Inaque.sk strana 28 z 31

Dvaja malí chlapci v londýnskom byte čelia neznesiteľnému smútku z náhlej straty matky. Ich otec, ktorý sa venuje poézii Teda Hughesa, si predstavuje budúcnosť naplnenú láskavými návštevami a prázdnotou. V tejto temnej noci ich navštívi Vrana – zákerný, smutný tvor, ktorý lieči a dozerá na deti. Smutný vták je priťahovaný touto rodinou a vyhráža sa, že zostane dovtedy, kým ho už nebude potrebovať. Výnimočný debut Maxa Portera je naplnený nečakaným humorom a pravdou.

„Samozrejme, že sa nájdu originálne mysle, ľudia, ktorí si stoja za svojím, ktorí sa nestanú obeťou potreby hovoriť alebo robiť to, čo všetci ostatní. Ale je ich málo. Veľmi málo.“ Kniha s názvom Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť sú zbierkou prednášok Doris Lessingovej, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru. V týchto výnimočných textoch sa zdôrazňuje význam nezávislého myslenia, spochybňovanie zaužívaných myšlienkových schém a vzorcov a odolávanie lákavej apatii. Doris Lessing tvrdí, že len, ak sme dostatočne slobodní na to, aby sme spochybnili autoritu a dovolili si nesúhlasiť, môžeme poraziť despotizmus a nevedomosť.

V tretej časti Neapolskej ságy sa z dievčat Eleny a Lily stávajú ženy. Lila, ktorá sa v šestnástich vydala, má malého syna, opustila manžela a výhody, ktoré jej prinášalo manželstvo, a pracuje ako robotníčka vo fabrike. Elena odišla zo štvrte, skončila vysokú školu a vydala úspešný román. Otvorili sa jej dvere do sveta vzdelaných ľudí. Obe ženy sa snažia prebúrať múry väzenia, ktorým je život v biede, nevedomosti a podriadení sa. Plávajú v mori príležitostí, ktoré priniesli sedemdesiate roky. A predsa ich stále spája silné puto, ktoré nemôžu preťať žiadne vonkajšie okolnosti. Vzťahy medzi ženami sa neriadia takými pevnými pravidlami ako priateľstvá mužov. Chcela som prerozprávať, ako celoživotné priateľstvo dvoch žien dokáže uniesť a prežiť dobré a zlé pocity, závislosť a emancipáciu, vzájomnú podporu a zradu.Elena Ferrante Od vydania románu Geniálna priateľka, prvého dielu tzv. Neapolskej ságy, získala Elena Ferrante povesť jednej z najstrhujúcejších, najvnímavejších a najelegantnejších súčasných rozprávačiek. Obľúbili si ju spisovateľky ako Jhumpa Lahiri, Elizabeth Strout, Claire Messud, ako aj kritici a kritičky. Ale nepochybne najväčší úspech zožala u čitateľov a čitateliek, ktorí v jej knihách našli príbehy o ľudských vzťahoch, láske, rodine a priateľstve.

Kniha s názvom Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť sú zbierkou prednášok Doris Lessingovej, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru. V týchto výnimočných textoch sa zdôrazňuje význam nezávislého myslenia, spochybňovanie zaužívaných myšlienkových schém a vzorcov a odolávanie lákavej apatii. Doris Lessing tvrdí, že len, ak sme dostatočne slobodní na to, aby sme spochybnili autoritu a dovolili si nesúhlasiť, môžeme poraziť despotizmus a nevedomosť. Doris Lessing sa narodila v roku 1919 v Iráne. Medzi jej najznámejšie diela patrí cyklus piatich románov nazvaný Deti násilia. V roku 2007 jej Švédska kráľovská akadémia udelila Nobelovu cenu za literatúru ako „spisovateľke ženskej skúsenosti, ktorá skepticky, ostro a vizionársky podrobila skúmaniu rozdelenú civilizáciu.“ Umrela v novembri 2013 v Londýne.

