KK Bagala strana 21 z 27

Román o umelej inteligencii, sieti, Banskej Bystrici a nerozlučnom priateľstve, v ktorom traja kamaráti prežijú dva režimy, štyri desaťročia a niekoľko vzťahov so ženami. „To je vtip?" Opýta sa Peter. "To je avatar - komentátor komponovanej reality." Na konci nového románu Petra Šuleja História sa objavia avatar a komponovaná realita, ktoré pomocou kľúča naprogramujú z tabuliek s klinovým písmom, ktoré sa objavia v úvode románu. „Vyhľadávanie je naprojektované podobne ako ľudská pamäť. Ostala len strojová presnosť a neomylnosť. To, čo tu vidíš, sa skladá z celej siete a neexistuje žiadne konkrétne miesto, žiadne médium, je to duch...Napadne ho letmá myšlienka, či aj jeho básne, akékoľvek básne nie sú vo svojej podstate komponované reality." Táto myšlienka nás, a určite nielen letmo napadne, pri čítaní Šulejovho generačného románu, kde na osudoch protagonistov, sleduje generáciu narodenú tak rok dva pred, alebo po roku 1968. Je to veľká pomoc, keď autor sám vo svojom diele pomenuje aj spôsob svojej tvorby. Román História je komponovaná realita, spojenie fragmentov niekoľkých životov dnešných štyridsiatnikov, pekne od začiatku ako v curriculum vitae, rodičia, detstvo (nesmierne zaujímavé bolo dozvedieť sa o živote desaťročných chlapcov a ich koníčkoch: modelovanie lietadiel, hokej futbal), dospievanie v menšom meste na sídlisku so všetkými trampotami dospievania začiatkom osemdesiatich rokov najpresvedčivejšie sú momenty spojenia s hudbou, či už zháňanie zahraničných platní, alebo samotné hranie „v kapele", čo bolo vtedy spojené okrem hudba aj s pojmom sloboda. Ťarchu skutočne rozvetveného príbehu -nasýteného roztoku musia niesť viacerí protagonisti románu, kamaráti Peter, Miro, Dano a Dávid aj Braňo a samozrejme aj ženské postavy, možno s menším priestorom v deji, hoci ho často hýbali dopredu ako „moving spirit" často hektického zlomového vývoja udalostí, čo je charakteristické pre koniec minulého a začiatok tohto storočia. Mimochodom sa v Šulejovom texte nachádza opis silnej erotickej scény, ktorá neskĺzne ani do sentimentality ani brutality ale je len tým, čím má byť vo svojej krutonežnej úlohe: nebyť nikdy zabudnutá. Podarilo sa. Na výraznejšiu ženskú postavu si nielen u Šuleja ale v celej slovenskej prozaickej tvorbe (či spisovateliek, alebo spisovateľov) budeme musieť počkať, a nemusela by to hneď byť Anna Kareninová... Okrem toho sa autorovi podarilo zakomponovať do knihy veľa z toho, čo podstatne a skutočne určuje život jeho generácie v pomerne širokej škále činností, či už kladných: práca, podnikanie, zakladanie rodín (s pomerne veľkým strachom mužských hrdinov viazať sa do hlbšieho vzťahu), lov na vinylové platne: jedna z najpríťažlivejších línií románu, aj mne blízka, len samozrejme s iným druhom hudby, k názvom kapiel v románe by som potrebovala šifrovací kľúč od znalca- čitatelia generačne bližší určite nebudú mať problémy, alebo v činnostiach záporných: vysedávanie v krčme nekonečné debaty nevedúce k ničomu, nerozmyslené a nemotivované „len" sexuálne vzťahy, karierizmus... „Nielen čas, ale i priestor nadobudol inú kvalitu, než