Marenčin PT strana 76 z 84

Do samotárskeho života Jeana Daragana vstúpia záhadné osoby, ktoré našli jeho adresár. V nenápadnom zošitku je meno, ktoré v ňom vyvolá spomienky na rané detstvo, na ľudí a veci, ktoré sa snažil navždy opustiť. Pamäť, v jej večnom a márnom zápase so zabúdaním, ho zavedie na miesta a do dôb, ktoré ovplyvnili jeho mladosť, do dôb, kedy sa snažil poodhaliť závoj, za ktorým ostali nevyriešené záhady Paríža, Francúzska i jeho vlastného života. Čo sa vlastne stalo naozaj a čo bol iba prelud? Patrick Modiano Syn židovského obchodníka a Flámky, narodil sa 30. júla 1945 na parížskom predmestí Boulogne-Billancourt. Modianov prvý román, La Place de l’Étoile (1968), mu priniesol trvalú priazeň čitateľov i odborníkov. Odvtedy publikoval tridsať románových próz, ktoré vo Francúzsku patria medzi stálice. Je autorom viacerých filmových scenárov, kníh pre deti a divadelných hier. Patrick Modiano získal mnohé významné ocenenia. Za román Okružné bulváre získal už v roku 1972 Veľkú cenu Francúzskej akadémie. Opakovane však odmietol ponuku stať sa členom tohto „klubu nesmrteľných“. Vyhýba sa médiám a úzkostlivo si stráži súkromie. Román Aby si sa nestratil v našej štvrti vyšiel krátko pred vyhlásením Nobelovej ceny za literatúru pre rok 2014, ktorú získal za „umenie pamäte, vďaka ktorému dokázal sprítomniť aj tie najprchavejšie ľudské osudy a odhaliť svet Okupácie“. 

Zbierka postrehov, glos, fejtónov a krátkych próz Milky Zimkovej je ako uvitý modravý barvinkový veniec na Veľkú noc za čias jej mladosti. Reaguje v nich na aktuálnu situáciu, pričom reflektuje vlastné skúsenosti, spomienky, vracia sa do detstva a mladších čias v rodnom kraji, no spracúva aj zážitky v novom domove a z cestovania s divadlom jedného herca. V jej tvorbe nie je nič, čo by neprežila, neprecítila a s čím by sa nestotožnila. Píše po svojom, o svojom, len to, čo vie a čo z duše musí, spontánne a úprimne. Rôzne útvary jej literárnej tvorby majú však jedno spoločné: Hovoria o túžbe, aby deti boli zaopatrené, starkí šťastnejší, ženy obdarenejšie, chlapi súcejší, susedia prívetivejší a globalizovaný svet ľudskejší. Preto má jej tvorba originálnu výpovednú hodnotu, vnútorné vzrušenie a osobitné postavenie v našej literatúre.

V zápisníku z pozostalosti Alberta Marenčina sú denné záznamy datované od roku 1973 do roku 1996. Dominujú v nich úvahy o tvorbe, slobode, fantázii. „...dielo nie je jediným, ani hlavným zmyslom tvorby tak ako testament či pozostalosť nie sú hlavným zmyslom života...“. Často sa v textoch vyskytujú najbližší priatelia a ľudia s podobným osudom – Juraj Špitzer, Dominik Tatarka, Marian Váross, Alexander Matuška, Juraj Mojžiš a ďalší, s ktorými vedie dialóg, polemizuje s nimi, s ich názormi. Texty zachytávajú obdobie normalizácie, kedy bol Marenčin vylúčený zo strany a vyhodený zo Slovenského filmu. Píše o svojich umeleckých názoroch, vracia do rodiska, k vzťahu s matkou a opakovane si kladie otázku „kto som?“. „...Bol som ďaleko od domova u strýka, kde ma nik nepoznal. Spýtali sa ma. Kto si? Odkiaľ si? – a ja som musel vysvetľovať, kto som a odkiaľ som a vysvetľujúc to iným vysvetľoval som to aj sebe samému. Predstavoval som sa, niečo zavše zamlčal, niečo prikrášlil… Za niečo sa hanbil, na niečo bol hrdý. Áno, štylizoval som sa, povedal by som dnes. Toho zakrývaného bolo sprvoti strašne veľa, oveľa viac ako toho, čo ma napĺňalo hrdosťou. Čo všetko som zakrýval, zatajoval! Svoju lásku k mame, svoju nostalgiu – zatajoval som, že sa mi strašne cnie za domovom, že plačem za mamou, že peniaze, ktoré mi dala na utrácanie, som si schovával ako vzácnu pamiatku, že doma hovoríme iným dialektom a niekedy aj po maďarsky…“

Hoci si Ema myslela, že uväznením Martina sa problémy upokoja, osud už rozhodol za ňu. Z agentúry, kde pracuje Adam, uniknú dôležité informácie. Vedenie sa rozhodne situáciu preveriť. Adam dostane príkaz na pár dní „upratať“ Emu. Využije príležitosť a unesie ju ďalej, než bolo v pláne. Chce získať čas a zabojovať o jej srdce...

