OZ Brak strana 6 z 9

Dostojevzski, Tolsztoi, či Toorgenef sú lacné náhrady trvalých literárnych hodnôt pre ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť čítať skutočnú, čitateľsky náročnú ruskú klasiku. Hlavne na odľahlých gemerských a novohradských dedinách sa pomerne často stretnete s ľuďmi, ktorí majú na poličke nejakého „Čehova“ a myslia si, že keď si prečítali tieto lacné zlátaniny, sú kompetentní zasvätene diskutovať o veľkých témach ruskej klasiky, ako sú Boh, láska, nesmrteľnosť, zločin, trest a smrť. S ľuďmi odchovanými na takýchto lacných kópiách ruskej klasiky, alebo – ako ju novinári v poslednom čase nazvali: ruzkej klaziky – sa potom ťažko diskutuje o veľkých otázkach bytia, pretože ruzká klazika síce na prvý pohľad skutočne výberom tém, postáv a prostredia pripomína Dostojevského, Tolstého či Turgeneva, ale jej hodnoty prestávajú byť aktuálnymi už po druhom prečítaní.

Novela Veľká budúcnosť sa odohráva v postapokalyptickej strednej Európe roku 2040, v meste budúcnosti zvanom Centropolis, kde sa hlavný hrdina spisovateľ Vlado snaží vyrovnať so spoločnosťou po klimatickej zmene. Spoločnosťou, ktorej vôbec nerozumie, napriek tomu, že práve jeho táto zmena vyšvihla na najvyššie spoločenské rebríčky. Veľká budúcnosť je cyberpunkové scifi, v ktorom sa melanchólia strieda s cynizmom a absurdno s mrazivými opismi ľudského prežívania.

Augustín (Gusto) Dobrovodský (1947 – 1999), neprehliadnuteľná postava bratislavskej neoficiálnej kultúrnej scény, vyštudoval sociológiu, no odmietol sa podriadiť profesijným kompromisom. Živil sa ako kurič, letá trávil na kysuckých Brízgalkách, podieľal sa na príprave a nakrúcaní niekoľkých filmov Dušana Hanáka, organizoval happeningy i ochranárske aktivity. Kniha básní Kurič v letnom kine je sumárom jeho dvoch zbierok Smútok je smiešok a Spoločnosť prvotnopospolnospoločenských tancov, ktoré na prelome 90. a nultých rokov edične pripravil básnik a filmový recenzent Andrej Stankovič. Ten sa o Dobrovodského lyrike, poznamenanej okrem iného aj surrealizmom a morgensternovskou poetikou absurdity vyjadril, že sa nad ňou „rysujú horizonty ďaleko presahujúce chotáre bežného literárneho štandardu“. Súčasťou knihy, ktorá vychádza pri príležitosti jeho nedožitej sedemdesiatky, sú aj texty Alexandra Balogha, Dušana Dušeka, Dušana Hanáka, Martina Kleina, Vladimíra Mertu, Jana Antonína Pitínského, Andreja Stankoviča a Laca Terena, ukážky zo samizdatového spevníka Opravári z roku 1975, ako aj dobové fotografie.

Príbeh rozpadajúceho sa vzťahu dopĺňajú fragmenty úvah, básní a poviedok, ktoré autor umne zasadil do príbehu. Nevytvárame príbehy, iba sa snažíme prezentovať svoj vlastný pokrivený obraz, ktorému sme počas rozprávania sami uverili. Užasné na tom je najmä to, že z toho nie je žiadne východisko. Na úprimnosti je totiž niečo znepokojivo neúprimné. Za každou snahou o pravdu je skrytá agenda, nejaká lož vyššieho stupňa. Tomáš Hučko vo svojej debutovej novele Chaconna skúma hranice autenticity. A väčšinou tvrdo naráža na to, že autobiografia je v prvom rade fikcia.

Zbierka poviedok Nostalgia obsahuje pät krátkych próz a tie sú zoradené spôsobom, ktorý pripomína skôr román než knihu poviedok. Kniha má Prológ, ktorý predstavuje poviedka Hráč, Epilóg s poviedkou Architekt a medzi nimi sú ďalšie dve "kapitoly": Nostalgia (s poviedkami Mendebil a Blíženci) a REM. Vnútorná štruktúra jednotlivých poviedok je vyjadrená na osi realita - halucinácia - sen. Cărtărescu nerušene prechádza z konkrétnej situácie, z reality do snového stavu a fantázie, pričom zachováva autentickosť a prirodzenosť. Príbehom nechýba typická cărtărescovská predstavivosť a štylistická vycibrenosť. Všetky sa vyznačujú bohatou slovnou zásobou, trópmi, figúrami a obrazmi, ktoré sú popretkávané kultúrnymi odkazmi. Autor používa komplikované vetné konštrukcie, ktoré častokrát dávajú jednotlivým myšlienkam dvojaký zmysel a bohatú terminológiu z rôznych prírodovedných a spoločenských oblastí, čo je vždy veľká výzva aj pre prekladateľa.