na akú bol zvyknutý." Petrovi Šulejovi sa podarilo v tomto ku koncu vynikajúco gradujúcom texte, zachytiť čosi z tej „inej" kvality, vlastne z tých dvoch kvalít, pred tým a potom. Nebadateľne sa to prelieva ako v spojitých nádobách a často ako v presýpacích hodinách s nástojčivou otázkou: kto, ako a kedy obracia „naše" presýpacie hodiny života, naše up&down, naše hojdačky: dojímavé (detstvo)a surové (dospelosť). Kto určuje naše lásky a nenávisti - - - Sme integrálnou súčasťou toho, čoho sme tvorcami, v realite myšlienok a textu vytvoreného tvorcom -avatarom. Život. Fantázia. Realita a fikcia. A samozrejme ruka a „softvér" toho, kto to píše. Šulej napísal a vydal dosť tesne za sebou prekvapujúco dobrú zbierku poézie a prekvapujúco dobrý román. Nechcem to zakríknuť, ale teším sa na ďalšie knihy poézie i prózy. (Mila Haugová v recenzi

Humoristická zbierka poviedok Katedra paupológie voľne nadväzuje na knihu Emana Erdélyiho a Mareka Vadasa Univerzita. "Niektoré charaktery som si v nej aspoň na chvíľu požičal s ich láskavým dovolením, ale kedykoľvek ich veľmi rád vrátim. Kniha je poskladaná ako mozaika a čitateľa dostane doprostred zverokruhu, ktorý nemá riešenie a môže byť aj predobrazom budúcnosti nie príliš dotovaného systému školstva. Mená, postavy a udalosti, i neexistujúci vedný odbor – paupológia sú v tejto knihe vymyslené. Akákoľvek podobnosť so žijúcimi osobami je iba náhodná, ale i tak poľutovaniahodná," píše autor. ROZHOVOR PRE KNIŽNÚ REVUE: Pýta sa Marek Kopča Debutovať sa zvykne v podstatne mladšom veku ako vo vašom prípade. Katedra paupológie vyšla, keď ste mali 48 rokov. Nie je to na vstup do literatúry predsa len trocha neskoro? Svojím spôsobom je, ale nie je to moja prvá knižka, hoci beletriu som predtým nepísal. Ako prozaik som si hneď na začiatok zvolil to najťažšie: napísať čosi humorné. Smiech je veľmi citlivá záležitosť, lebo niečo smiech vyvolá, iné nie. Trafiť sa je veľmi ťažké. Je však pravdou, že túto knihu som chcel vydať oveľa skôr. Už roku 1993 som ju sľúbil manželke ako svadobný dar. Nebol som však schopný napísať ju, pretože na veľa vecí, o ktorých v Katedre paupológie píšem, som bol ešte dosť nahnevaný. Tieto svoje pocity som nedokázal dať do uspokojivej literárnej podoby, lebo by v tom bolo viac hnevu ako literatúry. Až vtedy, keď sa človek od niektorých vecí oslobodí a odosobní, dá sa písať. V Katedre paupológie je veľa odkazov na známe texty svetových autorov a filozofov, ktoré parodujete. Pre nezainteresovaného čitateľa to môže byť náročné na porozumenie. Pre koho ste knihu písali a aké boli čitateľské ohlasy? Touto knižkou som sa snažil osloviť celé čitateľské spektrum, od najmladších čitateľov až po tých najstarších. Myslím, že sa mi to aj podarilo. Zaujímam sa o humor ako o fenomén. Nechcel som skĺznuť do roviny ľudového humoru, a preto aj narážky na rôznych filozofov boli koncipované tak, aby bol text čitateľný aj bez ich presného porozumenia. Je to moderný humor, ktorý neráta s čitateľovou neznalosťou a nevedomosťou. Ľudia dnes majú mnoho poznatkov a veľmi príjemne sa dokážu zabaviť aj na veciach, ktoré im nie sú absolútne