Najnovšie - Knihy vydané s podporou Fondu na podporu umenia strana 60 z 75
zobraziť:
Čo vietor spieva
Brilantný jazyk, jedinečnosť myšlienkových postupov, originalita a genialita, to všetko sú atribúty, ktoré hovoria o nadčasovej kvalite Blokovej poézie. Hlavné témy jeho poézie našli riešenie v cykle Vlasť (Čo vietor spieva). Celkovo je pre Blokovu tvorbu charakteristické paradoxné prelínanie mystického a reálneho. Toto je odlišujúca osobitosť aj ako dôsledok jeho vlastného symbolizmu. Charakteristická v tejto súvislosti je hmlistá silueta „Neznámej“. Blok bol citlivý ku každodenným vnemom a zvukom okolitého sveta, jeho mesta a hercov, s ktorými sa stretával a sympatizoval s nimi. Osobitosťou jeho štýlu je využívanie metafory protikladu sna a dezilúzie, cigánskych piesní, ktoré chytajú za srdce. Časté lyrické vnímanie sveta on sám pokladá za základnú vlastnosť pravého básnika, pre ktorého romantické pretvorenie sveta pomocou metafory nie je svojvoľná poetická hra, ale pravý vklad do tajomnej podstaty sveta. Blokom začína rozhodné oslobodenie sa ruského verša od princípu počítania slov podľa stôp. V tomto zmysle sa všetci novší ruskí poeti učili od Bloka.
Tri ženy, dvaja muži a ja
Ide o generačný román Viery Benkovej (1939), uznávanej slovenskej spisovateľky, poetky, publicistky žijúcej v srbskej Vojvodine, nositeľky Ceny za celoživotné dielo Spolku slovenských spisovateľov. V ňom sa autorkina pamäť preniesla na Slovensko, väčšina deja sa odohráva – síce v rôznom čase – v obci Čičmany. Benková vzdáva hold svojim čičmianskym predkom, ktorí to v živote nemali ľahké, často za prácou museli ísť aj mimo vlastného kraja a čestne bojovať s chudobou... Je to príbeh ságy rodiny presahujúcej do slovensko-srbskej a srbsko-slovenskej relácie v 20. storočí v kontexte vojnových i povojnových udalostí so silným etnografickým základom a etickým apelom pre nové generácie, aby nezabúdali na vlastné kultúrne tradície a nezanedbávali svoje kultúrne dedičstvo. Na margo svojej knihy autorka v rozhovore s Etelou Farkašovou poznamenala: „Budú musieť prejsť dlhé roky, aby sa ľudia vrátili k studničke pamäti a začali opäť rozprávať príbehy, upozorňovať krásou zapamätaného na to, že život je studňa, z ktorej vody neubúda, ak do nej stále priteká svieži prameň...“
Na sklade 1Ks
7,90 €
Takmer niečo
Miroslav Demák (novinár, redaktor, spisovateľ, prekladateľ, vydavateľ) sa narodil v Starej Pazove v Srbsku (1948). Svoje rodné mesto nazval južnou hranicou slovenskej kultúry – už takmer 250 rokov tam žije asi päťtisícová slovenská komunita. Z toho prvých 97 rokov muži Starej Pazovy boli vojakmi, ktorí strážili hranicu s Osmanskou ríšou, ba aj päťkrát bojovali proti Napoleonovi. Možno práve toto ovplyvnilo, že Demák vo svojej knihe- cestopisoch hľadá styčné body, ale aj body lomu medzi východom a západom, medzi severom a juhom Európy. Odhaľuje nám pritom „maličkosti s veľkým vplyvom“. Tie, ktoré si iní ani nevšímajú – alebo ich zámerne obchádzajú a zamlčujú... Všetky texty sú navyše doplnené fotografiami autora z miest, o ktorých píše.
Teseus a Ariadna
Krásny antický príbeh lásky aténskeho princa Tesea a krétskej princeznej Ariadny, ktorá i napriek hrozbe a nebezpečenstvu opustila svoju vlasť a uprednostnila najvýnimočnejší cit, cit lásky. Svojmu princovi pomohla zvíťaziť nad ukrutným netvorom Minotaurom. A to tak, že mu poskytla zázračný meč a klbko nite, pomocou ktorej našiel Teseus po víťazstve nad Minotaurom cestu z Labyrintu von.
