Inaque.sk strana 2 z 31

FRANCÚZSKY ROMÁN, KTORÝ SI PODMANIL SVET Cesta ku kráse a životu cez 52 majstrovských diel Päťdesiatdva týždňov – toľko času má Mona na to, aby objavila všetku krásu sveta. Toľko času si určil jej starý otec, vzdelaný a trochu výstredný muž, aby ju každú stredu po škole zasväcoval do tajomstiev umenia, skôr než Mona možno navždy stratí zrak. Spolu navštevujú Louvre, Orsay aj Beaubourg. Žasnú, dojímavo sa pýtajú a nechajú sa unášať podmanivým svetom obrazov a sôch. Vďaka pohľadom Botticelliho, Vermeera, Goyu, Courbeta, Camille Claudelovej, Fridy Kahlo či Basquiata Mona objavuje silu umenia a s ňou dar, pochybnosť, melanchóliu i vzdor, vzácny poklad, ktorý jej starý otec túži navždy zapísať do srdca. Všetkých 52 majstrovských diel nájdete na vnútornej strane rozkladacieho prebalu. Veľký iniciačný román o umení a živote, príbeh puta medzi dievčatkom a jeho starým otcom. Kniha Monine oči zožala mimoriadny úspech. Bola preložená do viac ako dvadsiatich jazykov ešte pred vydaním vo Francúzsku a stala sa medzinárodným fenoménom.

„Nevracaj sa. Reči o koreňoch nie sú nič iné než spôsob, ako ťa pribiť k zemi – a potom, na minulosti, dome, predmetoch, spomienkach nezáleží. Zapáľ veľký požiar a vezmi si oheň. Nepoviem ti dovidenia, miláčik, poviem ti zbohom. Postrčím ťa z útesu, pustím lano a budem sa dívať, ako plávaš. Láska moja, nerob kompromisy so slobodou, nedôveruj teplu vlastného domova.“ Tri ženy. Tri generácie. Jedna neúnavná túžba po slobode. Mia a Ines, tretia generácia rodiny Belhajovcov, prichádzajú na svet v osemdesiatych rokoch. Rovnako ako ich stará mama Mathilde, ich matka Aicha či teta Selma, aj ony túžia po slobode, no každá iným spôsobom: v exile, v samote, v zápase so svetom. Musia si vybojovať priestor pre seba, naučiť sa čítať nové pravidlá, prekračovať hranice medzi kultúrami a postaviť sa čelom k predsudkom, tichému vylúčeniu aj otvorenému rasizmu. V románe Vzal by som si oheň Leila Slimani veľkolepo uzatvára trilógiu Krajina iných, rodinnú ságu napísanú s výnimočnou citlivosťou a silou. Krajina iných je trojdielna freska o tom, čo znamená patriť – k rodine, krajine, sebe samej.

„Ale Mathilde sa nevzdala. Zmietla jeho odmietnutia zo stola. Rok čo rok sa k téme vracala. Každé leto, keď zafúkal chergui a spaľujúce horúčavy jej išli na nervy, znovu vyrukovala s nápadom na bazén, ktorý v ňom vzbudzoval odpor. Myslela si, že to nikdy nepochopí, on, ktorý nevedel plávať a bál sa vody. Zjemnela, štebotala, prosíkala ho. Nevnímala ako hanbu, že by ukázali, čo dosiahli. Nikomu tým neubližovali. Mali predsa právo užívať si život po tom všetkom, čomu obetovali svoje najkrajšie roky, najprv vojne a potom statku. Chcela bazén. Chcela ho ako náhradu za všetky obete, za samotu, za premrhanú mladosť.“ Píše sa rok 1968. Amin premenil neúrodné pole na prosperujúce hospodárstvo a stal sa súčasťou novej buržoázie, ktorá verí v pokrok, oslavuje život a s nádejou hľadí do budúcnosti. No krajina, ktorá si len nedávno vydobyla slobodu, ešte stále hľadá samu seba – rozpoltená medzi tradíciou a modernitou, medzi povrchnou ilúziou Západu a nevyrieknutou hanbou minulosti. Na tomto nestabilnom pozadí vyrastá nová generácia, ktorá sa odmieta prispôsobiť. Deti tých, ktorí bojovali o nezávislosť, sa samy musia rozhodnúť, akú cenu sú ochotné zaplatiť za slobodu, telom aj dušou. Román Dívajte sa, ako tancujeme pokračuje v pútavej rodinnej ságe, ktorú Leila Slimani začala románom Krajina iných – Vojna, vojna, vojna s rovnakou emocionálnou hĺbkou, nezabudnuteľnými postavami a nekompromisným pohľadom na spoločnosť, ktorá sa mení, no nie vždy vyvíja.

