Iris strana 12 z 16

Základný zdroj filozofických problémov je potrebné hľadať v každodennosti. Náš život je neustálym rozhodovaním o tom, čo je pre nás reálne a čo fiktívne, čo je dôležité a čo vedľajšie, čo je možné a čo nie. Odpovede na tieto otázky hľadáme akoby automaticky, spontánne, a vlastne mytológia, náboženstvo, umenie i veda sú rozličnými podobami odpovedí. Filozofia je potom len pokračovaním úsilia spontánneho vedomia na rovine explicitne artikulovaných pojmov. Filozofické uvažovanie aj pri vysvetľovaní veľmi často využíva modely myslenia prevzaté z každodenného používania, a tak očisťuje ich, zdokonaľuje, a tým aj upevňuje. Takto prepracované ich potom vracia do každodennosti. Precízne to vyjadril Kant, keď povedal, že nehľadá novú formulu morálnosti, ale pokúša sa len presne vyjadriť morálne intuície, ktorými sa riadime v každodennosti...

Kolekcia ponúka čitateľovi výber z "roztratených" textov Prof. PhDr. Emila Višňovského, PhD., publikovaných samostatne v priebehu troch desaťročí v rozličných periodikách a médiách. Ich knižné vydanie dotvára profil autora o ďalšie dimenzie. Texty nie sú len svedectvom doby, ale nestrácajú na aktuálnosti ani z hľadiska reflexie súčasnej Covid-19-krízy. Prof. PhDr. Emil Višňovský, PhD. - filozof, vysokoškolský učiteľ, profesor Univerzity Komenského, prekladateľ, esejista, publicista

Cirkev v Afrike bola viac než sto rokov rozdelená. Tyconius, vzdelaný laik zo strany donatistov, sa ju pokúšal opäť spojiť aj za cenu, že ho jeho vlastná cirkev vylúčila zo svojich radov. Augustín, katolícky biskup, sa usiloval opäť ju spojiť neúnavným vysvetľovaním, ale žiaden z katolíckych či donatistických biskupov neprijal jeho víziu. Možno, keby obaja títo velikáni slova pôsobili v tej istej dobe, podarilo by sa im spoločne zaceliť boľavú ranu africkej cirkvi, ktorá týmto rozdelením trpela ešte dlhé desaťročia po ich smrti. Ako sa obom podarilo dostať sa vo vzájomnom postoji z rôznych strán tak blízko k sebe? Namiesto slov ľudských skúmali slovo Božie a našli spôsob, ako ho vykladať tak, aby jeho ovocím bola vždy len láska a nikdy nenávisť. Táto kniha hovorí o snahe Tyconia ponúknuť takú interpretáciu biblických textov, ktorá odstráni všetky domnelé protirečenia, aby z celého Písma jasne zažiarilo iba to jediné a podstatné: Boh bezvýhradne miluje človeka a človek by ako odpoveď mal milovať Boha i blížneho, či už je ním katolík, donatista alebo ktokoľvek iný. (Róbert Horka) Svojím postojom človeka stojaceho na prahu a váhajúceho vstúpiť do katolíckej cirkvi sa Tyconius stáva predobrazom mnohých ľudí dnešných čias, ktorí evanjelium síce poznajú a Kristovo učenie schvaľujú, ale nedokážu sa reálne vyrovnať s tým, že cirkev je zároveň čierna aj krásna (Pies 1,5) a že v tomto čase je na Kristovom tele cirkvi dokonalá jedine jeho hlava, ktorou je sám Kristus. (Marcela Andoková)