Marenčin PT strana 77 z 84

Rozhovory s Petrom Gregorom vychádzali v denníkoch, časopisoch a zborníkoch od začiatku sedemdesiatych rokov. Dominujú témy autorskej tvorby, literatúry a umenia, postoja umelca k dianiu v spoločnosti, ale aj móda, ženy či Dunaj. Takmer v každom rozhovore sa ho redaktori pýtajú na jeho impozantný a nápadný zovňajšok a zakaždým ponúka inú odpoveď. Vskutku, Gregor sa vždy majstrovsky obliekal. Súhra topánok, nohavíc, saka, košele, hodiniek, účesu, okuliarov, tabatierky, zapaľovača či spony do kravaty a svojho času aj súhra oblečenia s veľkou dogou, bola vždy dokonalá. K tomu všetkému vlastnil a pestoval telo a chôdzu, ktoré nedovolia karikovať nespočetné kombinácie odevov. Sám však na túto tému hovorí: „Pre satirika naozaj nie je ani výhodné, ani bezpečné byť nápadným len svojím oblečením. Vystavuje sa riziku, že ho satirici budú považovať za módneho satirika a módni panáci za satiru v móde.“ Peter Gregor (1944, Prešov). Básnik, dramatik a satirik patrí – podľa vlastných slov – „k najmladším predstaviteľom nezadržateľne starnúcej strednej literárnej degenerácie“. Debutoval básnickou zbierkou Potreba visieť (1968). Po nej nasledovali: Nebeský policajt (1970), Rozhovor alebo Fackovací panák a morská panna (1975), Delta (1979), poetický skicár slávnych i menej známych osobností Odniesť si oheň z horiaceho domu (1989), zbierka humoresiek a aforizmov Malé maléry (1990), zbierka básní Zberateľ hodín (1992), epicko-filozofická skladba Muž menom Jób (1993), výber z rozhlasových hier pod názvom Smrť v Aténach (2000), poviedkový triptych Denník nebožtíka (2001), výber z básní o láske Listy zo záhrady Eden (2004), súhrnná zbierka aforizmov Etudy alebo Malá prechádzka veľkým lunaparkom (2010) a Idiotár (2013). Je autorom pôvodných rozhlasových hier a dramatizácií literárnych predlôh.

Jedenásť slovenských autoriek vám prináša zmyselné príbehy, ktoré vás nenechajú chladnými. Ohnivé ženy, príťažliví riaditelia, povrchní muži, sexabstinentky... Úsmevné zážitky hrdinov vám zlepšia náladu, erotické korenie rozochveje najtajnejšie túžby, láska vás zavedie do krajiny snívania a romantika vám pohladí dušu. Spríjemnite si dlhé večery pri zbierke vtipných, šteklivých zážitkov. A možno sa nimi aj inšpirujete. V zajatí vášne je viac ako iba kniha, tak neváhajte a odhaľte jej tajomstvo.

Fakľový sprievod 14. marca 1939, esesmani s čokoládou, bieli Rusi a ďalšie udalosti, ktoré poznačili históriu mesta v čase autorovho dospievania. Zo spomienok vanie nostalgia za svetom detstva a gymnaziálnymi rokmi. S každodenným životom Štiavničanov sú úzko späté poschodové záhrady a strmé schody v úzkych uličkách, pivnice, pavlače, obchody na korze, rozkoše kúpania v tajchoch či týždenné menu v meštianskej domácnosti. V jeho rozprávaní ožíva aj Joergesova tlačiareň, archivár Baker či mestský archív.

Ona sa rozhodla pre život bez lásky. On je zarytý realista. Keď sa však stretnú v nemocničnej izbe, preletí medzi nimi iskra. Jeho stav vyžaduje nepretržitú starostlivosť, a keďže je koniec školského roka, ponúkne nádejnej sestričke brigádu. Po nezmyselných drahotách Mila súhlasí. Vysloví vetu, ktorú nikdy žiadnemu mužovi povedať nechcela?

Rodina je šťastie, občas aj veľké trápenie. Úspechy detí sa striedajú s neúspechmi a vtedy si rodičia často vyčítajú, že ich životy za veľa nestoja. Nezvládli deti. Nezvládli ich postaviť na nohy, zabezpečiť im slušný život. Zostanú v hniezde opustení a deti slobodne vyletia do sveta. Jedna z dcér zostala sama so svojou kariérou a slušne sa jej darilo. Život si nevedela vynachváliť. Druhá stretla muža, ktorý tak ako mnohí iní, pred svadbou klamal úsmevom, vyšportovaným telom a prejavmi lásky. Potom sa však život dievčaťa zmenil na katastrofu. Urážky, napádanie, znevažovanie, žiadna pochvala ani obdiv... Nevedela, čo robiť, dieťa už bolo na ceste a hádky sa vyhrocovali. Rodičia, ktorí deťom darovali všetku lásku, sa umárali žiaľom, nešťastie, ktoré ich postretlo prežíval každý sám vo svojom veľkom byte, naplnenom dennodenným trápením dcéry. Dcéry, ktorú manžel týral.

