Inaque.sk strana 21 z 31

Poviedky Jamie Quatro sa odohrávajú na juhu Spojenýchštátov. Pätnásť prepojených príbehov je nielen o nevere, spiritualite, sexualite a Bohu. Jamie Quatro píše o postavení ženy, jej túžbach, rodine a výchove detí v súčasnom svete s veľkou dávkou čierneho humoru a nadhľadu, ktorý je pre obyčajné problémy bežného života nesmierne dôležitý. Poviedky z debutu Jamie Quatro CHCEM TI UKÁZAŤ VIAC vychádzajú z psychologickej drobnokresby, z popisov každodenných výjavov, aby svojho čitateľa vzápätí katapultovali do snových, surrealisticky pôsobiacich situácií. Je to práve pálčivá túžba ísť ďalej, dosiahnuťviac, čo je vlastné hrdinom tejto knihy, situovanej do podmaňujúceho prostredia južanského amerického mestečka, zaťaženého minulosťou i tradíciami. Tieto postavy neustále balansujú na hranici medzi vzburou a pokorným prijatím svojho osudu, medzi telesnou túžbou a duchovnom, medzi hriechom a naplno prežívanou vierou v Boha. Literárna kritika v súvislosti s touto knihou pripomenula mená ako Alice Munroová, Lydia Davisová či Laurie Mooreová, ale aj Flannery O´Connorová, Raymond Carver či Franz Kafka. Pravdou však je, že Jamie Quatro napísala originálnu a vyzretú knihu plnú poézie, vášne, nádeje a pochybností, posadnutosti a oddanosti. „Debutová zbierka poviedok CHCEM TI UKÁZAŤ VIAC vôbec nepôsobí ako začiatočnícky experiment. Ide o prepracovanú, absolútne premyslenú sériu textov nesmierne originálnej a umelecky zrelej autorky, ktorá akoby spadla z neba. V každej poviedke nájdeme vyhranené a nečakane rezonujúce témy – kresťanstvo, nevera, rakovina, behanie, ktoré autorka invenčne spája a prepája. Ide o zvláštnu, napínavú a odzbrojujúco úprimnú zbierku poviedok.“ J. Robert Lennon NEW YORK TIMES

Ilona Švihlíková uvažuje o soudobé globální krizové kapitalistické realitě jako o skutečně přelomové době, kdy se nebývale vyhrocují nerovnoměrnosti, asymetrie i nespravedlnosti. Autorka pokračuje v kritickém náhledu překonávajícím omezené mantinely mainstreamové ekonomické i politické vědy, a to s využitím systémového přístupu a teorie chaosu. Mnohostranné vlivy globalizace na krize (nejen) ekonomické mapovala její úspěšná publikace Globalizace & krize. Kniha Přelom předkládá další argumenty i náměty k přemýšlení ohledně podstaty a fungování systému neoliberálního kapitalismu a jeho zostřujících se globálních rozporů. Bude pokračovat naplňování „Černého scénáře“, nebo se vývoj obrátí směrem k vizi „Velké transformace“? Kniha čtivá, fundovaná, přemýšlivá, potřebná, ale i provokativní. doc. Ing. Pavel Sirůček, Ph.D. Vysoká škola ekonomická v Praze a Centrum strategických a teoretických studií

Ve svých temně laděných, absurdních povídkách hledá slovenský prozaik a loňský finalista ceny Anasoft litera Ondrej Štefánik (nar. 1978) s postmoderní vervou smysl života, který mu s postmoderní obratností také uniká. Čtenáři je umožněno takříkajíc pod drobnohledem sledovat marnou snahu svérázných postav o nalezení východiska z vlastní existenciální krize či „zlomového okamžiku“ jejich života. Autor postupně zkoumá možné únikové východy: altruismus, náboženství, profesní úspěch, lásku, radikální „proměnu“… Jak ovšem s typickým černým humorem nakonec konstatuje povídka, jejíž jméno nese celá kniha, pochybností a bolesti se nelze zbavit, aniž bychom současně přišli také o vlastní lidskost. Smysl pro pointu, ironický nadhled a autorovo tragikomické pojetí existence činí z jeho povídek velmi zábavné, nikoli však povrchní čtení.

