Inaque.sk strana 30 z 31

Ilona Švihlíková uvažuje o soudobé globální krizové kapitalistické realitě jako o skutečně přelomové době, kdy se nebývale vyhrocují nerovnoměrnosti, asymetrie i nespravedlnosti. Autorka pokračuje v kritickém náhledu překonávajícím omezené mantinely mainstreamové ekonomické i politické vědy, a to s využitím systémového přístupu a teorie chaosu. Mnohostranné vlivy globalizace na krize (nejen) ekonomické mapovala její úspěšná publikace Globalizace & krize. Kniha Přelom předkládá další argumenty i náměty k přemýšlení ohledně podstaty a fungování systému neoliberálního kapitalismu a jeho zostřujících se globálních rozporů. Bude pokračovat naplňování „Černého scénáře“, nebo se vývoj obrátí směrem k vizi „Velké transformace“? Kniha čtivá, fundovaná, přemýšlivá, potřebná, ale i provokativní. doc. Ing. Pavel Sirůček, Ph.D. Vysoká škola ekonomická v Praze a Centrum strategických a teoretických studií Málokdo je dnes ochoten zpochybnit fakt, že žijeme ve vysoce dynamickém a nestabilním světě. Zkušenost několika posledních let a desetiletí ukazuje, že tradiční recepty a přístupy selhávají, neboť nevedou k očekávané stabilitě. Je stále zjevnější, že potřebujeme nové přístupy, které by lépe odrážely komplikovanost existujícího světa. Tato kniha je pokusem nově pohlednout na problémy, ukázat jejich možnou logiku a řešení. Přestože nemusíme souhlasit se všemi závěry či s hodnoceními jednotlivých idálostí, jak je předkládá autorka, kniha je nesporně inspirující a otvírá prostor pro další diskuzi. doc. Prorok

Ve svých temně laděných, absurdních povídkách hledá slovenský prozaik a loňský finalista ceny Anasoft litera Ondrej Štefánik (nar. 1978) s postmoderní vervou smysl života, který mu s postmoderní obratností také uniká. Čtenáři je umožněno takříkajíc pod drobnohledem sledovat marnou snahu svérázných postav o nalezení východiska z vlastní existenciální krize či „zlomového okamžiku“ jejich života. Autor postupně zkoumá možné únikové východy: altruismus, náboženství, profesní úspěch, lásku, radikální „proměnu“… Jak ovšem s typickým černým humorem nakonec konstatuje povídka, jejíž jméno nese celá kniha, pochybností a bolesti se nelze zbavit, aniž bychom současně přišli také o vlastní lidskost. Smysl pro pointu, ironický nadhled a autorovo tragikomické pojetí existence činí z jeho povídek velmi zábavné, nikoli však povrchní čtení.

Ve svých temně laděných, absurdních povídkách hledá slovenský prozaik a loňský finalista ceny Anasoft litera Ondrej Štefánik (nar. 1978) s postmoderní vervou smysl života, který mu s postmoderní obratností také uniká. Čtenáři je umožněno takříkajíc pod drobnohledem sledovat marnou snahu svérázných postav o nalezení východiska z vlastní existenciální krize či „zlomového okamžiku“ jejich života. Autor postupně zkoumá možné únikové východy: altruismus, náboženství, profesní úspěch, lásku, radikální „proměnu“… Jak ovšem s typickým černým humorem nakonec konstatuje povídka, jejíž jméno nese celá kniha, pochybností a bolesti se nelze zbavit, aniž bychom současně přišli také o vlastní lidskost. Smysl pro pointu, ironický nadhled a autorovo tragikomické pojetí existence činí z jeho povídek velmi zábavné, nikoli však povrchní čtení.

