Inaque.sk

Keď do vzťahu spisovateľky Françoise a jej partnera Pierra vstúpi mladá Xaviere, ich starostlivo vybudovaná rovnováha sa začne rúcať. Čo spočiatku vyzerá ako nevinné priateľstvo, mení sa na nebezpečnú hru túžby, moci a manipulácie. Pozvaná je intenzívnym psychologickým románom o láske, žiarlivosti a slobode, v ktorom Simone de Beauvoir skúma krehkosť ľudských vzťahov a morálne dilemy, s ktorými sa stretávame pri hľadaní vlastnej identity. Kniha, považovaná za jeden z prvých feministických románov, ponúka prenikavý pohľad na city, ktoré nás dokážu povzniesť, ale aj zničiť. Simone de Beauvoir (1908 – 1986) bola francúzska spisovateľka, filozofka a významná predstaviteľka existencializmu a feminizmu. Preslávila sa dielom Druhé pohlavie, ktoré zásadne ovplyvnilo feministické myslenie. Vo svojich románoch a esejach skúmala slobodu, vzťahy a postavenie žien v spoločnosti. Vo vydavateľstve Inaque vyšli jej knihy Zlomená žena a Nerozlučné, ktoré ponúkajú pohľad na ženské prežívanie, lásku a priateľstvo.

Keď do vzťahu spisovateľky Françoise a jej partnera Pierra vstúpi mladá Xaviere, ich starostlivo vybudovaná rovnováha sa začne rúcať. Čo spočiatku vyzerá ako nevinné priateľstvo, mení sa na nebezpečnú hru túžby, moci a manipulácie. Pozvaná je intenzívnym psychologickým románom o láske, žiarlivosti a slobode, v ktorom Simone de Beauvoir skúma krehkosť ľudských vzťahov a morálne dilemy, s ktorými sa stretávame pri hľadaní vlastnej identity. Kniha, považovaná za jeden z prvých feministických románov, ponúka prenikavý pohľad na city, ktoré nás dokážu povzniesť, ale aj zničiť.

„18. augusta 2021 som strávila noc v Dome Anny Frankovej, presnejšie v zadnom dome. O Anne Frankovej, ktorú pozná celý svet, sa v skutočnosti veľa nevie. Ako by sme mali nazvať jej slávny denník, ktorý čítal každý školák a ktorého obsah si nikto z dospelých naozaj nepamätá? Je to svedectvo, testament, umelecké dielo? Je to denník mladého dievčaťa, ktorého jediná cesta viedla hore a dolu schodmi v priestore s plochou necelých štyridsať metrov štvorcových počas sedemstošesťdesiat dní. Predstavovala som si noc ako čas rozjímania, ticha. Predstavovala som si noc ako čas, keď vítam neprítomnosť Anny Frankovej, keď som v súlade s prázdnotou, keď ju prijímam. Mýlila som sa. Noc sa stala obývanou, osvetlenou odrazmi, zatiaľ čo v srdci zadného domu stále číhala naliehavosť, čakajúca, kým ju nájdem.“ Dom Anny Frankovej je prázdny byt. To, okolo čoho návštevníci v skutočnosti prechádzajú, je neprítomnosť jeho obyvateľov. A práve táto prázdnota mení byt – zadný dom – na múzeum. Lola Lafon spája osobné spomienky s úvahami o histórii, identite a literatúre. Keď začuješ túto pieseň nie je len príbehom jednej noci, ale aj skúmaním samotnej podstaty písania a pamäti.

Zija má len šestnásť rokov, keď ho tajne odvedú do kúta súdnej siene, kde sa má svoj trest dozvedieť vrah jeho staršieho brata. Mladý Čerkes, ktorý zastrelí svojho nepriateľa jedinou guľkou priamo počas pojednávania, si vyslúži obdiv všetkých prítomných. Po roku strávenom vo väzení, kde sa naučil hrať kocky, ho presunú na vidiek neďaleko Alexandrie. Tam stretáva mladú dievčinu, užíva si jej spoločnosť, ale zároveň ho znepokojuje nový pocit, ktorý nedokáže pochopiť. Po návrate do Turecka na Noru nikdy nezabudne. Ahmet Altan vo svojom románe opäť prináša postavu s komplexným charakterom. Sleduje muža, ktorý sa už v detstve naučil potláčať svoje city. Pragmatický, túžiaci po spravodlivosti a hrdý, tento nevyspytateľný a záhadný muž predstavuje absolútnu oddanosť tých, ktorí sú ochotní urobiť čokoľvek, aby ochránili svojich.