„Ale Mathilde sa nevzdala. Zmietla jeho odmietnutia zo stola. Rok čo rok sa k téme vracala. Každé leto, keď zafúkal chergui a spaľujúce horúčavy jej išli na nervy, znovu vyrukovala s nápadom na bazén, ktorý v ňom vzbudzoval odpor. Myslela si, že to nikdy nepochopí, on, ktorý nevedel plávať a bál sa vody. Zjemnela, štebotala, prosíkala ho. Nevnímala ako hanbu, že by ukázali, čo dosiahli. Nikomu tým neubližovali. Mali predsa právo užívať si život po tom všetkom, čomu obetovali svoje najkrajšie roky, najprv vojne a potom statku. Chcela bazén. Chcela ho ako náhradu za všetky obete, za samotu, za premrhanú mladosť.“ Píše sa rok 1968. Amin premenil neúrodné pole na prosperujúce hospodárstvo a stal sa súčasťou novej buržoázie, ktorá verí v pokrok, oslavuje život a s nádejou hľadí do budúcnosti. No krajina, ktorá si len nedávno vydobyla slobodu, ešte stále hľadá samu seba – rozpoltená medzi tradíciou a modernitou, medzi povrchnou ilúziou Západu a nevyrieknutou hanbou minulosti. Na tomto nestabilnom pozadí vyrastá nová generácia, ktorá sa odmieta prispôsobiť. Deti tých, ktorí bojovali o nezávislosť, sa samy musia rozhodnúť, akú cenu sú ochotné zaplatiť za slobodu, telom aj dušou. Román Dívajte sa, ako tancujeme pokračuje v pútavej rodinnej ságe, ktorú Leila Slimani začala románom Krajina iných – Vojna, vojna, vojna s rovnakou emocionálnou hĺbkou, nezabudnuteľnými postavami a nekompromisným pohľadom na spoločnosť, ktorá sa mení, no nie vždy vyvíja.

„Nevracaj sa. Reči o koreňoch nie sú nič iné než spôsob, ako ťa pribiť k zemi – a potom, na minulosti, dome, predmetoch, spomienkach nezáleží. Zapáľ veľký požiar a vezmi si oheň. Nepoviem ti dovidenia, miláčik, poviem ti zbohom. Postrčím ťa z útesu, pustím lano a budem sa dívať, ako plávaš. Láska moja, nerob kompromisy so slobodou, nedôveruj teplu vlastného domova.“ Tri ženy. Tri generácie. Jedna neúnavná túžba po slobode. Mia a Ines, tretia generácia rodiny Belhajovcov, prichádzajú na svet v osemdesiatych rokoch. Rovnako ako ich stará mama Mathilde, ich matka Aicha či teta Selma, aj ony túžia po slobode, no každá iným spôsobom: v exile, v samote, v zápase so svetom. Musia si vybojovať priestor pre seba, naučiť sa čítať nové pravidlá, prekračovať hranice medzi kultúrami a postaviť sa čelom k predsudkom, tichému vylúčeniu aj otvorenému rasizmu. V románe Vzal by som si oheň Leila Slimani veľkolepo uzatvára trilógiu Krajina iných, rodinnú ságu napísanú s výnimočnou citlivosťou a silou. Krajina iných je trojdielna freska o tom, čo znamená patriť – k rodine, krajine, sebe samej.

Pôsobivá trilógia jednej z najvýraznejších francúzskych autoriek súčasnosti zachytáva osud troch generácií rodiny Belhajovcov od 40. rokov 20. storočia až po začiatok 21. storočia. V prvom diele s názvom Vojna, vojna, vojna sledujeme mladú Francúzku Mathilde, ktorá po vojne odchádza so svojím marockým manželom Aminom budovať nový život na farme pri Meknese. V zápase s neúrodnou pôdou, tradíciami aj predsudkami sa odvíja dráma ženy, ktorá sa ocitla „v krajine iných“. Pokračovanie Dívajte sa, ako tancujeme prenáša príbeh do búrlivých šesťdesiatych rokov. Generácia detí – najmä Aicha a Selim – zápasí o vlastnú identitu, zmietajúc sa medzi túžbou po slobode a tlakom rodinných i spoločenských očakávaní. Maroko sa mení, ale rany minulosti sa nezahojili. Záverečný román Vzal by som si oheň predstavuje Miu a Ines, vnučky Mathilde a Amina. Vyrastajú v 80. a 90. rokoch medzi Rabatom a Parížom, vo svete poznačenom globalizáciou, násilím aj neustálym hľadaním seba samých. V ich príbehoch sa odráža krehkosť identity, moc túžby i ťarcha mlčania. Leila Slimani skladá veľkú rodinnú ságu – intímnu aj politickú, jemnú aj neúprosnú. Rozpráva o láske a odcudzení, o ženskom údele, o koloniálnej i postkoloniálnej skúsenosti. Jej trilógia je literárnym portrétom Maroka aj Európy, ale predovšetkým skúmaním človeka, ktorý sa nikdy necíti úplne doma. Krajina iných je príbeh o tom, ako sa dejiny vpisujú do tiel a pamätí a ako sa láska a sloboda musia vždy nanovo dobýjať.

