KK Bagala strana 20 z 35

Od mladosti som pociťoval lásku k poézii a filozofii. Tento môj vzťah bol bytostný, ustavične som ho kultivoval, ale nikdy som nepocítil potrebu po profesionalizácii, po zdokonaľovaní áno. Za všetkým, čo som písal som stál celou svojou bytosťou. Hodnota toho, čo som vyslovil, by sa nedala zmerať kritériami racionálne evidencie. Vo svojej práci som bol sústredený nie na profesionálny výkon, ale na tvorbu osobnosti. Od samého začiatku som bol teda filozofickým personalistom vychádzajúcim z presvedčenia, že skutočnú spoločnosť tvoria osobnosti, a nie naopak, pretože od vojny prestala byť spoločnosť pre človeka útočiskom." píše v prvom zväzku zozbieraných úvah, statí a príhovorov literárny vedec prof. Milan Hamada

Poviedky z doterajšej tvorby Pavla Rankova, laureáta Ceny Ivana Kraska, Premio Letterario Internazionale Jean Monnet a Ceny Európskej únie za literatúru vychádzajú v súbornom vydaní s doslovom Tomáša Horvátha „poetika pointy“. "Čítanie Rankovových poviedok vyvoláva vnútorný nepokoj – nedá sa len tak jednoducho zavrieť knihu a prejsť k niečomu inému. Môže to tak byť preto, že jeho postavy nám pripomínajú nás samých, s našimi túžbami, pocitmi a úzkosťami – lenže ony idú vždy o krok ďalej, ako by sme sa odvážili my." – Milena Schefs, Nowe ksiqzki, Varšava "Hlavnú úlohu tu zohrávajú obyčajné medziľudské vzťahy – „tesné“ vzťahy, ktoré prebúdzajú zvedavosť, príťažlivosť, žiarlivosť, provokatívnosť... Ale nebol by to Rankov, keby medzi riadkami nevystrkovali rožky žánre ako detektívka, sci-fi, psychologická dráma, triler." – Barbora Škovierová, Hospodárske noviny

"Mladý hrdina novely Patagónia hocičo hrá - výtržníctvo, recesiu, ležérnosť - ale veľmi dobre vie, čo chce. A stavia všetko na jednu kartu, riskuje. Za cenu odchodu zo štúdií a roztržky s rodičmi skúša svoje literárne schopnosti na voľnej nohe. Za cenu spoločenských škandálov získava lásku vydatej ženy. Východisko z bludného kruhu "psích dní" nachádza v duchu autorského kréda: Odvážny vie o priepasti, a hoci sa jej bojí, ide k nej, túži ju preskúmať a preklenúť."

Uprostred nekonečnej Tichej vojny, ktorej hluk ani zmysel nepoznám, precitám do rána ako do prázdneho zrkadla. Pohybovať sa jeho vnútrom je také anjelsky ľahké, že najmenší záblesk spomienky na voľný pohyb vzduchom mi prichodí ako prechod odporujúcou blanou tmy, ako brodenie sa tuhnúcim asfaltom. Sám pohľad je tým zrkadlom. Necudne naho striehnucim na to, čomu sa bez clonenia odovzdá. A na to, čo súčasne v sebe obsiahne a polapí. Deň sa začína touto priľnavou , šokujúco konečnou nahotou, ktorú zo seba nemôžeme sňať. V okamihu svojho obnaženia prakticky ruší všetky jednotlivé objekty, taviac a zlievajúc ich na okamih do Jedného.... Básnik Ivan Štrpka svoj román venoval Dežovi

Piata loď je prvým románom spisovateľky Moniky Kompaníkovej. Autorka zatiaľ vydala knihu krátkych próz Miesto pre samotu, za ktorú získala cenu Ivana Kraska, a novelu Biele miesta. Román rozpráva o deťoch, ktoré si v záhradnom domčeku vytvoria svoju malú tajnú rodinu. Náhradnú rodinu. Kým prvé dve diela si Monika sama aj ilustrovala, tentoraz jej vypomohol výtvarník Sväťo Mikyta, držiteľ ceny Oskára Čepana.

Piata loď je prvým románom spisovateľky Moniky Kompaníkovej. Autorka zatiaľ vydala knihu krátkych próz Miesto pre samotu, za ktorú získala cenu Ivana Kraska, a novelu Biele miesta. Román rozpráva o deťoch, ktoré si v záhradnom domčeku vytvoria svoju malú tajnú rodinu. Náhradnú rodinu. Kým prvé dve diela si Monika sama aj ilustrovala, tentoraz jej vypomohol výtvarník Sväťo Mikyta, držiteľ ceny Oskára Čepana.