Po manželovej smrti si Nives ťažko zvyká na samotu a ticho na vŕšku Poggio Corbello. Starostlivosť o gazdovstvo bez možnosti prehodiť s niekým slovo z nej robí prízrak. Noci sú najhoršie. Odrazu je tu riešenie: Džakomína. Obľúbená kvočka, ktorú si vdova nasťahuje k sebe. Všetky úzkosti odrazu pominú. Cíti sa povznesene, hoci na to nemá odpoveď: manžela nahradila sliepkou. Dokonca nadobudne pocit, že je šťastná... Až do osudového momentu, ktorý Nives prinúti urobiť zásadné rozhodnutie: zavolať veterinárovi Lorianovi Bottaiovi. Nasleduje telefonát dlhý ako sám život. Slovná výmena medzi Nives a Lorianom sa od záchrany urieknutej sliepky rýchlo uberie iným smerom. Cez nové interpretácie dávnych udalostí a starú nevraživosť sa predierajú na povrch stratené lásky, premrhané príležitosti, ťažké odhalenia a nezahojiteľné rany. Až kým nezaznie krutá otázka: Čo ak zistíme, že sme doposiaľ žili v nevedomosti o sebe samých?

„18. augusta 2021 som strávila noc v Dome Anny Frankovej, presnejšie v zadnom dome. O Anne Frankovej, ktorú pozná celý svet, sa v skutočnosti veľa nevie. Ako by sme mali nazvať jej slávny denník, ktorý čítal každý školák a ktorého obsah si nikto z dospelých naozaj nepamätá? Je to svedectvo, testament, umelecké dielo? Je to denník mladého dievčaťa, ktorého jediná cesta viedla hore a dolu schodmi v priestore s plochou necelých štyridsať metrov štvorcových počas sedemstošesťdesiat dní. Predstavovala som si noc ako čas rozjímania, ticha. Predstavovala som si noc ako čas, keď vítam neprítomnosť Anny Frankovej, keď som v súlade s prázdnotou, keď ju prijímam. Mýlila som sa. Noc sa stala obývanou, osvetlenou odrazmi, zatiaľ čo v srdci zadného domu stále číhala naliehavosť, čakajúca, kým ju nájdem.“ Dom Anny Frankovej je prázdny byt. To, okolo čoho návštevníci v skutočnosti prechádzajú, je neprítomnosť jeho obyvateľov. A práve táto prázdnota mení byt – zadný dom – na múzeum. Lola Lafon spája osobné spomienky s úvahami o histórii, identite a literatúre. Keď začuješ túto pieseň nie je len príbehom jednej noci, ale aj skúmaním samotnej podstaty písania a pamäti.

Zija má len šestnásť rokov, keď ho tajne odvedú do kúta súdnej siene, kde sa má svoj trest dozvedieť vrah jeho staršieho brata. Mladý Čerkes, ktorý zastrelí svojho nepriateľa jedinou guľkou priamo počas pojednávania, si vyslúži obdiv všetkých prítomných. Po roku strávenom vo väzení, kde sa naučil hrať kocky, ho presunú na vidiek neďaleko Alexandrie. Tam stretáva mladú dievčinu, užíva si jej spoločnosť, ale zároveň ho znepokojuje nový pocit, ktorý nedokáže pochopiť. Po návrate do Turecka na Noru nikdy nezabudne. Ahmet Altan vo svojom románe opäť prináša postavu s komplexným charakterom. Sleduje muža, ktorý sa už v detstve naučil potláčať svoje city. Pragmatický, túžiaci po spravodlivosti a hrdý, tento nevyspytateľný a záhadný muž predstavuje absolútnu oddanosť tých, ktorí sú ochotní urobiť čokoľvek, aby ochránili svojich.