Ilustrácie: Júlia Piačková
dostupné aj ako:
Vysťahovalci
Šíre more, zástava dymu, sivá diaľava, stúpanie a klesanie lode na vlnách, úzkosť a nádej, ktorú sme v sebe niesli, to všetko si teraz vybavujem, povedal doktor Selwyn, akoby to bolo iba včera. Asi po týždni, oveľa skôr, ako sme rátali, sme dorazili do cieľa. Ocitli sme sa v širokom ústí rieky. Všade boli veľké a malé nákladné lode. Za riekou sa rozprestierala rovina. Všetci vysťahovalci sa zhromaždili na palube a čakali, či sa z prevaľujúcej sa hmly vynorí Socha slobody, lebo všetci mali kúpený lístok do Ameriky. Keď sme vyšli na pevninu, bolo pre nás mimo akýchkoľvek pochybností, že máme pod nohami pôdu Nového sveta, vychýreného mesta New York. V skutočnosti, ako sa onedlho – loď medzičasom dávno odplávala – na našu nevôľu ukázalo, sme pristáli v Londýne. Väčšina vysťahovalcov sa chtiac-nechtiac zmierila so svojou situáciou, podaktorí sa však, napriek všetkým protirečiacim dôkazom dlho držali viery, že sú v Amerike. (ukážka z diela)
Štvoricu silných ľudských príbehov z knihy W. G. Sebalda Vysťahovalci spája nielen téma exilu, zapríčineného turbulentnými dejinnými pohybmi 20. storočia, ale predovšetkým hlboký záujem o ľudskú pamäť a vzťah, ktorý vytvára medzi človekom a miestom. Zároveň sa v nich naplno rozvíja výrazný autorský štýl, balansujúci na pomedzí memoárovej prózy, cestopisu a fotografickej eseje, ktorým si nemecký spisovateľ získal ešte pred svojou tragickou smrťou v roku 2001 pevné miesto v kánone modernej svetovej literatúry.
Burgundská kronika
V polovici pätnásteho storočia stojí na čele bohatého mesta Liége slabošský, rozkolísaný a hlúpy cirkevný hodnostár. Bohatstvo mesta však láka všelijakých dobrodruhov. Burgundské knieža sa rozhodne, že mesto daruje svojej milenke, ktorá sa mu už zunovala. Zosadí starého biskupa a na jeho miesto dosadí svojho nedospelého synovca. Nový predstaviteľ cirkvi a jeho ľudia systematicky drancujú Liége, a keď sa obyvatelia pokúsia protestovať, pápež uvalí na mesto kliatbu. Na čelo mesta sa postaví dobrodružný rytier Raes, ktorý sa snaží Liége predať okolitým šľachticom. Chaotické pomery sa stupňujú a zo susedných území prichádzajú rytieri i lúpežníci, aby Liége vyplienili. Obyvatelia očakávajú pomoc raz od jedného, raz od druhého veľmoža. Jasno v celej veci má len rozprávač príbehu – študent vypšikaný z kňazského seminára; no pravdu, pre ktorú horlí, nikto nechce počuť, pretože predbieha svoju dobu o niekoľko storočí.
Szentkuthy založil Burgundskú kroniku na skutočných udalostiach. Podľa vlastného priznania ho pätnáste storočie priťahovalo preto, lebo ľudia v tom čase žili v blízkosti prírody a väčšmi v zhode s vlastnou prirodzenosťou. Ich konanie bolo často divoké, barbarské, inštinktívne, spontánne.
Burgundská kronika je mimoriadne zábavná próza. Szentkuthy aj tie najpochmúrnejšie udalosti podáva hravým, humorným spôsobom. Z určitého hľadiska je to vlastne smutnosmiešna alegória obohatená o historické reálie a dekorácie, ktorá v skutočnosti nezachytáva pochabosti len jednej konkrétnej doby, ale nadčasovú absurdnosť dejín, spleť stratégií a intríg zakrývaných naoko vznešenými cieľmi, nízke túžby mocných i životné peripetie bezbranných.
