Artforum strana 10 z 26

Knihu, ktorá prináša civilný portrét Jána Langoša prostredníctvom rozprávania jeho rodiny, priateľov a známych, tvoria dva druhy navzájom sa prelínajúcich textov – autorov rozhovor s Langošovou manželkou Gabrielou a prerozprávané stretnutia s približne dvadsiatkou podstatných ľudí Langošovho života. Predslov napísal Martin M. Šimečka, záver knihy, ktorá ponúka veľké množstvo fotografií, tvoria dva monologické texty dcér Jána Langoša. Hoci autor i respondenti, samozrejme, neobchádzajú kľúčové udalosti života tohto disidenta a politika, kniha nie je investigatívnym dielom a nekladie si za cieľ byť historiografickou ani politologickou publikáciou.

Román v listoch, ktorý umožní načrieť do atmosféry 70. rokov, spoznať 20-ročného Deža a svet, v ktorom žil. Listy Eve Deža Ursinyho zahrnujú časové obdobie rokov 1971 – 1973. Sú v prvom rade listami milostnej žiadostivosti a túžby. Zapĺňajú prázdny priestor po telesnej neprítomnosti, ktorý zapĺňajú rozhovory a správy o stave mysle Deža Ursinyho a o svete generácie, vstupujúcej do slobodného sveta hudby, filmu, literatúry, divadla, ktorý sa práve menil na zglajchšaltovaný svet reálneho socializmu. Na začiatku sedemdesiatych rokov sa lámali nádeje a očakávania vkladané do roka 1968, charaktery a priateľstvá, čas života si podával ruku s časom smrti. O tom všetkom, o láske, nádejách a túžbach, zápasoch, porážkach a prehrách, sklamaniach a stroskotaniach sú listy Deža Ursinyho Eve Rosenbaumovej, ktoré sa k nám vracajú ako znovunájdené živé stopy strateného času.

Genézu niektorých textov si už nepamätá nikto, pri iných sa vybaví nejasný záblesk a pri niektorých je ťažké nájsť zhodu, lebo ako hovorí Bene: začíname viesť s Lyrikom tisíc debáto jednotlivých skladbách, počúvame ich nanovo, niektoré sme nepočuli už pár rokov, na iné sme zas celkom zabudli a pri ďalších sa nevieme zhodnúť, že ako to vlastne naozaj bolo, a spomeniem si na svojho veľkého obľúbenca, kráľa kráľov, Gabriela García Márqueza, ktorý Román svojho života začal vetou „Život nie je to, čo človek prežil, ale to, na čo si pamätá a ako na to spomína, aby o tom mohol rozprávať“ a zrazu viem, že v tých príbehoch bude tisíc malých poloprávd, ale vedz, milý čitateľ, že naším záujmomnie je ťa klamať, to len občas sú naše spomienky silnejšie než skutočnosť.“ Nautilus je naším domovom a samota luxus. Modré hory. Zvyšok je história.

Genézu niektorých textov si už nepamätá nikto, pri iných sa vybaví nejasný záblesk a pri niektorých je ťažké nájsť zhodu, lebo ako hovorí Bene: začíname viesť s Lyrikom tisíc debáto jednotlivých skladbách, počúvame ich nanovo, niektoré sme nepočuli už pár rokov, na iné sme zas celkom zabudli a pri ďalších sa nevieme zhodnúť, že ako to vlastne naozaj bolo, a spomeniem si na svojho veľkého obľúbenca, kráľa kráľov, Gabriela García Márqueza, ktorý Román svojho života začal vetou „Život nie je to, čo človek prežil, ale to, na čo si pamätá a ako na to spomína, aby o tom mohol rozprávať“ a zrazu viem, že v tých príbehoch bude tisíc malých poloprávd, ale vedz, milý čitateľ, že naším záujmomnie je ťa klamať, to len občas sú naše spomienky silnejšie než skutočnosť.“ Nautilus je naším domovom a samota luxus. Modré hory. Zvyšok je história.

