Inaque.sk

Poviedky v tejto zbierke sú vtipné, smutné, ironické a niektoré doslova pritiahnuté za vlasy. Napriek tomu nie sú napísané sentimentálne či pateticky. Príbehy o láske, pochybnostiach, nevere a žiarlivosti, či o snoch, ktoré sa celkom obyčajne dokážu splniť, majú prekvapivé pointy a rozuzlenia. Príbehy zaujmú rôzne typy čitateľov. Takých, ktorí sa radi pobavia nad bizarnými situáciami ukrývajúcimi sa za zdanlivou všednosťou. Aj takých, ktorí sa dokážu zamyslieť nad príbehmi o vzťahoch, problémoch a množstvom iných vecí s nimi súvisiacich. Poviedky zo zbierky Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov sa dajú prečítať veľmi rýchlo, ale s čitateľom zostávajú ešte veľmi dlho. Vanda Rozenbergová (1971) sa trikrát dostala medzi najlepších v súťaži Poviedka, jej poviedky vychádzali v časopisoch, boli uvedené aj v Slovenskom rozhlase a Českom rozhlase. Prvý knižný výber z jej textov vychádza v ilustrovanom vydaní.

“Keď sa autori rozhodnú vydať zbierku básní, každý vlastnú, no v spoločnej knihe, buď ide o antológiu, alebo manifest. Pôvodne plánovaný názov projektu – Trikolóra, ktorý pretrval vo výtvarnom spracovaní Ani Ostrihoňovej, skôr svedčí o tom druhom, lebo tieto individuálne poetologické vklady vytvárajú synergický emblém akcentujúci zabudnuté humanistické ciele súcˇasnej západnej civilizácie. Ale výsledný efekt tohto literárneho počinu, napokon, vystihuje jeho finálny názov; je to strach zo stavu, kam dospela novodobá industriálna spoločnosť, napriek žoviálnemu heslu Veľkej francúzskej revolúcie, do sveta, ktorý sa bojí poézie.” Peter F. ‘Rius Jílek

Sibír v roku 1919: sekta kastrátov, kanibali a československé légie. Výborne napísaný historický román nominovaný na Bookerovu cenu. James Meek, britský spisovateľ a publicista vo svojom sibírskom románe opisuje roky ruskej revolúcie v mestečku obsadenom československými légiami, ktoré očakáva útok boľševikov blížiacich sa po Transsibírskej magistrále. Záhadný Samarin, hlavná z postáv románu do tohto mesta prichádza s príbehom o svojom úteku z pracovného tábora za polárnym kruhom a postupne odhaľuje svoju skutočnú podstatu. Meekov román je verný historickým udalostiam. Odohráva sa v roku 1919, keď sa Rusko zmietalo v občianskej vojne medzi komunistickými červenými a monarchistickými bielymi. Dejiskom je odľahlé sibírske mestečko Jazyk, kde sa po svojej veľkej ceste z Rakúsko-Uhorskej monarchie dostali aj československí vojaci. Zostali tam ako odpadky v veľkej vojnovej kuchyne. Zvyšky, na ktoré novo vzniknutá Československá republika pravdepodobne zabudla. Československí vojaci sa snažia zorientovať v novej situácii a skutočnosť, že zostali v meste, ktoré obývajú členovia zvláštnej kresťanskej sekty kastrátov, okolo ktorého sa neustále obšmietajú trestanci z cárových táborov na Sibíri, im život nijakým spôsobom neuľahčuje. Každodenná nerozhodnosť, túžba vrátiť sa domov a fanatici schopní v mene lásky či nenávisti úplne absurdných skutkov, ich postupne privádzajú do šialenstva.

Debutová zbierka poviedok americko-bosnianskeho autora Aleksandara Hemona nie je žiadnym začiatočníckym pokusom, ale štylisticky brilantným, vtipným a tragikomickým obrazom sveta. Sveta bývalej Juhoslávie a detstva stráveného s portrétmi súdruha Tita na stenách škôl a hračkami zo ZSSR páchnucimi olejom. Príbehy o Sarajeve a autorovej rodinnej histórii, o živote v Chicagu v čase, keď všetci priatelia a známi bojovali v ďalšej zo zbytočných európskych vojen. PROBLÉM MENOM BRUNO je novelou a poviedkami, ktoré sú poprepájané postavami, mestami, príbehmi, ale najmä silným a citlivým hlasom rozprávača.Či už Hemon píše o atentáte na arcivojvodu Františka Ferdinanda alebo rodinnom výlete na pláž, o prisťahovalcovi v USA alebo umení uniknúť hľadáčiku ostreľovača v obliehanom meste, jeho príbehy sú bolestne humorné a nesmierne smutné.Vďaka originalite a humoru je Aleksandar Hemon jedným z najtalentovanejších autorov svojej generácie.

