Inaque.sk strana 24 z 24

Pocit hanby, že vlastním telo, sa ma zmocnil v jarné popoludnie. Vnikol do slnečného lúča, prekĺzol cez tričko, zasiahol miesto uprostred hrudníka a navždy prilipol ku kožnému tkanivu. Na začiatku knihy má Erica päť rokov a frajera, ktorého si nevybrala a ktorý jej na ihrisku materskej školy vkĺzne rukou pod tričko. Vtedy zistí, že telo môže byť zdrojom hanby, a od tej chvíle ho pozoruje, uvedomuje si, že ako jediné zachytáva malé aj veľké udalosti našich životov. Erica sa snaží uniknúť túžbe, ktorá do jej života prichádza v rozhovoroch s kamarátkami, na rande či večierkoch, kde je hranica medzi potešením a bolesťou veľmi tenká. Zbiera obrázky svätcov, číta životopisy mučeníc, no čím viac sa z tela snaží uniknúť, tým viac je prítomné. Ženské telo je profánnou púťou dievčaťa, ktoré prechádza etapami dospievania a zmieta sa v paradoxoch túžby, bolesti a rozkoše. Veronica Pacini vyštudovala antropológiu na Bolonskej univerzite a etnografiu a sociálnu antropológiu na EHESS v Paríži. Poviedky a básne publikuje v časopisoch a antológiách.

Zadie Smith sa stala jednou z najikonickejších, kritikmi najuznávanejších a najpopulárnejších spisovateliek svojej generácie. Vo svojej prvej zbierke poviedok spája svoj pozorovací talent a nenapodobiteľný hlas, aby vyťažila z krehkej a zložitej skúsenosti života v modernom svete. Vzrušujúco sa pohybuje naprieč žánrami a perspektívami – od historických cez živo aktuálne až po rafinovane dystopické. Grand Union je zbierkou poviedok o čase a mieste, identite a znovuzrodení, o dedičstve minulosti, ktoré prenasleduje našu súčasnosť, a o podivnej budúcnosti, ktorej kráčame v ústrety. Nič nie je vylúčené a všetko, čo Zadie Smith zachytáva, pôsobí sviežo a aktuálne. Zadie Smith je jedna z najtalentovanejších súčasných britských spisovateliek, napísala romány Biele zuby, O kráse, Zberateľ autogramov, Severozápad a Swing Time. V slovenčine vyšla tiež jej zbierka esejí Voľnosť a na vydanie sa pripravuje aj najnovší román Podvod.

Jazyk zachádza tam, kde bolí zub, a boľavý zub je vždy ten istý. Jediná možná revolúcia je prestať nad tým plakať. Veronica Raimo prekračuje vo svojej knihe nové hranice. Rozpráva o sexe, o putách, o stratách, o dospievaní a svojím vtipným, zžieravým, rozčarovaným hlasom vytvára konečne úprimný a slobodný portrét mladej ženy dneška. Naša hrdinka Vero, narodená v rodine so všadeprítomnou matkou, ktorá sa venuje vlastným úzkostiam, s otcom ovládaným hygienickými a architektonickými posadnutosťami a predčasne vyspelým geniálnym bratom, ktorý je stredobodom pozornosti, sa utápa v nude svojho detstva. Vero, ktorá sa zo stiesneného bytu pozerá cez malé okná, sa pravidelne pokúša utiecť, ale nedokáže uniknúť matkiným neúprosným stopovacím metódam a majstrovským výčitkám svedomia. Každý jej výlet mimo rímskeho bytu sa končí bezduchým návratom domov. Niet divu, že sa z nej stane spisovateľka – a klamárka – vymýšľajúca príbehy v snahe zachrániť si zdravý rozum. Vero je nesmierne bystrá a vyžíva sa vo vlastných zákerných intrigách. Ako nás sprevádza svojimi neúspešnými pokusmi o emancipáciu, objavovaním sexu a napokon aj kontroverzným vzťahom k realite, oživuje Rím od 80. rokov až po začiatok 21. storočia. S nepokojnou inteligenciou a skrytou nežnosťou opisuje, akou neistou je cesta k sebe samej.