Premedia strana 2 z 41

V živote niekedy platí, že kým si veci uvedomíme, býva už neskoro. Tento príbeh môže byť povzbudením: nikdy nie je neskoro. Autorka románu potvrdzuje povesť výbornej pozorovateľky medziľudských vzťahov, ktorá vie v správnom pomere vyvážiť veci smiešne s vecami smrteľne vážnymi. Moje more je príbeh o dvoch ženách a dvoch mužoch, o ich slabosti pre krásu, láske k menám, niekedy bizarným hračkám, k vode. A tiež o predurčení. Máme slobodnú vôľu? Osudy postáv sa prelínajú, nájdeme medzi nimi ženu, ktorá sa rozhodne „veštením” meniť životy ľudí, ako aj mladého muža, ktorý stavia na hlavu tvrdenie, že muži sú tým silnejším pohlavím. Vanda Rozenbergová debutovala poviedkovou knihou Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011), ktorá svojim názvom odviedla pozornosť od toho, že autorka rozumie predovšetkým ľuďom. Poviedky sa dočkali priaznivého ohlasu zo strany kritikov aj čitateľov, očakávania by nemal sklamať ani autorkin prvý román.

Rothove reportáže z rokov 1919 až 1930 podávajú veľmi plastický obraz ruskej spoločnosti, kde možno nájsť takmer všetkých a všetko: boľševikov a starú buržoáziu, inteligenciu a mužikov, Leningrad, Moskvu a usadlosti na Kaukaze, popov, šejkov, šamanov i vyznavačov darvinizmu, ruské prostitútky, deti bez domova, emancipované ruské ženy, žobrákov i burlakov. Okrem iného sa autor predstavuje aj ako veľmi výrečný a ostrý filmový a divadelný kritik. Kischove, Gidove ani Feuchtwangerove reportáže z rodiaceho sa sovietskeho Ruska nemožno čítať ako bibliu a podobne je to i s Rothovými fejtónmi, reportážami a črtami z tejto krajiny. No na rozdiel od mnohých oslavných ód na nový systém, ktoré napísali jeho kolegovia, dokázal prehliadnuť potemkinovské kulisy. V zozbieraných článkoch má slovenský čitateľ príležitosť spoznať tohto vynikajúceho štylistu aj z jeho inej stránky – ako kritického publicistu obdareného nevšedným pozorovateľským talentom, ale aj svojským cynickým humorom. Joseph Roth sa narodil 2. septembra 1894 ako syn židovských rodičov neďaleko mesta Brody vo východnom Haliči. Vyštudoval odbor nemecká literatúra v Ľvove a vo Viedni. Bojoval v prvej svetovej vojne, neskôr pracoval ako novinár vo Viedni a Berlíne. Preslávil sa nielen ako románopisec, ktorý napísal vyše dvadsať románov a esejistických kníh, ale aj ako reportér a stĺpčekár niekoľkých nemeckých, rakúskych a českých (vychádzajúcich v nemčine) novín. Medzi jeho najznámejšie diela patria romány Radeckého pochod, Kapucínska krypta, Hotel Savoy, Jób. Čitateľsky úspešné boli aj knižne vydané reportáže a fejtóny z Francúzska a Ruska. V roku 1933 emigroval do Paríža, kde 27. mája 1939 umrel.

Nový sovietsky režim hlása voľnú lásku, komúny, nezáväzné krátkodobé partnerstvá, absolútny materializmus a ľúbostným citom opovrhuje ako buržoáznym prežitkom. Na pozadí tejto prudkej sexuálnej a spoločenskej obrody sa pred čitateľom odvíjajú veľakrát smutné vzťahy Aliných sestier a kamarátok, príbeh jej vlastného manželstva, či zrelý zväzok jej starnúcich rodičov. Prvý diel denníkov Ale Rachmanovovej, ktorý vyšiel po názvom Študenti, láska, Čeka a smrť, sa končí na sibírskej staničke, kde odovzdáva svoje zápisky, v ktorých popisuje hrôzy boľševického prevratu, do rúk rakúskeho vojnového zajatca. Manželstvá v červenej búrke sú ich pokračovaním a začínajú sa vyznaním zajatca z lásky k ruskej študentke. Hoci si Čeka nevybojovala miesto v titule knihy, stále hrá v živote sovietskych občanov nemalú rolu. Násilie, ktoré sa dostávalo ku slovu v prvom diele denníkov, sa stáva rutinou, už sa nestrieľa – „reakčné a rozvratné živly“ odsudzujú „budovatelia svetlejších zajtrajškov“ na dlhoročnú otrockú prácu v trestaneckých táboroch. Strach, pud sebazáchovy a zúfalá túžba prežiť nútia ľudí zriekať sa nielen svojich snov a ideálov, ale i zásad.

