E-knihy - Slovenská beletria strana 36 z 37

Zbierka 13 humoristických poviedok z učiteľského prostredia. "Narážkou na známu knihu amerického spisovateľa Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch chcem poukázať na ekonomické a spoločenské postavenie učiteľov. Samozrejme tým nechcem naznačiť, že by učitelia boli myši. Koniec koncov, sám som jedným z nich. Viem, že druhá kniha býva vždy neistá, ale nemyslím si, že bude horšia ako tá prvá. Táto nová zbierka poviedok sa síce nesie v podobnom humornom duchu ako Katedra paupológie, ale je trocha odľahčenejšia a literárnejšia. Zostáva v rovine satiry, no čitateľský zážitok by mal byť väčší. Čitateľ v nej nájde rôzne témy, ktoré sa snažia zachytiť niektoré bizarné momenty našej spoločnosti. Postavami sú bežní ľudia, ktorí sa s týmito podivnými situáciami vyrovnávajú veľmi svojráznym spôsobom..." (autor)

"Ústrednou postavou a vlastne jediným nositeľom príbehu je v tejto próze profesor slovenčiny Dušan Sakmár, fyzicky objemný, nemotorný mladý muž, pôsobiaci ako pedagóg na večernej škole pre pracujúcich. Sledovanie tohto pohybovo pomalšieho človeka dáva tušiť, že ťažisko prózy nebude asi založené na bohatosti a rýchlosti deja, na dramatických zápletkách a peripetiách života hlavnej postavy." (Peter Darovec) "Pri čítaní Temporálnych poznámok Stanislava Rakúsa som mal nástojčivý pocit dotyku s významným – nielen literárnohistoricky, ale noeticky významným – prozaickým dielom, a zároveň som pociťoval podráždenie z vlastnej neschopnosti identifikovať prvky, ktoré túto významnosť vytvárajú, či aspoň spôsobujú." (Pavel Vilikovský) "Temporálne poznámky si robí fízel a udavač rovnako ako Dušan Sakmár, ba v nejednom prípade by sa ich texty mohli aj obsahovo zhodovať, ibaže obaja svojimi poznámkami sledujú úplne rozdielne ciele. Fízel nimi pomáha pri potláčaní a diskriminovaní ľudskej jedinečnosti človeka v mene „ušľachtilej“ doktríny na premenu sveta a človeka, a Sakmár či Rakús nimi sleduje ľudskú túžbu zachovať prirodzený svet a prirodzeného človeka..." (Milan Hamada) "Zdá sa mi, že Temporálne poznámky (majú „čas“ už v názve) sú prózou o slobode a zároveň o nemožnosti ju dosiahnuť. Z času nás oslobodzuje totiž len smrť. Problém existenciálnej slobody tu nepochybne súvisí s popretím občianskych slobôd, čo po okupácii musel cítiť každý slušný človek." (Vladimír Petrík) "Spomínam si, ako som uprostred šesťdesiatych rokov opakovane hovoril v súvislosti s umeleckou literatúrou o potrebe kritického intelektu pre slovenskú spisbu. Tak s jednou jeho vynikajúcou realizáciou sa stretávame dnes práve v Rakúsovi a jeho Temporálnych poznámkach." (Milan Hamada)

"V novele A čo keď sa na mňa niekto díva vystupuje postava bývalého policajta Lučkaya, ktorý sa skrýva a maskuje. Lepí si fúzy, používa parochne a šošovky, prezlieka sa dokonca i za ženu. Samozrejme spí so zbraňou pod vankúšom a neváha ju použiť pokiaľ sa cíti v ohrození. Príbeh sa odohráva vo Viedni a Bratislave. ... Novela má pomalší spád deju, no práve tento fakt núti čitateľa prežívať skrytý, no mrazivý pocit strachu spolu s Lučkayom, ktorý je zmietaný životom, sám sebou a snaží sa všetko riešiť alkoholom a zbraňou." (Katarína Trnovcová)