Kniha Bratislavské rarity prekvapí aj dobrého znalca. Koľko unikátov skrýva naše mesto a jeho najbližšie okolie. O to vzácnejšia bude pre tých, ktorí mesto len spoznávajú. Čitateľ sa dozvie množstvo zaujímavostí o korune na veži Dómu, o vzácnych gobelínoch v Primaciálnom paláci, o stáročnej tradícii vežových koncertov. Spolu s autorom nazrieme do prešporských dvorov, ktoré ukrývajú pozoruhodné tajomstvá, navštívime slávne prešporské hostince a hotely. Dozvieme sa, ako sa riadila doprava na Dunaji, ako bolo ešte donedávna osvetlené mesto, že v Bratislave máme dodnes najužší dom aj najmenší šľachtický palác v Európe. V knihe sa hovorí aj o prešporských a bratislavských mostoch, o veľkých prírodných katastrofách, ktoré postihli mesto, o vodných mlynoch a železnici, o katoch a bosorkách, o balónoch a vzducholodiach nad mestom, o tom, čo skrývajú priečelia domov a palácov, kam sa chodili Bratislavčania kúpať, ako sa cestovalo električkou do Viedne, prečo má Bratislava prívlastok mesto mieru a ako vôbec dostala Bratislava svoje meno.

Zaujímavé detaily z archívov o Hrade v jeho starej podobe i stáročných premenách. Autor nás zavedie do komnát so vzácnymi umeleckými dielami a rozpráva o živote obyvateľov Hradu. Oživí kráľovské návštevy, zásnuby, svadby, veľkolepé slávnosti na počesť hradného panstva. Nazrieme do podzemných žalárov, kde trpeli účastníci protihabsburského boja za slobodu. Prejdeme sa po malebnom Podhradí s domami bohatých mešťanov, nazrieme do šľachtických kúrií a obydlí patricijských rodín. Sme svedkami obliehania mesta, ničivých požiarov, ktoré spustošili mnoho domov ale aj hrdý prešporský Hrad.

Petržalka leží na území troch osád na pravom brehu Dunaja. Kedysi najväčšia dedina v Československu, dnes jedno z najväčších panelákových sídlisk v strednej Európe. Autor popisuje históriu Petržalky od počiatkov osídlenia, cez rímske obdobie, príchod Slovanov a Pečenehov, etnický a sídelný vývoj v rámci Uhorska, odpor Budapešti odovzdať územie Československu v r. 1918, anexiu Nemeckou ríšou až po pripojenie Petržalky k Československu. Medzi historické pramene vsúva spomienky starých Petržalčanov a ilustruje dobovými fotografiami ľudí, domov, ulíc, obchodov, manufaktúr, tovární, ihrísk, kúpaliska Lido, parku, kaviarní, lodeníc, lunaparkov, bálov, kasární a uličiek totálnej biedy.

Ernst Haupt-Stummer – maliar, sochár, hudobník a spisovateľ, pochádza z významnej aristokratickej rodiny bývalých moravsko-rakúskych veľkopriemyselníkov a veľkostatkárov. Narodil sa v roku 1933 v kaštieli v Tovarníkoch pri Topoľčanoch, kde prežil svoje detstvo. Jeho predkovia získali bohatstvo a prestíž obchodovaním so soľou, neskôr s cukrom a progresívnym hospodárením na vlastných a prenajatých veľkostatkoch. Široko rozvetvená rodina žila na Slovensku na šiestich panstvách. Na konci druhej svetovej vojny museli emigrovať do Rakúska, opustiť milovaný domov na Slovensku, kde im skonfiškovali majetok. Ernst Haupt-Stummer vyštudoval scénografiu na vysokej škole výtvarných umení vo Viedni, pokračoval v štúdiu obchodu a ekonomiky v Mníchove. V roku 1958 založil vo Viedni reklamnú agentúru. Po zavŕšení úspešnej kariéry sa stal podporovateľom mladých umeleckých talentov z rôznych kútov Európy. V knihe spomína na svoje detstvo v kaštieli v Tovarníkoch a v obľúbenom letovisku na Kulháni. Opisuje život a pomery na panstve tak, ako ich vnímal v čase dospievania. Vďaka jeho spomienkam sa prenesieme do obdobia 30. rokov 20. storočia, dozvieme sa o detstve aristokrata, o jeho názoroch na ľudí a okolitý svet, spomína na výlety a prvé poľovačky. Odkrýva svoje pocity a vzťah k najbližším príbuzným, k služobníctvu, spomína na pestúnku, guvernantky či obľúbeného kuchára. Opisuje návštevy a stretnutia s priateľmi na panstve, spomína na obdobie vojnovej okupácie až po dramatický útek celej rodiny do Rakúska v roku 1945.

