Artforum strana 6 z 20

Dievčatko so srdcom na dlani putuje snovou krajinou, aby našlo stratenú lásku a porozumenie. Šumenie lužných lesov, bažiny dunajských ramien, divozverí rodičia, vodný svet a život medzi rybami, vysoké trávy, brezový háj, jelene a lane unikajúce pred lovcami, zranená líška, ale aj slnko, oblaky, sny a nádej. Text tejto últej knižky plynie ako pomalá rieka a kresby sa vrývajú hlboko do srdca.

Tvorba Mily Haugovej sa práve rozrastá o novú básnickú zbierku canti...amore. A hovoriť o "rozrastaní" čohosi je tu absolútne na mieste. Autorkino písanie je totiž nie nepodobné záhrade, Mila Haugová sa stále pohybuje medzi svojou flórou a faunou a hoci by sa zdalo, že po toľkých rokoch a básnických zbierkach uzavretý priestor nemá čo ponúknuť, nie je tomu tak. Poetka je tu doma a aj keby sa pôdorys tejto organickej - miestami až samostatne žijúcej - plochy dal označiť nejakým pomenovaním z geometrie, nevymizli by z nej tajomné zákutia, trpezlivo autorkou opracovávané, kultivované, sprístupňované. A ak sa aj niekde šľahúne preplazia popod plot, alebo ak konáre ktoréhokoľvek stromu z pomyselného ohraničenia záhrady vyčnievajú, alebo ak si drobný hmyz dovolí tento priestor opustiť, všetko sa to deje v decentnosti autorke vlastnej. Haugová si neberie na plecia celý svet, ale na svojom kúsku pôdy ponúka aj tým, ktorí príjmu pozvanie na návštevu, možnosť nahliadnuť do mágie makrokozmu. Dizajn tejto pôvabnej knihy je z dielne Pavlíny Morháčovej a jej súčasťou sú aj ilustrácie Daniela Fischera.

V príbehoch indiánskeho chlapca Malého stroma, jeho dedka a babičky objavíme nielen ich zaujímavý pohľad na svet, ich reálie a ich život, ale hlavne seba samých. Nesmierne dobrá kniha pre dospelých, ktorú môžu čítať ešte ako deti.

Sú dni, z ktorých sa o sebe nič nedozviete, ale sú aj dni nezabudnuteľné, tie na sútoku. Ich koniec je začiatkom čohosi nového. Monika Kompaníková, jedna z najvýraznejších autoriek súčasnej slovenskej beletrie vo svojom novom románe Na sútoku rozpráva príbeh jedného takého dňa a dvoch žien. Hana je už dospelá. Dokáže rozprávať o svojom živote, čo zažíva, čo cíti. Sama vychováva malého syna, takmer bez slov odprevádza chorého otca a rastliny zo susedovej zdevastovanej záhrady starostlivo presádza do svojej záhrady. Anička chodí do základnej školy, žije sama s mlčanlivým otcom v dome na okraji mesta. Ešte nedokáže skutočnosti a emócie svojich chvíľ pochopiť, uchopiť za zmysluplný koniec, no je schopná vydať sa strastiplnú cestu za uznaním. Obidve cítia ťažobu veľkých zlomov a premien prichádzajúcich v nepatrných detailoch, v momentoch, keď sa hladina roztvorí a na povrch sa vyderie strach, hnev, či čistá radosť a vášeň. V knihe Moniky Kompaníkovej opäť nenájdete žiadne dejinné zvraty ani veľké tragédie - iba tie drobné osobné tragédie, ktoré vznikajú zo zdanlivo banálnych nedorozumení, strachu a neschopnosti a ktoré sa generačne reťazia. Laureátka našej najprestížnejšej literárnej Ceny Anasoft litera, opäť raz bravúrne potvrdzuje svoj talent, rozprávačské umenie i schopnosť pozrieť sa svet prenikavými, všímavými očami.