Stretnutia s krásou sú prchavé a nádherné. Frédéric Schiffter vychádza zo spomienky na stretnutie s krásnou ženou, z ktorého vzniklo filozofické zamyslenie nad krásou krajiny a umeleckých diel, ktoré poznačili jeho život. Prechádzka svetom filmov, kníh, umeleckých diel čitateľovi poskytuje nový uhol pohľadu na krásu a estetiku. Frédéric Schiffter strávil svoju mladosť v kinách, na terasách kaviarní a plážach, kde si vytváral prvé predstavy o kráse. Tento francúzsky filozof je autorom množstva publikácií. Medzi najznámejšie patria Filozof bez vlastností a Sentimentálna filozofia, za ktorú v roku 2010 dostal Prix Décembre.

Známy klaun Hans Schneir sa zrúti potom, čo ho opustí jeho milovaná Mária, pretože si ju odmieta zobrať v katolíckom kostole. Smutný klaun sedí vo svojom bonnskom byte a vracia sa k obrazom svojho života: k sestre, ktorá zahynula vo vojne, požiadavkám svojho bohatého otca a pokrytectvu svojej matky, ktorá najskôr „zachraňovala“ Nemecko pred židmi a potom založila komisiu pre „uzmierenie“. Böllovo prenikavé uvažovanie o spôsoboch, ako prekonať vinu a dostáť svojim ideálom – ako nájsť niečo, v čo možno veriť – je očividným dôkazom toho, prečo bol pre povojnové Nemecko takým nepríjemným hlasom… a prečo bol jeho hlas taký potrebný. Heinrich Böll dostal v roku 1972 Nobelovu cenu. V roku 1949 mu vyšiel prvý román Vlak prišiel presne. Medzi jeho najznámejšie romány patria Biliard o pol desiatej, Skupinový portrét s dámou či Dom bez pána.

Musilove dve novely z roku 1911, vydané pod názvom Dve spojenia, sú neoddeliteľnou súčasťou diela tohto modernistického spisovateľa a témami a poetikou predznamenávajú jeho opus magnum Muž bez vlastností. V dvoch textoch, ktorých hrdinkami sú Claudine a Veronika, sa stretávajú láska, žiarlivosť, pochybnosť či nemožnosť niektorých zväzkov. Za zdanlivo stabilným svetom manželstva sa ukrýva svet iný – znepokojujúci, ale o to fascinujúcejší.

Mŕtvy básnik nepíše. Preto je dôležité zostať nažive. Zbierka esejí a článkov popredného súčasného francúzskeho básnika a prozaika Michela Houellebecqa ponúka autorov chladný, často zábavný, vždy prenikavý pohľad na aspekty modernity. Poslaním človeka je zostať nažive. Bez strachu z prázdna samoty či z hrozných právd, ktoré mu odhalí triezvy pohľad na svet. Texty tejto knižky vychádzali v deväťdesiatych rokoch a Houellebecq v nich píše o témach, ktoré v danom čase rezonovali vo Francúzsku a prestupujú aj do jeho prozaických textov. Houellebecq sa tu venuje architektúre, nemému filmu, hromadnému sťahovaniu nemeckých dôchodcov, ostrej kritike Jacquesa Préverta a iným fenoménom.

Musilove dve novely z roku 1911, vydané pod názvom Dve spojenia, sú neoddeliteľnou súčasťou diela tohto modernistického spisovateľa a témami a poetikou predznamenávajú jeho opus magnum Muž bez vlastností. V dvoch textoch, ktorých hrdinkami sú Claudine a Veronika, sa stretávajú láska, žiarlivosť, pochybnosť či nemožnosť niektorých zväzkov. Za zdanlivo stabilným svetom manželstva sa ukrýva svet iný – znepokojujúci, ale o to fascinujúcejší.