V Knihe krátkych lások, čo trvajú večne sa spája osem príbehov. Portrétov dievčat a žien, ktoré zanechali v živote rozprávača hlbokú stopu. Bezmenný muž vyrástol v sovietskom sirotinci a svoje krátke lásky, často jednostranné a platonické, opisuje jednoducho a výstižne. Hoci sa geograficky stále nachádza na území Sovietskeho zväzu, poeticky a myšlienkovo je vzdialený od ľudí, ktorí režim podporujú, ako aj od disidentov, ktorí obetovali svoj život boju proti nemu. V škole ho učili, že keď sa komunistický ideál naplní, nikto nebude mať nedostatok a medzi ľuďmi zavládne láska. O niekoľko desiatok rokov neskôr, keď sa z rozprávača nestáva ani komunista, ani disident, si uvedomuje, že láska v jeho krajine vždy bola – je to jeho láska k prirodzenej kráse jeho krajiny a k obyčajným ľuďom s neobyčajnými životnými príbehmi. Andrei Makine sa téme lásky – nájdenej, zažitej a stratenej, venuje vo všetkých svojich románoch, v prípade Knihy krátkych lások, čo trvajú večne je však láska tým najdôležitejším. ANDREI MAKINE sa narodil na Sibíri, kde ho vychovala francúzska babička. Ako tridsaťročný emigroval do Francúzska, kde po počiatočnom pretĺkaní sa a existenčných ťažkostiach, triumfoval ako spisovateľ. Jeho román FRANCÚZSKY TESTAMENT (1995) získal prestížnu Gouncortovu cenu a odvtedy jeho písanie, porovnávané s majstrovstom Marcela Prousta a Milana Kunderu, získava nielen uznanie kritiky, ale aj široký čitateľský ohlas.

V Knihe krátkych lások, čo trvajú večne sa spája osem príbehov. Portrétov dievčat a žien, ktoré zanechali v živote rozprávača hlbokú stopu. Bezmenný muž vyrástol v sovietskom sirotinci a svoje krátke lásky, často jednostranné a platonické, opisuje jednoducho a výstižne. Hoci sa geograficky stále nachádza na území Sovietskeho zväzu, poeticky a myšlienkovo je vzdialený od ľudí, ktorí režim podporujú, ako aj od disidentov, ktorí obetovali svoj život boju proti nemu. V škole ho učili, že keď sa komunistický ideál naplní, nikto nebude mať nedostatok a medzi ľuďmi zavládne láska. O niekoľko desiatok rokov neskôr, keď sa z rozprávača nestáva ani komunista, ani disident, si uvedomuje, že láska v jeho krajine vždy bola – je to jeho láska k prirodzenej kráse jeho krajiny a k obyčajným ľuďom s neobyčajnými životnými príbehmi. Andrei Makine sa téme lásky – nájdenej, zažitej a stratenej, venuje vo všetkých svojich románoch, v prípade Knihy krátkych lások, čo trvajú večne je však láska tým najdôležitejším. ANDREI MAKINE sa narodil na Sibíri, kde ho vychovala francúzska babička. Ako tridsaťročný emigroval do Francúzska, kde po počiatočnom pretĺkaní sa a existenčných ťažkostiach, triumfoval ako spisovateľ. Jeho román FRANCÚZSKY TESTAMENT (1995) získal prestížnu Gouncortovu cenu a odvtedy jeho písanie, porovnávané s majstrovstom Marcela Prousta a Milana Kunderu, získava nielen uznanie kritiky, ale aj široký čitateľský ohlas.

Stalo sa vám, že ste videli niečo, čo tam v skutočnosti nebolo? Počuli, ako niekto volá vaše meno v prázdnom dome? Cítili, že vás niečo alebo niekto sleduje, a keď ste sa otočili, nikto tam nebol? Halucinácie nepatria len do sveta bláznov. Oveľa častejšie sa spájajú so zmyslovou depriváciou, intoxikáciou, chorobou alebo úrazom. Ľudia trpiaci migrénami často vidia malinké postavy v mihotajúcom sa svetle. Ľudia, ktorí strácajú zrak, sa paradoxne môžu ocitnúť vo svete nádherných vizuálnych halucinácií. Halucinácie môže vyvolať horúčka, či dokonca stav mysle pri prebúdzaní sa alebo zaspávaní. Na pomedzí sna a reality mŕtvi navštevujú svojich blízkych a dávajú im šancu rozprávať sa s nimi, spomínať. V knihe s názvom HALUCINÁCIE doktor Sacks elegantne, zvedavo a empaticky spája príbehy svojich pacientov s vlastnými zážitkami, aby čitateľom ukázal, čo nám halucinácie môžu povedať o organizácii a štruktúre mozgu, ako ovplyvnili kultúru, folklór a umenie akéhokoľvek národa a prečo sa v nás skrýva potenciál halucinácií, ktoré sú základnou súčasťou nášho bytia.