Dvaja malí chlapci v londýnskom byte čelia neznesiteľnému smútku z náhlej straty matky. Ich otec, ktorý sa venuje poézii Teda Hughesa, si predstavuje budúcnosť naplnenú láskavými návštevami a prázdnotou. V tejto temnej noci ich navštívi Vrana – zákerný, smutný tvor, ktorý lieči a dozerá na deti. Smutný vták je priťahovaný touto rodinou a vyhráža sa, že zostane dovtedy, kým ho už nebude potrebovať. Výnimočný debut Maxa Portera je naplnený nečakaným humorom a pravdou.

Desivý príbeh o dedičstve studenej vojny. Jeržan vyrastá v odľahlej časti sovietskeho Kazachstanu, kde sa testujú jadrové zbrane. Zamiluje sa do susedovej dcéry a v jeden večer, aby na ňu spravil dojem, skočí do zakázaného jazera. Rádioaktívna voda Jeržana zmení. Nikdy z neho nevyrastie muž, zatiaľ čo z dievčaťa, ktoré miluje, sa stane krásna žena.

Keď sa Myriam, matka dvoch detí, rozhodne napriek nevôli svojho manžela, vrátiť do práce v advokátskej kancelárii, začnú manželia hľadať pestúnku. Po prísnom výbere zamestnajú Louise, ktorá si veľmi rýchlo získa náklonnosť detí a stane sa z nej neodmysliteľná súčasť domácnosti. Postupne sa pasca vzájomnej závislosti zaklapne, až kým neskončí drámou. Prostredníctvom priliehavého opisu mladého manželstva a fascinujúcej a záhadnej postavy pestúnky sa nám odhaľuje dnešná doba so svojimi predstavami o láske a výchove, nerovnocenných vzťahoch a peniazoch, spoločenských a kultúrnych predsudkoch. Leila Slimani píše ostrým štýlom, do ktorého preniká temná poézia a od prvých strán vytvára napätie. Leila Slimani sa narodila v roku 1981. Pracovala ako novinárka pre časopis Jeune Afrique, v ktorom sa venovala najmä reportážam zo severnej Afriky. V roku 2014 jej vyšiel debutový román V kanibalovej záhrade, ktorý bol nominovaný na cenu Flora. Za svoj druhý román Uspávanka dostala v roku 2016 prestížnu Goncourtovu cenu. Od začiatku vieme, ako príbeh skončí. Netúžime dozvedieť sa, čo sa stalo, ale pochopiť prečo. Leila Slimani plynule a presne opisuje psycho-sociologický proces, ktorý doviedol jednu rodinu do katastrofy. Kniha sa číta ako triler a zároveň kladie znepokojivé otázky o ľudskej psychológii a nespravodlivosti moderného života.

Keď sa Myriam, matka dvoch detí, rozhodne napriek nevôli svojho manžela, vrátiť do práce v advokátskej kancelárii, začnú manželia hľadať pestúnku. Po prísnom výbere zamestnajú Louise, ktorá si veľmi rýchlo získa náklonnosť detí a stane sa z nej neodmysliteľná súčasť domácnosti. Postupne sa pasca vzájomnej závislosti zaklapne, až kým neskončí drámou. Prostredníctvom priliehavého opisu mladého manželstva a fascinujúcej a záhadnej postavy pestúnky sa nám odhaľuje dnešná doba so svojimi predstavami o láske a výchove, nerovnocenných vzťahoch a peniazoch, spoločenských a kultúrnych predsudkoch. Leila Slimani píše ostrým štýlom, do ktorého preniká temná poézia a od prvých strán vytvára napätie. Leila Slimani sa narodila v roku 1981. Pracovala ako novinárka pre časopis Jeune Afrique, v ktorom sa venovala najmä reportážam zo severnej Afriky. V roku 2014 jej vyšiel debutový román V kanibalovej záhrade, ktorý bol nominovaný na cenu Flora. Za svoj druhý román Uspávanka dostala v roku 2016 prestížnu Goncourtovu cenu. Od začiatku vieme, ako príbeh skončí. Netúžime dozvedieť sa, čo sa stalo, ale pochopiť prečo. Leila Slimani plynule a presne opisuje psycho-sociologický proces, ktorý doviedol jednu rodinu do katastrofy. Kniha sa číta ako triler a zároveň kladie znepokojivé otázky o ľudskej psychológii a nespravodlivosti moderného života.