Titul novely maďarského autora Ferenca Czinkiho odkazuje na stavbu, ktorá nikdy v Bratislave nevznikla. Plány síce existovali, aj ho začali stavať, ale nakoniec sa do nedokončených liniek nasťahoval Čert. Kniha oživuje svet balád. V dvoch časových líniách - na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a v roku 2014 - sledujeme tajuplný príbeh, v ktorom sa dvaja mladí ľudia rozhodnú zavraždiť láskavosť. Medzitým sa tesne pred cieľovou čiarou vyparia celé konské preteky, kajakári pádlujú po Dunaji hlavou dolu a grécka mytológia sa zosobní v 20. storočí východnej Európy. Bratislavské metro je príbehom čakania. Otázka je, kto príde skôr: či ten, kto prinesie vykúpenie, alebo prísľub zatratenia...   V dnešnej podobe je to zmes príjemného stredovekého mesta a nevýraznej modernej metropoly. Kráčajúc ďalej k Starému mostu si čoskoro všimneme kostolnú vežu, ktorú kedysi zasadili do zeme. Toto je malé mesto. Bratislava. Bratislava, chápete?

Taras Prochasko (* 1968, Ivano - Frankivsk) je ukrajinský prozaik a esejista. Spolu s Jurijom Andruchovyčom patrí k jadru tzv. Stanislavovského fenoménu - živého umeleckého prostredia, ktoré sa v spisovateľovom rodnom meste (s historickým názvom Stanislavov) sformovalo koncom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Prochaskove prózy - Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok a Ako som prestal byť spisovateľom - majú výrazne autobiografický rozmer a vychádzajú z reálií mesta počas jeho sovietskej éry, hoci pre autora - vzdelaním botanika - je literárnym domovom celá krajina okolo Karpát. Blízky dotyk s prírodou, citlivosť voči pohybom dejín a imaginatívna práca s pamäťou sú nosnými znakmi celého Prochaskovho diela a vedú k úvahám nad svojskou, stredoeurópskou verziou magického realizmu.

Dnes už kultový román Opýtaj sa prachu, medzičasom sfilmovaný v Hollywoode, sa pri príležitosti 80 rokov od prvého vydania dočkal aj slovenského prekladu. Fante (1909-1983) patrí k najvýraznejším hlasom americkej literatúry 20.storočia, literárnu slávu a uznanie však získal až po smrti. Záujem o jeho dielo sa zrodil najmä v 80. rokoch, a to aj zásluhou jeho obdivovateľov, ku ktorým patrili spisovateľ Charles Bukowski, scenárista Robert Towne či režisér Francis Ford Coppola.

Román poľského rodáka Josepha Conrada Srdce temnoty vyšiel po anglicky knižne v roku 1902 a rýchlo sa stal jedným z najzásadnejších literárnych diel 20. storočia. Conradov text ako jeden z prvých kriticky nazerá na témy imperializmu, kolonializmu a rasizmu, zároveň je to hlboká psychologická a morálna sonda do temných hĺbok ľudskej duše, preto sa kniha dodnes teší záujmu čitateľov. Ide o jedno z diel, ktoré síce patrí do kánonu svetovej literatúry a k pokladom západnej kultúry, zároveň je však nadčasové a čitateľsky atraktívne. Nie náhodou po ňom siahol F. F. Coppola a natočil na jeho námet slávny film Apocalypse Now. Nový slovenský preklad tejto slávnej novely vychádza spolu s doslovom literárnej vedkyne Kristíny Kállay o dedičstve kolonializmu v Conradovom diele a prílohou Biele dejiny Konga ilustrátora Jindřicha Janíčka.