Stalo sa vám, že ste videli niečo, čo tam v skutočnosti nebolo? Počuli, ako niekto volá vaše meno v prázdnom dome? Cítili, že vás niečo alebo niekto sleduje, a keď ste sa otočili, nikto tam nebol? Halucinácie nepatria len do sveta bláznov. Oveľa častejšie sa spájajú so zmyslovou depriváciou, intoxikáciou, chorobou alebo úrazom. Ľudia trpiaci migrénami často vidia malinké postavy v mihotajúcom sa svetle. Ľudia, ktorí strácajú zrak, sa paradoxne môžu ocitnúť vo svete nádherných vizuálnych halucinácií. Halucinácie môže vyvolať horúčka, či dokonca stav mysle pri prebúdzaní sa alebo zaspávaní. Na pomedzí sna a reality mŕtvi navštevujú svojich blízkych a dávajú im šancu rozprávať sa s nimi, spomínať. V knihe s názvom HALUCINÁCIE doktor Sacks elegantne, zvedavo a empaticky spája príbehy svojich pacientov s vlastnými zážitkami, aby čitateľom ukázal, čo nám halucinácie môžu povedať o organizácii a štruktúre mozgu, ako ovplyvnili kultúru, folklór a umenie akéhokoľvek národa a prečo sa v nás skrýva potenciál halucinácií, ktoré sú základnou súčasťou nášho bytia.

Ak máte na hlave klobúk, získate nespornú prevahu nad tými, čo ho nemajú Tristan Bernard Román MITTERANDOV KLOBÚK je príbehom piatich ľudí, ktorí vďaka náhodnému stretnutiu s klobúkom francúzskej hlavy štátu menia svoj život. Všetko sa začína, keď sa prácou ubitý účtovník Daniel Mercier rozhodne povečerať v reštaurácii. K stolu vedľa sa posadí sám francúzsky prezident a nielen to. Hlava štátu tam nechá svoj klobúk so zlatými iniciálami všitými vo vnútri. Danielov život sa náhle zmení a rovnako sa zmení aj osud mladej spisovateľky, ktorá klobúk nájde vo vlaku, bývalého vynálezcu parfumov či zarytého konzervatívca. MITTERANDOV KLOBÚK je poctou osemdesiatym rokom, zázrakom, ktoré sa môžu diať a dejú denne, stačí aby sme na chvíľu spomalili, poobzerali sa okolo seba a možno našli talizman, ktorý nám prinesie šťastie. ANTOINE LAURAIN, scénarista, režisér a autor dokumentárnych filmov. Za román MITTERRANDOV KLOBÚK dostal cenu Prix Landerneau Découvertes, cenu čitateľov Prix Relay des Voyageurs.