jasné. Čitateľský ohlas bol dobrý a väčšina čitateľov v knihe postrehla veci, na ktoré som poukazoval. Jeden kolega mi poslal SMS, v ktorej napísal, že ešte teraz sa po prečítaní smeje, no nevie, či čítal niekedy niečo smutnejšie. Hlavnými postavami vašej knihy sú učiteľky na vymyslenej katedre paupológie – vede o chudobných a chudobe, ktorých hlavnou náplňou práce je lenivosť, intrigy a ohováranie. Nie je trocha sexistické, že v takomto negatívnom svetle sú vo vašej knihe prezentované takmer výhradne ženy? To je otázka, s ktorou sa často stretávam. Aj muži sú v tej knihe, len si ich čitatelia natoľko nepovšimli. Vzťah mužské – ženské nie je v tejto knihe vôbec vyhranený o čom svedčí skutočnosť, že hneď po jej vyjdení mi telefonovali kolegovia z iných fakúlt a do ženských postáv z knihy dosádzali konkrétnych učiteľov – mužov. Kniha by sa naozaj nemohla skladať výsostne zo žien. Išlo mi o úmyselnú a nadsadenú metaforu na prefeminizované školstvo a mizernú situáciu, ktorá v ňom panuje. Nie je to akt proti ženám, pretože tie vykonávajú skutočne záslužnú činnosť a na pleciach nesú veľké bremeno. Avšak vysoké percento žien pracujúcich v našom školstve svedčí o tom, že čosi v školskom systéme nie je zdravé. Keď je školstvo nedostatočne financované, odzrkadľuje sa to v jeho každodennej činnosti. Len čo sa učiteľ, muž či žena, dostane do takej nepriaznivej sociálnej situácie, že si napríklad nemôže dovoliť kúpiť knihu, musí sa to niekde prejaviť. Takže Katedra paupológie je nielen o finančnej chudobe, ale aj o chudobe ducha, ktorá s tým súvisí. Na druhej strane úroveň vzdelania našich študentov je veľmi dobrá, a to aj napriek tomu, že nie sú dobré podmienky, v ktorých sa vyučovanie uskuto

Zbierka 13 humoristických poviedok z učiteľského prostredia. "Narážkou na známu knihu amerického spisovateľa Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch chcem poukázať na ekonomické a spoločenské postavenie učiteľov. Samozrejme tým nechcem naznačiť, že by učitelia boli myši. Koniec koncov, sám som jedným z nich. Viem, že druhá kniha býva vždy neistá, ale nemyslím si, že bude horšia ako tá prvá. Táto nová zbierka poviedok sa síce nesie v podobnom humornom duchu ako Katedra paupológie, ale je trocha odľahčenejšia a literárnejšia. Zostáva v rovine satiry, no čitateľský zážitok by mal byť väčší. Čitateľ v nej nájde rôzne témy, ktoré sa snažia zachytiť niektoré bizarné momenty našej spoločnosti. Postavami sú bežní ľudia, ktorí sa s týmito podivnými situáciami vyrovnávajú veľmi svojráznym spôsobom..." (autor)

Zbierka poviedok Názov najnovšej zbierky Horváthových krátkych próz Antikvariát sám nepriamo napovedá, s akými prípadnými očakávaniami k nej pristupovať. v antikvariáte vôbec ide o knihy „z druhej ruky“, „spod ruky“, niekým už predtým čítané, po niekom prebraté. V Antikvariáte číha poviedka, v ktorej je skrytá iná poviedka. Podarí sa v tajomných chodbách textov zrekonštruovať fabulu, v ktorej vystupuje čitateľ týchto textov? Je matka svojou dcérou? Možno vďaka technológiám vychutnať vlastnú smrť? Vlčie grúlenie, rozpútané vášne, trhlina v deji. Vitajte v Antikvariáte!

