobe, ale aj o chudobe ducha, ktorá s tým súvisí. Na druhej strane úroveň vzdelania našich študentov je veľmi dobrá, a to aj napriek tomu, že nie sú dobré podmienky, v ktorých sa vyučovanie uskuto

Kniha Buchty švabachom, nominovaná na prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2012. je debutom, ktorým sa autorka snaží poviedku posunúť niekam inam. Do metropol, do eseje, do teórie. Zuska Kepplová (1982) je rodáčka z Bratislavy, kde absolvovala Dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Pokračuje na doktorandskom štúdiu Comparative Gender Studies v Budapešti. V Poviedke 2005 zvíťazila s Baladičkou o víkende. "Postavy románu sú novodobí nomádi, imigranti s možnosťou kedykoľvek sa vrátiť domov, s možnosťou, ktorá nijako nezmenšuje ich vnútorný nepokoj, nezastavuje ich pátranie po tom, kde a s kým ten domov vlastne je. Knižka, zručne napísaná a hladučko čitateľná, je poctivým pokusom zachytiť zážitky odvážnych dvadsiatnikov, ktorí sa s batôžkom buchiet vybrali do sveta na skusy." (Mária Modrovich) "Zuska Kepplová je oživením domácej literárnej scény. Keď pred rokmi vyhrala súťaž Poviedka, jej Baladička o víkende bola úplne iná, ako veci zvyčajne považované za domácu hodnotnú literatúru. Do strnulých textov priniesla nielen pohľad dvadsiatnika, ale konečne aj autentický život (niektorých) dvadsiatnikov. Práve autentickosť je silným momentom, ktorý robí z knihy Buchty švabachom výborné čítanie." (Tomáš Prokopčák, SME)

Zbierka poviedok, ktorá získala prestížnu cenu Anasoft litera 2007 za najlepšiu knihu roka. Marek Vadas v rozhovore o knihe povedal: „Ten názov vznikol zároveň s poviedkou o mužovi, ktorý chcel ľuďom pomáhať a pritom na tom zarobiť. Vypomstilo sa mu to. Ani tie najušľachtilejšie dôvody neospravedlnia chamtivosť. Liečiteľ je človek, ktorý dokáže prekonať hranicu a vidieť. U mňa je to zároveň postava, ktorá hýbe dejom a vyskytuje sa aj v ďalších príbehoch knihy. Je sprostredkovateľom medzi ľuďmi svojho kmeňa a svetom duchov." Liečiteľa ste napísali vďaka niekoľkým vašim pobytom v rovníkovej Afrike. Čo vás tam stále ťahá? „Na africkom vidieku sa mi žije omnoho prirodzenejšie a voľnejšie. Ľudia sú srdeční a sála z nich energia a radosť. Nič neskrývajú a všetko, čo cítia, bez zábran povedia do očí. Nezaoberajú sa hlúposťami, iba tým najdôležitejším, čo je potrebné pre život. Keď som prvýkrát prišiel na dedinu a vybalil svoje zbytočnosti do hlinenej chatrče, zistil som, že v batohu mám viac vecí ako desaťčlenná rodina. Hanbil som sa ako pes, pretože im k spokojnosti stačí jedna prútená rohož, hrniec, náhradná košeľa a tri taniere.“ Nemáte problém zbližovať sa s tamojšími ľuďmi? „Ak chcete, aby vás tamojší prijali medzi seba, musíte rešpektovať ich spôsob myslenia a prispôsobiť sa ich zvykom. Zabudnúť na pravidlá z domova a pri večeri sa snažiť pohrýzť pot­kana aj s kosťami. Spočiatku to nebolo jednoduché, pretože mám najhoršie zuby na svete.“ Ako ste prišli na to, že Afrika bude dobrým námetom na písanie? „Moja prvá cesta bola rýchla a pracovná, jej výsledkom bolo zopár reportáží a pocit, že sa k rovníku musím vrátiť. Prvé poviedky z Liečiteľa som napísal krátko po návrate z druhej cesty z Kamerunu, ktorú som už absolvoval samostatne. Bolo to pred siedmimi rokmi a ten zážitok bol pre mňa ako úder kladivom do hlavy. Prebudil som sa do iného sveta s úplne iným spôsobom rozmýšľania, s iným rebríčkom hodnôt, s inými problémami a radosťami. Večer som ešte v Bratislave sedel nad číslami z marketingu a o dvadsaťštyri hodín na to som už s čiernou starenkou opekal dikobraza a počúval príbehy o chodiacich palmách a neviditeľných ľuďoch.