Piata loď je prvým románom spisovateľky Moniky Kompaníkovej. Autorka zatiaľ vydala knihu krátkych próz Miesto pre samotu, za ktorú získala cenu Ivana Kraska, a novelu Biele miesta. Román rozpráva o deťoch, ktoré si v záhradnom domčeku vytvoria svoju malú tajnú rodinu. Náhradnú rodinu. Kým prvé dve diela si Monika sama aj ilustrovala, tentoraz jej vypomohol výtvarník Sväťo Mikyta, držiteľ ceny Oskára Čepana.

Rovníková Afrika očarila autora natoľko, že po viacerých výpravách zozbieral Rozprávky z čiernej Afriky. Po tejto úspešnej knihe vydáva zbierku 31 poviedok Liečiteľ - ktorá získala cenu Anasoft litera 2007.

Zbierka básní.

Deviata zbierka poviedok renomovaného prozaika. "Balla — hlavný alchymista súčasnej slovenskej prózy — je nepochybne jedným z najzaujímavejších súčasných spisovateľov strednej Európy. Preňho je kvapka vody rovnako zaujímavá a celistvá ako celé univerzum, biblická postava je rovnako súčasná ako kolega z práce a ten najvšednejší obytný blok, ktorý vidí z okna, je rovnako blízky, zároveň však vzdialený a tajuplný ako planéta Merkúr..." (Jacek Bukowski) Autor doteraz vydal zbierky poviedok Leptokaria (1996), Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), Cudzí (2008) a novelu V mene otca (2010). Výber z poviedok vyšiel v Českej republike, Slovinsku, Maďarsku a tri knihy publikoval aj v Poľsku.

Pätnásty ročník literárnej súťaže Poviedka 2011 Asseco Solutions Začiatkom februára, len čo u nás v Pezinku opadol sneh, začala som so svojimi malými synmi budovať chodník do záhrady. Pri stavbe domu nám zostal štrk, na prvý pohľad nesúrodá zmes hliny, piesku a kamienkov rôznej veľkosti a pôvodu. Na spodok vykopaného jarčeka sme nasypali hlinu, na hlinu piesok, na piesok jemný riečny štrk a na jemný štrk svetlosivý kameň frakcie 8 – 16 mm. Každú jednu zložku sme museli z tej nesúrodej kopy nejako oddeliť a keďže chodníček to bol úzky, zvládli sme to za dve popoludnia pomocou primitívnych nástrojov – umelohmotného bagra, lopatiek, hrabličiek a vedierok, rúk a jednej veľkej lopaty. Svetlosivé kamene bolo treba pretriediť veľmi starostlivo, po jednom prstami, aby bol chodník pekný, aby sa po ňom dobre chodilo, aby sa na veľkých kameňoch nešmýkalo a do príliš maličkých sa nám nezabárali nohy. Aby tam nebol nejaký sajrajt zo stavby, smeti, konáriky, korene. Na vrchnej vrstve sme si dali naozaj záležať, každý jeden kameň sme poprevracali v dlani a porovnali s ostatnými, až potom hodili do vedierka a vysypali za obrubník. Niekoľko najkrajších kameňov sme nechali na schodoch ako na výstavke. Dobre sa na ne pozerá a je príjemné premieľať si ich vo vrecku medzi prstami. Večer po tejto bohumilej práci som čítala poviedky. Dvanásť a pol centimetra vysoká hromada papiera formátu A4, na prvý pohľad nesúrodá zmes recyklovaných úloh zo slovenského jazyka, úvah, románových úvodov, čŕt, scenárov, rozprávok, sociologických analýz, poviedočiek a poviedok. Čítala som ja, čítal Jozef Palaščák, básnik, redaktor a človek, ktorý má vzácnu schopnosť rozobrať a zase spojiť text, nájsť v ňom aj to zbytočné, aj to hodnotné. Čítal aj Václav Kostelanski, vychovávateľ v ilavskej väznici a autor poviedky s najlepšou frakciou, ktorá ako jediná zostala zakliesnená vo finálovom site ostatného ročníka súťaže. Deti som z čítania vylúčila, viac im ide bagrovanie. Každý jeden text sme museli nejako z tej kopy oddeliť, prečítať, zhodnotiť, priradiť mu číslo, známku a keďže hromada nebola taká veľká ako po iné poviedkové ročníky, čítali sme poctivo necelý mesiac. Spodných desať centimetrov novej hromady tvorili texty, ktorým chýbalo niečo, čo má žáner poviedky spĺňať, texty nedokončené, neforemné, nevyvážené, bez pointy, bez šťavy a nápadu. Zhruba dva centimetre merali poviedky zaujímavé, zrozumiteľné, s nápadom a niekedy aj s pointou. Posledný polcentimeter, zhruba dvanásť textov, bolo radosť čítať, teda aspoň jeden z nás to o niektorej z nich mohol za seba zodpovedne povedať. Zaujímavým textom môže byť aj recept na pečenú bravčovú sviečkovicu alebo prepis rozhovoru mojich maloletých nad záchodovou misou, ale poviedka je žáner náročnejší, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Napísať poviedku, ktorá vás zasiahne tak, že si ju po prečítaní necháte ešte chvíľu v rukách a zadívate sa do okna alebo na dieru v stene, aby sa vám v hlave uležala, zakotvila a zostane vám po nej v mysli ešte aj jasná stopa, úsmev, husia koža, mdloba alebo akákoľvek iná emócia, je ťažké. Je ťažké napísať poviedku, ktorá má od začiatku až do konca švih a rytmus, ktorá sa nezasekáva, netopí v slovnej vate, je duchaplná, ale nemoralizuje, nekončí sa bez pointy, príliš skoro alebo, naopak, príliš rozvláčne. Rozhodovať o tom, ktorý text je poviedkou a ktorý by mal byť navrchu našej súťažnej kopy, je oveľa ľahšie, je to, ako vyberať pekné kamene z hromady riečneho štrku. V tejto chvíli sa mi však najťažšou úlohou zdá písanie úvodu zborníka. Vystavujem sa tým totiž porovnávaniu s najlepšími poviedkami roku 2011. Monika Kompaníková, predsedkyňa poroty