Ako by ste zareagovali, ak sa od osoby, ktorá vás vychovala a ktorá vždy tvrdila, že láska je len prelud, dozviete, že sa po šesťdesiatpäťke rozhodla vydať za lásku z mladosti a presťahovať do zahraničia? Hlavne ak ste na tom postavili celý svoj milostný život, mimochodom, poriadne katastrofálny? To sa totiž prihodí tridsaťročnej Miriam, ktorá sa vracia z hlavného mesta domov na vianočné sviatky. Babka jej podaruje svoj denník. Písala si ho od pätnástich rokov a Miriam s jeho pomocou rozpletá nitky, vedúce k odhaleniu rodinného tajomstva. Do toho narazí do svojho najlepšieho kamaráta zo základnej školy, s ktorým sa stále stretávali v nepravý čas. Odhodlá sa na nové kroky v živote aj ona sama? A dozvie sa, kto bol jej otec a prečo jej ho zatajovali? Petra Džerengová (3. 3. 1972, Košice), od svojich osemnástich žije v Bratislave, kde vyštudovala obchodnú fakultu na Ekonomickej univerzite. Pracovala ako letuška, redaktorka, moderátorka, scenáristka, predavačka zeleniny, obchodná zástupkyňa. Na štyri roky ju zvolili za viceprimátorku Bratislavy. Momentálne sa venuje rodine a písaniu. Napísala osem kníh pre dospelých: Chcem len tvoje dobro, Za to mi zaplatíš!, Pozri sa na seba, Nepýtaj sa, kde som, Ženy nášho rodu, Ide o život, Manželky a tie druhé a Nové začiatky, knihy pre deti: Klára a mátohy, Klára a iglu, Klára a Tity, Klára v Afrike a Hanka a Adam. Jej knihy vychádzajú aj v maďarčine a češtine. Nový román Petry Džerengovej o spletitých rodinných vzťahoch troch generácií, o ženskej sile, o tom, že šťastie spočíva v láskavých vzťahoch, a takisto o tom, kde nabrať odvahu prestať sa im brániť.

Minulosť už nie je, čím bývala. Dystopický román o roku 1958, kedy Slovensko patrí do Euro-Ázijskej únie a v Novej Bratislave sa začala svetová výstava EXPO 58. Na území Slovenska sa ťaží Márnosť - novo objavený prvok „nihílium“, ktorý v pôde vygenerovali generácie našich predkov a ktorý dal krajine súčasný názov Nihília. Nihílium poháňa ekonomiku Euro-Ázijskej únie, na čele s Ruskou náručou a jej satelitmi – Nihíliou, Královstvím Českým, Republikou Hungur, Svätou stolicou Poľskou, Transylvániou, Južným kútom a Cyríliou. Hlavný hrdina, pätnásťročný syn objaviteľa nihília, sa búri proti absurdnému svetu, v ktorom žije a chce ho zmeniť. Pred čitateľom sa odkrýva groteskné puzzle situácií, spočiatku fragmentárnych, z ktorých sa postupne vynára príbeh o tom, ako naše nedávne dejiny mohli byť ešte šialenejšie, než boli.

Krásna, sebavedomá, milujúca slobodu. Taká je Rosie, ktorá sa po rokoch v zahraničí vracia naspäť na Slovensko. Po niekoľkých kopancoch a pádoch sa zdá, že jej život nabral smer, ktorým sa chcela vždy uberať. Až do chvíle, kým nespozná Filipa. Syna majiteľa firmy v ktorej pracuje. Prečo sa k nej chlap, ktorý ju ani nepozná tak hrozne správa a prečo ju zároveň tak veľmi priťahuje? So svojimi bláznivými kamarátmi po svojom boku sa podvedome púšťa do niečoho, čomu sa celé roky úspešne vyhýbala. Lucia Olrinková (1988, Bratislava) je autorkou bestsellerov Plakať som si zakázala (vyšlo aj v češtine), Plakať je dovolené, Spoločníčka a Ako slaný karamel. Má dvoch synov a písanie je pre ňu relax a zároveň útek od reality. Miluje svoje deti, dobré jedlo a tanec. Rada varí, pečie, číta...