„Výrečnejšie ako mlčanie, slobodnejšie ako vysielač a juvenilnejšie než justícia.“ Britský novinár Jon Ronson sa dobrovoľne vydáva na potulky s predstaviteľmi rôznych krajných politických názorov. Spoznáva pri tom nepraktických islamských fundamentalistov, prívržencov Ku-Klux-Klanu, ktorí sa s veľkým sebazaprením snažia nenadávať černochom, bojovníkov proti intergalaktickým jašterom, ktorí možno sú a možno nie sú antisemiti, presbyteriánskych kazateľov, ktorí pápeža vyhlasujú za Antikrista, i moderátorov rozhlasových „informačných vojen“, ktorí v dovolenkových výstrelkoch boháčov vidia zlovestné satanské rituály. Navzdory rozdielnym názorom, lepšie povedané nepriateľstvám na život a na smrť, napodiv všetci veria v to isté: že sa totiž niekde skrýva tajné miesto, z ktorého hŕstka vyvolených ovláda celý svet. V záujme objektivity sa teda Ronson pokúsi týchto tajných vládcov sveta vypátrať – a v istom zmysle sa mu to dokonca podarí… Autorove zážitky s extrémistami sú komické, bizarné, fascinujúce, ale zároveň vo svojej podstate desivé. Ukazujú totiž, ako ľahko možno na zrniečka pravdy nabaliť absurdnú vrstvu nezmyslov, ktoré však vedia ľuďom poskytnúť pocit, že pochopili utajené zákonitosti fungovania sveta. Vyžadujú za to len jediné: aby sa im verilo. JON RONSON je novinár a dokumentarista. Medzi jeho najznámejšie knihy patria The Psychopath Test či Out of the Ordinary: True Tales of Everyday Craziness. Je autorom knižnej predlohy k filmu Muži, čo čumia na kozy.

Mŕtvy básnik nepíše. Preto je dôležité zostať nažive. Zbierka esejí a článkov popredného súčasného francúzskeho básnika a prozaika Michela Houellebecqa ponúka autorov chladný, často zábavný, vždy prenikavý pohľad na aspekty modernity. Poslaním človeka je zostať nažive. Bez strachu z prázdna samoty či z hrozných právd, ktoré mu odhalí triezvy pohľad na svet. Texty tejto knižky vychádzali v deväťdesiatych rokoch a Houellebecq v nich píše o témach, ktoré v danom čase rezonovali vo Francúzsku a prestupujú aj do jeho prozaických textov. Houellebecq sa tu venuje architektúre, nemému filmu, hromadnému sťahovaniu nemeckých dôchodcov, ostrej kritike Jacquesa Préverta a iným fenoménom.

Do týchto siedmich paradoxných príbehov neurologických porúch a kreativity Oliver Sacks vložil nesmiernu empatiu a ľudskosť, vďaka ktorým sú jeho klinické poviedky oceňované na celom svete. Autor úspešnej knihy Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom čitateľovi otvára zvláštne svety svojich pacientov – umelca, ktorý stratil schopnosť rozoznávať a vidieť farby, chirurga, ktorý dokáže operovať napriek rôznych tikom a začínajúcemu Tourettovmu syndrómu a autistickej profesorky, ktorá má doktorát z prírodných vied, ale je taká fascinovaná komplikovaným svetom ľudských emócií, že sa cíti ako „antropologička na Marse“. Prostredníctvom príbehov týchto výnimočných ľudí, doktor Sacks skúma, ako cítime, vnímame a spomíname a pátra po tom, čo z toho z nás robí vzácne ľudské bytosti. „Majstrovské dielo, ktoré je radosť čítať. Sacks dáva nádej tým, ktorým ju zobrali. Už len vďaka tomu je táto kniha taká cenná.“ Chicago Tribune Oliver Sacks sa narodil v roku 1933 v Londýne do rodiny vedcov a prírodovedcov. Medicínu vyštudoval v Oxforde a pracoval ako stážista v nemocniciach v Spojených štátoch. Od roku 1965 žije v New Yorku, kde prednáša na katedre neurológie lekárskej fakulty NYU a pracuje ako neurológ v charitatívnom domove dôchodcov. Doktor Sacks, ktorému sa často hovorí aj „básnik neurológie“ pravidelne prispieva do časopisov New Yorker a New York Review of Books, ako aj rôznych medicínskych časopisov. Je autorom jedenástich kníh.