Po manželovej smrti si Nives ťažko zvyká na samotu a ticho na vŕšku Poggio Corbello. Starostlivosť o gazdovstvo bez možnosti prehodiť s niekým slovo z nej robí prízrak. Noci sú najhoršie. Odrazu je tu riešenie: Džakomína. Obľúbená kvočka, ktorú si vdova nasťahuje k sebe. Všetky úzkosti odrazu pominú. Cíti sa povznesene, hoci na to nemá odpoveď: manžela nahradila sliepkou. Dokonca nadobudne pocit, že je šťastná... Až do osudového momentu, ktorý Nives prinúti urobiť zásadné rozhodnutie: zavolať veterinárovi Lorianovi Bottaiovi. Nasleduje telefonát dlhý ako sám život. Slovná výmena medzi Nives a Lorianom sa od záchrany urieknutej sliepky rýchlo uberie iným smerom. Cez nové interpretácie dávnych udalostí a starú nevraživosť sa predierajú na povrch stratené lásky, premrhané príležitosti, ťažké odhalenia a nezahojiteľné rany. Až kým nezaznie krutá otázka: Čo ak zistíme, že sme doposiaľ žili v nevedomosti o sebe samých?

Čarodejnice sú všade, či už predávajú knihy zaklínadiel na Etsy, zverejňujú fotografie svojich kryštálmi zdobených oltárov na Instagrame, alebo sa schádzajú, aby zakliali Donalda Trumpa. Dnešné feministky akoby posadla mánia čarodejnicami ešte viac ako ich staršie kolegyne v sedemdesiatych rokoch. Čarodejnica je absolútna obeť, pre ktorú sa žiada spravodlivosť, a zároveň tvrdohlavá, nepolapiteľná rebelka. Ale kto presne boli ženy obvinené z čarodejníctva v renesančnej Európe? Aké typy žien tieto storočia teroru cenzurovali, eliminovali a potláčali? Táto kniha sa zaoberá tromi z nich a skúma, čo z nich zostalo dodnes v našich predsudkoch a predstavách: nezávislá žena, keďže terčom útokov boli najmä vdovy a nevydaté ženy; bezdetná žena, keďže obdobie honov na čarodejnice znamenalo koniec tolerancie voči tým, ktorí tvrdili, že ovládajú svoju plodnosť; a staršia žena, ktorá dodnes naháňa strach. Nakoniec sa pozrieme aj na víziu sveta, ktorej slúžil hon na čarodejnice, a na bojovný vzťah k ženám aj prírode, čo sa v tom čase vyvinul: dvojité prekliatie, ktoré dosiaľ nebolo zrušené.

Liv Maria sa narodila na malom bretónskom ostrove a vyrastala obklopená knihami. Keď mala sedemnásť rokov, poslali ju do Berlína, kde stretla muža, ktorý zmenil smerovanie jej života. Milenka ženúca sa za dobrodružstvom, kníhkupkyňa a matka prežila tisíc životov. Ale ktorý z nich je naozaj jej? Julia Kerninon vykresľuje oslnivý portrét ženy, ktorá sa napriek nevypovedateľnému tajomstvu neustále snaží prepísať svoj príbeh.

Čarodejnice sú všade, či už predávajú knihy zaklínadiel na Etsy, zverejňujú fotografie svojich kryštálmi zdobených oltárov na Instagrame, alebo sa schádzajú, aby zakliali Donalda Trumpa. Dnešné feministky akoby posadla mánia čarodejnicami ešte viac ako ich staršie kolegyne v sedemdesiatych rokoch. Čarodejnica je absolútna obeť, pre ktorú sa žiada spravodlivosť, a zároveň tvrdohlavá, nepolapiteľná rebelka. Ale kto presne boli ženy obvinené z čarodejníctva v renesančnej Európe? Aké typy žien tieto storočia teroru cenzurovali, eliminovali a potláčali? Táto kniha sa zaoberá tromi z nich a skúma, čo z nich zostalo dodnes v našich predsudkoch a predstavách: nezávislá žena, keďže terčom útokov boli najmä vdovy a nevydaté ženy; bezdetná žena, keďže obdobie honov na čarodejnice znamenalo koniec tolerancie voči tým, ktorí tvrdili, že ovládajú svoju plodnosť; a staršia žena, ktorá dodnes naháňa strach. Nakoniec sa pozrieme aj na víziu sveta, ktorej slúžil hon na čarodejnice, a na bojovný vzťah k ženám aj prírode, čo sa v tom čase vyvinul: dvojité prekliatie, ktoré dosiaľ nebolo zrušené. Mona Chollet je novinárka píšuca pre Monde diplomatique. Vo svojich knihách skúma nielen feministické témy, ale zameriava sa celkovo na kritiku kultúry. Kniha Čarodejnice bola preložená do desiatky jazykov a vďaka nej sa Mona Chollet stala celosvetovo uznávanou autorkou.