Sú dni, z ktorých sa o sebe nič nedozviete, ale sú aj dni nezabudnuteľné, tie na sútoku. Ich koniec je začiatkom čohosi nového. Monika Kompaníková, jedna z najvýraznejších autoriek súčasnej slovenskej beletrie vo svojom novom románe Na sútoku rozpráva príbeh jedného takého dňa a dvoch žien. Hana je už dospelá. Dokáže rozprávať o svojom živote, čo zažíva, čo cíti. Sama vychováva malého syna, takmer bez slov odprevádza chorého otca a rastliny zo susedovej zdevastovanej záhrady starostlivo presádza do svojej záhrady. Anička chodí do základnej školy, žije sama s mlčanlivým otcom v dome na okraji mesta. Ešte nedokáže skutočnosti a emócie svojich chvíľ pochopiť, uchopiť za zmysluplný koniec, no je schopná vydať sa strastiplnú cestu za uznaním. Obidve cítia ťažobu veľkých zlomov a premien prichádzajúcich v nepatrných detailoch, v momentoch, keď sa hladina roztvorí a na povrch sa vyderie strach, hnev, či čistá radosť a vášeň. V knihe Moniky Kompaníkovej opäť nenájdete žiadne dejinné zvraty ani veľké tragédie - iba tie drobné osobné tragédie, ktoré vznikajú zo zdanlivo banálnych nedorozumení, strachu a neschopnosti a ktoré sa generačne reťazia. Laureátka našej najprestížnejšej literárnej Ceny Anasoft litera, opäť raz bravúrne potvrdzuje svoj talent, rozprávačské umenie i schopnosť pozrieť sa svet prenikavými, všímavými očami.

Spisovateľ a režisér Peter Krištúfek na svojom novom románe TELÁ, ktorý práve vychádza vo vydavateľstve Artforum, pracoval pomerne dlho. Jeho cieľom bolo vyjadriť telesnosť v rozličných podobách a v situáciách bežného života, ako je napríklad zamilovanosť, cestovanie, sex, alebo dokonca starnutie a umieranie, no telesnosť mu slúži len ako základ na vnímanie netelesných súvislostí života. Kniha je rozdelená do piatich T, používaných ako známa mnemotechnická pomôcka pri prvej pomoci: Ticho, Teplo, Tekutiny, Tíšenie bolesti a Transport. V dnešnej Bratislave sa prelínajú životné príbehy štyroch postáv - režiséra Viktora, jeho sestry Barbary, filmovej kostymérky Lucie a jej brata Filipa. Počas celého života sa musíme vyrovnávať so svojím telom. Ponúka nám veľa možností, ale aj obmedzení. Ovplyvňuje naše rozhodnutia, pocity a vnímanie sveta. Rozprávanie Petra Krištúfka občas pripomína ambientnú hudbu a občas film plný rýchlych záberov. No nech už budete čítať román TELÁ akokoľvek, určite vás prinúti zamyslieť sa: Ako vnímate svoje telo vy? Kniha vychádza v zaujímavej grafickej úprave Pala Bálika, jedného z najlepších slovenských grafických dizajnérov a typografov. Spolu s Petrom Krištúfkom vydali pôsobivý grafický román Atlas zabúdania.

Spisovateľ a režisér Peter Krištúfek na svojom novom románe TELÁ, ktorý práve vychádza vo vydavateľstve Artforum, pracoval pomerne dlho. Jeho cieľom bolo vyjadriť telesnosť v rozličných podobách a v situáciách bežného života, ako je napríklad zamilovanosť, cestovanie, sex, alebo dokonca starnutie a umieranie, no telesnosť mu slúži len ako základ na vnímanie netelesných súvislostí života. Kniha je rozdelená do piatich T, používaných ako známa mnemotechnická pomôcka pri prvej pomoci: Ticho, Teplo, Tekutiny, Tíšenie bolesti a Transport. V dnešnej Bratislave sa prelínajú životné príbehy štyroch postáv - režiséra Viktora, jeho sestry Barbary, filmovej kostymérky Lucie a jej brata Filipa. Počas celého života sa musíme vyrovnávať so svojím telom. Ponúka nám veľa možností, ale aj obmedzení. Ovplyvňuje naše rozhodnutia, pocity a vnímanie sveta. Rozprávanie Petra Krištúfka občas pripomína ambientnú hudbu a občas film plný rýchlych záberov. No nech už budete čítať román TELÁ akokoľvek, určite vás prinúti zamyslieť sa: Ako vnímate svoje telo vy? Kniha vychádza v zaujímavej grafickej úprave Pala Bálika, jedného z najlepších slovenských grafických dizajnérov a typografov. Spolu s Petrom Krištúfkom vydali pôsobivý grafický román Atlas zabúdania.