Do zbierky My a oni / Oni a my je zaradených 15 poviedok. Ich ťažiskom je dôraz na vybudovanie silného príbehu, ktorý nepostráda prvky tajomstva a napätia, vyznačuje sa majstrovským prepracovaním detailov a prekvapivou, neraz až šokujúcou pointou. Spoločným menovateľom textov je však sviežosť, čítavosť a originalita. Autor sa pri svojej tvorbe necháva inšpirovať predovšetkým literárnou fantastikou, hororom a psychologickou prózou. Z rozhovoru Pavla Rankova pre denník Pravda (15.5.2001). Otázky kládla Sylvia Pálková: Text Big Brother and The Holding Company, uverejnený v zborníku finalistov súťaže Poviedka 2001 je iný ako rovnomenný text zaradený do vašej pripravovanej druhej zbierky Oni a my / My a oni. Prečo? V tejto súťaži som štyri roky neuspel. Napríklad po prvom ročníku som garanta súťaže poprosil, aby sa pozrel, kde som vlastne vypadol. Zistil, že som sa nedostal ani medzi najlepších 128 poviedok. Teraz som jeden z hotových textov upravil do čitateľsky rýchlo a ľahko konzumovateľnej podoby. Porotcovia denne musia mnoho čítať a asi im lezie na nervy, keď sú texty menej komunikatívne. Určite potrebujú, aby bol príbeh priamočiary. Chcel som dosiahnuť, aby po druhej vete pocítili zvedavosť, ako príbeh dopadne a prečítali si ho až do konca. V poviedke ocenenej jednou zo štyroch hlavných prémií opisujete príbeh dievčatka, ktorého rodičia sa nevedia spamätať zo smrti svojho syna, vidia ho dokonca aj vo vnukovi. Na rozdiel od vašich ostatných textov je trochu viac reálna. Aj preto ste ju zaslali do súťaže? Možno. Som si istý, že žiadnemu porotcovi nezišlo na um, že som to písal. Viem napríklad, že Vlado Balla čítal moju prvú knihu, ale som si istý, že ani jemu nezišlo na um, že by som to mohol písať ja. Mimochodom, keď už hovoríme o Ballovi, jeden rok vyhral s takou typickou ballovčinou, že to muselo byť každému jasné. To, samozrejme, nevadí, autor sa, nemusí ukrývať pred porotou. Ja som to však chcel urobiť. Z vašich textov cítiť snahu viac či menej zábavným spôsobom pred niečím vystríhať čitateľov. Je tento zámer na začiatku písania? Nie. Na začiatku je môj strach pred niečím. Nesnažím sa ani vystríhať čitateľa, ale robím to tak, že keď to napíšem, tak sa toho už o niečo menej bojím. Ako keby som to spoznal. Takže do poviedok dostávam svoje strachy a vystríham pred abstraktnými vecami. No nemyslím si, že by to niekomu pomohlo v konkrétnej životnej situácii. Problémy v poviedkach nie sú až také abstraktné. Naopak, sú z bežného života, ale zabalili ste ich do iracionálneho prostredia a okolností. Do akej miery je pre vás dôležitý nápad a do akej miery spracovanie témy, teda remeslo? Píšem veľmi málo. Nie preto, že na to nemám čas, ale preto, že musím mať najskôr silnú tému alebo námet. Moje poviedky musia obsahovať iracionálne prvky, pretože ak by ste z nich iracionálno vyškrtli, tak tam zostanú dve-tri vety úplne banálneho príbehu. Napríklad – muž sa nevie vyrovnať s tým, že sa s ním rozviedla žena.

