Artforum strana 2 z 20

Poviedka o prostom človeku, pastierovi a jeho dokonalom splynutí s prírodou. Obraz provensálského pastiera je oslavou vytrvalej činnosti, ktorá si nenárokuje nárok na odmenu, a predsa sa svojím výsledkom blíži k aktu stvorenia. Poviedka sa stala pre ochrancov prírody inšpiráciou k zalesňovaniu celých oblastí.

Kniha - „román v listoch" slovenského hudobného skladateľa a speváka Deža Ursinyho. Listy dôvernej priateľke - osobné, každodenné, sú priamym svedectvom o krajine, priateľstvách, tvorbe a osude tohto výnimočného muža.

Pavel Sibyla je novinár z týždenníka Trend. Ale konštatovanie, že napísal dobrú knižku nie je prejavom kolegiálnej podpory. Skôr naopak: voči prvotinám človek pristupuje s principiálnou nedôverou. Táto však zaujme už aj vtipnou grafikou (meno autora sa skrýva za názvom Cofee and TV) a pre notorického kávičkára aj celkovým konceptom: poviedky sú rozdelené do troch častí nazvaných Espresso, Machiato a Long black (každá aj s jednovetným receptom na prípravu daného nápoja). A nezanedbateľným pozitívom je aj dĺžka – celý malý paperback má len 81 strán, na ktorých je 9 poviedok (autor má zrejme rád násobky troch a deviatich). Pomerne ľahké Espresso, o niečo závažnejšie Machiato a takmer morbídna šálka Long black. Už pri čítaní prvej poviedky je jasné, že nejde iba o vtipnú kratochvíľu ekonomickou žurnalistikou zunovaného novinára. Pri ďalších už šípime, že autor je šikovný poviedkár, schopný nielen vymyslieť bizarnú situáciu a príbeh z nej plynúci, ale rozpovedať nám to všetko zaujímavo, vti

Nové vydanie americkej kultovej novely znovu pripomína pôvabný príbeh Tracyho, ku ktorému se jedného dňa pripojí ako jeho stály spoločník tiger. Na toho Tracy už od detstva čaká, aby v ňom prebudil lásku k Laure a naučil ho ďalším dôležitým veciam, ktoré potrebuje ku svojej premene na muža. Nový preklad , niekoľko desiatok skvelých plnofarebných ilustrácií, rozkladací osemstranový oltár, citlivé grafické spracovanie. Ilustrácie od Martiny Matlovičovej prihlásené na BIB 2009 a Bologna 2010. Nad tým všetkým jeden z najlepších textov svetovej literatúry.

Zásadné Tatarkovo dielo, ktoré sa vysporiadava s epochou Stalinizmu u nás. Je spoveďou o otrockom pritakávaní moci, posmrtným výkrikom Bartolomeja Boleráza, socialistického básnika, ktorý zahynie spolu s komunistickým funkcionárom vo vrtuľníku. Démon súhlasu (spolu s „rozprávkou“ O vládcovi Figurovi) bol dôležitým textom v čase svojho vzniku a knižného vydania a je – ako to už pri ozajstným prózach býva – dôležitý aj dnes. Lebo aj teraz je svet plný figúrok, ktoré ostošesť, zaštítené ochranou stáda a bez schopnosti predvídať a mať zásady, súhlasia s hocičím. Figúrka je nebezpečný človek, pretože si myslí, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť... No a tade – vedie cesta priamo do pekla.

Kultová kniha, napísaná sugestívnym jazykom, o hľadaní identity skupiny mladých ľudí uprostred druhej svetovej vojny. Bratislavské romantické zákutia a príbeh, v ktorom sa všetko sústredí okolo tajomnej Anabelly, dievčiny, múzy a Panny Zázračnice. Kto to je Panna zázračnica? Vlastným menom – vskutku vznešeným – volá sa Anabella. Je pannou, teda bytosťou mladou, nepoškvrnenou, plachou, neskúsenou, inšpirujúcou k nežným vyznaniam a veselému šanteniu, okolo takej po špičkách treba chodiť, aby ju niečo nevyplašilo. Je však zároveň aj zázračnicou, vábivou i vábiacou, roznecujúcou, skúsenou ženou, inšpirujúcou k dravosti, ženou, čo sa zahráva, na ktorú sa poľuje, podvodnicou, nefalšovanou femme fatale. Z takých sa mužom hlavy krútia, okolo takých sa muži krútia. V tejto próze je nimi mladá družina bratislavských výtvarníkov a literátov, bohémsky výkvet tých čias. Akých čias? Druho svetovo vojnových.