Minulosť nikdy nezmizne úplne. Dedí sa, pretvára a ovplyvňuje aj tých, ktorí si ju nevybrali. Rodné Alžírsko bolo pre Naimu dlho len nezaujímavou kulisou. Zdá sa však, že vo francúzskej spoločnosti zmietanej otázkami identity všetko smeruje k jej pôvodu. Aké spojenie však môže mať s rodinnou históriou, ktorú jej nikto nikdy neodhalil? Jej starý otec Ali, ktorý žil v kabylských horách, zomrel skôr, ako sa ho mohla opýtať, prečo z neho história urobila harkiho. Jej stará mama by možno aj vedela odpovedať, ale nie v jazyku, ktorému by Naima rozumela. Ako priviesť krajinu späť z okraja mlčania? Alice Zeniter v oceňovanom románe majstrovsky spája veľkú históriu s intímnymi príbehmi jednotlivcov. Umenie strácať je pútavá a dojemná sága o identite, vyhnanstve a o tom, ako sa minulosť vkráda do prítomnosti.

„Nechcela som byť ničím iným než sebou. A svet si na to musel zvyknúť.“ Simone de Beauvoir vo svojich Pamätiach slušného dievčaťa zachytáva krehký proces premeny dievčaťa na mysliteľku, spisovateľku, ženu, ktorá si odmieta nechať nalinajkovať život. V kulisách Paríža – mesta škôl, salónov a samoty – sa odohráva príbeh o hľadaní vlastného hlasu. Z detskej izby plnej kníh cez školské lavice až po prednáškové sály Sorbonny de Beauvoir kráča s rozumom ostrým ako britva a citom, ktorý si ešte len formuje jazyk. Rebeluje voči tichej poslušnosti, voči role určovanej matkou, spoločnosťou, históriou. Namiesto manželstva a istoty si volí neistotu myslenia – a nachádza Sartrovu prítomnosť ako odpoveď na dlhoročné volanie. Pamäti slušného dievčaťa sú nielen kronikou dozrievania, ale aj nežnou a prenikavou ódou na slobodu – intelektuálnu, ženskú, ľudskú.

Minulosť nikdy nezmizne úplne. Dedí sa, pretvára a ovplyvňuje aj tých, ktorí si ju nevybrali. Rodné Alžírsko bolo pre Naimu dlho len nezaujímavou kulisou. Zdá sa však, že vo francúzskej spoločnosti zmietanej otázkami identity všetko smeruje k jej pôvodu. Aké spojenie však môže mať s rodinnou históriou, ktorú jej nikto nikdy neodhalil? Jej starý otec Ali, ktorý žil v kabylských horách, zomrel skôr, ako sa ho mohla opýtať, prečo z neho história urobila harkiho. Jej stará mama by možno aj vedela odpovedať, ale nie v jazyku, ktorému by Naima rozumela. Ako priviesť krajinu späť z okraja mlčania? Alice Zeniter v oceňovanom románe majstrovsky spája veľkú históriu s intímnymi príbehmi jednotlivcov. Umenie strácať je pútavá a dojemná sága o identite, vyhnanstve a o tom, ako sa minulosť vkráda do prítomnosti. Vydanie tejto knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

„Nechcela som byť ničím iným než sebou. A svet si na to musel zvyknúť.“ Simone de Beauvoir vo svojich Pamätiach slušného dievčaťa zachytáva krehký proces premeny dievčaťa na mysliteľku, spisovateľku, ženu, ktorá si odmieta nechať nalinajkovať život. V kulisách Paríža – mesta škôl, salónov a samoty – sa odohráva príbeh o hľadaní vlastného hlasu. Z detskej izby plnej kníh cez školské lavice až po prednáškové sály Sorbonny de Beauvoir kráča s rozumom ostrým ako britva a citom, ktorý si ešte len formuje jazyk. Rebeluje voči tichej poslušnosti, voči role určovanej matkou, spoločnosťou, históriou. Namiesto manželstva a istoty si volí neistotu myslenia – a nachádza Sartrovu prítomnosť ako odpoveď na dlhoročné volanie. Pamäti slušného dievčaťa sú nielen kronikou dozrievania, ale aj nežnou a prenikavou ódou na slobodu – intelektuálnu, ženskú, ľudskú.