Zbierka 12 dramatických poviedok s prekvapivými pointami. Pavol Rankov v rozhovore pre Knižú revue odpovedal na otázku: Najnovšia zbierka V tesnej blízkosti sa mi javí ešte experimentálnejšia, ešte viac hravá ako predchádzajúce. Vnímate to tak aj vy, prípadne v čom je podľa vás iná ako tie predchádzajúce? "Stále si myslím, že najviac experimentov bolo v prvej zbierke. Mal som tam napríklad poviedku bez slovies a poviedku s nedokončenými vetami. Táto tretia zbierka je skôr o hre, je v nej viac nadsázka a irónie. Ale problém je v tom, že časť slovenskej literárnej kritiky je zúfalo nehravá a navyše chorobne vzťahovačná. Do jednej z poviedok som napríklad vkladal také fiktívne pripomienky „akože“ od jazykovej korektorky. A dve recenzentky si to vyložili tak, že si vyrovnávam účty s literárnou kritikou, teda s nimi. Pritom toto je zjavná dezinterpretácia môjho literárneho textu, zameniť kritičku a redaktorku je lož. Redaktor a kritik majú v schéme literárnej komunikácie úplne odlišné postavenie a poslanie. Redaktor (jazykový redaktor) je tvorivý prvok a je funkčný pred vydaním diela, keďže text pomáha konštruovať. Kritik je len jeden z čitateľov, vytvára spätnú väzbu a text buď rekonštruuje, alebo deštruuje. Deštruuje ho napríklad lživou interpretáciou (o tom, že interpretácia môže byť aj neadekvátna, dobre píše Eco). Dokonca si myslím, že na Slovensku ani nemáme až tak veľa literárnych kritikov a kritičiek, ktorí či ktoré by boli zároveň jazykovými redaktormi či redaktorkami. Ale ešte dokončím na tému konkrétnej poviedky Psy. Je pravda, že v nej parodujem nejakú vymyslenú jazykovú redaktorku, ale urobil som to práve preto, že som mal šťastie na veľmi vnímavé a citlivé korektorky. Môj vydavateľ by potvrdil, že som veľmi disciplinovaný a akceptujem takmer všetky korektorské pripomienky. Napokon, slovenčina je ich džob, tak prečo sa nezveriť do rúk profesionálov. Vieru Prokešovú považujem za najlepšiu korektorku na Slovensku a som si istý, že poviedka Psy ju nijako neurazila, na rozdiel od už spomenutých zádrapčivých a precitlivelých literárnych kritičiek.

Novela zo súčasného Berlína nominovaná na prestížnu literárnu cenu Anasoft litera 2012. Ak v Berlíne zablúdiš v tej správnej štvrti, môžeš natrafiť na drzého mladého elegána. Je nízky, drobný, ale neprehliadneš ho - na hlave nosí červený cylinder. Ak bude v dobrej nálade, možno ti ukáže tajné miesta, kúpi ti lepšie šampanské a porozpráva čosi o živote - o živote dandyho... "Útla knižôčka Dandy od Slovenky Michaely Rosovej začína vzťahovým trojuholníkom. Nejde však o typický model, ktorý poznáme z amerických filmov, plný intríg, podrážania nôh už v kolenách, štipľavých rečí a ešte viac štípajúcejších klamstiev. Rosovej trojuholník je dobrovoľný. Každá opisovaná osoba v ňom z určitého dôvodu chce byť a musí. " (Alexis) "Dandy je síce trochu svojské, no zaujímavé čítanie. Už len pre jazyk a spôsob, akým Rosová ukladá slová do viet. Túto knihu skôr budete čítať pre potešenie zo štylistiky, ako pre príbeh alebo pre pseudofilozofovanie postáv." (Tomáš Prokopčák, SME) "V celej próze je veľa dobrých impresií a asociácií, výborné pozorovania, ale najmä príjemné surrealistické znaky, osobitne podvedomie protagonistky, sny a snová skutočnosť..." (G. Rakúsová, Týždeň)