Novela nominovaná na prstížnu cenu Anasoft litera 2007. Všimnime si prvé vety prózy: „Tereza sedí v autobuse vedľa brata a naťahuje krk, aby videla veci, na ktoré brat ukazuje prstom. Stromy, z ktorých v tej rýchlosti dokáže zachytiť len akési fľaky, trochu ďalej pruh nepokosenej trávy a kríkov, pás preoraného poľa a sem-tam hromady o seba opretých kovových alebo drevených konštrukcií, ktoré po prvom snehu rozložia na poli, aby sa na ceste nerobili snehové jazyky" (Biele miesta, s. 5). Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) - v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute. (Jana Pácalová, NOVÉ SLOLO) Biele miesta našťastie nezívajú prázdnotou. Kompaníkovú opäť zaujímajú bytosti na okraji spoločnosti, opäť zdarne nastoľuje znepokojivú situáciu, no zároveň nezostáva len pri tajomstve. Postupne obnažuje svoje postavy matky, dcéry a syna, ktoré choro i dojemne zomknuté živoria v zatuchnutej diere... (jk, TÝŽDEŇ)

Zbierka poviedok za ktorú autorka získala Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka. Už v prvej próze Miesto pre samotu sa vynára zásadná otázka, ako chápať vzájomné prepojenie oboch substancií v názve rovnomennej knihy. Problematika však nestojí na spore, či samota má alebo nemá mať svoje miesto v živote človeka - aj keď sa prvotne táto domnienka zdá byť opodstatnená, - de facto sa načrtáva preciťovanie stavu, v ktorom absentuje naplnenie konkrétnej potreby. Riešiť primárny predpoklad by bolo totiž nezmyselné, keďže samota v ponímaní dobrovoľnej intimity je existenčnou nevyhnutnosťou. Kompaníkovej samota má teda charakter zakliesnenosti vo vlastnej psychike. Ide o úsilie vykompenzovať si žiadosť po svojskej podobe bytostného uspokojenia. (Peter František Jílek, LET) Podstatnými charakteristikami sú zmyslovosť a emocionálnosť. Autentickosť ženského senzitívneho sveta je badateľná a priam zmyslom dotyku schopná komunikovať s čitateľom. Čítajúc tieto poviedky proste je možné vnímať všetkými zmyslovými orgánmi už či vôňu a pach, či zvuky, tvar alebo aj samotnú štruktúru predmetov: Vie o každom odlomenom kúsočku, o všetkých preliačinách, má spočítané koľko centimetrov kubických dreva zožrali červotoče a koľko centimetrov štvorcových jej zostalo za nechtami. Zadné čelo postele je fľakaté, na okrajoch mastné, ochytané od spotených rúk, čo do nich každú noc zapierajú, tmavohnedý lak je zoškriabaný. Vrypy a škriabance vyzerajú ako chlpy čo tam rastú, kde sa nepatrí. Pozná jeho vôňu, štruktúru, červotočmi vyhryzené bludiská chodieb... (Vladimíra Dorčová, Novi Sad) "Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) – v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute..." (Jana Pácalová, Nové slovo) Máte radi samotu? Máte radi nostalgickú príchuť melanchólie? Láka vás príjemné prevaľovanie sa myšlienok, kde čas a priestor nehrajú žiadnu úlohu a ste len vy a vaše sny; príbehy dávno skončené, nikdy neuskutočnené alebo niekedy ešte len vzniknúce? Ak vás priťahujú príbehy, ktoré neoplývajú nezraniteľnými Terminátormi, nezastaviteľnými Indiana Jonesami, vybuchujúcimi mestami a potokmi krvi, potom ste na správnej stope. (Miroslav Antoniak, ŽIARELKA) Autorská poetika si kliesni cestu nenápadne: vytrvalo sa ponúka cez mnohé, mnohé drobné aj závažné pozorovania, najmä vizuálne, akoby jej disciplinovanosť v rovine príbehu dovoľovala prídavky v iných rovinách. Autorka je zberateľka a zberačka, tak ako aj niektoré postavy v jej debute sú zberači a zberatelia: správkyňa plavárne v poviedke Hladina ustálená zbiera úlomky zubov, Lucia v poviedke Miesto pre samotu pachy, vône, vlasy... Monika Kompaníková zbiera obrazy, obrázky, fotografie, znaky, označenia, prídavné mená, prímery. Keďže jej poviedky sledujú odskúšané línie príbehov, môže autorka vpletať tieto poklady zo svojej zbierky do suverénnej reči rozprávača, až rozprávač stratí dych. (Gabriela Magová, SLOVO)

