Inaque.sk strana 3 z 24

Anna a Max, trinásťroční občania Východného Nemecka, vyrazia na cestu. Rozhodnú sa utiecť z detstva, zo systému, ktorému neveria, od rodičov, ktorí sa s nimi nerozprávajú. Stopujú ošarpanými, sivými a spustnutými krajinami východného bloku, aby sa dostali k Čiernemu moru, po ktorom chcú na tureckej lodi preplávať na druhú stranu železnej opony. Podarí sa im pritom oklamať obchodníkov s deťmi, uniknúť rumunskej polícii, a zažijú aj prvú lásku, žiarlivosť a krehké záblesky šťastia. Piaty román Sibylle Berg je rozprávkou i románom dozrievania, satirou i nežným ľúbostným príbehom, kritikou komunistického režimu i bláznivou road-movie. Zo striedajúcej sa perspektívy Anny a Maxa sledujeme romanticko-utopický príbeh, v ktorom však autorka známa skeptickým pohľadom na svet nešetrí ani na vtipných a drsne výstižných komentároch. Sibylle Berg sa narodila vo Weimare a žije v Zürichu. Doposiaľ uverejnila dvanásť kníh: Niekoľko ľudí hľadá šťastie a nasmeje sa k smrti, Sex II, Amerika, Zlato, Nepríjemné má prednosť – pánske príbehy, Koniec dobrý, Ozaj, a už som ti rozprávala... Rozprávka pre každého, Cesta, Muž spí, Vďaka za život, Ako to len môžem všetko vydržať?, Deň, keď moja žena našla muža. Divadelné hry Sibylle Berg Helgin život, Pes, muž, žena, Pozri, zapadá slnko a iné uvádzajú divadlá vo viacerých krajinách. Sibylle Berg pravidelne prispieva stĺpčekmi a článkami do nemeckých novín a časopisov.

Teraz stojím tvárou v tvár smrti, ale ešte som neskončil so životom. V štvorici esejí, ktoré britský neurológ Oliver Sacks napísal dva roky pred svojou smrťou sa venuje témam starnutia, pominuteľnosti a zázraku, ktorým je ľudský život. Poeticky sa vracia do detstva, obzerá sa za životom a takmer storočím, ktoré prežil, vďačný za život, priateľstvá, sklamania aj úspechy. Oliver Sacks sa narodil v roku 1933 v Londýne a študoval na Queen’s College v Oxforde. Medicínske vzdelanie ukončil v nemocnici Mount Zion v San Franciscu a na Kalifornskej univerzite v Los Angeles a presťahoval sa do New Yorku, kde čoskoro stretol pacientov, o ktorých napísal knihu Čas prebúdzania. Doktor Sacks viac ako päťdesiat rokov pracoval ako neurológ a napísal množstvo kníh, napríklad Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, Antropologička na Marse či Halucinácie o zvláštnych neurologických poruchách a ochoreniach svojich pacientov. Denník New York Times ho označil za „básnika medicíny“ a počas svojho života dostal množstvo cien a uznaní napríklad od Guggenheimovej nadácie, Národnej nadácie pre vedu, Americkej akadémie pre umenie a literatúru a Kráľovskej lekárskej fakulty. Krátko pred jeho smrťou v auguste 2015 vyšli jeho memoáre On the Move.