LIST PRE D. je retrospektívny pohľad na viac než polstoročie vývoja západoeurópskeho ľavicového myslenia, obraz vnútorného rozpoltenia človeka na tenkej hrane medzi prežívaním osobného a spoločenského diania v labyrinte povojnového sveta, no najmä vyznanie toho, bez čoho v ňom nebolo možné ani prežiť, ani ho ovplyvňovať a zlepšovať: Vyznanie lásky, ktorá dala životu silu a zmysel. Gorzovo posledné dielo, List pre D., je náprotivkom a doplnením prvotiny, životopisnej eseje Zradca (Le Traître), ktorá stojí na začiatku jeho tvorby a myslenia. Narodil sa vo Viedni ako Gerhart Hirsch v židovsko-katolíckej rodine. V roku 1930 jeho otec v dôsledku stupňujúceho sa antisemitizmu konvertoval na katolícku vieru a priezvisko zmenil na Horst. Rasovému prenasledovaniu sa vyhol vďaka štúdiu na internátnej škole v Zürichu, ktorú po anšluse Rakúska v roku 1939 navštevoval na naliehanie matky. Toto odlúčenie zvýšilo pocit vnútorného exilu, „nevyliečiteľnej samoty“, ktorú sa počas celého života usiloval prekonávať a ktorú ako „morálnu konverziu“ spustilo oboznámenie sa s dielom Jeana-Paula Sartra Bytie a ničota. Sartre, s ktorým sa osobne zoznámil vo Švajčiarsku v roku 1946, a okruh parížskych intelektuálov formujúcich ľavicové myslenie povojnových rokov, boli rozhodujúce súradnice prvého obdobia jeho tvorby a ideologického sebazaradenia v päťdesiatych rokoch a ich myšlienkovo-politických zvratoch. Štúdium vo Švajčiarsku a odchod do Francúzska boli sprevádzané ešte jednou rozhodujúcou udalosťou Gorzovho života: V Lausanne sa zoznámil s Doreen Keirovou, ktorá sa stala jeho manželkou a ktorej prítomnosť v Gorzovom živote mala rozhodujúci vplyv aj na jeho politické myslenie a vnímanie seba ako individuality v odcudzenom svete. Ich vzájomný vzťah sprevádzal všetky spoločenské zmeny, a láska bola znepokojujúcim a zároveň nevyhnutným predpokladom hľadania svojbytného miesta vo svete ideí, ktoré význam intimity často odsúvali do vôd znepriatelených všeobecnej, objektívnej realite. Láska, ktorá sa napokon ukázala ako najbytostnejší, najzásadnejší predpoklad pre akúkoľvek zmenu v prospech všeľudskej reality. Od šesťdesiatych rokov bol Gorz pevne ukotvený na francúzskej intelektuálnej scéne. Zaoberal sa najmä myšlienkami spravodlivého prerozdelenia práce a marxistickou teóriou jej odcudzenia. V centre jeho myslenia sa najmä po roku 1968 natrvalo udomácňuje otázka decentralizovaného hospodárstva, autonómie indivídua a potreba ich začlenenia do marxistickej filozofie ako ďalšieho predpokladu oslobodenia človeka. Bol to začiatok obdobia presadzovania politickej ekológie, ktorá ako radikálne socialistické hnutie považovala zmenu ekologickej paradigmy za integrálnu podmienku rozširovania autonómneho priestoru, oslobodenia jednotlivca a nevyhnutnú súčasť boja proti kapitalizmu. Vrátane tzv. „zeleného kapitalizmu“ a tendenciám tradičnej ľavice, ktorá podľa Gorza používa tie isté nástroje technokratickej paradigmy. V Gorzovom diele vynikajú práce práve na túto tému: Le Socialisme difficile (Zložitý socializmus), 1967; Critique du capitalisme quotidien (Kritika každodenného kapitalizmu), 1973; Écologie et Politique (Ekológia a politika), 1975; Écologie et Liberté (Ekológia a sloboda), 1975; Adieux au prolétariat (Zbohom proletariátu), 1980; Capitalisme, Socialisme, Écologie (Kapitalizmus, socializmus, ekológia), 1991; Miseres du présent, richesse du possible (Bieda súčasného, bohatstvo možného), 1997. Vzťah s Dorine (francúzska podoba jej pôvodného mena) bol rozhodujúci aj pre spôsob, akým André Gorz rozvinul teoretické základy politickej ekológie. Potreba bojovania proti technokraticky orientovanej európskej politike sledujúcej výlučne materiálny rast sa prelínala s obdobím, keď Dorine diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu. Ako sa osobný život prelínal so spoločenskými problémami, nevyhnutnosť celospoločenskej zmeny čoraz väčšmi poukazovala na skutočnosť, ako veľmi je podmienená a poháňaná zmenami, ktoré sme schopní podstúpiť aj v osobnom živote. André Gorz zomrel v septembri 2007. S Dorine sa rozhodli opustiť svet spoločne.