Po úspešnej knihe poviedok Coffee stories (alebo Deň ako každý iný) prichádza mladý slovenský autor s novelou. Sibyla rozpráva príbeh tridsiatničky Hanky, ktorá sa z kopaníc presťahovala do Bratislavy a našla či hľadá prácu, priateľstvo, lásku a sny... Za mnohé z novely vypovedá časť jej dedikácie: „Všetkým, ktorí si neveria, a celej mojej skurvenej generácii.“

Posledný predsmrtný román židovského amerického spisovateľa Chaima Potoka je v skutočnosti trilógiou noviel. Životy troch židovských mužov v ňom spája letmé stretnutie s rovnakou ženou: s Ilanou Davitou Dinn. Noah Stremin, chlapec, ktorý vďaka svojmu nadaniu prežil Osvienčim, ju spoznáva ako mladú stredoškoláčku a doučovateľku angličtiny, bývalý plukovník ruskej tajnej služby Leonid Šertov ako odbornú asistentku katedry rusistiky a Benjamin Walter, profesor sociológie a vojenstva ako starnúcu známu spisovateľku. Je to práve Davita, ktorá im pomôže rozmotať klbko spomienok na prežité svetové aj osobné vojny a zranenia z nich, aby mohli na pozadí veľkého príbehu 20. storočia vyrozprávať v knihe svoje vlastné príbehy.

Samozrejme, ani román More je môj brat sa nevyhol osudu ostatných Kerouacových kníh - porovnávaniu s kľúčovým dielom Na ceste. Aj po polstoročí avantgardne pôsobiaci text zaradil Kerouaca po bok jeho veľkého vzoru Jamesa Joycea a iných románových velikánov. Vyriecť ortieľ v nerovnom súboji s kultovou knihou Na ceste nie je ťažké, neprekonal ju žiaden z množstva ostatných Kerouacových románov. Napriek tomu je objavená prvotina skvelým čítaním. Autor v nej akoby naberal dych pre svoje vrcholné dielo, téma vzbury jednotlivca k obmedzeniam spoločnosti, spôsob písania a zjavná autobiografickosť vytvárajú tú známu kerouacovskú atmosféru. „Som na ceste," hovorí nadšene jeden z protagonistov, netušiac, že vymyslel svojmu autorovi názov, ktorý sa o desaťročie neskôr stane literárnou legendou. Tá sa (spolu s Kvílením Allena Ginsberga) stala základným literárnym symbolom bítnického hnutia Ameriky 50. a 60. rokov. „Bolo to zložité obdobie americkej histórie," dodáva Danica Hollá. „Bítnici nepadli z neba, literatúra a spoločnosť nemôžu bez seba existovať. Spisovateľom, ani tým veľkým, sa nikdy nepodarí úplne vyhrať. Tak to je i s Kerouacom. Jeho romány Na ceste alebo More je môj brat boli a sú najmä jeho osobným víťazstvom."

Janu Beňovú ako spisovateľku asi netreba pridlho predstavovať. Tak len stručne na osvieženie pamäti: Svetloplachý, Lonochod a Nehota, Parker (Ľúbostný román), Dvanásť poviedok a Ján Med, Plán odprevádzania (Café Hyena). Jana Beňová je aj novinárka, pod pseudonymom Jana Parkrová písala do denníka Sme krátke stĺpčeky na rôzne témy, zväčša aktuálne a zastávajúce jasný postoj. Mnohým z nich sa podarilo vyhnúť sa podenkovému údelu novinárskych článkov a ani po rokoch nestratili čaro, nevyprchal z nich náboj univerzálnej občianskej angažovanosti, a tak opodstatnili svoju vlastnú existenciu aj pre knižné vydanie. Beňová v ňom uvažuje o všeličom, o malých či väčších záležitostiach, ktoré, vždy sa to tam skrútne, odhaľujú náš slovenský, a najmä bratislavský, pohľad na svet. Niekedy je to veselé, niekedy smutné, niekedy taký trpký úsmev vyvolávajúce.