Kde začína tento príbeh? V hotelovej izbe, v ktorom sa stretnú dvaja neznámi ľudia? V malom byte, kam prichádza Lars za svojou matkou? Alebo v zapľuvanej krčme, v ktorej Boris vábi ďalšiu z jeho, zdanlivo nepodstatných, známostí? Keď si nemôžeme byť istí jeho začiatkom, ako potom môžeme vedieť, kde presne a kedy naozaj skončí? A čo ak nie je o týchto postavách a udalostiach, ale je oveľa viac o bežnom človeku žijúcom svoj život? Mal to byť román o Larsovi, no nakoniec je to román pre Larsa. On sa stáva hlavným pozorovateľom, ale i príčinou všetkých udalostí a myšlienok, ktoré román tvoria a ktoré sa nakoniec zlievajú do jediného obrazu. Román o koncoch a začiatkoch, o začiatkoch a umení, o umení a ľudskom bytí.

Aký je život, ktorý vám neustále hádže pod nohy polená? Dokedy je človek ochotný to znášať? Aká situácia musí nastať, aby ste sa vzopreli vlastnému osudu? Toto je príbeh Hany, mladej dievčiny, ktorá celý život poslušne znáša svoj údel, až do momentu, kedy ju oklame a zradí človek, ktorého ľúbila a ona sa ocitne v beznádejnej situácii. Na krku má dlhy, chorú mamu a v pätách odporného úžerníka, ktorý sa jej vyhráža. Z čistého zúfalstva dá na radu svojej dobrej kamarátky Nataly a prihlási sa do agentúry, ktorá sprostredkúva prácu luxusným spoločníčkam. Čo ju čaká v spoločnosti neznámych mužov? Zapáči sa jej život s peniazmi a v lepšej spoločnosti tak, ako sa to stalo jej dvom kamarátkam, ktoré túto prácu robia už roky? Alebo sa vráti k svojim ideálom a naďalej bude pokorne prekonávať úskalia svojho osudu? Lucia Olrinková (1988, Bratislava) je autorkou bestsellerov Plakať som si zakázala (vyšlo aj v češtine), Plakať je dovolené, Spoločníčka a Ako slaný karamel. Má dvoch synov a písanie je pre ňu relax a zároveň útek od reality. Miluje svoje deti, dobré jedlo a tanec. Rada varí, pečie, číta...

Lekárka Júlia sa snaží pomáhať pacientom bojovať s démonmi, ktorí ich často ženú do priepasti. Pracovný aj súkromný život jej začína komplikovať zúriaca pandémia. Izolácia, strata sociálnych kontaktov a strach ju stále viac deprimujú. Po úteku mladistvej pacientky Simony z psychiatrickej kliniky je kapitánom Pešekom vtiahnutá do pátrania po nezvestnej. Do jej životných istôt sa, napriek dcérinej láske, postupne vkráda neistota a strach. Keď postupne prichádza o všetko, zisťuje, že ľudský osud je podopretý piliermi ilúzie. Kým je Simona v ohrození života a kapitán Pešek skladá masku profesionála, Júlia sa ocitá nad priepasťou, kde na ňu číha démon, ktorého celý život považovala za svoju istotu.

Ing. JUDr. Jozef Majský sa narodil 15.5.1946 v Hlohovci. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú a Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pred rokom 1989 pracoval ako učiteľ, neskôr ako námestník v strojárskej fabrike OBAL, š.p. v Novom Meste nad Váhom, od roku 1982 až do roku 1990 ako námestník riaditeľa v bratislavskej Matadorke. Po novembri 1989 založil spoločnosť SIPOX Holding a so 40 firmami, ktoré vlastnil, sa stal jedným z prvých slovenských veľkopodnikateľov. Okolo roku 1998 sa dostal do problémov a v súvislosti s kauzou Horizont a BMG si vo väzbe odsedel dva roky. Stretnutie novinárky a spisovateľky Ivany Havranovej s Jozefom Majským, s človekom a podnikateľom, ktorý prešiel traumou policajného vyšetrovania a dvojročným väzením dalo podnet na vznik tejto knihy. Podnikanie, privatizácia, rodina, ženy, kauzy Horizont a BMG, väzenie, poľovačky, médiá a politici – to sú hlavné témy ich rozhovorov. Na priame otázky autorka dostáva odpovede, ktoré ešte nezazneli v nijakom médiu. Je to verejná spoveď Jozefa Majského.