Artforum

Píše sa rok 1996. Vo Fínsku vychovávaný osemročný chlapec trávi letné prázdniny v Kosove, kde zažíva čudesné udalosti, ktoré ho poznačia na celý život. V dome starého otca uprostred kosovského vidieka sa stáva svedkom vecí, pre ktoré nemá slová, pre ktoré neexistuje pomenovanie. V realite diktovanej prísnou disciplínou sú jedinou útechou silná predstavivosť a krava, v ktorej chlapec vidí slávu a utrpenie celého sveta. V dospelosti sa s matkou vracia do rodného kraja, v ktorom každodenný život riadi nedôvera a strach z vojny. Z chlapca sa stal spisovateľ, no dedičstvo násilia ho ťahá do stále deštruktívnejších situácií. Ako však rozprávať o tom, na čo je i spomienka príliš bolestivá? V snahe nájsť odpovede začne písať listy mŕtvemu otcovi. Zo slov plných hnevu a nenávisti sa začnú tvoriť obrazy, čoraz presvedčivejšie dôkazy. Cesta prinúti spisovateľa nazrieť za pravdu i iluzórne predstavu, do temnôt roztriešetených spomienok a chorobnej mysle. Čo sa dá odpustiť? Dá sa pomstou dospieť k zmiereniu? Je možné spomenúť si? Krava rodí v noci je úchvatný, divoko sa rútiaci román o kulisách minulosti a neprestajnej blízkosti nebezpečenstva, o ľuďoch bez pocitu bezpečia a o živote bez akéhokoľvek svetla na konci tunela

Píše sa rok 1996. Vo Fínsku vychovávaný osemročný chlapec trávi letné prázdniny v Kosove, kde zažíva čudesné udalosti, ktoré ho poznačia na celý život. V dome starého otca uprostred kosovského vidieka sa stáva svedkom vecí, pre ktoré nemá slová, pre ktoré neexistuje pomenovanie. V realite diktovanej prísnou disciplínou sú jedinou útechou silná predstavivosť a krava, v ktorej chlapec vidí slávu a utrpenie celého sveta. V dospelosti sa s matkou vracia do rodného kraja, v ktorom každodenný život riadi nedôvera a strach z vojny. Z chlapca sa stal spisovateľ, no dedičstvo násilia ho ťahá do stále deštruktívnejších situácií. Ako však rozprávať o tom, na čo je i spomienka príliš bolestivá? V snahe nájsť odpovede začne písať listy mŕtvemu otcovi. Zo slov plných hnevu a nenávisti sa začnú tvoriť obrazy, čoraz presvedčivejšie dôkazy. Cesta prinúti spisovateľa nazrieť za pravdu i iluzórne predstavu, do temnôt roztriešetených spomienok a chorobnej mysle. Čo sa dá odpustiť? Dá sa pomstou dospieť k zmiereniu? Je možné spomenúť si? Krava rodí v noci je úchvatný, divoko sa rútiaci román o kulisách minulosti a neprestajnej blízkosti nebezpečenstva, o ľuďoch bez pocitu bezpečia a o živote bez akéhokoľvek svetla na konci tunela.

Zrodenie hrdinu Terpa sa odohráva na pozadí temnej súčasnosti. Stačí malé preklopenie a z reality sa stáva dystópia. Postupne ju spoznávame spolu s chlapcom Terpom, ktorý by sa najradšej venoval len maľovaniu. Okolnosti ho však dostanú do víru udalostí a on si už nemôže dovoliť zostať bokom. S kamarátkou Avril, mentorom kníhkupcom a vyvrheľom posadnutým zhromažďovaním železa čelí tomu, čo búcha na brány nášho zatiaľ ešte stále slobodného sveta. Ide o druhú spoluprácu spisovateľa Lukáša Cabalu a maliara Juraja Tomana.

Zrodenie hrdinu Terpa sa odohráva na pozadí temnej súčasnosti. Stačí malé preklopenie a z reality sa stáva dystópia. Postupne ju spoznávame spolu s chlapcom Terpom, ktorý by sa najradšej venoval len maľovaniu. Okolnosti ho však dostanú do víru udalostí a on si už nemôže dovoliť zostať bokom. S kamarátkou Avril, mentorom kníhkupcom a vyvrheľom posadnutým zhromažďovaním železa čelí tomu, čo búcha na brány nášho zatiaľ ešte stále slobodného sveta. Ide o druhú spoluprácu spisovateľa Lukáša Cabalu a maliara Juraja Tomana.

Sprievodca K. je ľudský aj čitateľský sprievodca Kukučínovým životom a tvorbou, niekoľkými poviedkami z domáceho prostredia, najmä však menej známymi dielami, ktoré napísal po odchode do Južnej Ameriky. Zároveň Kukučín sám figuruje v tomto texte ako sprievodca autorky, ktorá sa spolu s ním vydáva na cestu do Punta Arenas a odtiaľ ďalej do divokého patagónskeho vnútrozemia. A napokon nás obaja sprevádzajú svojimi úvahami o živote a o láske, o smrti a o tom, čo je to vlastne domov.