Kustódi Arianina kniha
Po maminej smrti sa knihovníčka Ariana vydáva na cestu, aby zachránila svoju lásku - básnika Mareka. Musí odhaliť tajomstvo a získať odpoveď na otázku, či je ešte milovaná. Mama ju kedysi varovala, aby zbytočne nesnívala a držala sa reálneho života. A v žiadnom prípade nech sa neoddáva písaniu. Ariana však napíše a vydá román. Iná, fantastická skúsenosť, ku ktorej na svojej ceste dospieva, je naplnená udalosťami i snami. Na scéne sa zjavujú ďalšie postavy: bývalý manžel Imro s kamarátom Ďusim, pes Lucky, divadelný súbor s režisérom, vojvodcovský pár a... kustódi, ktorí píšu knihu osudu pre každého človeka. V príťažlivej zmesi magického realizmu a autentickej každodennosti sa autorka nevdojak dotýka podstatných otázok ľudského bytia, ako aj osobitostí životného pocitu nášho človeka v stredoeurópskom priestore.
dostupné aj ako:
Slovenskí zbojníci / Ako to naozaj bolo
Kniha má dve samostatné časti, preto v nej listujte a čítajte ju z oboch strán.
Slovenskí zbojníci – povesti a iné zvesti
Približuje zbojnícky život, zbojstvá a miesta, kde zbojníci žili a ktoré sa spomínajú v ľudovej slovesnosti. V povestiach sa prelína reálny život doby s nadprirodzenými silami, ktoré dodávajú junákom silu a chránia ich od nebezpečenstva. Testíky sú zábavnou možnosťou zopakovať si všeličo o prečítanom. Fotografie a dobové predmety čitateľa pobavia. Vtipné ilustrácie Juraja Martišku knihu prežiarili jemným humorom.
Ako to naozaj bolo – slovenskí zbojníci
Významný slovenský historik profesor Matúš Kučera predkladá obraz skutočného života chudobného ľudu v Uhorsku v dobách poznačených povstaniami a nepokojmi. Autor vysvetľuje, prečo sa zrodilo zbojníctvo. V krátenej básni Jána Bottu Smrť Jánošíkova je zobrazený Jánošík ako junák slobody. Básnik opisuje hrdinské skutky, city, osudy poddaných, aj odvahu slovenského národa. Deti potešia ľudové piesne so zbojníckou tematikou.
Pub Art
Pub Art je výberom voľných kresieb Cyrila Blaža a Martina Kochana, ktoré spoločne vytvorili v uplynulých rokoch v pohostinstvách a výčapoch, zväčša v Trnave. Pubartové kresby, spočiatku karikatúry, vznikajú spontánne vzájomným dokresľovaním nápadov. Autori čerpajú z námetov z krčmového prostredia (pivo, reštauračné jedlo, hračky v detskom kútiku, TV počasie, šport a i.) a rozvíjajú ich do sarkastických polôh, parodujúc napríklad spoločenské témy, o ktorých pri pive alebo kofole práve diskutovali. Postavy opilcov, športovcov, ordinárnych žien, ale aj zvierat s obľubou umiestňujú do patových situácií. Aj tie najtemnejšie obrazy márnivosti a žiadostivosti však zmenia na dômyselný vtip, ktorým Blažo bojuje proti kultúre a Kochan za kultúru.
dostupné aj ako:
Cesta do Talianska
Popri známych dielach nemeckého velikána J.W. Goetheho ostali v úzadí iné, dopĺňajúce mozaiku osobnosti autora, pretože chýbal ich slovenský preklad. Tak to bolo dosiaľ i s Cestou do Talianska. Kniha uzrela svetlo sveta v rokoch 1816 – 1817, čiže uplynulo práve 200 rokov odvtedy, keď prvý raz vyšli zápisky z Goetheho putovania. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov prináša prvý kompletný slovenský preklad prvej autorovej cesty na juh Európy v rokoch 1786 – 1787. Cesta do Talianska nie je len informačne bohatý historický cestopis. Dielo nám poskytuje i vzácnu príležitosť nahliadnuť do žitia i myšlienok jedného z najvýznamnejších nemeckých básnikov a dramatikov, v ktorom postupne spoznávame i zaujatého geológa, snaživého výtvarníka, mystického meteorológa, filozofujúceho biológa, vášnivého študenta prírody, architektúry a umenia a v neposlednom rade filozofa.