Neapolská sága 3 V tretej časti Neapolskej ságy sa z dievčat Eleny a Lily stávajú ženy. Lila, ktorá sa v šestnástich vydala, má malého syna, opustila manžela a výhody, ktoré jej prinášalo manželstvo, a pracuje ako robotníčka vo fabrike. Elena odišla zo štvrte, skončila vysokú školu a vydala úspešný román. Otvorili sa jej dvere do sveta vzdelaných ľudí. Obe ženy sa snažia prebúrať múry väzenia, ktorým je život v biede, nevedomosti a podriadení sa. Plávajú v mori príležitostí, ktoré priniesli sedemdesiate roky. A predsa ich stále spája silné puto, ktoré nemôžu preťať žiadne vonkajšie okolnosti. „Vzťahy medzi ženami sa neriadia takými pevnými pravidlami ako priateľstvá mužov. Chcela som prerozprávať, ako celoživotné priateľstvo dvoch žien dokáže uniesť a prežiť dobré a zlé pocity, závislosť a emancipáciu, vzájomnú podporu a zradu.“ – Elena Ferrante Od vydania románu Geniálna priateľka, prvého dielu tzv. Neapolskej ságy, získala Elena Ferrante povesť jednej z najstrhujúcejších, najvnímavejších a najelegantnejších súčasných rozprávačiek. Obľúbili si ju spisovateľky ako Jhumpa Lahiri, Elizabeth Strout, Claire Messud, ako aj kritici a kritičky. Ale nepochybne najväčší úspech zožala u čitateľov a čitateliek, ktorí v jej knihách našli príbehy o ľudských vzťahoch, láske, rodine a priateľstve. Elena Ferrante s realistickou presnosťou opisuje život v Taliansku na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, študentské protesty a vznik odborových hnutí, a tak do jednoliateho celku spája premýšľanie a ideály mladých ľudí snívajúcich o lepšej spoločnosti s každodennou realitou obyčajných pracujúcich, polovičných mafiánov a ľudí, ktorí zbohatli ešte počas druhej svetovej vojny prostredníctvom kolaborácie s fašistickou diktatúrou. V tomto období si Elena s Lilou volia cestu životom, sú slobodnejšie a nezávislejšie od prísnej hierarchie neapolskej štvrte, v ktorej vyrastali, ale zároveň ich táto základná skúsenosť ovplyvňuje viac, ako sú ochotné pripustiť.

Louise je skúsená horolezkyňa, Ludovic je statný mladý muž. Opustia svoje parížske zamestnania a vydajú sa na cestu okolo sveta. Zastavia sa na nádhernom ostrove medzi Patagóniou a Hornským mysom. Divoká príroda, zasnežené vrcholky hôr, ľadovcové krátery, jazerá bez vody sa však zmenia na nočnú moru. Zamilovaný muž a žena sú zrazu úplne sami. Ich novými spoločníkmi sa stávajú tučniaky, uškatce, tulene a potkany. Ako bojovať s hladom a vyčerpaním? A ak prežijú, budú schopní vrátiť sa medzi ľudí? Ako im opíšu neopísateľné? Román Náhle, sami je strhujúcim príbehom dvoch Robinsonov, príbehom o tom, čo z nás uprostred neľútostnej prírody robí ľudí.

Oliver Sacks vo svojej najznámejšej knihe rozpráva dvadsaťštyri príbehov ľudí so zvláštnymi neurologickými poruchami – je tu muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, ľudia, ktorým sa v hlave spustila hudba z ich detstva, ktorí prestali rozoznávať tváre svojich blízkych či časti vlastného tela. V citlivom rozprávaní doktora Sacksa sa z každej poviedky stáva jedinečná a ľudská štúdia živej bytosti bojujúcej proti nepredstaviteľnej chorobe. „Postavy z poviedok doktora Sacksa sú takmer románové. Dokazujú, aké úžasné schopnosti má náš mozog a aká krehká je naša myseľ.“ Sunday Times