“ Držíte sa len rozprávania tamojších ľudí, alebo si vytvárate priestor aj pre vlastné príbehy? „V knihe afrických rozprávok som sa držal osnovy a rozprávania veľmi presne a z mojej strany to bolo len hľadanie štýlu a zjednodušení, aby bol text zrozumiteľný čitateľovi u nás. Poviedky z Liečiteľa sa však vypočutým a zažitým inšpirujú len okrajovo. Zostáva atmosféra, motív, postavy a drobné situácie. Alebo naivný rozprávač.“ Čím vás to prostredie najviac inšpiruje? „Africká príroda je očarujúca, no zaujímajú ma hlavne ľudia a ich obyčajný život spätý s tradíciami. Úmrtia v rodine, hlad a choroby sú každodennou záležitosťou. Krásne a hrozivé sú v takom tesnom kontakte, že človek vníma realitu úplne inak. Možno aj preto sa domáci nezaoberajú budúcnosťou. Neplánujú, ale výdatne a bezprostredne si užívajú prítomnosť. Žijú bez času. Náš európsky čas, presne rozrátaný a zadelený v diároch, nás oberá o čas žiť.“ Marek Vadas v rozhovore pre denník SME 15.8.2007

Pútavá kniha o histórii detektívky a spisovateľoch, ktorí sa venovali tomuto žánru začína citátom Rayomonda Chandela: "Ukážte mi človeka, muža alebo ženu, ktorý neznáša detektívky, a ja vám ukážem hlupáka. Možno učeného, ale napriek tomu hlupáka..." "Každý detektív - najmä ak ho nezväzujú striktné predpisy a paragrafy - je tak trochu stvoriteľ. Buduje si hypotézami malé svety, zaľudňuje ich zúčastnenými, podozrivými aj svedkami a usiluje sa čo najdôveryhodnejšie zrekonštruovať, čo sa v okamihu zločinu odohralo... Zo známich faktov a indícií si vyberá podľa vlastného spôsobu myslenia i predstáv, kombinuje ich a dosadí si neraz odlišného favorita do úlohy páchateľa. S trochou zveličenia by sa nad týmito orgiami subjektivizmu dalo v štýle tradičnej hádanky spýtať, čo bolo skôr: zločin či detektív?" (ukážka z knihy) "Detektív Földvári o detektívkach Do hotela príde neskoro večer hosť a zháňa ubytovanie. - Ľutujem, ale máme všetko úplne obsadené, - hovorí recepčný. - Stačí mi úplne čokoľvek, len na prespanie... - No dobre, mohol by som vám dať pohovku v jednej z kúpeľní na piatom, ale je to tam dosť nepríjemné... - Nevadí, to bude v poriadku. Ráno sa recepčný pýta: - Ako ste sa vyspali? - Ďakujem, veľmi dobre. - A nevadila vám tá mŕtva Francúzka vo vani? - To bola mŕtva Francúzka? Ja som myslel, že živá Angličanka. Predpokladám, že tieto informácie by Kornelovi Földvárimu stačili, aby do dvadsiatich sekúnd odhalil nielen vraha úbohej Francúzky, ale i to, kto a prečo ju strčil do vane. Pretože ten, ktorý píše dobré detektívky, by mal sám byť dobrým detektívom. Ale ten, ktorý píše o tých, ktorí píšu detektívky a ešte aj o tom, ako ich píšu, ten už musí byť detektívom par excellence. Wilkie Collins (ktorého Földvári tiež spomína), spolupracovník Charlesa Dickensa, svojho veľkého kamaráta vraj obdivoval. Nuž možno áno: Dickens, "Nenapodobiteľný", v 60. rokoch 19. storočia považovaný za najvýznamnejšieho žijúceho spisovateľa sveta, bol naozaj literárnou hviezdou. Ale Collinsove honoráre boli nakoniec vyššie. Alebo povedzme Sherlock Holmes: Na Baker Street sa dodnes hromadia listy adresované pátračovi. Jednoducho povedané, ľudia majú dobré detektívky radi. Brilantnosť čistého myslenia, dedukcia a indukcia, intelektuálna hra a maximum sústredenia poskytujúce maximum potešenia z možných svetov, v ktorých sa odohral zločin. Krása neochvejnej logickej štruktúry, nádherná konštrukcia, čo sa skladá z mnohých prvkov, ktoré majú podporovať harmóniu celku. Pocit, keď sa vám podarí na základe prečítaných informácií už pred koncom vytušiť, kto je vrah... Kornel Földvári začína knihu O detektívke kapitolou s názvom Vražda ako žáner. Teoreticky orientovaný čitateľ teda automaticky očakáva teoretický úvod k téme. Ale čo to? Zistí, že autor pribral