Zima v monarchistickej Viedni v roku 1902 je neobyčajne krutá. No nekonvenčného detektíva Rheinhardta nevydesí tak mrazivé počasie, ako nezvyčajne brutálne vraždy, ktorých sa zrejme dopustil sériový vraho. Čo má s nimi spoločné Mozartova Čarovná flauta? A tajné konšpiračné spolky? Pomôže detektívovi v pátraní jeho blízky priateľ, Freudov žiak, lekár Max Liebermann? Napätie pri horúčkovitom pátraní sprevádzajú Maxove pochybnosti o citoch k snúbenici Kláre a k jednej z prvých medičiek na fakulte rakúskej monarchie, Angličanke Amelii Lydgateovej. Objavia sa s novými prípadmi aj nové ženy? Príbeh sa začína zdanlivo nezmyselným zabitím veľkej anakondy vo viedenskej zoologickej záhrade. Z prvých indícií je však zrejmé, že nejde o dielo vandala, ani riaditeľovho neprajníka či urazeného zamestnanca. Všetko naznačuje, že ide o rituálnu vraždu, ktorá má byť prelúdiom k ďalším násilným činom. Keď sa detektív Oskar Rheinhardt ocitne zoči-voči brutálne zavraždeným štyrom ženám pochybnej povesti v nevestinci v centre mesta, nevyvádza ho z miery ani tak krvilačnosť neznámeho páchateľa či páchateľov, ako zvrátene sofistikované prevedenie týchto vrážd. Zločinec alebo zločinci chcú cez vraždy poslať nejaký odkaz svetu. Pútavo a dômyselne napísaný napínavý príbeh, ktorému nechýbajú ani pasáže plné humoru a poučenia nás zavedie do sveta hlavného mesta zanikajúcej rakúskej monarchie. Komparzom ale aj protagonistom sú znamenité zákusky, káva a alkoholické nápoje v typických cukrárňach a kaviarňach v meste, kde sa miešajú národy strednej Európy, tajné spolky, ľudské predsudky a ideály, idealisti, pragmatici, fanatici a tí, ktorí sa za žiadnych okolností nevzdávajú zdravého rozumu.

„Nepoznám nikoho, kto by poviedky Lucie Berlin nechcel čítať.“ ? Stephen Emerson Príbehy, ktoré rozpráva Lucia Berlin, sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile, ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti. V Manuáli pre upratovačky sa čitatelia a čitateľky stretávajú so starými Indiánmi, narkomafiánmi, kráľovnami krásy či svojskými lekármi, ktorým sa trasú ruky, ale predovšetkým s rozprávačkou – so ženou, ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti. Lucia Berlin právom stojí vedľa Alice Munroovej, Raymonda Carvera či A. P. Čechova. Lucia Berlin písala sporadicky poviedky od 60. rokov. Jej príbehy sú inšpirované detstvom, ktoré strávila v rôznych baníckych mestách na americkom Stredozápade; úžasnými rokmi, čo prežila v čilskom Santiagu; tromi manželstvami; celoživotným problémom s alkoholizmom a rôznymi povolaniami, ktorým sa venovala, aby dokázala uživiť svojich štyroch synov. V 90. rokoch začala učiť na univerzite. V roku 2004 umrela v kalifornskom meste Marina del Rey. „V zbierke poviedok Manuál pre upratovačky máme možnosť spoznať významnú, hoci počas svojho života prehliadanú, americkú autorku. Príbehy Lucie Berlin nás nútia zamyslieť sa nad všetkými možnosťami v živote. Jej poviedky idú hlboko, na dreň a na dno miest, nálad a myslí.“ ? Dwight Garner, New York Times „Zbierka poviedok Manuál pre upratovačky od Lucie Berlin je zázrakom rozprávačskej úspornosti, ktorá dokazuje génia tejto prehliadanej autorky, ako aj jej životnú skúsenosť a náhle záblesky pochopenia.“ ?Lisa Shea, Elle „Poviedky Lucie Berlin by sa mali ceniť nielen za literárne kvality, ale aj ako testament jedinečného životného obdobia pre ženy (najmä belošky) v Severnej Amerike. Jej texty sú spolu s poviedkami Alice Munro a Mavis Gallant a románmi Mary McCarthy a Joan Chase záznamom radikálne odlišných cieľov a životných skúseností generácií žien v dvadsiatom storočí. Ale Lucia Berlin píše aj o spoločenských triedach v Spojených štátoch a Mexiku či Čile vlastnou poetikou, ktorú nemám ku komu prirovnať.“ ? Lucia Cowles, Bookslut „Poviedky Lucie Berlin... preskakujú zo svetla do tmy tak nebadane a náhle, že niektoré pocity nestihnú ani vyprchať a už ich striedajú úplne iné... Výsledkom je celý svet v celej svojej rozmanitosti a ľudskej skúsenosti. Lucia Berlin si zaslúži stáť vedľa Alice Munroovej, Raymonda Carvera a Antona Čechova. Jej písanie má dokonalé tempo, štruktúru, dialógy, opisy a všetko potrebné na vykreslenie živých postáv.“ ? Nick Romeo, Boston Globe „Príbehmi odohrávajúcimi sa v nemocniciach, na odvykacích liečbach, v domovoch pre seniorov a vo väzeniach sa prepletá samota a hanba, ale napriek týmto ponurým miestam je pre písanie Lucie Berlin typická chuť žiť, smiať sa, milovať... Štýl Lucie Berlin je priamy, zo stránok sa dotýka čitateľa. Niekedy môže mať pocit, že číta listy od priateľky, keď narazí na poznámky ako ,Viem, že všetko romantizujem` alebo ,Dosť preháňam a niekedy sa mi mieša fikcia s realitou, ale nikdy neklamem`. Ale tento takmer konverzačný štýl podčiarkujú brutálne jednoduché vety, prudké zvraty, ktoré čitateľovi pripomenú, že číta starostlivo napísané poviedky.“ ? Catherine O`Flynn, Guardian „Niektorí poviedkari – Čechov, Alice Munro, William Trevor – k vám jemne pristúpia, nežne vás poklepkajú po pleci: Poď, šepkajú, posaď sa, počúvaj, čo hovorím. Lucia Berlin vás otočí a zhodí na zem. Budete ma počúvať, nech sa deje čokoľvek, kričia jej príbehy. Ale prečo...? Pretože v jej poviedkach existujú druhé šance. Čitateľ má možnosť zoznámiť sa s útržkami zo života, požutými a vypľutými ako tabak, trpkými a silnými.“ ? Ruth Franklin, New York Times Book Review „Lucia Berlin je možno najzaujímavejší človek, ktorého ste nikdy nestretli... Život a dlhý boj s alkoholizmom jej bránili v pravidelnom publikovaní, ale v tejto zbierke je takmer tridsať autobiografických príbehov, ktoré sa čítajú ako jeden dlhý,