V príbehoch indiánskeho chlapca Malého stroma, jeho dedka a babičky objavíme nielen ich zaujímavý pohľad na svet, ich reálie a ich život, ale hlavne seba samých. Nesmierne dobrá kniha pre dospelých, ktorú môžu čítať ešte ako deti.

Jedného dňa sa rozhodne zmeniť svoj stereotypný život.? Privedie ho k tomu spomienka na Fabienne, nenaplnenú lásku z mladosti, a podozrenie, že má rakovinu pľúc. Predá byt, dá výpoveď a vracia sa do rodnej švajčiarskej dediny. Ako dopadne stretnutie s Fabienne a nový vzťah s praktikantkou Delphine? Prinesie cesta do vlastnej minulosti návrat k sebe samému? Znamená radikálna zmena vonkajších okolností nový začiatok alebo pokračovanie predošlého života? V deň ako tento je pútavo a diskrétne vyrozprávaný príbeh nášho súčasníka, ktorý trpí romantickým rozporom medzi snom a skutočnosťou a zamieňa si realitu s predstavami o nej. Andreas sa bojí dať nekonečnému sledu náhodných životných udalostí konkrétny tvar. Až keď si uvedomí možnosť vlastného konca, chce vziať život do vlastných rúk.

Výber diel výtvarníčky Jany Farmanovej, rozdelených podľa maliarskej techniky na akvarely a kresby, nasledujú maľby, prezentuje diela z rokov 2013 - 2014. Do pozornosti je daná doteraz nie až tak samostatne vystavovaná časť tvorby, venovaná technike akvarelu. Akvarel ako technika vyžadujúca si sústredenosť maliarky, jej koncentráciu a rýchlosť je esenciou pre jej ďalšiu maliarsku tvorbu. Zámerom je aj poukázanie na situácie zo života, ktoré autorka násobením zobrazovania postupne rozvíja a uceľuje tak vlastnú autorskú ikonografiu. Farmanová si vyberá témy, ktorým dominuje jej rodina, najmä život dcér, ku ktorým sa vo svojej tvorbe vracia ob-dekády, ako ku zdroju inšpirácie a dekódovania vzťahu k súčasnosti. Nie je potom náhodné, že situáciam, ktoré tematicky spracováva dominuje tvár – definovaná v maliarskom žánri ako portrét. Farmanová, maľuje momenty, s ktorými empatizuje a chápe, ktoré utvrdzuje v existencii pri svojom bytí, s paralelným konaním a rozmýšľaním iného jedinca. Maliarka celoživotne otvára cesty k akceptácii myslenia iného človeka, preto aj v maľbe ako aj v životnom postoji jej ide o porozumenie, ktoré potom tlmočí v maliarskom jazyku.

Nič závratné sa tu nedeje, no nič sa tu ani neutají: vzťahy, radosti, nevera, smrť, udalosti živo zreťazené v príbehoch miestnych vidiečanov, zasiahnutých zvláštnou melanchóliou či skrytým šialenstvom, aké postihujú ľudí žijúcich v pustatine. Román Letné svetlo a potom príde noc je plný drobných poetických príbehov, zároveň je akýmsi ironickým zúčtovaním sa autora Jóna Kalmana Stefánssona s divokou a rozpoltenou dobou konca dvadsiateho storočia. Rozprávač (snáď kolektívne vedomie dediny) vie o všetkom, čo sa v dedine deje a presne ju popisuje. S múdrosťou a nadhľadom komentuje konkrétne životy malých ľudí a bez akéhokoľvek sentimentu alebo pátosu kladie množstvo všeobecných otázok týkajúcich sa vecí veľkých – smrti, života, vášne, lásky. "Čas plynie, žijeme a potom umierame. Ale čo je vôbec život? Život, to je Jónas mysliaci na zaoblené vtáčie krídla, Jónas, ktorého uspáva Thorgrímovo hlboké dýchanie, presne tak to je, i keď to ani zďaleka nie je všetko. A aký je odstup medzi životom a smrťou, je medzi nimi vôbec nejaký odstup, a ak áno, ako sa nazýva? Merali by sme ho v kilometroch či myšlienkach, a dokáže sa cezeň niekto dostať - prejsť na druhú stranu a vrátiť sa späť?"