TheoBlogy je dialogická kniha o veciach, ktoré sú pre autora hodné úvahy a rozhovoru. Táto kniha je pokusom niečo z ich elektronickej verzie preniesť aj na papier. Budú provokujúcim pozvaním pre čitateľov, aby sa vydali na dobrodružnú cestu myslenia o otázkach zmyslu, viery a jej polemického prežívania mimo zovretia autorít. Autor v interakcii viery a životnej praxe dešifruje hodnotové postoje jednotlivca aj spoločnosti. Neponúka hotové odpovede. Cieľom je cesta hľadania nových odpovedí na nové situácie a výzvy. Toto objavovanie sa deje len v dialógu. Niekedy kostrbatom a výbušnom. Je to dialóg s otvoreným koncom. Hľadanie pravdy musí ostať aj pre teológiu ako vedu tým najposvätnejším cieľom. Bez rozhovoru a niekedy aj šokujúceho poznania to nejde. Sprievodné kresby Fera Guldana sú rovnako dynamické a dialogické. Sú pridanou hodnotou zbierky teologických blogov, ktoré sa nehrajú na veľkú teológiu. Len tlmočia autorovo osobné videnie toho, čím by teológia mohla byť.

Zbierka textov významnej slovenskej kunsthistoričky o slovenských a svetových výtvarníkoch šesťdesiatych rokov. Oko aj pero Ivy Mojžišovej je presné a dobre zaostrené..

Literárny debut ačitateľský hit časopisu New Yorker roku 2011. Pútavý aživý román, vktorom autor čerpá z viac ako pätnásťročnej praxe vo významných amerických denníkoch. Atak nám svoju skúsenosť bravúrne postúpil vo svojej prvej knihe. Ukazuje ži vot redaktorov medzinárodných novín vychádzajúcich vangličtine so sídlom vRíme. Vidíme ich, unáhlených úspešných súčasníkov, takpovediac zvnútra vlastného akvária sosúkromnými problémami, ktoré im do vystresovaných hlavičiek dorážajú priam freud ovsky, napriek dedlajnom každodennej uzávierky. Postavy nie sú žiadnymi super hrdinami, akých poznáme z amerických seriálov. Skutočné príbehy, ktoré by mohli fungovať iosve, sú vyrozprávané tak, aby do seba zapadali ako ozubené kolesá vakomsi šiale nom laboratóriu na výrobu správ - fabrike na noviny. Atento spôsob je originálny apútavý. Veľmi dobre sa číta. Okrem súkromných životov novinárov sme tak svedkami celého procesu výroby novín, jeho potemkinovských stránok iozajstného ľudského nasa denia, až posadnutosti žurnalistickou prácou. To všetko nám autor ponúka svtipom adobrodružným spádom vpríbehoch ľudí zmäsa a kostí .

Kniha Juraja Kušnierika Hudba Ostrova je veľkým vyznaním lásky k Islandu, k jeho ľuďom a jeho muzike. Sčasti cestopis, sčasti osobný denník, sčasti hudobné dejiny nesprostredkované, zažité na vlastnej koži. Stretnutia s umelcami, prechádzky po zau jímavých miestach a zoznámenie sa s niečím, čo v našich zemepisných šírkach celkom chýba prajnosťou jedného človeka voči druhému. To je až fascinujúce. Kto sa chystá na Island, najmä do jeho metropoly, alebo fandí islandskej hudbe, určite by nemal Jurajovu knižku obísť. A kto ani náhodou nemal v pláne cestovať na Island, po Hudbe Ostrova po tom určite zatúži.

Strhujúce, šokantné, občas až hororovo mrazivé poviedky zo života. Súčasné Rusko plné vykoľajených osudov. Petruševská píše ako keď bičom plieska. Surovo, kruto a pravdivo, no nikdy nie odľudštene. Bdie nad svojimi postavami často ako posledné empati cké oko. Je to sen skutočnosti, či skutočnosť sna? Pôsobivosť jej textov je omračujúca. V duchu pravej ruskej klasiky, ktorá pozerá až kamsi na dno duše.