„Pretože ten, kto má prísť, príde. Inak by láska bola len narýchlo vypitým pohárom vody.“ V malej dedinke pri Bielom mori, na severe Sovietskeho zväzu, Vera aj po tridsiatich rokoch ešte stále čaká na muža, ktorého miluje a ktorý v roku 1945 odišiel na front. Rozprávač tohto príbehu, mladý, dvadsaťšesťročný spisovateľ, na jeseň roku 1975 príde z Leningradu do vzdialenej oblasti Archangeľska s úlohou napísať reportáž o miestnych zvykoch a tradíciách; reportáž, ktorú chce obrátiť na antisovietsku satiru. Po týždňoch strávených na severe sa mu však čoraz ťažšie pozerá so sarkazmom na z veľkej časti opustené a chudobné dediny. Navyše ho čoraz viac priťahuje Vera, jej tajomstvo a nežná krása. Prostredníctvom lyricky opísanej krásy Archangeľskej oblasti Andrei Makine rozpráva večný príbeh o ľudskom srdci a jeho schopnosti vášnivo a nesebecky milovať a zbabelo zrádzať. Andrei Makine sa narodil v Krasnojarsku na Sibíri. Ako tridsaťročný emigroval do Francúzska, kde po počiatočnom pretĺkaní sa a existenčných ťažkostiach triumfoval ako spisovateľ. Jeho román Francúzsky testament (1995) získal prestížnu Gouncourtovu cenu a odvtedy je jeho písanie porovnávané s majstrovstvom Marcela Prousta a Milana Kunderu.V slovenčine vyšiel jeho román Kniha krátkych lások, čo trvajú večne. Román Žena, ktorá čakala je najlepšie čítať neskoro večer alebo skoro ráno, keď všetko stíchne. Nie preto, že by bol náročný, práve naopak, štýl je jednoduchý, priamy bez umelých okrás a ozdôb. Jazyk je krištáľovo čistý a obrúsený; opisy emócií a nálad sú také priliehavé, že cítite priestor, v ktorom sa udiali. Príbeh mladého sklamaného dvadsaťšesťročného umelca, ktorý príde do zamrznutej dedinky na severe Sovietskeho zväzu je jednoduchý. V období apatie ho upúta žena, ktorá celý život obetovala čakaniu na muža, ktorého miluje, muža, čo sa nevrátil z jednej z posledných bitiek druhej svetovej vojny. Mladý muž s ňou trávi čas a premýšľa o živote, láske, strate, sebectve a nesebeckosti.