Koľko múdrosti sa dá vtesnať do niekoľkých slov, ktoré by ste pokojne mohli poslať esemeskou? Aforista a novinár Tomáš Ulej to vie. O humore, ktorý vyhľadávam (Tomáš Janovic) Spýtali sa Jiřího Voskovca: "Are you heppy?" Odpovedal: "I am heppy. Ale šťastný nie som." To je humor, ktorý vyhľadávam a ktorý ma vždy pohladí po duši. Na Voskovcov bonmot som si spomenul pri čítaní rukopisu Tomáša Uleja Ale. Nechválim do vetra, presvedčte sa sami: Za dobrotu na Golgotu. xxx V čom pravica nepoľaví, to ľavica nepopraví. xxx Naša láska išla cez žalúdok. Ale už je to dávno odviate vetrom. Začal som Jiřím Voskovcom a končím Milanom Lasicom. Ten povedal: "Humor nezľahčuje, ale prehlbuje." A to je všetko, čo som chcel povedať o výbornej Ulejovej zbierke aforizmov a epigramov. Tomáš Janovic

Román z metropoly juhu je prozaickým debutom Petra Balka, víťaza literárnej súťaže Poviedka 2012. Anasoft litera 2015: Peter Balko from Anasoft litera on Vimeo. Vedy v LošonciMali sme osem a boli sme ozbrojení. Kápia mal šumbajku, ja som mal luk. Kápia poznal šesť neslušných slov a dva názvy filmov pre dospelých, ja som ovládal naspamäť všetky mená v kalendári aj odzadu, na bieleho špica. Kápia usmrtil každý deň minimálne jedno zviera, ja som si každý večer umyl zuby. Kápia pľul, ja som písal. Boli sme najlepší priatelia v Novohrade a vedeli sme, že ak nás raz niečo rozdelí, bude to tretia svetová vojna. Naše puto sme dokonca zvečnili krvou pod starým orechom na okraji mestského parku. Slnko vykašliavalo posledné zvyšky dňa, tiene tvrdli, Kápia od vzrušenia prdel a ja kretén som zabudol doniesť nôž. Akt krvinkového spečatenia však už nebolo možné zastaviť, preto sme sa navzájom dohrýzli do krvi a vlčie rany, ktoré nám ostali na predlaktiach, sme spojili do pevného zväzku. Bratstvo bolo dokonané, najvyšší čas vrátiť sa domov ku kôprovému prívarku. Nič na svete nie je silnejšie ako krv, pošepol Kápia a opľul poštára, ktorý preletel okolo nás na baklažánovom bicykli. Odvtedy musia naši otcovia chodiť po listy na poštu.

Peter Uličný je z tých básnikov – piesňových textárov, ktorí majú dar napísať spievateľnú poéziu a dať populárnej piesni aj hlbší zmysel. Táto kniha z ExEdície je súbor jeho 100 piesňových textov v rokov 1988-2022. Nie sú to banality, ale regulárna poézia, niektoré texty spoznáte a bude vám pri nich hrať v ušiach hlas Richarda Müllera či Pavla Haberu. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Peter Uličný je z tých básnikov – piesňových textárov, ktorí majú dar napísať spievateľnú poéziu a dať populárnej piesni aj hlbší zmysel. Táto kniha je súbor jeho 100 piesňových textov v rokov 1988-2022. Nie sú to banality, ale regulárna poézia, niektoré texty spoznáte a bude vám pri nich hrať v ušiach hlas Richarda Müllera či Pavla Haberu. Ale keď ich budete čítať bez melódie a hlasu, zistíte, že táto mestská, hravá, inteligentná poézia je zázoveň trochu smutná a nostalgická. Občas jemne morbídne pripomína memento mori (Človek nevie dňa ani hodiny / a zrazu ho presadia do hliny), ale najmä majstrovská. Kniha 100x Peter Uličný (alebo Amnestia v blázninci) navyše vychádza v ExEdícii, čo je elegantné výnimočné balenie autorov blízkych Kolomanovi Kertészovi Bagalovi a jeho vydavateľstvu. (Denník SME, Magazín o knihách) Žijeme časy, ktoré majú dosť ďaleko od poézie. Ak si ju teda veľmi nemôžeme dopriať v bežnom živote, doprajme si ju aspoň v