LIST PRE D. je retrospektívny pohľad na viac než polstoročie vývoja západoeurópskeho ľavicového myslenia, obraz vnútorného rozpoltenia človeka na tenkej hrane medzi prežívaním osobného a spoločenského diania v labyrinte povojnového sveta, no najmä vyznanie toho, bez čoho v ňom nebolo možné ani prežiť, ani ho ovplyvňovať a zlepšovať: Vyznanie lásky, ktorá dala životu silu a zmysel. Gorzovo posledné dielo, List pre D., je náprotivkom a doplnením prvotiny, životopisnej eseje Zradca (Le Traître), ktorá stojí na začiatku jeho tvorby a myslenia. Narodil sa vo Viedni ako Gerhart Hirsch v židovsko-katolíckej rodine. V roku 1930 jeho otec v dôsledku stupňujúceho sa antisemitizmu konvertoval na katolícku vieru a priezvisko zmenil na Horst. Rasovému prenasledovaniu sa vyhol vďaka štúdiu na internátnej škole v Zürichu, ktorú po anšluse Rakúska v roku 1939 navštevoval na naliehanie matky. Toto odlúčenie zvýšilo pocit vnútorného exilu, „nevyliečiteľnej samoty“, ktorú sa počas celého života usiloval prekonávať a ktorú ako „morálnu konverziu“ spustilo oboznámenie sa s dielom Jeana-Paula Sartra Bytie a ničota. Sartre, s ktorým sa osobne zoznámil vo Švajčiarsku v roku 1946, a okruh parížskych intelektuálov formujúcich ľavicové myslenie povojnových rokov, boli rozhodujúce súradnice prvého obdobia jeho tvorby a ideologického sebazaradenia v päťdesiatych rokoch a ich myšlienkovo-politických zvratoch. Štúdium vo Švajčiarsku a odchod do Francúzska boli sprevádzané ešte jednou rozhodujúcou udalosťou Gorzovho života: V Lausanne sa zoznámil s Doreen Keirovou, ktorá sa stala jeho manželkou a ktorej prítomnosť v Gorzovom živote mala rozhodujúci vplyv aj na jeho politické myslenie a vnímanie seba ako individuality v odcudzenom svete. Ich vzájomný vzťah sprevádzal všetky spoločenské zmeny, a láska bola znepokojujúcim a zároveň nevyhnutným predpokladom hľadania svojbytného miesta vo svete ideí, ktoré význam intimity často odsúvali do vôd znepriatelených všeobecnej, objektívnej realite. Láska, ktorá sa napokon ukázala ako najbytostnejší, najzásadnejší predpoklad pre akúkoľvek zmenu v prospech všeľudskej reality. Od šesťdesiatych rokov bol Gorz pevne ukotvený na francúzskej intelektuálnej scéne. Zaoberal sa najmä myšlienkami spravodlivého prerozdelenia práce a marxistickou teóriou jej odcudzenia. V centre jeho myslenia sa najmä po roku 1968 natrvalo udomácňuje otázka decentralizovaného hospodárstva, autonómie indivídua a potreba ich začlenenia do marxistickej filozofie ako ďalšieho predpokladu oslobodenia človeka. Bol to začiatok obdobia presadzovania politickej ekológie, ktorá ako radikálne socialistické hnutie považovala zmenu ekologickej paradigmy za integrálnu podmienku rozširovania autonómneho priestoru, oslobodenia jednotlivca a nevyhnutnú súčasť boja proti kapitalizmu. Vrátane tzv. „zeleného kapitalizmu“ a tendenciám tradičnej ľavice, ktorá podľa Gorza používa tie isté nástroje technokratickej paradigmy. V Gorzovom diele vynikajú práce práve na túto tému: Le Socialisme difficile (Zložitý socializmus), 1967; Critique du capitalisme quotidien (Kritika každodenného kapitalizmu), 1973; Écologie et Politique (Ekológia a politika), 1975; Écologie et Liberté (Ekológia a sloboda), 1975; Adieux au prolétariat (Zbohom proletariátu), 1980; Capitalisme, Socialisme, Écologie (Kapitalizmus, socializmus, ekológia), 1991; Miseres du présent, richesse du possible (Bieda súčasného, bohatstvo možného), 1997. Vzťah s Dorine (francúzska podoba jej pôvodného mena) bol rozhodujúci aj pre spôsob, akým André Gorz rozvinul teoretické základy politickej ekológie. Potreba bojovania proti technokraticky orientovanej európskej politike sledujúcej výlučne materiálny rast sa prelínala s obdobím, keď Dorine diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu. Ako sa osobný život prelínal so spoločenskými problémami, nevyhnutnosť celospoločenskej zmeny čoraz väčšmi poukazovala na skutočnosť, ako veľmi je podmienená a poháňaná zmenami, ktoré sme schopní podstúpiť aj v osobnom živote. André Gorz zomrel v septembri 2007. S Dorine sa rozhodli opustiť svet spoločne.