Sprievodca K. je ľudský aj čitateľský sprievodca Kukučínovým životom a tvorbou, niekoľkými poviedkami z domáceho prostredia, najmä však menej známymi dielami, ktoré napísal po odchode do Južnej Ameriky. Zároveň Kukučín sám figuruje v tomto texte ako sprievodca autorky, ktorá sa spolu s ním vydáva na cestu do Punta Arenas a odtiaľ ďalej do divokého patagónskeho vnútrozemia. A napokon nás obaja sprevádzajú svojimi úvahami o živote a o láske, o smrti a o tom, čo je to vlastne domov.

Novela Jany Wernerovej Kolotočárka prináša intímne a otvorené svedectvo o detstve prežitom uprostred marginalizovanej kolotočiarskej komunity v Československu. S mimoriadnym citom pre detail i atmosféru oživuje svet maringotiek, jarmokov a dočasných domovov, kde sa radosť zo slobodného pohybu a dobrodružstva prelína s pocitom vyčlenenia. Je to príbeh o živote na kolesách, o živote, kde buchnutie dverami rozkýve celý vratký dom, o živote, ktorý vonia diaľkami, pestrofarebným tovarom a ružami z krepového papiera. Tam, kde sa radosť zo slobodného pohybu a dobrodružstva prelína s pocitom vyčlenenia. Tam, kde rastie starý gaštan a okolo neho sa krúti život dievčatka, ktoré od svojej starej mamy dostalo meno Zelinka. Pod gaštanom majú zaparkovanú svoju vetriesku, v ktorej žijú, i strelnicu v starej maringotke, ktorá je ich živobytím. Príbeh o živote na kolesách, kde buchnutie dverami rozkýva celý vratký dom, o živote, ktorý vonia diaľkami, pestrofarebným tovarom i ružami z krepového papiera. Kolotočárka nie je len knihou o dospievaní v kolotočiarskej maringotke, ale aj hlbokou výpoveďou o solidarite, nádeji a tvrdošijnej túžbe nájsť si svoje miesto vo svete.

Novela Jany Wernerovej Kolotočárka prináša intímne a otvorené svedectvo o detstve prežitom uprostred marginalizovanej kolotočiarskej komunity v Československu. S mimoriadnym citom pre detail i atmosféru oživuje svet maringotiek, jarmokov a dočasných domovov, kde sa radosť zo slobodného pohybu a dobrodružstva prelína s pocitom vyčlenenia. Je to príbeh o živote na kolesách, o živote, kde buchnutie dverami rozkýve celý vratký dom, o živote, ktorý vonia diaľkami, pestrofarebným tovarom a ružami z krepového papiera. Tam, kde sa radosť zo slobodného pohybu a dobrodružstva prelína s pocitom vyčlenenia. Tam, kde rastie starý gaštan a okolo neho sa krúti život dievčatka, ktoré od svojej starej mamy dostalo meno Zelinka. Pod gaštanom majú zaparkovanú svoju vetriesku, v ktorej žijú, i strelnicu v starej maringotke, ktorá je ich živobytím. Príbeh o živote na kolesách, kde buchnutie dverami rozkýva celý vratký dom, o živote, ktorý vonia diaľkami, pestrofarebným tovarom i ružami z krepového papiera. Kolotočárka nie je len knihou o dospievaní v kolotočiarskej maringotke, ale aj hlbokou výpoveďou o solidarite, nádeji a tvrdošijnej túžbe nájsť si svoje miesto vo svete.

Andrij Oleksandrovyč Geister bol dobrovoľníkom v cudzineckej légii. Keď sa v roku 2014 vrátil na Ukrajinu, bolo všetko iné. Akákoľvek bežná situácia sa stala pre neho spúšťačom posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD) a nebyť dobráckeho policajného vyšetrovateľa Valeru, ktorý mu ponúkol miesto konzultanta na kriminálnej polícii, ocitol by sa vo vážnych problémoch. Andrij vytváral v práci psychologické profily zločincov. Mal tesne po tridsiatke, no stále nevedel, čo vlastne chce, a život mu uštedroval jednu ranu za druhou. S milovanou ženou sa pohádal a vzápätí dostal správu o úmrtí matky. Kým cestoval na jej pohreb kamsi na juh krajiny, jeho žena v hlavnom meste spáchala samovraždu. Ukázalo sa, že čakala Andrijovo dieťa, ktorému teraz zostávajú mizivé šance na prežitie a lekári bojujú o jeho prežitie. Andrij by najradšej zostal v hlavnom mieste a nepovšimnuto by sa upil na smrť, vyšetrovateľ Valera ho však vyslal na služobnú cestu do zabudnutej dediny, kde má odhaliť sériu vrážd. Jedna po druhej tu mizli mladé ženy a neskôr sa nachádzali ich zohavené telá, posledná obeť však bola iná. Zmizlo šesťročné dievčatko s autizmom a sluchovou poruchou. Autor do formy mystického trileru vložil úvahy o vine, pokání a tabu. Ukazuje, že nie všetci, ktorí porušujú tabu, sú zločinci, a nie všetci, ktorí trestajú, stoja na strane spravodlivosti

