Marenčin PT strana 69 z 92

Kniha Bratislavské rarity prekvapí aj dobrého znalca, koľko unikátov skrýva naše mesto a jeho najbližšie okolie. O to vzácnejšia bude pre tých, ktorí mesto len spoznávajú. Čitateľ sa dozvie množstvo zaujímavostí o korune na veži Dómu, o vzácnych gobelínoch v Primaciálnom paláci, o stáročnej tradícii vežových koncertov. Spolu s autorom nazrieme do prešporských dvorov, ktoré ukrývajú pozoruhodné tajomstvá, navštívime slávne prešporské hostince a hotely. Dozvieme sa, ako sa riadila doprava na Dunaji, ako bolo ešte donedávna osvetlené mesto, že v Bratislave máme dodnes najužší dom aj najmenší šľachtický palác v Európe. V knihe sa hovorí aj o prešporských a bratislavských mostoch, o veľkých prírodných katastrofách, ktoré postihli mesto, o vodných mlynoch a železnici, o katoch a bosorkách, o balónoch a vzducholodiach nad mestom, o tom, čo skrývajú priečelia domov a palácov, kam sa chodili Bratislavčania kúpať, ako sa cestovalo električkou do Viedne, prečo má Bratislava prívlastok mesto mieru a ako vôbec dostala Bratislava svoje meno.

Autor popisuje rehoľné spoločenstvá od príchodu na naše územie, násilnú likvidáciu počas barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 a návrat niektorých z nich po roku 1989. Počas stáročí tu rehole plnili svoje náboženské poslanie, vykonávali rozsiahlu humanitárnu, zdravotnícku ale aj národno-osvetovú činnosť. Popri predstavení tých najznámejších: františkánov, saleziánov, benediktínov, jezuitov, kapucínov, antonitov, cisterciánov, dominikánov, milosrdných bratov, trinitárov, uršulínok a klarisiek zaznamenáva aj činnosť menej známych reholí, akými boli krížovníci, lazaristi, kanonistky sv. Augustína rehole Notre Dame, milosrdné sestry. Ich poslaním bolo predovšetkým poskytovať milosrdenstvo, pomáhať v utrpení a podporovať chudobných. Kniha je doplnená aj o históriu sakrálnych stavieb a najznámejších kláštorov na území Bratislavy s množstvom unikátnych dobových fotografií.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bol Prešporok a neskôr Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v chýrnych reštauráciach hotela National, Savoy, Lerchner a ďalších, neskôr v slobodomurárskych domoch.O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Veď mená ako Riegele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín.O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste.V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Skončila sa jedna éra málo známych dejín Bratislavy opradených tajomstvom.

Tentoraz sa autor spomienkových kníh zameral na Bratislavské korzo, čo bol voľakedy pojem. Nebola to len náhodná spleť niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Korzo – to bol fenomén. Korzo bolo spontánnym, živým spoločenským organizmom a preto bolo obľúbené. Čím bolo výnimočné? Korzo bolo vrcholom mnohouholníka, kde sa stretávali všetci. Večer čo večer sa priestory medzi Michalskou bránou a Hviezdoslavovým námestím a ďalej až k Dunaju zapĺňali stovkami mladých ľudí. Prechádzali sa tu - korzovali z jedného konca na druhý. Stretávali tu svojich známych, spoznávali sa, vytvárali sa dvojice, či hlúčky debatovali o všetkom možnom. Na blízku boli zaujímavé miesta spojené so zábavou, ale i kultúrou (krčmy, Divadlo na Korze, výstavy). Kniha Bratislavské korzo prináša atmosféru pohody, akéhosi pozitívneho vyžarovania, priestor na otvorenú výmenu názorov, čo bolo v tých čosi viac ako dnes nákupy v supermarketoch. Pôvab korza bol najmä v tom, že ste tam mohlo stretnúť priateľov rovnakej krvnej skupiny, že ste tam s nimi mohli diskutovať. Bolo vlastne prvou globalizovanou inštitúciou na našom území. Chodiť na korzo bol životný štýl, posun k väčšej slobode. U nás so zvláštnym nádychom spojeným so zákazmi, príkazmi a nariadeniami.