pesničkách. Keby autori piesní rezignovali na takúto možnosť, bol by svet ešte šedivejší a surovejší, než v skutočnosti je. Ak by som mal parafrázovať názov nového albumu Richarda Müllera, už by sme si nemohli vychutnať tú magickú hodinu medzi psom a vlkom, preto je na svete poézia, a preto som sa snažil aspoň čosi z nej prepašovať aj na tento album. (Peter Uličný) S rozkošou paroduje, ale aj paráduje najmä mäsmédiá (Jack Rozprávač, Romeo a Fúria, Sedem spiatočných, Mária Televízia, Gina Lolofrigida). Berie si na mušku jazykové i názorové klišé, s ľahkosťou používa bohemizmy (= výrazy zo slovnej zásoby bohémov), anglicizmy, amerikanizmy, youtubizmy, facebookizmy, aby ich vzápätí zho(vä)dil: „Nevieš kto je FREE a kto len DUTÝ“. Vytvára nelogizmy i neologizmy (mužolapka, láskovičky), ale nie sú to lacné slovné hračky. Jeho parafrázy nie sú ani parou, ani frázami, aj keď sa s bravúrou pohybuje v labyrintoch frazeologizmov. (Daniel Hevier) Túto knihu možno považovať za plnohodnotnú básnickú zbierku. Uličný je zručný a nápaditý básnik, je mu vlastný jazykový humor a neobáva sa ani vyslovovania krutých právd. V jeho jazyku je neustále prítomná jemná irónia. A tá je zrejme tou najpravdivejšou “maskou človeka”. (Martin Kasarda)

Autor je literárny vedec a dokonale ovláda teóriu písania v rôznych štýloch. Vo svojich poviedkach svoj pozorovací talent naplno rozvinul a ak milujete paródie, nielen to, čo je napísané ale hlavne ako, zamilujete si aj túto knihu. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Horváthovo písanie, to je koncert nápadov, žartíkov, skečíkov, ktorých je niekedy v jedinej poviedke toľko, koľko u iných v siedmich knihách, konštatujem trpko a znechutene sa mračím pred zrkadlom. Ak Horváth žije, tak žije literatúrou, v literatúre, je to ohurujúce, presvedčivé, ale aj perverzné, deviantné, podozrivé, máme dočinenia so sociopatom? (Balla) Tomáš Horváth prepája vo svojom písaní profesionálne literárnovedné školenie s vlastnou čitateľskou záľubou poklesnutých žánrov. Predstavuje typ „neosobného“ písania s akcentom na tézu, že autor ako inštitúcia je mŕtvy a suverenita patrí slovu. Jeho autorská stratégia je založená na intertextuálnej a intelektuálnej hre, v rámci ktorej sa v priestore literárneho diskurzu transformujú a inovujú žánrové a štýlové postupy tzv. nízkej literatúry (klasická detektívka, dobrodružný a kriminálny príbeh, gotický román a i.) a populárnej kultúry (akčný film, počítačové programy), a to v podobe parafrázy, napodobeniny, imitácie (pseudožánre). So zreteľným odstupom (paródia, irónia, perzifláž, mystifikácia) sa preberajú konštrukcie, obraznosť i slovná zásoba týchto žánrov, aby boli vzápätí konfrontované konštrukciami a výrazmi odlišnej sémantickej úrovne (literárna teória, filozofia). Významným tematickým plánom je sebareferencia, tematizácia písania a epických kategórií, opakujúcim sa motívom je vytváranie a generovanie textu, princíp kombinatoriky a cyklickosti. Horváthove prózy simulujú príbehy s tajomstvom, no ostávajú otvorené a významovo neurčité, prevláda v nich absurdita a iracionalita. Zodpovedajúcou pocitovou kulisou sú znepokojivé, napäté, vzrušené a paranoidné stavy postáv. (Dana Kršáková) Autor otvára priestor pre rozmanitého čitateľa: od naivného, ktorého upúta ustavičným hyperbolizovaním a karnevalizovaním javov a udalostí, až po fajnšmekra, ktorý ocení absenciu tradičného rozprávania a zgustne si na textovaní. (Braňo Hochel)20