Návrat Krista
Pararomán Návrat Krista autor vystaval ako literárnu koláž faktografie s fantáziou.
„Skúsený a uznávaný prozaik sa tu pokúsil v dosť náročnom texte odpovedať na tie najzákladnejšie otázky, ktoré by mali znepokojovať ľudstvo ako celok, ale aj každučkého, čo len trocha súdneho a zodpovedného ľudského tvora. Venuje sa výkladu ľudských dejín, no predovšetkým vývinu kresťanstva s dôrazom na rôzne proroctvá, veštby, vízie.“ (Jozef Špaček)
„Autor, ktorému nie je nič také sväté, aby sa proti tomu nevzbúril, rebel, recesista, blasfemik a heretik Dušan Mitana predviedol na konci minulého tisícročia svojmu čitateľstvu šokujúcu premenu fantasticko-faktografickým pararománom s vesmírnou zápletkou, s podtitulom Dejiny spásy v 10 častiach s prológom a epilógom a charizmatickým názvom Návrat Krista. Jeho úporné sebazničujúce hľadanie strateného subjektu vo svete ,,na prahu sebazničenia“ a bezuzdné prekračovanie ontológie metafyzikou a mystikou tu vyústilo do „faktografickej“ analýzy dejín náboženského myslenia, na konci ktorej čnie onen návrat Krista ako zmierenie s nezmieriteľným, ale súčasne aj ako autorova najbytostnejšia vzbura.“
Alexander Halvoník
„Text z istého pohľadu pripomína Ecove hry s interpretáciou. Podobne ako vo Foucaultovom kyvadle i tu je hlavnou témou „tajomné”, poháňa ju dychtivosť objavovať tajné kódy, lúštiť inotaje pod povrchom textov, mystické sprisahania za dejinami sveta. Mitana používa ecovskú metódu zmätenia významov, podobne spája cudzorodé pramene do nových významov, aj bez overovania prameňa. Text Návratu Krista je rozsiahlou kolážou pozliepanou z útržkov ufologických prednášok, evanjelizačných traktátov, špekulatívnej teológie, biblickej exegézy, novinových správ, mediálnych súdov. Miestami sa citovaný text nedá rozoznať od autorovho, o to je neuchopiteľnejší.
Na rozdiel od Eca, ktorý zaplieta postavy do sietí inotajov, Mitanov text nemá príbeh, jedinou do siete inotajov vpletenou postavou je autor. Ak sú Ecove knihy postmoderným textom, Mitanova kniha je postmoderným javom.“
Daniel Pastirčák
„Mitana patrí k tomu vzácnemu typu autorov, ktorým sa darí spájať a integrovať to, čo sa zvyčajne pokladá za nespojiteľné a nezintegrovateľné: klasicky jasný spôsob podania problémov nejasných až temných. Alebo inak - darí sa mu spájať presnosť vyjadrenia s približnosťou a mnohovýznamovosťou príbehu.“
Peter Zajac
Hľadanie strateného autora
Sugestívny román o postupnej strate citu rozpoznať hranice medzi realitou a fikciou – autorom a postavami – dôsledkami a príčinou...
Pred štvrťstoročím sa Hľadanie strateného autora stalo v čitateľskej ankete Knihou roka a pre súčasných mladých čitateľov vychádza v novom vydaní.
„Celé moje písanie je hľadaním strateného autora... Hľadám základné hodnoty.“ (Dušan Mitana)
„Miznutie rozprávača, respektíve jeho rozpustenie sa vo viacerých rozprávačských perspektívach a ohniskových vzdialenostiach je príznačné pre trojicu Mitanových románov „Hľadanie strateného autora“, „Návrat Krista“ a „Zjavenie“, ktoré tvoria akýsi voľný triptych a mohli by sme ich nazvať románmi hľadania, blúdenia a premeny.“
Peter Zajac
Kniha Hľadanie strateného autora vyšla v roku 1991 a zdá sa, že práve ona začína tvoriť nový, reflexívno-náboženský trend v tvorbe Dušana Mitanu. Doterajší Mitana si čitateľov získal najmä svojimi krátkymi prózami, ktoré začali vychádzať v 70. rokoch. V týchto poviedkach sa autor často dotýka tém, ktoré boli v socialistickej realite tabuizované, je kontroverzný a tým pádom aj čitateľsky zaujímavejší. Samotný autor v jednom z rozhovorov konštatoval: „tradičná beletria, tradičný príbeh, ma už dávno neoslovuje” a asi preto sa rozhodol napísať antiromán Hľadanie strateného autora.