Vedeli ste že, – objaviteľa Tichého oceánu dal popraviť vlastný svokor? – slávneho cestovateľa Davida Livingstona takmer zabil lev? – do prvého víťaza Tour de France Maurica Garina hádzali neprajníci kamene? – Wiley Post uskutočnil prvý sólový let okolo sveta napriek tomu, že videl iba na jedno oko? – po prvej svetovej vojne bojovali Poliaci a Ukrajinci proti sebe, aby sa vzápätí spojili proti Rusom? – na Slovensku sme mali desiatky ulíc pomenovaných po Hitlerovi a Stalinovi? – Winston Churchill vyhlásil miesto narodenia následníka juhoslovanského trónu v Londýne na jeden deň za štátne územie Juhoslávie, aby sa narodil na území svojej krajiny? – posledného rumunského kráľa zosadil z trónu vlastný otec?

Anton Baláž sa rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval románoch. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej Doline. Osobné a tvorivé kontakty s generačnými príslušníkmi opisuje v portrétoch (Mitana, Ballek, Buzássy, Strážay, Števček, Turčány, Petrík, Veigl, Blažková). Solženicynov román Súostrovie Gulag ho inšpiroval k napísaniu románu Tábor padlých žien. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou, ako túto autorskú skepsu prekonať.

Kniha sa zaoberá sa psychologickou interpretáciou niektorých Slovenských rozprávok. Autor spolu s analytickým psychológom Vladislavom Šolcom spracovali analýzu troch známych Dobšinského rozprávok: Zlatovláska, Vlkolak a Čiernovlasý princ. Interpretácia rozprávok, odvodená z poznatkov analytickej psychológie Carla Junga a komparatívnej mytológie, prekladá rozprávkové príbehy do psychologického jazyka. Ponúka tak rozprávkam ďalší rozmer, oživuje ich, odhaľuje ich skrytý význam ktorý je stále prekvapivo relevantný aj v dnešnej dobe.

Rabín Chatam Sofer je dnes súčasťou multikultúrneho panteónu osobností Bratislavy. Po desiatkach rokov zabudnutia v podzemnej hrobke pri Tuneli sa dočkal poštovej známky, pamätnej striebornej mince, uličky s názvom Sóferove schody ako aj po ňom pomenovanej zastávky MHD. Dopravné značenie, ktoré víta návštevníkov pri vstupoch do mesta, upozorňuje na unikátny areál, kde je pochovaný spolu s ďalšími významnými bratislavskými rabínmi a učencami. Kto bol Chatam Sofer? Vlastným menom Moše Schreiber (1762 – 1839) patrí k najväčším duchovným autoritám tradičného judaizmu. Počas života bol označovaný titulom „gaon“ (génius), čo poukazovalo na jeho brilantné intelektuálne schopnosti a rozsiahle vedomosti Tóry a židovského zákona. Dôležitou činnosťou hlavného bratislavského rabína Chatama Sofera bolo pôsobenie na čele Prešporskej ješivy. Ako roš ješiva ju pozdvihol na špičkovú úroveň a vo svojej dobe patrila k najprominentnejším vzdelávacím inštitúciám v židovskom svete. Za tri desaťročia jeho pôsobenia vychoval novú generáciu študentov – rabínov, ktorí jeho učenie šírili po celom svete. Iba v samotnom Uhorsku bolo asi sto rabinátov obsadených jeho žiakmi. Uplynulo viac ako 20 rokov od slávnostného otvorenia Pamätníka Chatama Sofera. Židovská komunita aj bratislavská verejnosť tak môže obdivovať moderný objekt, ktorý rešpektuje prísne náboženské tradície judaizmu. Kniha prezentuje rôzne pohľady na zničenie, obnovu, súčasnú prevádzku pamätníka, prináša autentické spomienky, v ktorých priami aktéri hovoria o úspechoch, ale aj problémoch stavby.