Profesor Valér Mikula označil Kopcsayov debut ako jednu z najlepších slovenských knižiek prelomu storočí. Začítajte sa do reedície prvých troch autorových zbierok poviedok, neočakávajte však veľa optimizmu – protagonistami sú predsa len Trtkovia, Bojkovia, Muchovia – a pripravte si bránice na škodoradostný smiech. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Smiech je Kopcsayova najsilnejšia stránka, ten robí z jeho debutu možno jednu z najlepších slovenských knižiek prelomu storočí. A nejde pritom len o čierny, „cynický“ humor, autor sa nebojí „neprieberčivo“ využívať celú jeho škálu – od intelektuálneho až po ten lacný. Veď aká tam prieberčivosť v dobe, ktorá si tiež v ničom nevyberá? Kopcsay si „učenlivo“ osvojil jazyk i ducha doby – len ako to robí, že po všetkom tom „osvojení“ nám svet, ktorý zobrazuje a v ktorom žijeme, pripadá ešte cudzejší a čudnejší? A prečo oveľa viac chápeme jeho neúspešného hrdinu ako tých úspešných? (Valér Mikula) Nech už autor nazve svojho protagonistu Spáč, Pisár, Paľo Kriak-Tŕnistý, Štefan Lístok-Cviknutý alebo len jednoducho Muž, naďalej pokračuje v biografii outsidera našej doby. Opätovne ho vybaví tučnotou, nepochybne závažnými zdravotnými problémami s nábehom na hypochondriu, neznesiteľným rodinným zázemím – „globálne nespokojnou“ manželkou, dvoma svokrami (svojou a manželkinou), neutešenou finančnou situáciou slabomyseľnými nadriadenými a hlúpym a zaťažujúcim zamestnaním. Oproti predchádzajúcim prózam ho nechá splodiť ďalšieho syna a odsťahovať sa na vidiek. Naďalej mu dopraje žiť „ilúziu blbého života“ a túžiť po živote „skutočnom“, napĺňa ho frustráciou zo zbytočnosti a prázdnoty vlastnej existencie, z faktu, že „vyvrcholenie“ životného príbehu nie a nie prísť. Ponecháva mu iba život ako „údel“, „bremeno“ a zúfalú túžbu prekonať vlastnú situáciu, pálčivé želanie, aby veci boli inak. (Ivana Taranenková)

Bratislavská trilógia – zábavná alternatívna história, prítomnosť i blízka budúcnosť hlavného mesta v troch humoristických románoch rešpektovaného kráľa slovenskej divadelnej postmoderny. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Čítať Klimáčka znamená nenudiť sa. Atraktivitu jeho textom dodáva osobitý štýl, nasiaknutý až rozprávkovou magickosťou, hravým poskakovaním ponad hranicu reálnosti a fantázie a v neposlednom rade groteskná optika, cez ktorú pozoruje a opisuje svet svojich postáv. (Martin Boszorád) Panic v podzemí je fiktívny životopis hlavného hrdinu, ktorému telo začne obrastať perím a ktorého posadnutosť ženami vyženie do zatopeného pressburgského metra, odkiaľ podniká svoje výpravy na pomedzí sna a možného. Príbeh začína v roku 1956 v dome na kopci, uprostred višňového sadu, vzducholodí a juvenílnej erotiky. Presúva sa do Pressburgu, sužovaného vlnami prisťahovalcov, bojmi gangov Panterov a Romantikov, aby sa zakončil v blízkej budúcnosti pred Katedrálou, kde tisíchlavý dav očakáva nový zázrak odpustenia Váňa Krutov je síce aj o problémoch hercov, kultúre záchodov, vykrádaní autorov, ale je to najmä taký slovenský orwellovský román, veľmi čierna groteska z mečiarovských rokov. Mám jednu vlastnosť, že nezabúdam. Vtedajšia vláda nás takmer izolovala od Európy a nie je zlé byť na pozore pri každej ďalšej vláde. Naďa má čas – v tejto ezoterickej detektívke z dnešnej Bratislavy pátra dvojica kriminalistov po Jazykárovi, ktorý svoje obete najprv skúša z vetného rozboru a keď urobia chybu, vytrhne im jazyk. Vatikánska rozviedka otvorí v Bratislave tajnú pobočku – sleduje tunel pod hradom, v ktorom miznú ľudia aj električky. (Viliam Klimáček)