Román 2006 - v literárnom súbehu získala mladá autorka Michaela 2. miesto s rukopisom Hlava nehlava. O tri roky neskôr vyšiel ako debut autorky. Jedna fotografia, niekoľko jabĺk, dom na kopaniciach, dom na sídlisku. Brat a sestra, dvojičky. Vzťahy. Jemné meandre v dušiach. Hlava nehlava. Z dvoch prúdov sa skladá rozprávanie o myjavských kopcoch, izraelských plážach, vode, ohni, celkom veselo o smrti sršňa, takmer vážne o vine, a kdesi pod tým pulzuje životná realita malého mesta i zážitky z detstva na dedine u starej mamy. Michaela Rosová (nar. 1984) pochádza zo Senice nad Myjavou. Po ukončení štúdia na tamojšom gymnáziu žila štyri roky v Brne, kde navštevovala odbor Divadelní dramaturgie na Janáčkovej akadémii múzických umení a v roku 2003 získala bakalársky diplom. V roku 2009 dokončila magisterské štúdium na University of Bristol, odbor Performance Research. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka, za svoju prozaickú a básnickú tvorbu získala viacero ocenení - Literárna Senica L. Novomeského, Múza, Jašíkove Kysuce ai. Rukopis knihy Hlava nehlava získal prémiu v literárnom súbehu ROMÁN 2006 Slovak Telekom. Po úspešnom debute autorka vydala v roku 2011 novelu s názvom Dandy, ktorou sa dostala medzi 10 najlepších kníh roka nominovaných na cenu Anasoft litera.

Zbierka poviedok za ktorú autorka získala Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka. Už v prvej próze Miesto pre samotu sa vynára zásadná otázka, ako chápať vzájomné prepojenie oboch substancií v názve rovnomennej knihy. Problematika však nestojí na spore, či samota má alebo nemá mať svoje miesto v živote človeka - aj keď sa prvotne táto domnienka zdá byť opodstatnená, - de facto sa načrtáva preciťovanie stavu, v ktorom absentuje naplnenie konkrétnej potreby. Riešiť primárny predpoklad by bolo totiž nezmyselné, keďže samota v ponímaní dobrovoľnej intimity je existenčnou nevyhnutnosťou. Kompaníkovej samota má teda charakter zakliesnenosti vo vlastnej psychike. Ide o úsilie vykompenzovať si žiadosť po svojskej podobe bytostného uspokojenia. (Peter František Jílek, LET) Podstatnými charakteristikami sú zmyslovosť a emocionálnosť. Autentickosť ženského senzitívneho sveta je badateľná a priam zmyslom dotyku schopná komunikovať s čitateľom. Čítajúc tieto poviedky proste je možné vnímať všetkými zmyslovými orgánmi už či vôňu a pach, či zvuky, tvar alebo aj samotnú štruktúru predmetov: Vie o každom odlomenom kúsočku, o všetkých preliačinách, má spočítané koľko centimetrov kubických dreva zožrali červotoče a koľko centimetrov štvorcových jej zostalo za nechtami. Zadné čelo postele je fľakaté, na okrajoch mastné, ochytané od spotených rúk, čo do nich každú noc zapierajú, tmavohnedý lak je zoškriabaný. Vrypy a škriabance vyzerajú ako chlpy čo tam rastú, kde sa nepatrí. Pozná jeho vôňu, štruktúru, červotočmi vyhryzené bludiská chodieb... (Vladimíra Dorčová, Novi Sad) "Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) – v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute..." (Jana Pácalová, Nové slovo) Máte radi samotu? Máte radi nostalgickú príchuť melanchólie? Láka vás príjemné prevaľovanie sa myšlienok, kde čas a priestor nehrajú žiadnu úlohu a ste len vy a vaše sny; príbehy dávno skončené, nikdy neuskutočnené alebo niekedy ešte len vzniknúce? Ak vás priťahujú príbehy, ktoré neoplývajú nezraniteľnými Terminátormi, nezastaviteľnými Indiana Jonesami, vybuchujúcimi mestami a potokmi krvi, potom ste na správnej stope. (Miroslav Antoniak, ŽIARELKA) Autorská poetika si kliesni cestu nenápadne: vytrvalo sa ponúka cez mnohé, mnohé drobné aj závažné pozorovania, najmä vizuálne, akoby jej disciplinovanosť v rovine príbehu dovoľovala prídavky v iných rovinách. Autorka je zberateľka a zberačka, tak ako aj niektoré postavy v jej debute sú zberači a zberatelia: správkyňa plavárne v poviedke Hladina ustálená zbiera úlomky zubov, Lucia v poviedke Miesto pre samotu pachy, vône, vlasy... Monika Kompaníková zbiera obrazy, obrázky, fotografie, znaky, označenia, prídavné mená, prímery. Keďže jej poviedky sledujú odskúšané línie príbehov, môže autorka vpletať tieto poklady zo svojej zbierky do suverénnej reči rozprávača, až rozprávač stratí dych. (Gabriela Magová, SLOVO)