LIST PRE D. je retrospektívny pohľad na viac než polstoročie vývoja západoeurópskeho ľavicového myslenia, obraz vnútorného rozpoltenia človeka na tenkej hrane medzi prežívaním osobného a spoločenského diania v labyrinte povojnového sveta, no najmä vyznanie toho, bez čoho v ňom nebolo možné ani prežiť, ani ho ovplyvňovať a zlepšovať: Vyznanie lásky, ktorá dala životu silu a zmysel. Gorzovo posledné dielo, List pre D., je náprotivkom a doplnením prvotiny, životopisnej eseje Zradca (Le Traître), ktorá stojí na začiatku jeho tvorby a myslenia. Narodil sa vo Viedni ako Gerhart Hirsch v židovsko-katolíckej rodine. V roku 1930 jeho otec v dôsledku stupňujúceho sa antisemitizmu konvertoval na katolícku vieru a priezvisko zmenil na Horst. Rasovému prenasledovaniu sa vyhol vďaka štúdiu na internátnej škole v Zürichu, ktorú po anšluse Rakúska v roku 1939 navštevoval na naliehanie matky. Toto odlúčenie zvýšilo pocit vnútorného exilu, „nevyliečiteľnej samoty“, ktorú sa počas celého života usiloval prekonávať a ktorú ako „morálnu konverziu“ spustilo oboznámenie sa s dielom Jeana-Paula Sartra Bytie a ničota. Sartre, s ktorým sa osobne zoznámil vo Švajčiarsku v roku 1946, a okruh parížskych intelektuálov formujúcich ľavicové myslenie povojnových rokov, boli rozhodujúce súradnice prvého obdobia jeho tvorby a ideologického sebazaradenia v päťdesiatych rokoch a ich myšlienkovo-politických zvratoch. Štúdium vo Švajčiarsku a odchod do Francúzska boli sprevádzané ešte jednou rozhodujúcou udalosťou Gorzovho života: V Lausanne sa zoznámil s Doreen Keirovou, ktorá sa stala jeho manželkou a ktorej prítomnosť v Gorzovom živote mala rozhodujúci vplyv aj na jeho politické myslenie a vnímanie seba ako individuality v odcudzenom svete. Ich vzájomný vzťah sprevádzal všetky spoločenské zmeny, a láska bola znepokojujúcim a zároveň nevyhnutným predpokladom hľadania svojbytného miesta vo svete ideí, ktoré význam intimity často odsúvali do vôd znepriatelených všeobecnej, objektívnej realite. Láska, ktorá sa napokon ukázala ako najbytostnejší, najzásadnejší predpoklad pre akúkoľvek zmenu v prospech všeľudskej reality. Od šesťdesiatych rokov bol Gorz pevne ukotvený na francúzskej intelektuálnej scéne. Zaoberal sa najmä myšlienkami spravodlivého prerozdelenia práce a marxistickou teóriou jej odcudzenia. V centre jeho myslenia sa najmä po roku 1968 natrvalo udomácňuje otázka decentralizovaného hospodárstva, autonómie indivídua a potreba ich začlenenia do marxistickej filozofie ako ďalšieho predpokladu oslobodenia človeka. Bol to začiatok obdobia presadzovania politickej ekológie, ktorá ako radikálne socialistické hnutie považovala zmenu ekologickej paradigmy za integrálnu podmienku rozširovania autonómneho priestoru, oslobodenia jednotlivca a nevyhnutnú súčasť boja proti kapitalizmu. Vrátane tzv. „zeleného kapitalizmu“ a tendenciám tradičnej ľavice, ktorá podľa Gorza používa tie isté nástroje technokratickej paradigmy. V Gorzovom diele vynikajú práce práve na túto tému: Le Socialisme difficile (Zložitý socializmus), 1967; Critique du capitalisme quotidien (Kritika každodenného kapitalizmu), 1973; Écologie et Politique (Ekológia a politika), 1975; Écologie et Liberté (Ekológia a sloboda), 1975; Adieux au prolétariat (Zbohom proletariátu), 1980; Capitalisme, Socialisme, Écologie (Kapitalizmus, socializmus, ekológia), 1991; Miseres du présent, richesse du possible (Bieda súčasného, bohatstvo možného), 1997. Vzťah s Dorine (francúzska podoba jej pôvodného mena) bol rozhodujúci aj pre spôsob, akým André Gorz rozvinul teoretické základy politickej ekológie. Potreba bojovania proti technokraticky orientovanej európskej politike sledujúcej výlučne materiálny rast sa prelínala s obdobím, keď Dorine diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu. Ako sa osobný život prelínal so spoločenskými problémami, nevyhnutnosť celospoločenskej zmeny čoraz väčšmi poukazovala na skutočnosť, ako veľmi je podmienená a poháňaná zmenami, ktoré sme schopní podstúpiť aj v osobnom živote. André Gorz zomrel v septembri 2007. S Dorine sa rozhodli opustiť svet spoločne.