Keď Gottland získal ocenenie za najlepšiu európsku knihu roka, vo svojom prejave jej autor povedal: „Teším sa, že kniha Poliaka o Čechoch môže byť knihou Európana o Európe.“ Poľský novinár a spisovateľ v nej predstavuje výber reportáží venovaných Českej republike, resp. Československu. V jeho dejinách sa horor strieda so smútkom a groteskou, autor z nezvyčajného uhla nazerá na zdanlivo známe udalosti a ľudí, ako je príbeh Baťovej firmy či Marty Kubišovej, ale predstavuje aj málo známe či úplne zabudnuté príbehy. Investigatívne reportáže a eseje (alebo „halucinačné príbehy plné úzkosti,“ ako napísal Liberation) sú vyrozprávané veľmi pútavým spôsobom, neraz pripomínajú detektívny žáner. S ním majú spoločné aj množstvo obetí a prekvapivé zápletky. Autor nepracuje s veľkými číslami, ale s osudmi známych aj menej známych osobností. Texty tvoria celok, v ktorom možno rozpoznať viaceré vzorce, ktoré sa v českej spoločnosti opakujú. Herečka Lída Baarová, ktorú miloval Goebbels a nenávideli mnohí Česi. Sochár Otakar Švec, autor najväčšieho Stalinovho pamätníka, ktorý si siahol na život. Speváčka Marta Kubišová, žena s podmanivým hlasom a obeť eštebáckeho pornopríbehu. To je len niekoľko postáv, ktoré zachytil poľský reportér Mariusz Szczygieł v knihe Gottland. Pôvodne bola určená iba poľskému publiku, ale spôsob, akým zobrazil premeny minulého storočia, z nej spravili univerzálnu knihu – slovenčina je už desiatym jazykom, v ktorom vychádza, pripravuje sa aj bulharský a švédsky preklad. Slovenský preklad vychádza z druhého, doplneného vydania. Mariusz Szczygieł (1966) je absolvent žurnalistiky na Varšavskej univerzite, spoluzakladateľ poľského Inštitútu reportáže, autor šiestich kníh. Nadväzuje na bohatú tradíciu poľských reportérov, ktorých texty mali výrazné literárne kvality. Aj o samotnom Gottlande, Szczygiełovej zatiaľ najúspešnejšej knihe, napísal recenzent Wiener Zeitung, že je to „veľká literatúra skrývajúca sa pod pláštik reportáže.“ Už dve desaťročia je redaktorom denníka Gazeta Wyborcza, v rozhlase pravidelne vysiela relácie o literatúre. Veľkú popularitu, ale aj kontroverziu, vyvolala jeho televízna šou Na každú tému, vysielaná od polovice deväťdesiatych rokov až do roku 2001. Často si do nej pozýval hostí, ktorí provokovali konzervatívnu časť poľskej spoločnosti. Napísali o knihe: „Krásna kniha. Beznádejne žalostná panoráma českých osudov 20. storočia. (Opisuje tiež storočie nové, rovnako žalostné.) Na osude Česka ma vždy fascinovala neustála, dynamická, tragická a zároveň smiešna nejednoznačnosť. Mariusz Szczygieł vychádza z tradície poľskej reportáže a svoju metódu použil práve na túto nejednoznačnú českosť. Výsledok je veľmi silný, originálny, prekvapujúci. Väčšina týchto obrazov je pre mňa podnetná. Už dlho som nezažila taký intenzívny návrat k vlastným skúsenostiam, otázkam a fascináciám z mladosti. Toto Čítanie však vo mne vyvolalo hlboký smútok. Čakám na druhú časť týchto reportáží-esejí-poviedok (pretože ich žáner nie je celkom jednoznačný) s nádejou, že je možná istá katarzia, že sa možno dá oslobodiť z pasce stredoeurópskeho osudu.“ Agnieszka Holland

Nové slovenské vydanie Súostrovia Gulag vychádza v revidovanom preklade doplnenom novými poznámkami a doslovom, ktorý sa zameriava na slovenské obete gulagu a dobové politické súvislosti. Solženicynovo prelomové dielo odhaľuje pomery v sovietskych komunistických koncentračných táboroch. Stalo sa symbolom politickej a ľudskej obžaloby stalinizmu, pričom však neobchádza fakt, že základy totalitného štátu siahajú až k Leninovi – už počas jeho vlády začali masové popravy, položil základy plánovanej ekonomiky, vytvoril Čeku a vznikli prvé tábory, neskôr známe ako gulag. Autor čerpal z vlastných skúseností politického väzňa, ktorý prešiel hrôzami gulagu, ako aj z dobových dokumentov a mnohých autentických svedectiev. Sleduje osud jedného väzňa od zatknutia, cez vyšetrovanie, súd, transport do tábora a život v ňom, ako aj ďalšie príbehy jednotlivých väzňov a na pozadí týchto udalostí uvažuje o nezmyselnej krutosti a absurdite sovietskeho zákonodarstva a pomerov v Stalinovej ére. Podľa Solženicynových prepočtov prešlo gulagom počas jeho existencie okolo šesťdesiat miliónov ľudí. Keď roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru, vedelo iba pár zasvätených, že už dvanásť rokov pracuje na svojom najdôležitejšom diele. Súostrovie Gulag patrí medzi najvýznamnejšie knihy 20. storočia. Ako napísal americký diplomat a historik George F. Kennan, je to „najväčšie a najsilnejšie jednotlivé svedectvo o politickom režime, aké sa v modernej dobe objavilo.“