Neapolská sága 3 V tretej časti Neapolskej ságy sa z dievčat Eleny a Lily stávajú ženy. Lila, ktorá sa v šestnástich vydala, má malého syna, opustila manžela a výhody, ktoré jej prinášalo manželstvo, a pracuje ako robotníčka vo fabrike. Elena odišla zo štvrte, skončila vysokú školu a vydala úspešný román. Otvorili sa jej dvere do sveta vzdelaných ľudí. Obe ženy sa snažia prebúrať múry väzenia, ktorým je život v biede, nevedomosti a podriadení sa. Plávajú v mori príležitostí, ktoré priniesli sedemdesiate roky. A predsa ich stále spája silné puto, ktoré nemôžu preťať žiadne vonkajšie okolnosti. „Vzťahy medzi ženami sa neriadia takými pevnými pravidlami ako priateľstvá mužov. Chcela som prerozprávať, ako celoživotné priateľstvo dvoch žien dokáže uniesť a prežiť dobré a zlé pocity, závislosť a emancipáciu, vzájomnú podporu a zradu.“ – Elena Ferrante Od vydania románu Geniálna priateľka, prvého dielu tzv. Neapolskej ságy, získala Elena Ferrante povesť jednej z najstrhujúcejších, najvnímavejších a najelegantnejších súčasných rozprávačiek. Obľúbili si ju spisovateľky ako Jhumpa Lahiri, Elizabeth Strout, Claire Messud, ako aj kritici a kritičky. Ale nepochybne najväčší úspech zožala u čitateľov a čitateliek, ktorí v jej knihách našli príbehy o ľudských vzťahoch, láske, rodine a priateľstve. Elena Ferrante s realistickou presnosťou opisuje život v Taliansku na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, študentské protesty a vznik odborových hnutí, a tak do jednoliateho celku spája premýšľanie a ideály mladých ľudí snívajúcich o lepšej spoločnosti s každodennou realitou obyčajných pracujúcich, polovičných mafiánov a ľudí, ktorí zbohatli ešte počas druhej svetovej vojny prostredníctvom kolaborácie s fašistickou diktatúrou. V tomto období si Elena s Lilou volia cestu životom, sú slobodnejšie a nezávislejšie od prísnej hierarchie neapolskej štvrte, v ktorej vyrastali, ale zároveň ich táto základná skúsenosť ovplyvňuje viac, ako sú ochotné pripustiť.

Louise je skúsená horolezkyňa, Ludovic je statný mladý muž. Opustia svoje parížske zamestnania a vydajú sa na cestu okolo sveta. Zastavia sa na nádhernom ostrove medzi Patagóniou a Hornským mysom. Divoká príroda, zasnežené vrcholky hôr, ľadovcové krátery, jazerá bez vody sa však zmenia na nočnú moru. Zamilovaný muž a žena sú zrazu úplne sami. Ich novými spoločníkmi sa stávajú tučniaky, uškatce, tulene a potkany. Ako bojovať s hladom a vyčerpaním? A ak prežijú, budú schopní vrátiť sa medzi ľudí? Ako im opíšu neopísateľné? Román Náhle, sami je strhujúcim príbehom dvoch Robinsonov, príbehom o tom, čo z nás uprostred neľútostnej prírody robí ľudí.