Fascinujú vás poviedky s tajomstvom, bizarné príbehy a prekvapivé, silné pointy? Zbierka 45 poviedok slovenského autora, laureáta významných zahraničných ocenení, vás doslova uriekne. Táto antológia vychádza v ExEdícii, ktorá získala Národnú cenu za dizajn.. Čítanie poviedok Pavla Rankova vyvoláva vnútorný nepokoj – nedá sa len tak jednoducho zavrieť knihu a prejsť k niečomu inému. Môže to tak byť preto, že jeho postavy nám pripomínajú nás samých, s našimi túžbami, pocitmi a úzkosťami – lenže oni idú vždy o krok ďalej, ako by sme sa odvážili my. (Milena Schefs, Nowe książki, Varšava) Hlavnú úlohu tu zohrávajú obyčajné medziľudské vzťahy – „tesné“ vzťahy, ktoré prebúdzajú zvedavosť, príťažlivosť, žiarlivosť, provokatívnosť... Ale nebol by to Rankov, keby medzi riadkami nevystrkovali rožky žánre ako detektívka, sci-fi, psychologická dráma, triler. (Barbora Škovierová, Hospodárske noviny) To, čo u Rankova nazývam filozofickým tajomstvom, tkvie v nezodpovedaných a azda aj nezodpovedateľných hádankách, ktoré sa u každého dobrého autora obyčajne rodia z banálnych situácií či anekdot. Anekdota odrazu prerastie do hrôzostrašných rozmerov, jej vyústenie vyvolá existenciálnu tieseň. (Adam Bžoch, Dotyky) Schopnosť predostrieť dostatočne dramatickú zápletku, stvoriť „vierohodné“ postavy a zasadiť ich do sugestívneho prostredia a atmosféry, toto všetko Rankov vie až márnotratne a je si toho vedomý, preto si môže dovoliť urobiť onen povestný ďalší krok, ktorý jeho texty vyzdvihuje nad štandardnú produkciu. (Miroslav Zelinský, Tvar, Praha) Rankova zaujíma život človeka v zajatí obsesií, neprekonateľných tráum, v podvedomí zakorenených fixných ideí – a najmä zdĺhavé, zložité a predovšetkým bezvýchodiskové vyrovnávanie sa, presnejšie poddajná zžitosť s takýmito komplexmi. (Zoltán Rédey, Revue aktuálnej kultúry) Pod strohou vecnosťou, ktorou sa na prvý pohľad texty vyznačujú, ožíva priestor kultivovane navrstvovanej poetiky prekvapenia a šoku. Čitateľovej fantázii sa medze nekladú, naopak, bez jej účasti by sa stratila výrazná časť svojského čara Rankovových poviedok. (Dana Kršáková, Romboid)

Máte radi čierny humor, grotesku a hlasný smiech? Tak to si musíte prečítať 33 poviedok Karola D. Horvátha, v ktorých každý dostane to, čo si žiadal, akurát tie želania naberú nečakané pokračovania a neželané konce. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Jednoduchý, často banálny príbeh dokáže Horváth katapultovať do neuveriteľne komických rozmerov, zvrtnúť rozprávanie nečakaným smerom, prevrátiť jazyk naruby alebo všetko zakončiť dokonale absurdnou pointou. Horváthove zmnožené parodické zobrazenie reality má korene vo vzájomnom prestupovaní viacerých módov písania, vo svojrázne deformovanom (grotesknom) subjektivizme a deskriptivizme, ktorý sa dá považovať aj za (intertextuálny) návrat k ére nemého filmu. Dôležitú úlohu v Horváthových textoch zohráva využitie vulgarizmov, chladnokrvne (jasnozrivo) vykalkulovaných naračných postupov a nelegálne použitých schém (syntaxe) myslenia, charakteristických pre neliterárny prehovor. Horváth nikdy nenudí a tam, kde by sa už mohlo zdať, že je vyčerpaný, nastúpi fantazmagorická alebo chimérická vízia, ktorá nás uistí, že „pravidlá hry“ vôbec nechápeme a samu hru nikdy neovládneme. (Patrik Oriešek) S Horváthovou prozaickou vervou priam vtrhlo do slovenskej prózy niečo nesmierne moderné, čo už ani nepolemizuje s postmodernistickými výdobytkami posledného desaťročia, ale rovno na ich pozostatkoch stavia textualitu, ktorá literatúru vytrháva z bezradnej skepsy a vracia myšlienkam ich priebojnosť. (Alexander Halvoník) Sila poviedok Karola D. Horvátha spočíva v mimoriadne rozmanitom a otvorenom jazyku. Humor a horor, paródia a drastickosť, obscénnost a politikárčenie ústi do živého, nepokojného, ??mnohovrstvového jazyka. (Zoltán Németh v doslove k maďarskému prekladu knihy)