Prechádzka po jednom z najstarších zachovaných cintorínov na území Bratislavy. Vznikol okolo roku 1784 a sú tu pochované významné prešporské rodiny, remeselníci, umelci, podnikatelia a mnohé vynikajúce osobnosti. V knihe sa spomína viac ako 170 osobností a množstvo umelecky zaujímavých náhrobkov, ktoré sú zobrazené na vyše 200 dobových fotografiách.Mená ako Pálffy, Esterházy, Feigler, Ortvay, Manderla, Palugyay, Justi, Kozics, Werner, Ludwig, Marshall, Rigele, Lanfranconi, Albrecht, bratislavský "Robinson" Karl Jetting, Majsch, Tido Gašpar, J. E. Hubert, Gessay, Žabota, Vavro Šrobár, Melkovič, Satinský a mnohé ďalšie - tvorili históriu mesta. Na prechádzke po Ondrejskom cintoríne si pripomenieme ich zaujímavé osudy.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bol Prešporok a neskôr Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v chýrnych reštauráciach hotela National, Savoy, Lerchner a ďalších, neskôr v slobodomurárskych domoch.O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Veď mená ako Riegele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín.O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste.V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Skončila sa jedna éra málo známych dejín Bratislavy opradených tajomstvom.

Walter Malaschitz vyrastal na Zuckermandli pod ruinami Hradu, na divom, neregulovanom brehu Dunaja. Táto romantická časť Bratislavy zanechala v jeho chlapčenskej duši nezmazateľné stopy, keď sa po rokoch rozpamätáva na ľudské osudy, na domy a ulice, ktoré čas dávno zniesol zo sveta. Jeho prekvapujúco presné svedectvo, jeho presvedčivo podané osobné dejiny sa stávajú súčasťou dejín generácie, spoločnosti, krajiny, súčasťou histórie, ktorá sa prehnala mestom na Dunaji.

Na samom počiatku v roku 2011 sa vo svetových médiách objavilo takmer fascinujúce spojenie Arabská jar. Malo ísť o sériu tzv. demokratických revolúcii v rozsiahlom regióne arabského sveta. Projekt nadväzoval na americkú intervenciu v Iraku, ktorá si vyžiadala státisíce mŕtvych. Po abesení irackého prezidenta Saddáma Husajna sa však žiadna demokracia nekonala, a preto stratégovia dvoch amerických prezidentov Georga Busha juniora a Baracka Obamu prišli s konceptom tzv. zmeny režimov. Plán zakryli falošne znejúcim heslom o arabskej jari. Vo Washingtone nadobudli dojem, že ak sa im za pomoci „širšieho“ hnutia, najmä mládeže, podarí odstrániť ďalších „diktátorov“, najmä plukovníka Muammara Kaddáfího v Líbyi, či Bašára Asáda v Sýrii, a s prižmúrenými očami budú sledovať aj pád egyptského prezidenta Husního Mubaraka, zavládne v arabskom svete pokoj a nový „demokratický začiatok“. Plán totálne zlyhal a na scéne sa čoskoro objavilo nové spojenie, tzv. Islamský štát. Irak dnes ako štát nejestvuje, Líbya má dve vlády a veľké časti územia ovládajú islamisti, v Egypte je znovu pri moci armáda, Jemen krváca, Sýria sa stále nespamätáva z občianskej vojny a Európu zaplavili milióny utečencov. A ak niečo funguje, tak sú to stredoveké monarchie v Saudskej Arábii či v Katare, podporované Západom. Autor ako novinár krajiny navštívil a podáva svedectvo o nepredstaviteľnej tragédii arabského sveta, ktorý platí daň za strategickú polohu a ropné bohatstvo.

Žijú medzi nami. Prežili holokaust. Mnohí sa s tým čiastočne vyrovnali, ale spomienky vždy vyvolajú silné emócie. Niektorí stratili rodinu, domov, iní vieru aj ilúzie o tomto svete. Čím všetkým si prešli sa asi nedozvieme. V rozhovoroch s ľuďmi čo prežili holokaust Ivana Havranová zaznamenala aspoň časť z ich spomienok.