Prvá slovenská ucelená kniha o kríze! Prečo kríza trafila jadro svetovej ekonomiky a iba lízla perifériu? Ako je možné, že finančné špekulácie vedú k rastu cien a k hladomorom? Môže krízu zastaviť tlačenie peňazí? Zhrešili iba štáty s dlhmi alebo aj s rozpočtovými prebytkami? Sú úsporné opatrenia receptom na hospodársku obnovu alebo na prehĺbenie recesie? Prečo sú ratingové agentúry mocnejšie než vlády? Čo spasí Európu - euroval, spoločné dlhopisy, federalizácia, dlhová brzda, alebo záchranné balíčky bankám? O čo ide v Grécku, Portugalsku či Írsku? Ako sa s krízou vysporiadavame v postkomunistickej Európe? Zachráni nás Medzinárodný menový fond alebo príklady krajín, ktoré sa mu vzopreli? Môže Slovensko krízu prestáť? Ako mu v tom pomôže resp. poškodí spoločná mena? Autori sledujú krízu od jej začiatku a na bežné otázky kladú nekonvenčné a zrozumiteľné odpovede. Finančná a hospodárska kríza, ktorá zasiahla vyspelé aj rozvíjajúce sa ekonomiky, nie je dielom záhaľčivých Grékov či Španielov, ako sa to verejnosti snažia vsugerovať populisti. Ekonómovia Joachim Becker a Ivan Lesay v knihe Život na úver vidia korene krízy v stratégiách ekonomického rastu, ktoré boli postavené na iluzórnych predpokladoch. Analyzujú nielen príčiny krízy a jej rozšírenie z USA do ostatných častí sveta, ale aj kriticky hodnotia, ako jednotlivé vlády a organizácie na prepuknutie krízy reagovali. Venujú sa tiež tomu, ako kríza zasiahla Slovensko a ako sa s ňou vyrovnalo. Autori dúfajú, že sa nebude opakovať história z 30. rokov 20. storočia, kedy reštriktívne opatrenia viedli k tragickým následkom.

“Keď sa autori rozhodnú vydať zbierku básní, každý vlastnú, no v spoločnej knihe, buď ide o antológiu, alebo manifest. Pôvodne plánovaný názov projektu – Trikolóra, ktorý pretrval vo výtvarnom spracovaní Ani Ostrihoňovej, skôr svedčí o tom druhom, lebo tieto individuálne poetologické vklady vytvárajú synergický emblém akcentujúci zabudnuté humanistické ciele súcˇasnej západnej civilizácie. Ale výsledný efekt tohto literárneho počinu, napokon, vystihuje jeho finálny názov; je to strach zo stavu, kam dospela novodobá industriálna spoločnosť, napriek žoviálnemu heslu Veľkej francúzskej revolúcie, do sveta, ktorý sa bojí poézie.” Peter F. ‘Rius Jílek