„Pretože ten, kto má prísť, príde. Inak by láska bola len narýchlo vypitým pohárom vody.“ V malej dedinke pri Bielom mori, na severe Sovietskeho zväzu, Vera aj po tridsiatich rokoch ešte stále čaká na muža, ktorého miluje a ktorý v roku 1945 odišiel na front. Rozprávač tohto príbehu, mladý, dvadsaťšesťročný spisovateľ, na jeseň roku 1975 príde z Leningradu do vzdialenej oblasti Archangeľska s úlohou napísať reportáž o miestnych zvykoch a tradíciách; reportáž, ktorú chce obrátiť na antisovietsku satiru. Po týždňoch strávených na severe sa mu však čoraz ťažšie pozerá so sarkazmom na z veľkej časti opustené a chudobné dediny. Navyše ho čoraz viac priťahuje Vera, jej tajomstvo a nežná krása. Prostredníctvom lyricky opísanej krásy Archangeľskej oblasti Andrei Makine rozpráva večný príbeh o ľudskom srdci a jeho schopnosti vášnivo a nesebecky milovať a zbabelo zrádzať. Andrei Makine sa narodil v Krasnojarsku na Sibíri. Ako tridsaťročný emigroval do Francúzska, kde po počiatočnom pretĺkaní sa a existenčných ťažkostiach triumfoval ako spisovateľ. Jeho román Francúzsky testament (1995) získal prestížnu Gouncourtovu cenu a odvtedy je jeho písanie porovnávané s majstrovstvom Marcela Prousta a Milana Kunderu.V slovenčine vyšiel jeho román Kniha krátkych lások, čo trvajú večne. Román Žena, ktorá čakala je najlepšie čítať neskoro večer alebo skoro ráno, keď všetko stíchne. Nie preto, že by bol náročný, práve naopak, štýl je jednoduchý, priamy bez umelých okrás a ozdôb. Jazyk je krištáľovo čistý a obrúsený; opisy emócií a nálad sú také priliehavé, že cítite priestor, v ktorom sa udiali. Príbeh mladého sklamaného dvadsaťšesťročného umelca, ktorý príde do zamrznutej dedinky na severe Sovietskeho zväzu je jednoduchý. V období apatie ho upúta žena, ktorá celý život obetovala čakaniu na muža, ktorého miluje, muža, čo sa nevrátil z jednej z posledných bitiek druhej svetovej vojny. Mladý muž s ňou trávi čas a premýšľa o živote, láske, strate, sebectve a nesebeckosti.

Kniha írskej spisovateľky Danielle McLaughlin poteší milovníkov Alice Munroovej, Anne Enrightovej a Williama Trevora. Rozprávačky a rozprávači príbehov sa na svet dívajú originálnym spôsobom a vnímajú tak zvláštne okamihy lásky, zrady a prelomových momentov v životoch obyčajných ľudí. V chatke na pobreží mladá žena pozoruje, ako sa jej priateľ so svojím bratom neskoro v noci vydávajú na záhadnú cestu, o ktorej by nemala nič vedieť. Mužovi zavolá jeho švagriná, aby mu oznámila, že jeho manželka a dcéra sa v ten deň nedostavili do škôlky. Matka sa dozvie, že jej dospievajúca dcéra povedala učiteľke o manželských problémoch rodičov – o problémoch, ktoré si sama nedokáže pripustiť. Danielle McLaughlin píše o týchto postavách tak živo, že čitatelia majú pocit, že ich pocity naozaj prežívajú. Často sa v nich objaví krátky záblesk jasnosti a pochopenie, po ktorom už nič nemôže byť ako predtým. Danielle McLaughlin je spisovateľka so zmyslom pre jemné detaily a nezvyčajné udalosti. V jej príbehoch sa menia bežní ľudia, ktorí náhle pochopia prekvapivú pravdu.