Štruktúra tejto knihy pripomína koláž, skladajúcu sa z viacerých textov, ktoré nie sú len žánrovo, ale aj štýlovo diferencované. Autor skladá jednotlivé fragmenty mozaiky svojho diela pomocou literárnej postavy autora Tomáša Eliáša, ktorý sa za pseudonymom Dušan Mitana asi neskrýva náhodou. Jeho tajuplné zmiznutie a následné hľadanie tvorí jednu z príbehových línii knihy. Mitana komplikuje situáciu hlavného hrdinu (aj čitateľa, ktorý sa podobne ako knižná postava začína strácať v spletitej štruktúre diela) a píše o druhom Dušanovi Mitanovi, čiže o sebe. „Na zámene týchto dvoch mien sa tu buduje veľkolepá tragifraška“ – tvrdí Marta Součková. Avšak peripetie dvoch autorov sú ešte len začiatkom toho, čo Mitana pripravil pre nič netušiaceho čitateľa...“
Izabela Zając
„V roku 1991vydal román Hľadanie strateného autora, jeden z prvých domácich pokusov o uplatnenie postmodernistických princípov v literárnom diele. Kniha je vystavaná na princípe textovej koláže, v ktorej sa prostredníctvom protagonistu Tomáša Eliáša zjednocujú a miešajú žánrovo a štýlovo rôznorodé prvky (korešpondencia, administratívny štýl, chorobopis, privátne žánre ako denník, ale aj texty z verejných zdrojov, napr. časopisecký rozhovor so spisovateľom) a uplatňuje sa intertextualita (už v názve, odkazujúcom na monumentálny románový projekt francúzskeho spisovateľa Marcela Prousta Hľadanie strateného času). Otázkou, ktorú román nastoľuje (a necháva otvorenú), je identita (totožnosť) protagonistu a jeho vzťah k autorovi (autor Mitana je prostredníctvom mena i verejne prístupných biografických údajov vtiahnutý do deja ako alter ego/druhé ja protagonistu). V knihe je uplatnený princíp hry, založený na preskupovaní a kombinácii všetkých personálnych rolí spätých s epickým dielo (autor – rozprávač – postava).“
Vladimír Barborík
Dotyk s absolútnom
Hudobný skladateľ predstupuje pred renomovaný orchester, aby naštudoval skladbu, ktorá neexistuje. Prírodná žena, v syntetickom preoblečení, podniká trestné výpravy voči vaginálnym analfabetom. Mladý muž dokresľuje abstraktné maľby v galérii niekoľkými zručnými ťahmi, čím ich údajne zbavuje tajomstva. Šarmantná dáma s Alzheimerom zhromažďuje svoje preklady zahraničných textov v tajnej izbe, takže nikdy nebudú použité. Muž je potrestaný vo vykonštruovanom procese za to, čo nespáchal, nemieni potom niesť následky toho, čo spácha naozaj. Kazateľ mení víno na víno a neopatrne sa dožaduje otvorenia starého prípadu, ktorý aj po politickom prevrate zostáva zamínovaný.Kde je tu Boh?Ako to všetko súvisí s kultúrou smrti?Vrstvenie bizarností by bolo podozrivé, keby nemalo podozrivo veľa styčných bodov so životom v istej malej bezvýznamnej krajine...