Fotografia generála, motýľ, stará pieseň a reklama na pleťový krém s krásnou ženou na morskej pláži. Svet na opačnej strane steny. Malý Šimon sa počas vojny musí skrývať. Je sám a nezostáva mu nič iné ako snívať. Novela, ktorú prečítate na jeden nádych. Po románe Dom hluchého (2012) a konceptuálnej knihe Atlas zabúdania (2013) sa Peter Krištúfek po tretí raz vracia do búrlivej a rozporuplnej slovenskej histórie v útlej novele Ema a Smrtihlav. Tentoraz sú to štyridsiate roky v ére Slovenského štátu, kedy krutá doba nepriala rozličným menšinám – a malý Šimon sa v okamihu stane takpovediac menšinou na druhú. Musí sa skrývať v chlieve u priateľky svojej matky, bez možnosti voľného pohybu, pričom na vzduch sa smie vybrať iba za bezmesačnej noci, aj to len na malý zadný dvor. Nemá so sebou nič, okrem niekoľkých obrázkových časopisov, a tak sa neodvratne musí stať, že sa čoraz väčšmi ponára do snívania, ktoré mu postupne splýva s realitou. Krásna a dokonalá Ema v žltých plavkách na večne slnečnej morskej pláži je hneď za stenou. Rovnako aj generál Smrtihlav. Príbeh o krutej dobe alebo rozprávka pre dospelých? Na to si už musí nájsť odpoveď sám čitateľ.

Žltí vtáci sú Powersovým románovým debutom, za ktorý už získal niekoľko renomovaných literárnych cien: The Guardian First Book Award za najlepšiu prvotinu roka, The PEN/Hemingway Award za najlepšiu prvotinu roka v kategórii beletria, a za francúzsky preklad prestížnu cenu Prix littéraire du Monde v kategórii zahraničný román. Vo svojom diele čerpá z vlastnej skúsenosti vojaka v nasadení vo vojnovej oblasti. Ako povedal v rozhovore pre britský denník The Guardian: „Jedným z dôvodov, prečo som túto knihu napísal, bol, že ľudia sa ma neustále pýtali: 'Aké to tam bolo?' … Zdalo sa, že to však nebola otázka nedostatku informácií. Tých bolo naokolo veľa. To, čo ľudia naozaj chceli vedieť, bolo, ako som to cítil; fyzicky, emočne a psychologicky. Preto som [túto knihu] napísal.” Žltí vtáci sú knihou o silnom priateľstve na pozadí hrôzostrašnosti a brutality vojny. Je to príbeh o prežití, ľudskosti, krehkosti človeka, o emóciách a v neposlednom rade o vojne, ktorá sa vedie na iných frontoch: v domovoch vojakov, v mysliach matiek.

Tri rôzne uhly pohľadu na 38 dôležitých udalostí, ktoré podľa autorov knihy formovali naše osobné životy počas dvadsiatichpiatich rokov od revolúcie.

Medzivojnové obdobie. Budovanie republiky. Pánu Bohu za chrbtom, na samom východe nového štátu vzniká moderný psychiatrický ústav. Lekári a pacienti. Ich príbehy. Nevyskúšané liečebné postupy. Blázinec obkolesený múrom. Aby nebolo ľahké vniknúť dnu a dostať sa von. Zatiaľ je obloha nad krajinou jasná, ale búrkové mračná sa nezadržateľne blížia...

Aj novú zbierku Kataríny Kucbelovej charakterizuje rezervovaný jazyk. Ale s osobnejšími témami získal nový náboj. Autorka vychádza z rámca každodennej životnej skúsenosti, ako ho určujú rodinné vzťahy, väzby na domov a na dôverne známe lokálne spoločenstvo. Namiesto evokovania idyly sa však sústreďuje na naše temnejšie tradície, ako sú zatrpknutosť, strach, predsudky, intolerancia, agresivita. Znepokojujúce čítanie bez lacného imitovania katarzie. Poézia, s ktorou to čitateľovi myslí.