„Nepoznám nikoho, kto by poviedky Lucie Berlin nechcel čítať.“ ? Stephen Emerson Príbehy, ktoré rozpráva Lucia Berlin, sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile, ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti. V Manuáli pre upratovačky sa čitatelia a čitateľky stretávajú so starými Indiánmi, narkomafiánmi, kráľovnami krásy či svojskými lekármi, ktorým sa trasú ruky, ale predovšetkým s rozprávačkou – so ženou, ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti. Lucia Berlin právom stojí vedľa Alice Munroovej, Raymonda Carvera či A. P. Čechova. Lucia Berlin písala sporadicky poviedky od 60. rokov. Jej príbehy sú inšpirované detstvom, ktoré strávila v rôznych baníckych mestách na americkom Stredozápade; úžasnými rokmi, čo prežila v čilskom Santiagu; tromi manželstvami; celoživotným problémom s alkoholizmom a rôznymi povolaniami, ktorým sa venovala, aby dokázala uživiť svojich štyroch synov. V 90. rokoch začala učiť na univerzite. V roku 2004 umrela v kalifornskom meste Marina del Rey. „V zbierke poviedok Manuál pre upratovačky máme možnosť spoznať významnú, hoci počas svojho života prehliadanú, americkú autorku. Príbehy Lucie Berlin nás nútia zamyslieť sa nad všetkými možnosťami v živote. Jej poviedky idú hlboko, na dreň a na dno miest, nálad a myslí.“ ? Dwight Garner, New York Times „Zbierka poviedok Manuál pre upratovačky od Lucie Berlin je zázrakom rozprávačskej úspornosti, ktorá dokazuje génia tejto prehliadanej autorky, ako aj jej životnú skúsenosť a náhle záblesky pochopenia.“ ?Lisa Shea, Elle „Poviedky Lucie Berlin by sa mali ceniť nielen za literárne kvality, ale aj ako testament jedinečného životného obdobia pre ženy (najmä belošky) v Severnej Amerike. Jej texty sú spolu s poviedkami Alice Munro a Mavis Gallant a románmi Mary McCarthy a Joan Chase záznamom radikálne odlišných cieľov a životných skúseností generácií žien v dvadsiatom storočí. Ale Lucia Berlin píše aj o spoločenských triedach v Spojených štátoch a Mexiku či Čile vlastnou poetikou, ktorú nemám ku komu prirovnať.“ ? Lucia Cowles, Bookslut „Poviedky Lucie Berlin... preskakujú zo svetla do tmy tak nebadane a náhle, že niektoré pocity nestihnú ani vyprchať a už ich striedajú úplne iné... Výsledkom je celý svet v celej svojej rozmanitosti a ľudskej skúsenosti. Lucia Berlin si zaslúži stáť vedľa Alice Munroovej, Raymonda Carvera a Antona Čechova. Jej písanie má dokonalé tempo, štruktúru, dialógy, opisy a všetko potrebné na vykreslenie živých postáv.“ ? Nick Romeo, Boston Globe „Príbehmi odohrávajúcimi sa v nemocniciach, na odvykacích liečbach, v domovoch pre seniorov a vo väzeniach sa prepletá samota a hanba, ale napriek týmto ponurým miestam je pre písanie Lucie Berlin typická chuť žiť, smiať sa, milovať... Štýl Lucie Berlin je priamy, zo stránok sa dotýka čitateľa. Niekedy môže mať pocit, že číta listy od priateľky, keď narazí na poznámky ako ,Viem, že všetko romantizujem` alebo ,Dosť preháňam a niekedy sa mi mieša fikcia s realitou, ale nikdy neklamem`. Ale tento takmer konverzačný štýl podčiarkujú brutálne jednoduché vety, prudké zvraty, ktoré čitateľovi pripomenú, že číta starostlivo napísané poviedky.“ ? Catherine O`Flynn, Guardian „Niektorí poviedkari – Čechov, Alice Munro, William Trevor – k vám jemne pristúpia, nežne vás poklepkajú po pleci: Poď, šepkajú, posaď sa, počúvaj, čo hovorím. Lucia Berlin vás otočí a zhodí na zem. Budete ma počúvať, nech sa deje čokoľvek, kričia jej príbehy. Ale prečo...? Pretože v jej poviedkach existujú druhé šance. Čitateľ má možnosť zoznámiť sa s útržkami zo života, požutými a vypľutými ako tabak, trpkými a silnými.“ ? Ruth Franklin, New York Times Book Review „Lucia Berlin je možno najzaujímavejší človek, ktorého ste nikdy nestretli... Život a dlhý boj s alkoholizmom jej bránili v pravidelnom publikovaní, ale v tejto zbierke je takmer tridsať autobiografických príbehov, ktoré sa čítajú ako jeden dlhý,