Pseudologia phantastica
Klusov román Pseudologia phantastica je smutný príbeh, z ktorého, žiaľ, cítiť autenticitu. Môže byť poučením a výstrahou, čo je tiež hodnota, a aj preto má miesto v edičnom pláne Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Listy hlavného hrdinu svojej psychickej chorobe, ktorými je prestrihovaný dynamický dej, vytvárajú svojskú mozaiku vypovedaného príbehu. Autor používa všetky formy na jej scelenie. A tak sa odvíja príbeh návratu psychiatrického pacienta do života, jeho zvolenia za riaditeľa školy, napísania románu a napokon jeho vydania. Potom sa dejová línia láme a nasleduje fatálne obdobie slávy, ktorá stúpla do hlavy. Rodinný a osobnostný rozvrat i roztrieštenie života nastane veľmi rýchlo po krátkom opojení úspechom, alkoholom, novou láskou. Všetko neodvratne smeruje k návratu na psychiatriu, kde hlavný hrdina namiesto románov opäť koncipuje korešpondenciu adresovanú svojej duševnej chorobe. Pútavo napísaná kniha ťaží čitateľa svojím realizmom a popri pasážach plných životnej nádeje a romantiky prináša zúfalé listy zničenej osobnosti, v ktorých pisateľ nešetrí ostrými výrazmi pri obviňovaní psychickej choroby za svoj stav. S pohnutím sledujeme zaslepenosť hlavnej postavy, aká býva na pozadí podobne polámaných ľudských osudov, kedy sa človek nevie ovládnuť, vziať sám seba do rúk, aby nezišiel celkom z cesty a neskončil tragicky. Po prečítaní románu ostáva v človeku ticho a priestor na zamyslenie, ako vlastne žijeme, o čo sa snažíme a či má zmysel honba za slávou, či úspechom.
Denník Majky z Majáka 2. vydanie
Majka má pätnásť a chodí na jedno zo žilinských gymnázií. Dávno pozná naspamäť celý repertoár Divadla pre deti a mládež Maják, napriek tomu ju čosi núti chodiť na každé predstavenie. A práve v deň, keď si uvedomí, že aj ona chce hrať, dostane ponuku od umeleckého vedúceho divadla. Nie veľkú - je to vlastne len pomoc pri súťaži malých detí. Zistí, že o nej v divadle dávno všetci vedia a radi by ju mali medzi sebou. Veľa z toho, čo sa stane doma a v škole, a takmer všetko, čo Majka zažije na ceste za vysnívaným povolaním a najmä na cestách i necestách poloprofesionálneho divadla, si zapisuje do zeleného denníka. Je vtipný, no najmä úprimný. Lebo ak aj občas žartuje, že by z neho raz mohla byť kniha, v skutočnosti vôbec neráta s tým, že ho niekto okrem nej bude niekedy čítať.
dostupné aj ako:
Zo škrupiny 2 - Cesta do Austrálie
V pokračovaní príbehu o nezvyčajnom zvieracom kamarátovi sa s hrdinami pustíme do ďalších dobrodružstiev. Jožko, Anastázia, papagáj a krokodíl musia utiecť z dediny, lebo hrozí, že dospeláci zviera odchytia a zavrú ho do ZOO. Deti cestujú lietadlom, plavia sa plachetnicou a spoznávajú nové krajiny. Spolu s černošským chlapcom Pierrom strávia pár týždňov na opustenom ostrove, učia sa prežiť a zároveň si užívať exotické prázdniny. Predovšetkým však musia zachrániť krokodíla a vrátiť ho domov, do Austrálie.
Bohato ilustrovaná kniha deti zábavnou formou oboznámi s množstvom geografických informácií, ako aj podrobnosťami zo života zvierat. Deti sa učia aj o priateľstve, odvahe a prekonávaní prekážok.
Ukážka
Strýko Emil doniesol krokodílovi plné vedro šťavnatého mäska. Všetci traja pozorovali, ako mu chutí. Nemal práve vyberané spôsoby: mľaskal, fučal, ale od krokodíla sa toho asi viac čakať nedalo. Približovať sa k nemu s príručkou slušného stolovania v čase, keď práve obeduje, by bolo životu nebezpečné.
„Strýko Emil si tiež myslí, že sa tu má dobre. Lepšie ako v ZOO,“ povedala Anastázia, podávajúc Jožkovi jemnú osušku.
„Nič mu nechýba...“ súhlasil Jožko, utierajúc si mokré vlasy.
„Iba domov.“
Táto veta na chvíľku zastavila čas. Strýko Emil, Anastázia aj Jožko mysleli na to isté. Krokodíl patrí medzi krokodílov. Má celé dni behať po austrálskej buši, zháňať si potravu, zápasiť, nájsť si rodinu... Niekam patriť.