Flanér je na okraji spoločnosti a ulice, ktorými sa potuluje, sú často svojím spôsobom perifériou mesta. Nie sú to ulice, ktoré si obyvatelia či turisti vyberajú na prechádzky. Flanér je na okraji spoločnosti, zato ju pozorne vníma a pozoruje. Je psom svojej doby. A ako taký veľmi dobre pozná jej vône a pachy. Nič neprodukuje. Nič, čo by sa rátalo. Flanér sa pohybuje mestom tak, ako tulák lesom.V košeli flanéra strávila Jana Beňová dva roky túlaním sa po bratislavských uliciach. Kniha je výsledkom jej pozorovaní, zážitkov a rozhovorov s ľuďmi z ulice. Z predhovoru autorky: Bratislavským flanérom (a teraz mi napadá, že tým pravým slovenským ekvivalentom bude asi flákač) som už tridsaťpäť rokov. Preto som jednej bratislavskej ulici nevenovala aktuálne viac ako tri mesiace. Pozorovala som, čo sa tam odohráva, čo je na ulici zaujímavé, čo ju charakterizuje, odlišuje od iných ulíc, aké prípadné kauzy sú s ňou spojené, čo je najzaujímavejšie v jej minulosti, aká je v noci a čo ju, možno, čaká v budúcnosti. V rámci svojich prechádzok som hovorila s ľuďmi, ktorí tu žijú a pracujú, a tými, ktorí tadiaľto prechádzajú. S ľuďmi z ulice. Niektorí novinári idú na zaujímavé miesta, pobudnú tam týždeň-dva a napíšu reportáž. Ja som strávila len pár mesiacov vytrvalým túlaním sa po jednej z ulíc svojho mesta.

László Krasznahorkai je maďarský spisovateľ, ktorý vzbudil pozornosť v literárnokritických kruhoch po celom svete. Jeho diela charakterizuje impozantná koncepcia, filozofický fundament, precízna výstavba deja, plasticky vykreslené postavy a nanajvýš osobitý rozprávačský jazyk. V roku 2015 zatiaľ ako jediný maďarský spisovateľ získal prestížnu medzinárodnú Man Bookerovu cenu. Zlovestný cirkus priváža do vidieckeho mesta obrovské vypchaté zviera, veľrybu, samotného Leviatana. Čoskoro vypukne násilie a knihu ako celok možno opísať ako víziu, satirickú a prorockú, temnej historickej provincie, ktorá je známa pod názvom západná civilizácia. To, čo čitateľa zasiahne najsilnejšie v tejto knihe, ale vlastne v celom Krasznahorkaiho diele, sú neobyčajné vety, vety neuveriteľnej dĺžky, prechádzajúce nevyspytateľne zo vznešeného tónu do pojašeného, posmešného, bezútešného; impozantné vety ako lepiaca rolka zbierajú všetky možné čudné a nečakané veci a neúprosne ich akumulujú do odsekov, ktoré sú zároveň monumentálne, drsné a muzikálne. (Porota prestížnej Man Bookerovej ceny o románe Melanchólia vzdoru).

Elena Lacková (1921 – 2003) ako jedna z prvých začala hovoriť o rómskom holokauste – resp. o utrpení Rómov počas druhej svetovej vojny, a to takmer hneď po jeho konci. Už v roku 1949 napísala a so svojimi blízkymi z rómskej osady vo Veľkom Šariši naštudovala divadelnú hru Horiaci cigánsky tábor, s ktorou obišli takmer celé Československo a mali viac ako sto repríz. Elena Lacková o utrpení Rómov počas druhej svetovej vojny začala hovoriť a písať o niekoľko desaťročí skôr, ako sa o tejto téme začalo verejne hovoriť v Európe. Bola to jedinečná rozprávačka s obrovským citom pre príbeh, ale aj pre detail a presvedčila nás o tom najmä v knihe Narodila som sa pod šťastnou Hviezdou. Ide o unikátne literárne dielo, ku ktorému by sme len veľmi ťažko hľadali v rómskej literatúre prirovnanie. Text, ktorý sa nielen veľmi dobre číta, ale poskytuje jedinečný pohľad na rómsku kultúru, dejiny Rómov na Slovensku v 20. storočí, rómske tradície, myslenie, hodnoty či spôsob života. Ako vraví zostavovateľka knihy Milena Hübschmannová: „Jej meno pôsobilo ako hviezda nádeje, ktorá vyvedie rómsky ľud z nepochopenia medzi Rómami a gadži. Lacková napísala prvú rómsku hru, nacvičila ju so svojimi príbuznými v chatrči cigánskej osady; písalo sa o nej s obdivom v novinách, pozdvihla romipen z blata ignorantského opovrhnutia.“ Mi del o Del bacht sasťipen, o jilo phundrado achalipnaske the kamibnaske. Daj Boh šťastie a zdravie, srdce otvorené porozumeniu a láske.