LIST PRE D. je retrospektívny pohľad na viac než polstoročie vývoja západoeurópskeho ľavicového myslenia, obraz vnútorného rozpoltenia človeka na tenkej hrane medzi prežívaním osobného a spoločenského diania v labyrinte povojnového sveta, no najmä vyznanie toho, bez čoho v ňom nebolo možné ani prežiť, ani ho ovplyvňovať a zlepšovať: Vyznanie lásky, ktorá dala životu silu a zmysel. Gorzovo posledné dielo, List pre D., je náprotivkom a doplnením prvotiny, životopisnej eseje Zradca (Le Traître), ktorá stojí na začiatku jeho tvorby a myslenia. Narodil sa vo Viedni ako Gerhart Hirsch v židovsko-katolíckej rodine. V roku 1930 jeho otec v dôsledku stupňujúceho sa antisemitizmu konvertoval na katolícku vieru a priezvisko zmenil na Horst. Rasovému prenasledovaniu sa vyhol vďaka štúdiu na internátnej škole v Zürichu, ktorú po anšluse Rakúska v roku 1939 navštevoval na naliehanie matky. Toto odlúčenie zvýšilo pocit vnútorného exilu, „nevyliečiteľnej samoty“, ktorú sa počas celého života usiloval prekonávať a ktorú ako „morálnu konverziu“ spustilo oboznámenie sa s dielom Jeana-Paula Sartra Bytie a ničota. Sartre, s ktorým sa osobne zoznámil vo Švajčiarsku v roku 1946, a okruh parížskych intelektuálov formujúcich ľavicové myslenie povojnových rokov, boli rozhodujúce súradnice prvého obdobia jeho tvorby a ideologického sebazaradenia v päťdesiatych rokoch a ich myšlienkovo-politických zvratoch. Štúdium vo Švajčiarsku a odchod do Francúzska boli sprevádzané ešte jednou rozhodujúcou udalosťou Gorzovho života: V Lausanne sa zoznámil s Doreen Keirovou, ktorá sa stala jeho manželkou a ktorej prítomnosť v Gorzovom živote mala rozhodujúci vplyv aj na jeho politické myslenie a vnímanie seba ako individuality v odcudzenom svete. Ich vzájomný vzťah sprevádzal všetky spoločenské zmeny, a láska bola znepokojujúcim a zároveň nevyhnutným predpokladom hľadania svojbytného miesta vo svete ideí, ktoré význam intimity často odsúvali do vôd znepriatelených všeobecnej, objektívnej realite. Láska, ktorá sa napokon ukázala ako najbytostnejší, najzásadnejší predpoklad pre akúkoľvek zmenu v prospech všeľudskej reality. Od šesťdesiatych rokov bol Gorz pevne ukotvený na francúzskej intelektuálnej scéne. Zaoberal sa najmä myšlienkami spravodlivého prerozdelenia práce a marxistickou teóriou jej odcudzenia. V centre jeho myslenia sa najmä po roku 1968 natrvalo udomácňuje otázka decentralizovaného hospodárstva, autonómie indivídua a potreba ich začlenenia do marxistickej filozofie ako ďalšieho predpokladu oslobodenia človeka. Bol to začiatok obdobia presadzovania politickej ekológie, ktorá ako radikálne socialistické hnutie považovala zmenu ekologickej paradigmy za integrálnu podmienku rozširovania autonómneho priestoru, oslobodenia jednotlivca a nevyhnutnú súčasť boja proti kapitalizmu. Vrátane tzv. „zeleného kapitalizmu“ a tendenciám tradičnej ľavice, ktorá podľa Gorza používa tie isté nástroje technokratickej paradigmy. V Gorzovom diele vynikajú práce práve na túto tému: Le Socialisme difficile (Zložitý socializmus), 1967; Critique du capitalisme quotidien (Kritika každodenného kapitalizmu), 1973; Écologie et Politique (Ekológia a politika), 1975; Écologie et Liberté (Ekológia a sloboda), 1975; Adieux au prolétariat (Zbohom proletariátu), 1980; Capitalisme, Socialisme, Écologie (Kapitalizmus, socializmus, ekológia), 1991; Miseres du présent, richesse du possible (Bieda súčasného, bohatstvo možného), 1997. Vzťah s Dorine (francúzska podoba jej pôvodného mena) bol rozhodujúci aj pre spôsob, akým André Gorz rozvinul teoretické základy politickej ekológie. Potreba bojovania proti technokraticky orientovanej európskej politike sledujúcej výlučne materiálny rast sa prelínala s obdobím, keď Dorine diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu. Ako sa osobný život prelínal so spoločenskými problémami, nevyhnutnosť celospoločenskej zmeny čoraz väčšmi poukazovala na skutočnosť, ako veľmi je podmienená a poháňaná zmenami, ktoré sme schopní podstúpiť aj v osobnom živote. André Gorz zomrel v septembri 2007. S Dorine sa rozhodli opustiť svet spoločne.