pri čítaní Maigreta. Zmrazí ho pri portréte Porfirija Petroviča možno ešte viac, ako keď kedysi Zločin a trest čítal. Znepokojí ho, prečo začal komisár Martin Beck v posledných knihách preslávenej švédskej dvojice Sjowallová-Wahloo celkom vážne uvažovať, či páchateľa vôbec zatkne. Takže sa ocitáme v zdanlivo subjektívnom "čitateľskom denníku" (s. 189). Lenže Földvári je priveľmi múdry na to, aby predvádzal iba nejaké pocity. A zároveň akoby sa za "čistú" teóriu hanbil. Teoreticky platné a overené úvahy preto podáva veľmi osobne a vzniká žáner na Slovensku neveľmi využívaný (pretože jeden z najťažších): umelecká esej. (Martin Ciel v recenzii na knihu v denníku Pravda)

Román o umelej inteligencii, sieti, Banskej Bystrici a nerozlučnom priateľstve, v ktorom traja kamaráti prežijú dva režimy, štyri desaťročia a niekoľko vzťahov so ženami. „To je vtip?" Opýta sa Peter. "To je avatar - komentátor komponovanej reality." Na konci nového románu Petra Šuleja História sa objavia avatar a komponovaná realita, ktoré pomocou kľúča naprogramujú z tabuliek s klinovým písmom, ktoré sa objavia v úvode románu. „Vyhľadávanie je naprojektované podobne ako ľudská pamäť. Ostala len strojová presnosť a neomylnosť. To, čo tu vidíš, sa skladá z celej siete a neexistuje žiadne konkrétne miesto, žiadne médium, je to duch...Napadne ho letmá myšlienka, či aj jeho básne, akékoľvek básne nie sú vo svojej podstate komponované reality." Táto myšlienka nás, a určite nielen letmo napadne, pri čítaní Šulejovho generačného románu, kde na osudoch protagonistov, sleduje generáciu narodenú tak rok dva pred, alebo po roku 1968. Je to veľká pomoc, keď autor sám vo svojom diele pomenuje aj spôsob svojej tvorby. Román História je komponovaná realita, spojenie fragmentov niekoľkých životov dnešných štyridsiatnikov, pekne od začiatku ako v curriculum vitae, rodičia, detstvo (nesmierne zaujímavé bolo dozvedieť sa o živote desaťročných chlapcov a ich koníčkoch: modelovanie lietadiel, hokej futbal), dospievanie v menšom meste na sídlisku so všetkými trampotami dospievania začiatkom osemdesiatich rokov najpresvedčivejšie sú momenty spojenia s hudbou, či už zháňanie zahraničných platní, alebo samotné hranie „v kapele", čo bolo vtedy spojené okrem hudba aj s pojmom sloboda. Ťarchu skutočne rozvetveného príbehu -nasýteného roztoku musia niesť viacerí protagonisti románu, kamaráti Peter, Miro, Dano a Dávid aj Braňo a samozrejme aj ženské postavy, možno s menším priestorom v deji, hoci ho často hýbali dopredu ako „moving spirit" často hektického zlomového vývoja udalostí, čo je charakteristické pre koniec minulého a začiatok tohto storočia. Mimochodom sa v Šulejovom texte nachádza opis silnej erotickej scény, ktorá neskĺzne ani do sentimentality ani brutality ale je len tým, čím má byť vo svojej krutonežnej úlohe: nebyť nikdy zabudnutá. Podarilo sa. Na výraznejšiu ženskú postavu si nielen u Šuleja ale v celej slovenskej prozaickej tvorbe (či spisovateliek, alebo spisovateľov) budeme musieť počkať, a nemusela by to hneď byť Anna Kareninová... Okrem toho sa autorovi podarilo zakomponovať do knihy veľa z toho, čo podstatne a skutočne určuje život jeho generácie v pomerne širokej škále činností, či už kladných: práca, podnikanie, zakladanie rodín (s pomerne veľkým strachom mužských hrdinov viazať sa do hlbšieho vzťahu), lov na vinylové platne: jedna z najpríťažlivejších línií románu, aj mne blízka, len samozrejme s iným druhom hudby, k názvom kapiel v románe by som potrebovala šifrovací kľúč od znalca- čitatelia generačne bližší určite nebudú mať problémy, alebo v činnostiach záporných: vysedávanie v krčme nekonečné debaty nevedúce k ničomu, nerozmyslené a nemotivované „len" sexuálne vzťahy, karierizmus... „Nielen čas, ale i priestor nadobudol inú kvalitu, než na akú bol zvyknutý." Petrovi Šulejovi sa podarilo v tomto ku koncu vynikajúco gradujúcom texte, zachytiť čosi z tej „inej" kvality, vlastne z tých dvoch kvalít, pred tým a potom. Nebadateľne sa to prelieva ako v spojitých nádobách a často ako v presýpacích hodinách s nástojčivou otázkou: kto, ako a kedy obracia „naše" presýpacie hodiny života, naše up&down, naše hojdačky: dojímavé (detstvo)a surové (dospelosť). Kto určuje naše lásky a nenávisti - - - Sme integrálnou súčasťou toho, čoho sme tvorcami, v realite myšlienok a textu vytvoreného tvorcom -avatarom. Život. Fantázia. Realita a fikcia. A samozrejme ruka a „softvér" toho, kto to píše. Šulej napísal a vydal dosť tesne za sebou prekvapujúco dobrú zbierku poézie a prekvapujúco dobrý román. Nechcem to zakríknuť, ale teším sa na ďalšie knihy poézie i prózy. (Mila Haugová v recenzi

Novela nominovaná na prstížnu cenu Anasoft litera 2007. Všimnime si prvé vety prózy: „Tereza sedí v autobuse vedľa brata a naťahuje krk, aby videla veci, na ktoré brat ukazuje prstom. Stromy, z ktorých v tej rýchlosti dokáže zachytiť len akési fľaky, trochu ďalej pruh nepokosenej trávy a kríkov, pás preoraného poľa a sem-tam hromady o seba opretých kovových alebo drevených konštrukcií, ktoré po prvom snehu rozložia na poli, aby sa na ceste nerobili snehové jazyky" (Biele miesta, s. 5). Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) - v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute. (Jana Pácalová, NOVÉ SLOLO) Biele miesta našťastie nezívajú prázdnotou. Kompaníkovú opäť zaujímajú bytosti na okraji spoločnosti, opäť zdarne nastoľuje znepokojivú situáciu, no zároveň nezostáva len pri tajomstve. Postupne obnažuje svoje postavy matky, dcéry a syna, ktoré choro i dojemne zomknuté živoria v zatuchnutej diere... (jk, TÝŽDEŇ)

"Románová novela Stanislava Rakúsa Žobráci siaha do prostredia, ktoré bolo pre slovenskú minulosť typické, ale naša literatúra si ho všimla len v nepatrnej miere. Autor dokázal toto prostredie urobiť skutočným románovým svetom, lebo ho rozvinul do celého radu diferencovaných postáv z niekdajšieho spoločenského dna a dal mu okrem existencie aj osobitnú filozofiu, vďaka ktorej sa drží pri živote aj v neľudských sociálnych podmienkach." (Albín Bagin) "S. Rakús je dodnes takpovediac „duchovným otcom“ celej plejády akademikov mladšej generácie, ktorých pôsobenie presahuje tak univerzitnú sféru, ako aj hranice regiónu... ako verejná osobnosť je predovšetkým vysokoškolský pedagóg, vedecký pracovník a prozaik... ktorý sa k svetu, k literatúre i k svojej práci nebojí postaviť aj bezprostrednejšie a pozrieť sa na ňu ušľachtilým nadhľadom. Nechýba mu ani schopnosť vznešeného humoru a sebairónie..." (Adam Bžoch) "Stanislav Rakús vzbudil čitateľskú aj kritickú pozornosť hneď svojím debutom, novelou Žobráci. Tento sociálny fenomén podal s nezvyčajným a veľmi pútavým dôrazom nasýteným lyrickou atmosférou a veľkou obraznosťou." (Ladislav Čúzy) "Rakús vzkriesil svet starej dediny, aby sa jeho prostredníctvom vyrovnal s istými stále platnými konštantami ľudského bytia a ľudského charakteru, aby im dal svojím epickým spôsobom všeobecnú podobu a pripomenul aj dnešnému človeku aktuálnosť svedomia, morálky a cti." (Pavol Plutko) "Atmosféra je taká silná, že sa musíte vydýchať, keď z textu vyjdete. Musíte sa prispôsobiť trivialite svojej každodennosti, keď ste na obyčajnom božom svetle. Cítite bublinky textu, bublinky „Žobrákov“, vznášať sa v sebe: je to akási kesónová porucha. Azda rezíduum natrvalo ostane: ako po prečítaní najsilnejších textov, aké ste čitateľsky stretli." (Ivan Žucha)