Inžinier K. z titulnej poviedky zbierky Pavla Weissa zisťuje, že niečo ovláda jeho osud. Máva tušenia, keď sa má stať niečo zlé, a všetko sa splní. Pointa sa vinie celou knihou. Okrem dvoch-troch jasných tónov je kniha Treba na chvíľu odísť správou o človeku, ktorého život riadia sily mocnejšie než on sám. Weissov hrdina má navyše schopnosť uvedomiť si to a dokáže otvoriť oči aj čitateľovi. Autor ukázal aj širokú paletu štýlov, v zbierke Treba na chvíľu odísť sa pohybuje od tradičnej poviedky, sci-fi a erotickej poviedky až po vydarený experimentálny text.

Autorka tejto knižky má rada, keď pri čítaní cíti, že napísaný text má „dobrý ťah“ ako komín. O čosi podobné sa pokúsila aj sama v knižke, ktorú práve držíte v ruke, nie komín, ona nám pod nos rovno strká dom, domček jedným ťahom, poviedky o detstve, dospievaní aj o tom čo bolo potom – v prvej časti Je mi leto... V druhej časti Spoviedky, spovedá zo života – niekedy sama seba, inokedy ľudí, ktorí ju obklopujú... Rada svojim postavám nastavuje nohu a potom sa na nich zabáva. Inokedy sa smeje sama zo seba. Rada rozpráva, a okrem toho by bola rada, keby jej radosť z rozprávania bola nákazlivá, aby jej čitatelia mali rovnakú radosť z čítania, akú ona pociťovala pri písaní, aby jej „komín“ dobre ťahal a zohrieval, aby jej poviedky mali nielen ten komínový ťah, ale aj ťah na bránu... Ak sa jej podarí streliť gól, hoci aj do vlastnej bránky a niekoho zaujať či rozveseliť, poteší sa... Veronika Šikulová sa narodila 15.marca 1967 v Modre. Vyštudovala žurnalistiku na FFUK, pracovala v Literárnom týždenníku, Novom čase a v múzeu Ľudovíta štúra v Modre. v súčasnosti je zamestnaná v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou kratučkých próz "Odtiene", za ktorú dostala cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali "Z obloka" a "Mesačná dúha". Svojim, ale aj iným deťom venovala veselú knižku pre deti "To mlieko má horúčku". Niektoré jej prózy vyšli v zborníkoch v Rakúsku, časopisecky publikovala v Srbsku a Poľsku. V domácich literárnych periodikách ste mohli čítať jej poéziu. Má dve deti a žije v Modre za zelenou bránou.

Život. Realista ho vidí taký, aký je. Optimista dúfa, že ho vie zlepšiť. Pesimista neverí, že sa s ním dá niečo robiť. Nihilista si je istý, že sa s ním nedá nič robiť. Filozof sa ho pokúša vysvetliť. Anarchista nepotrebuje nikomu nič vysvetľovať. Fanatik verí, že smrťou v mene niečoho sa bude mať v inom živote určite lepšie, čím sa dostáva na úroveň optimistu. Jozef Kaščák do žiadnej z týchto kategórií nepatrí. Jeho blogy sú o veselej hlučnej samote v presýpacích hodinách našej civilizácie. Máte radi fejtóny, ktoré sú písané s nadhľadom, humorne, moderným jazykom a pritom nestrácajú ľahkosť bytia? V tom prípade sa vám kniha životných postrehov Jozefa Kaščáka bude páčiť...