Peter Repka sa narodil 14. januára 1944 v Bratislave. Od roku 1970 žije v Nemecku. Prvé diela publikoval v roku 1962 v časopise Mladá tvorba, o rok neskôr debutoval v almanachu mladých autorov „Dúfam, že nevyrušujem, Eva...“, no samostatne knižne debutoval až v roku 1969 básnickou zbierkou „Sliepka v katedrále“ a jeho druhá kniha „Vstaň a choď“ bola síce vytlačená, no na základe rozhodnutia komunistickej cenzúry bola zošrotovaná. Nasledoval publikačný zákaz. Repka svoje ďalšie zbierky poézie vydal až po Nežnej revolúcii: „Že-lez-ni-ce“ (1992), „Priateľka púšť“ (1996), „Karneval v kláštore“ (2002) a „Relikvie anjelov“ (2006). V roku 2005 vyšli knižne zobrané „Básne“. Publikoval aj prózy: Vstaň a choď (2. vyd. 1998), Pohybliví v pohyblivom (2007), Pohybliví nehoria (2009) a Chvála zápisníku (2011).

Ide o vydanie posledného diela Mily Haugovej, slovenskej ženskej poetky, ktorej diela boli preložené do viacerých cudzích jazykov a ktorá vydala doposiaľ 18 básnických zbierok. V roku 2010 debutovala aj v próze. Dielo Tvrdé drevo detstva obsahuje rozhovory a úvahy významnej slovenskej autorky. Vydanie takéhoto technicky bravúrne zvládnutého diela obohatí slovenskú literatúru a zároveň pôjde o unikátny náhľad do života jednej z najvýznamnejších slovenských spisovateliek.

Ak v Berlíne zablúdiš v tej správnej štvrti, môžeš natrafiť na drzého mladého elegána. Je nízky, drobný, ale neprehliadneš ho na hlave nosí červený cylinder. Ak bude v dobrej nálade, možno ti ukáže tajné miesta, kúpi ti lepšie šampanské a porozpráv a čosi o živote o živote dandyho...

Postavy Zusky Kepplovej (1982) sú novodobí nomádi, imigranti s možnosťou kedykoľvek sa vrátiť domov, s možnosťou, ktorá nijako nezmenšuje ich vnútorný nepokoj, nezastavuje ich pátranie po tom, kde a s kým ten domov vlastne je. Knižka, zručne napísaná a hladučko čitateľná, je poctivým pokusom zachytiť zážitky odvážnych dvadsiatnikov, ktorí sa s batôžkom buchiet vybrali do sveta na skusy. (Mária Modrovich)

Bene (1984) je síce celou dušou rapper ale zároveň talentovaný básnik. Spieva sugestívne verše. Je jedným z najdôslednejších tvorcov poézie všedného dňa... Pocit trápnosti a bizarné krátke spojenia s hlbšou logikou pod povrchom plodia trpkou iróniou podfarbený šibeničný humor, ktorý vyvoláva smútok skôr, než sa stihneme zasmiať. Beneho piesne vedia z hlušiny a kalu dolovať rýdzi kov. (Kornel Földvári)