Andrij Oleksandrovyč Geister bol dobrovoľníkom v cudzineckej légii. Keď sa v roku 2014 vrátil na Ukrajinu, bolo všetko iné. Akákoľvek bežná situácia sa stala pre neho spúšťačom posttraumatickej stresovej poruchy (PTSD) a nebyť dobráckeho policajného vyšetrovateľa Valeru, ktorý mu ponúkol miesto konzultanta na kriminálnej polícii, ocitol by sa vo vážnych problémoch. Andrij vytváral v práci psychologické profily zločincov. Mal tesne po tridsiatke, no stále nevedel, čo vlastne chce, a život mu uštedroval jednu ranu za druhou. S milovanou ženou sa pohádal a vzápätí dostal správu o úmrtí matky. Kým cestoval na jej pohreb kamsi na juh krajiny, jeho žena v hlavnom meste spáchala samovraždu. Ukázalo sa, že čakala Andrijovo dieťa, ktorému teraz zostávajú mizivé šance na prežitie a lekári bojujú o jeho prežitie. Andrij by najradšej zostal v hlavnom mieste a nepovšimnuto by sa upil na smrť, vyšetrovateľ Valera ho však vyslal na služobnú cestu do zabudnutej dediny, kde má odhaliť sériu vrážd. Jedna po druhej tu mizli mladé ženy a neskôr sa nachádzali ich zohavené telá, posledná obeť však bola iná. Zmizlo šesťročné dievčatko s autizmom a sluchovou poruchou. Autor do formy mystického trileru vložil úvahy o vine, pokání a tabu. Ukazuje, že nie všetci, ktorí porušujú tabu, sú zločinci, a nie všetci, ktorí trestajú, stoja na strane spravodlivosti.

V to ráno vládne v dome ježka Jeffersona, vynikajúceho študenta geografie a príležitostného detektíva, neuveriteľné ticho. Zvieracie kráľovstvo je úplne pokryté snehom. A práve pod snehom, pred garážou jeho verného priateľa - prasiatka Gilberta, sa začína ich ďalší veľký prípad. Aké tajomstvo ukrýva gumová topánka trčiaca zo snehu? Čo videl kocúr Emil za drôteným plotom v hlbokom lese? A akú úlohu v príbehu zohrá hluchá veverička? Nájdu zvieratá dosť odvahy a odhodlania, aby porazili mocného protivníka, ktorého sa všetci boja?

Debutová zbierka poviedok vychádzajúcej hviezdy islandskej poviedky. María Elízabeth zaujme čitateľov sviežou, nevtieravo feministickou perspektívou a záberom najmä na život mladej generácie. Poviedky sú čtivé, často s prekvapivým zvratom či ľahko fantastiskné, do hláv sa zavŕtavajúce.

Debutová zbierka poviedok vychádzajúcej hviezdy islandskej poviedky. María Elízabeth zaujme čitateľov sviežou, nevtieravo feministickou perspektívou a záberom najmä na život mladej generácie. Poviedky sú čtivé, často s prekvapivým zvratom či ľahko fantastiskné, do hláv sa zavŕtavajúce.

Má desať rokov a chystá sa na svoje prvé dobrodružstvo – cestu lietadlom k starým rodičom do Nórska – v čase, keď v 70. rokoch 20. storočia „z Islandu cestovali do zahraničia len letušky a politici“. Dlhé letné prázdniny na „horúcom“ juhu, neďaleko Stavangeru, kde – na rozdiel od Islandu – sú stromy a muži v šortkách a čoskoro aj noví priatelia. „Babka a dedko. Dve slová, ktoré dokážu človeka utešiť ako náboženstvo, ako obrovská borovica.“ Rozprávačom v knihe je občas malý desaťročný chlapec a občas dospelý spisovateľ.

Má desať rokov a chystá sa na svoje prvé dobrodružstvo – cestu lietadlom k starým rodičom do Nórska – v čase, keď v 70. rokoch 20. storočia „z Islandu cestovali do zahraničia len letušky a politici“. Dlhé letné prázdniny na „horúcom“ juhu, neďaleko Stavangeru, kde – na rozdiel od Islandu – sú stromy a muži v šortkách a čoskoro aj noví priatelia. „Babka a dedko. Dve slová, ktoré dokážu človeka utešiť ako náboženstvo, ako obrovská borovica.“ Rozprávačom v knihe je občas malý desaťročný chlapec a občas dospelý spisovateľ.

Byť sám, bez páru, neznamená byť osamelý, veď ani srdce nie je párový orgán. A naopak aj v páre možno prežívať izolovanosť, cítiť obavy, tlak. Obrazom aj písmom sa v picturebooku zamýšľa vizuálna umelkyňa Han Donau nad rôznymi formami spolunažívania. V knihe počujeme biť srdce, ktoré môže niekedy dorásť do takých rozmerov, že susedstvo naň podáva sťažnosti za výtržníctvo. Keď človek myslí na iných, začne biť silnejšie. Čo však s tým? Žiaden strach, všetko je hudba, keď vieš ako načúvať.