Ide o jednoduchý, univerzálny príbeh. Po ôsmich rokoch Adrian opustí A. kvôli inej žene: Krása pláže je röntgenovou snímkou tohto odlúčenia. Bez ohľadu na vek, pohlavie či sociálne zázemie sme si všetci rovní, keď čelíme zlomenému srdcu. Slzy spájajú ľudí viac ako bozky. Knihu som napísala pre tých, ktorí stratili vieru, keď prišli o svoje šťastie. Pre tých, ktorí si myslia, že bez toho druhého nedokážu žiť a že už viac nie sú schopní milovať. Aby sme pochopili, prečo nás rozchod zanecháva takých bezmocných, a pripomenuli si, že láska vždy zvíťazí. Týmto spôsobom je to román o vzdore. N. B. Nina Bouraoui sa narodila v roku 1967 v Rennes. Napísala desiatku románov. Za knihu Moje nekalé myšlienky získala v roku 2005 ocenenie Prix Renaudot, za román Rukojemníci v roku 2020 Prix Ana?s Nin. „To, čo sa deje, nezávisí od Boha a vôle nejakej najvyššej, nadradenej bytosti. Boh je inde. Prichádza v snoch, keď snívame. Je v nebi, keď sa pozeráme na oblohu. Ševelí listami stromov, keď sa pozeráme na listy. Rozvlní more, keď hľadíme na more. Rozžiari sneh na vrcholoch, keď sa dívame na vrcholky kopcov. Je, ak chceme, aby bol. Ale to je poézia. Nemám nič proti poézii, len v ňu už neverím, odkedy ma Adrian opustil.“

Liv Maria sa narodila na malom bretónskom ostrove a vyrastala obklopená knihami. Keď mala sedemnásť rokov, poslali ju do Berlína, kde stretla muža, ktorý zmenil smerovanie jej života. Milenka ženúca sa za dobrodružstvom, kníhkupkyňa a matka prežila tisíc životov. Ale ktorý z nich je naozaj jej? Julia Kerninon vykresľuje oslnivý portrét ženy, ktorá sa napriek nevypovedateľnému tajomstvu neustále snaží prepísať svoj príbeh. Julia Kerninon sa narodila v roku 1987 v Nantes. Má doktorát z americkej literatúry. Za svoj debutový román Pijan (2014) získala Cenu Françoise Sagan.

Ide o jednoduchý, univerzálny príbeh. Po ôsmich rokoch Adrian opustí A. kvôli inej žene: Krása pláže je röntgenovou snímkou tohto odlúčenia. Bez ohľadu na vek, pohlavie či sociálne zázemie sme si všetci rovní, keď čelíme zlomenému srdcu. Slzy spájajú ľudí viac ako bozky. Knihu som napísala pre tých, ktorí stratili vieru, keď prišli o svoje šťastie. Pre tých, ktorí si myslia, že bez toho druhého nedokážu žiť a že už viac nie sú schopní milovať. Aby sme pochopili, prečo nás rozchod zanecháva takých bezmocných, a pripomenuli si, že láska vždy zvíťazí. Týmto spôsobom je to román o vzdore. N. B.

Do Sassaie, malej dedinky v horách, sa dostanete len po strmej cestičke ukrytej medzi stromami. Práve tam sa jedného dňa objaví Emilia. Bruno z domu oproti je svedkom jej príchodu, ako by bol človek svedkom invázie. Žena má cudzí prízvuk a hromadu batožiny, ale čo robí tam hore, ďaleko od zvyšku sveta? Keď sa konečne stretnú, každý so svojou vlastnou osamelosťou, Bruno vycíti priepasť podobnú tej svojej. Ale ona skrýva tajomstvo. Zlo, za ktoré pykala, ale ktoré sa nedá napraviť. Sassaia je ich únikovým miestom, jediným riešením, ako sa skryť pred budúcnosťou, v ktorú obaja prestali veriť. Budúcnosť však prichádza a riadi sa vlastnými zákonmi. Či už sme vinní, alebo nevinní, obeť alebo kat, čas plynie a odhaľuje, akí sme všetci nekonečne krehkí, osudovo ľudskí. S láskou, akú vedia svojim postavám venovať len veľkí autori a autorky, napísala Silvia Avallone svoj zatiaľ najzrelší román, príbeh o odsúdení a spáse, ktorý skúma najtemnejšie a najhlbšie trhliny duše, aby ich naplnil súcitom, životom a svetlom.