Táto kniha nie je o tom, o čom sa zdá, že je. Nie je o kruhoch v obilí a nie je ani o death metale. To už sa z nej viac dozviete o žonglovaní, chronickom zlyhaní obličiek alebo transplantáciách. Ale nie je ani o nich. Je skôr o pravde, i keď pravda je taká, že ani s ňou nemá veľa spoločné. Nijakú definitívnu pravdu sa z nej totiž nedozviete. Možno dokonca nadobudnete dojem, že nič také vlastne ani neexistuje. Pretože pravda je ako kruhy v obilí. Zo zeme ich nevidíme, zhora im nerozumieme. Nikto nevie, čo to presne je. A nikoho to už ani nezaujíma.

Románová podoba slávneho divadelného predstavenia divadla GUNAGU. Všetky postavy a udalosti tohoto príbehu sú vymyslené. Zhody so skutočnými osobami však nie sú náhodné. Svedčia o odvahe Petra Doktorova pozorovať a talente dešifrovať správanie sa špecifického poddruhu Homo sapiens; od obrany teritória, lovných techník, hierarchie rodiny, až po páriace rituály. Jedince spomínaného druhu nemajú krk, ale hlavohruď je obdarená mohutnou svalovinou. Vedúcemu samcovi sú oddaní ako psy, ale lojalitou môžu maskovať nedostatok odvahy a inteligencie odstrániť vodcu. Teritórium značkujú močom a pri stretnutiach s konkurenčnými rodinami vždy hrozí krviprelievanie a straty na životoch. Päste majú rýchlejšie ako vaše myšlienky a sklony k agresivite a vulgárnym výrazom robia z románu čítanie nevhodné pre deti a citlivé povahy. Všetkých, čo majú radi drsný humor s robustnou pointou, bravúrne dialógy a zvieratká, kniha prevedie aj základmi anglickej gramatiky. Hor sa do štúdia, dear friends! English is easy…

Tretie, doplnené a rozšírené vydanie populárnej prozaickej zbierky Petra Pišťanka, obsahuje – okrem noviel Mladý Dônč, Debutant, Muzika (ktorú nedávno úspešne sfilmoval režisér Juraj Nvota) a poviedky Čas – aj jeden text navyše, novelu Kozmický vek, s ktorej účelovo skrátenou verziou autor vyhral zemiakovú cenu na literárnych pretekoch Poviedka 96. Pišťankovým tradičným nástrojom je drsná irónia a parodické postupy, pred ktorými nie sú v bezpečí ani také pre bežného Slováka posvätné veci ako bukolický vidiek so svojimi pracovitými a múdrymi obyvateľmi, láska k žene, milujúca rodina, statočná tvrdá práca, túžba po novom, lepšom živote či priateľstvo na život a na smrť. Kniha sa už v časoch svojho prvého vydania stala bestsellerom a predmetom čitateľského kultu.

V znamení Hovna nie je román výrazný len názvom. Na slovenskej literárnej scéne spôsobí minimálne rozruch. Román tvoria paralelné príbehy troch protagonistov "z oboch strán smrti". Jeden príbeh od narodenia rozpráva v prvej osobe samotný rozprávač, druhým "hrdinom", ktorého osudy sledujeme, dostal od autora meno Nula. Nomen Omen platí doslova. Tretím protagonistom, ktorý sa vlastne nikdy nenarodil, je Hombre. Symbolické meno naznačuje aj jeho funkciu v románe. Hombreho matka išla na potrat, a tak sa jeho život skončil skôr ako sa začal. Svet spočiatku osamelo žijúceho "Človeka" sa postupne zapĺňa tým, ako zo sveta živých (Nulu a rozprávača) navždy odchádzajú rôzne postavy.