LIST PRE D. je retrospektívny pohľad na viac než polstoročie vývoja západoeurópskeho ľavicového myslenia, obraz vnútorného rozpoltenia človeka na tenkej hrane medzi prežívaním osobného a spoločenského diania v labyrinte povojnového sveta, no najmä vyznanie toho, bez čoho v ňom nebolo možné ani prežiť, ani ho ovplyvňovať a zlepšovať: Vyznanie lásky, ktorá dala životu silu a zmysel. Gorzovo posledné dielo, List pre D., je náprotivkom a doplnením prvotiny, životopisnej eseje Zradca (Le Traître), ktorá stojí na začiatku jeho tvorby a myslenia. Narodil sa vo Viedni ako Gerhart Hirsch v židovsko-katolíckej rodine. V roku 1930 jeho otec v dôsledku stupňujúceho sa antisemitizmu konvertoval na katolícku vieru a priezvisko zmenil na Horst. Rasovému prenasledovaniu sa vyhol vďaka štúdiu na internátnej škole v Zürichu, ktorú po anšluse Rakúska v roku 1939 navštevoval na naliehanie matky. Toto odlúčenie zvýšilo pocit vnútorného exilu, „nevyliečiteľnej samoty“, ktorú sa počas celého života usiloval prekonávať a ktorú ako „morálnu konverziu“ spustilo oboznámenie sa s dielom Jeana-Paula Sartra Bytie a ničota. Sartre, s ktorým sa osobne zoznámil vo Švajčiarsku v roku 1946, a okruh parížskych intelektuálov formujúcich ľavicové myslenie povojnových rokov, boli rozhodujúce súradnice prvého obdobia jeho tvorby a ideologického sebazaradenia v päťdesiatych rokoch a ich myšlienkovo-politických zvratoch. Štúdium vo Švajčiarsku a odchod do Francúzska boli sprevádzané ešte jednou rozhodujúcou udalosťou Gorzovho života: V Lausanne sa zoznámil s Doreen Keirovou, ktorá sa stala jeho manželkou a ktorej prítomnosť v Gorzovom živote mala rozhodujúci vplyv aj na jeho politické myslenie a vnímanie seba ako individuality v odcudzenom svete. Ich vzájomný vzťah sprevádzal všetky spoločenské zmeny, a láska bola znepokojujúcim a zároveň nevyhnutným predpokladom hľadania svojbytného miesta vo svete ideí, ktoré význam intimity často odsúvali do vôd znepriatelených všeobecnej, objektívnej realite. Láska, ktorá sa napokon ukázala ako najbytostnejší, najzásadnejší predpoklad pre akúkoľvek zmenu v prospech všeľudskej reality. Od šesťdesiatych rokov bol Gorz pevne ukotvený na francúzskej intelektuálnej scéne. Zaoberal sa najmä myšlienkami spravodlivého prerozdelenia práce a marxistickou teóriou jej odcudzenia. V centre jeho myslenia sa najmä po roku 1968 natrvalo udomácňuje otázka decentralizovaného hospodárstva, autonómie indivídua a potreba ich začlenenia do marxistickej filozofie ako ďalšieho predpokladu oslobodenia človeka. Bol to začiatok obdobia presadzovania politickej ekológie, ktorá ako radikálne socialistické hnutie považovala zmenu ekologickej paradigmy za integrálnu podmienku rozširovania autonómneho priestoru, oslobodenia jednotlivca a nevyhnutnú súčasť boja proti kapitalizmu. Vrátane tzv. „zeleného kapitalizmu“ a tendenciám tradičnej ľavice, ktorá podľa Gorza používa tie isté nástroje technokratickej paradigmy. V Gorzovom diele vynikajú práce práve na túto tému: Le Socialisme difficile (Zložitý socializmus), 1967; Critique du capitalisme quotidien (Kritika každodenného kapitalizmu), 1973; Écologie et Politique (Ekológia a politika), 1975; Écologie et Liberté (Ekológia a sloboda), 1975; Adieux au prolétariat (Zbohom proletariátu), 1980; Capitalisme, Socialisme, Écologie (Kapitalizmus, socializmus, ekológia), 1991; Miseres du présent, richesse du possible (Bieda súčasného, bohatstvo možného), 1997. Vzťah s Dorine (francúzska podoba jej pôvodného mena) bol rozhodujúci aj pre spôsob, akým André Gorz rozvinul teoretické základy politickej ekológie. Potreba bojovania proti technokraticky orientovanej európskej politike sledujúcej výlučne materiálny rast sa prelínala s obdobím, keď Dorine diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu. Ako sa osobný život prelínal so spoločenskými problémami, nevyhnutnosť celospoločenskej zmeny čoraz väčšmi poukazovala na skutočnosť, ako veľmi je podmienená a poháňaná zmenami, ktoré sme schopní podstúpiť aj v osobnom živote. André Gorz zomrel v septembri 2007. S Dorine sa rozhodli opustiť svet spoločne.