„Najlepšie by mu bolo v Austrálii. Je to jeho domov,“ uvažovala Anastázia.
„Super, kúpime obálku, nalepíme známku a pošleme ho do Austrálie,“ zažartoval Jožko. V žiadnom prípade sa nechcel s krokodílom rozlúčiť. A ani s tým nepočítal. Ako sa dá takmer metrový krokodíl poslať do Austrálie? Toto predsa nie je možné.
„Všetko, čo si vieš predstaviť, sa dá uskutočniť. Je to ľudské. Jules Verne si vedel predstaviť let balónom, cestu na Mesiac, dvadsaťtisíc míľ pod morom, hoci to v tom čase bolo nemožné, ale všetko sa neskôr naozaj stalo. Tak prečo si myslíš, že krokodíl bude musieť navždy ostať tu? Len preto, lebo to tak chceš?“
Krokodíl, samozrejme, zožral všetko zo svojho červeného vedra a teraz spokojne spal. Strýko sa k nemu pomaly priblížil a nádobu odtiahol. Bol opatrný. Akokoľvek skrotené zviera je stále zviera, zvlášť krokodíl. Rozlúčil sa s deťmi a Agnes so slovami: „Čas ukáže, čo treba robiť.“
Nikto ani len netušil, že toto všetko bola len malá príprava na to, čo príde. Presne tak. Cesta do Austrálie s krokodílom bola dnes ako vymyslený príbeh Julesa Verna. Ale zajtra?
Na sklade 1Ks
10,90 €
Krik
Je možné namaľovať krik umierajúcej ženy? Metafyzický príbeh inšpirovaný slávnym obrazom Edvarda Muncha.
Maliar Gaštovt, prekliaty umelec osamotený uprostred davu ulice, začuje výkrik samovrahyne, ktorá skočila z mosta. Ten krik mu zjaví tajomstvo ulice. Posadnutý túžbou namaľovať krik, blúdi labyrintom halucinačného nočného mesta, aby rovnaký krik začul ešte raz. Cíti pritom, že ho niekto (alebo niečo?) prenasleduje. Záhadný neznámy, ktorý sa nečakane objavuje a mizne, monštruózna stonožka vyliezajúca zo škáry medzi stenami, drožka čakajúca pri rieke, labyrint bočných uličiek, malé pódium s predstavením zo snov pred ešte desivejším obecenstvom, pripomínajúcim voskové figuríny... Tváre postáv, ktoré sa vynárajú z davu, sa prelievajú a zamieňajú... Román Krik (1917) autor napísal na sklonku svojej umeleckej dráhy a razí už cestu vtedajšiemu novému umeleckému smeru – expresionizmu. Knižka je románovým dvojníkom slávneho obrazu Edvarda Muncha, dôverného priateľa Przybyszewského.
dostupné aj ako:
Pomsta posvätného chrobáka
Podarí sa prelomiť starodávnu kliatbu a premôcť mýtického netvora? Slávny viktoriánsky hororový román.
dostupné aj ako:
Shakespeare - Zooming
Kniha esejí o slávnom dramatikovi.
Kniha esejí SHAKESPEARE. ZOOMING približuje anglického dramatika z rôznych strán a pozícií. Voľne sa pohybuje v rôznych kultúrno-geografických teritóriách, obdobiach aj žánroch, zaostruje pozornosť raz na veľké celky, inokedy na menšie detaily.
Slovenský Shakespeare sa tu ukazuje napríklad v súvislostiach s antickými satirikmi, Erazmom Rotterdamským a Lasicom a Satinským.
Cez knižné vydávanie Shakespeara na Slovensku sa reflektuje stav našej (ne)pripravenosti viesť s autorom dialóg.
Analýza prekladov niektorých pasáží do slovenčiny a češtiny poukazuje na rôzne kultúrne polia, do ktorých sa texty dostávajú v rôznych dobách.
V zornom poli autorky ocitajú preklady aj adaptácie, divadelné uvedenia aj knižné vydania, anglofónne aj domáce režijné aj herecké prístupy ako aj zahraničná kritická reflexia Shakespeara.
Kniha ponúka osciláciu medzi blízkym a vzdialeným, domácim a cudzím, detailom a celkom, históriou a súčasnosťou, textom a meta-textom.