Sága matiek, dcér a sestier – osud jednej rodiny ako zrkadlo celého storočia. Všetko sa začalo prapradedkom a jeho neodolateľnou čokoládou, ktorej konzumácia má údajne tragické následky. Vďaka receptu na jej prípravu sa do rodiny Džašiovcov dostáva kliatba, ktorá sa rovnako ako mlčanie dedí z generácie na generáciu. Román Ôsmy život (pre Brilku) sleduje osem výnimočných životov, v ich osudoch sa vynárajú ozveny hlasov predkov a aj neúprosná história 20. storočia s jeho vojnami, diktatúrami, snahami o samostatnosť a demokraciu, útekmi, vášňami, stratami, nádejami a túžbou nielen po slobode.

Sága matiek, dcér a sestier – osud jednej rodiny ako zrkadlo celého storočia. Všetko sa začalo prapradedkom a jeho neodolateľnou čokoládou, ktorej konzumácia má údajne tragické následky. Vďaka receptu na jej prípravu sa do rodiny Džašiovcov dostáva kliatba, ktorá sa rovnako ako mlčanie dedí z generácie na generáciu. Román Ôsmy život (pre Brilku) sleduje osem výnimočných životov, v ich osudoch sa vynárajú ozveny hlasov predkov a aj neúprosná história 20. storočia s jeho vojnami, diktatúrami, snahami o samostatnosť a demokraciu, útekmi, vášňami, stratami, nádejami a túžbou nielen po slobode.

V izbe plnej prítmia a spomienok sa žena opiera o palicu a dotýka sa sôch. Každá z nich nesie v sebe čosi z muža, ktorého milovala. Horal celý život rozorvaný medzi tichom hôr a hlukom sveta, medzi samotou a túžbou byť vypočutý jej zanechal svoje videnie sveta vyrezané do dreva. Z každej z nich vystupuje jeho vzdor i túžba vytrhnúť sa tieňom minulosti. Jeho hlas je zároveň výkrikom a modlitbou. Z románu Maura Coronu, ktorý nás naučil načúvať horám, sa vynára nová, nezvyčajne krehká, no o to mocnejšia línia – hlas bolesti a lásky premenený na tvar.

Všetci utekáme. Niekto pred hanbou, iný pred láskou. A niekto len tak – na Západ. Slávny herec Alexis Zagner zmizne tesne pred premiérou Dona Juana. Všetci ho hľadajú, no on sa rozhodne pre gesto: daruje svoju rolu žene, stiahne sa z verejného života a odíde. Kde? Do ticha, na kraj sveta. Aurore je vyčerpaná matka, ktorá po kolapse uteká s malým synom z Paríža do opusteného vidieckeho domu. Chce sa konečne prestať prepadávať do minulosti, podliehať únave a pochybnostiam. Dve bytosti na úteku, každá z iného dôvodu, sa stretnú v dome, kde niet signálu ani plánu. Ich spolunažívanie je bolestne trápne, občas nežné, často trýznivé. Ale možno práve ono im pomôže pochopiť, čo znamená začať znova. Western nie je žáner. Je to stav, v ktorom už nemáme čo stratiť. Strhujúci, poetický a kruto láskavý román o vyhorení, hanbe, zlyhaní a túžbe zmiznúť. A možno aj o nádeji.

Radostné aj tragické, viditeľné i skryté, rozchody, zlomy, odlúčenia udávajú rytmus nášho života. Ako ich zladiť s predstavou stabilnej identity? Odhaľujú mnohotvárnosť nášho bytia alebo nás čistia, vyprázdňujú, rozrušujú? Pre francúzsku filozofku Claire Marin sú rozchody rovnako dôležité ako spojenia. Lásky, straty, choroby, vnútorné a vonkajšie kataklizmy nás vytrhávajú zo známych koľají, otvárajú trhliny a kladú otázku: Čo všetko musíme stratiť, aby sme mohli znovu žiť? Sú rozchody len katastrofou alebo aj šancou? Claire Main píše o tejto každodennej a zároveň výsostne filozofickej skúsenosti citlivo a presne. Píše o tom, ako sa rozpadať, a pritom zostať. Alebo začať odznova.

Radostné aj tragické, viditeľné i skryté, rozchody, zlomy, odlúčenia udávajú rytmus nášho života. Ako ich zladiť s predstavou stabilnej identity? Odhaľujú mnohotvárnosť nášho bytia alebo nás čistia, vyprázdňujú, rozrušujú? Pre francúzsku filozofku Claire Marin sú rozchody rovnako dôležité ako spojenia. Lásky, straty, choroby, vnútorné a vonkajšie kataklizmy nás vytrhávajú zo známych koľají, otvárajú trhliny a kladú otázku: Čo všetko musíme stratiť, aby sme mohli znovu žiť? Sú rozchody len katastrofou alebo aj šancou? Claire Main píše o tejto každodennej a zároveň výsostne filozofickej skúsenosti citlivo a presne. Píše o tom, ako sa rozpadať, a pritom zostať. Alebo začať odznova.