„Ako sa stať dobrým človekom, keď sa narodíš do sveta, kde boch, deti aj štetky rozprávajú rovnakým jazykom?“ Romanticko-eklekticko-pankáčsky príbeh o tom, ako Barbora hľadá peknotu, počúva operné árie a chce zažiť katarziu, ako Barborina babka kŕmi vtáčiky, ako Sylvia žije v zdanlivej morálnej špine a má veľké srdiečko a bielu pečeň, ako sú tu aj iní ľudia a láska a ešte asi boch?

Jerry Mörner, prenasledovaný, zničený starec plný tajomstiev, hľadá útechu u svojho syna Pera, ale ten sa musí starať o chorú dcérku a po viacnásobnom sklamaní otcom pohŕda. Per zdedil menšiu chatku pri kameňolome na severnom Ölande a dúfal, že ho nechá na pokoji tak otec, ako aj susedia z okolitých luxusných víl, no napokon sa nečakane spriatelil so zostarnutým kapitánom Gerlofom Davidssonom, ktorý sa vrátil do dediny, aby privítal jarné slnko a vtáctvo. Jedného dňa však Perovi zavolal otec, aby sa uňho čím skôr zastavil. Keď Per proti svojej vôli pricestoval do otcovej obrovskej lesnej vily v Smalande, videl z nej iba plamene a tmavú postavu, ktorá sa stratila v húštine

Len sa nepozri do očí! Je Santiagov nápis, ktorý míňajú tisícky Košičanov dennodenne, dennodenne v ich podvedomiach zanechá stopu, dennodenne ním záhadný writer formuje ich životy tak, ako žiaden iný básnik tohto mesta. Novela písaná ako pocta Košickým nápisom a Santiagovej tvorbe je príbehom, ktorý s týmito nápismi formálne splýva – Kokoschkovským portrétom Košíc, útržkovito oboznamujúcim čitateľa s časťami deja, medzi ktorými leží len omietka a murivo medziriadkov.

Len sa nepozri do očí! Je Santiagov nápis, ktorý míňajú tisícky Košičanov dennodenne, dennodenne v ich podvedomiach zanechá stopu, dennodenne ním záhadný writer formuje ich životy tak, ako žiaden iný básnik tohto mesta. Novela písaná ako pocta Košickým nápisom a Santiagovej tvorbe je príbehom, ktorý s týmito nápismi formálne splýva – Kokoschkovským portrétom Košíc, útržkovito oboznamujúcim čitateľa s časťami deja, medzi ktorými leží len omietka a murivo medziriadkov.

Šéf obchodu vie, že džentlmen si užíva, a mlčí. Stretáva dvanásť žien zverokruhu. Mrchu Leu, ohnivú Slávku, romantickú zubárku, dokonalú hostesku Emu, tajuplnú učiteľku, zmyselnú Táňu či uletenú študentku. Mladý inžinier Igor sa zamýšľa, či už dozrel a či šťastie muža sa nutne musí zhmotňovať v rozkroku. Pozná už ženy, alebo ich potrebuje skúmať ešte ďalej?

První syntéza věnovaná identitě Židů v českých zemích po šoa. Identita je chápána jako způsob sebeukotvení menšiny ve čtyřech časových obdobích: 1945 –­ 1948, 1948 –­ 1956, ve „zlatých šedesátých“ letech a v období „normalizace“ (1969 ­– 1989). Zvláštní pozornost je pak věnována židovské paměti (hřbitovům a synagogám, vzpomínce na šoa a legendární osobnosti rabína Richarda Federa, strážce menšinové paměti). Kniha volně navazuje na monografii Velké a malé českožidovské příběhy z doby intenzivní naděje (Bratislava 2005), analýzu strukturované židovské identity v masarykovské první republice.

Malý medvedík Maťko sa hrá v lese až zablúdi. Zažije rôzne dobrodružstvá, zoznámi sa s motýľom i veveričkou, pochutná si aj na sladkých malinách. V lese sa už stmieva a malý macko sa začína báť. Práve vtedy stretne nezvyčajného tvora. Pomôže mu dostať sa k starej mame a rodičom?