Neapolská sága 2 Druhá kniha z Neapolskej ságy začína vo chvíli, keď Elena spolu so svojou „geniálnou priateľkou“ Lilou nechávajú za sebou svoje klaustrofobické dievčenstvo a vstupujú do sveta búrlivej mladej dospelosti, ktorú sprevádza láska, strata a zmätok. Na pozadí Neapola 60. a 70. rokov sa predtým nerozlučné priateľky vyberajú každá svojou cestou. Lila sa ako šestnásťročná vydala za bohatého Stefana Carraciho len, aby v svadobný večer zistila, že ju zradil, a tak ich manželstvo pochoval. Elena si naopak vybrala školu, netradičnejší spôsob, ako sa oslobodiť od dusivého života štvrti. Príbeh dvoch priateliek z neapolskej štvrte pokračuje. Elena a Lila majú dvadsať rokov. Lila je uväznená v tradičnom manželstve, zatiaľ čo Elena pokračuje na svojej ceste hľadania seba samej. Komplikovaný a meniaci sa vzťah medzi nimi ich často spája, ale aj rozdeľuje. Každá z nich sa ocitá na pomedzí bolestivého odporu a hlbokej lásky, ktorú k tej druhej cíti. Dievčatá dospievajú, sú z nich ženy, uprostred života ktorých stojí toto zvláštne a dokonale vykreslené priateľstvo.

Zima v monarchistickej Viedni v roku 1902 je neobyčajne krutá. No nekonvenčného detektíva Rheinhardta nevydesí tak mrazivé počasie, ako nezvyčajne brutálne vraždy, ktorých sa zrejme dopustil sériový vraho. Čo má s nimi spoločné Mozartova Čarovná flauta? A tajné konšpiračné spolky? Pomôže detektívovi v pátraní jeho blízky priateľ, Freudov žiak, lekár Max Liebermann? Napätie pri horúčkovitom pátraní sprevádzajú Maxove pochybnosti o citoch k snúbenici Kláre a k jednej z prvých medičiek na fakulte rakúskej monarchie, Angličanke Amelii Lydgateovej. Objavia sa s novými prípadmi aj nové ženy? Príbeh sa začína zdanlivo nezmyselným zabitím veľkej anakondy vo viedenskej zoologickej záhrade. Z prvých indícií je však zrejmé, že nejde o dielo vandala, ani riaditeľovho neprajníka či urazeného zamestnanca. Všetko naznačuje, že ide o rituálnu vraždu, ktorá má byť prelúdiom k ďalším násilným činom. Keď sa detektív Oskar Rheinhardt ocitne zoči-voči brutálne zavraždeným štyrom ženám pochybnej povesti v nevestinci v centre mesta, nevyvádza ho z miery ani tak krvilačnosť neznámeho páchateľa či páchateľov, ako zvrátene sofistikované prevedenie týchto vrážd. Zločinec alebo zločinci chcú cez vraždy poslať nejaký odkaz svetu. Pútavo a dômyselne napísaný napínavý príbeh, ktorému nechýbajú ani pasáže plné humoru a poučenia nás zavedie do sveta hlavného mesta zanikajúcej rakúskej monarchie. Komparzom ale aj protagonistom sú znamenité zákusky, káva a alkoholické nápoje v typických cukrárňach a kaviarňach v meste, kde sa miešajú národy strednej Európy, tajné spolky, ľudské predsudky a ideály, idealisti, pragmatici, fanatici a tí, ktorí sa za žiadnych okolností nevzdávajú zdravého rozumu.