Debutová zbierka poviedok americko-bosnianskeho autora Aleksandara Hemona nie je žiadnym začiatočníckym pokusom, ale štylisticky brilantným, vtipným a tragikomickým obrazom sveta. Sveta bývalej Juhoslávie a detstva stráveného s portrétmi súdruha Tita na stenách škôl a hračkami zo ZSSR páchnucimi olejom. Príbehy o Sarajeve a autorovej rodinnej histórii, o živote v Chicagu v čase, keď všetci priatelia a známi bojovali v ďalšej zo zbytočných európskych vojen. PROBLÉM MENOM BRUNO je novelou a poviedkami, ktoré sú poprepájané postavami, mestami, príbehmi, ale najmä silným a citlivým hlasom rozprávača.Či už Hemon píše o atentáte na arcivojvodu Františka Ferdinanda alebo rodinnom výlete na pláž, o prisťahovalcovi v USA alebo umení uniknúť hľadáčiku ostreľovača v obliehanom meste, jeho príbehy sú bolestne humorné a nesmierne smutné.Vďaka originalite a humoru je Aleksandar Hemon jedným z najtalentovanejších autorov svojej generácie.

Americký prozaik a esejista David Foster Wallace vystúpil verejne len raz. V roku 2005 sa prihovoril absolventom americkej Kenyonovej univerzity. Jeho prejav vychádza knižne pod názvom Toto je voda a je prvým Wallaceovým textom preloženým do slovenčiny. David Foster Wallace sa snaží odpoveď na otázku – ako žiť svoj život, ako premýšľať? Ako sa dostať zo zajatia vlastného egocentrizmu? Ako nezabudnúť na ľudskosť a súcit?Po autorovej smrti, vyšiel text v denníkoch Wall Street Journal, Times či Guardian a dodnes je jedným z najdiskutovanejších filozofických zamyslení.