Modrá knižka je predslovom k ďalšiemu pokračovaniu Shootyho temnej ságy Roky Fica. Pamätníkom by jej názov mohol evokovať slangový výraz pre preukaz občana neschopného slúžiť vlasti. Dnes si však môžete kúpiť takúto knižku celkom legálne, aj bez rizika, že klesnete v očiach svojich chlapáckych kamarátov!Vyše 270 plnofarebných neúctivých obrázkov doplnených poznámkovým aparátom vám pripomenie trápne – svojim spôsobom zábavné – chvíle epizódnej vlády Ivety Radičovej. Nedoporučuje Ústav pamäti národa.

Ani po štyridsiatich rokoch, keď vznikol prvý diel majstrovskej filmovej trilógie Francisa Forda Coppolu, ľudí neprestáva táto téma fascinovať. Fenomén Krstného otca analyzuje dôvody globálneho úspechu románu a filmovej trilógie, ktorú nájdete na čele väčšiny rebríčkov najlepších filmov všetkých čias. Autor skúma historické pozadie zločincov a dôvody, prečo sa im darilo práve v Amerike, historky z nakrúcania filmov dopĺňa príbehmi imigrantov, zaoberá sa úlohou náboženstva, ale aj silných matiek v talianskych rodinách. Dáva do kontrastu, ako médiá dodnes zobrazujú Italoameričanov s reálnymi potomkami prisťahovalcov, ktorých aj po desaťročiach asimilácie zobrazujú ako zemité typy s krvou na rukách. Krstný otec dokázal podľa autora knihy niečo výnimočné: kritizoval zločin, zatiaľ čo ho zároveň popularizoval. Dalo sa to vďaka tomu, že román bol situovaný do povojnovej Ameriky, ktorá takmer zmizla, a na stare časy sa pozerá s nostalgiou. Corleonovci predstavujú triumf kapitalizmu so všetkou jeho slávou a nepoctivosťou. Peniaze sú moc a veľké peniaze sú veľká moc, pričom nezáleží na tom, či je zločinecká alebo nie. ÚRYVOK Z KNIHY: Puzov fiktívny svet bol taký mocný, že po uvedení filmu do kín začali skutoční gangstri používať rovnaké frázy a pojmy ako ich náprotivky na plátne, pričom si osvojili také zvyky, ako bozkávanie ruky „krstného otca“ na znak rešpektu. Chýrny gangster Salvatore Gravano „Sammy the Bull“ priznal, že Krstný otec vplýval na jeho biznis. „Vylepšil nám život, sám neviem, no vďaka nemu vyzeral náš život čestnejší. Naozaj som začal používať frázy ako Dám ti ponuku, ktorá sa neodmieta.“ Toto povedal muž, ktorý vzápätí dodal, že ho film primäl spáchať devätnásť vrážd. „Predtým, ako som film videl, som zavraždil len jedného človeka.“

Ústrednou témou knihy nórskeho geológa je, ako nás hory formujú a ako sa sformovali. Hory oddávna v ľuďoch vyvolávali strach a bázeň, zároveň ich ale aj priťahovali. Kniha sa venuje ich prírodnej a kultúrnej histórii, rozpráva o tom, čo o horách vieme a čo by sme sa ešte len chceli dozvedieť. Procesy, ktoré v reálnom čase trvali milióny rokov, predstavuje ako pôsobivé drámy, pri ktorých zabúdame, že opisované zrážky kontinentálnych platní a iné geologické procesy prebiehali rýchlosťou, ktorú by ľudské oko nedokázalo zachytiť. Venuje sa rozmanitým vysvetleniam pôvodu pohorí po celom svete, ako aj tomu, ako si ľudia ich vznik predstavovali v minulosti – neraz veľmi zábavne. Autor nezostáva iba pri geológii, rozpráva aj o dobývaní hôr horolezcami (a nórskej národnej traume, keď ich najvyšší vrch prvýkrát zdolal Angličan) či o posvätnej úcte k horám vo viacerých svetových náboženstvách. V mnohých kultúrach sú dodnes uctievané a plnia symbolickú úlohu. Celé storočia sa im venovali aj básnici a filozofi a ako ukazuje autor, rovnako pútavý a miestami až poetický môže byť aj pohľad geológa. Henrik Svensen (1970) je nórsky geológ, pôsobí na univerzite v Oslo, zaoberá sa výskumom dramatických udalostí v histórii Zeme. Práve im venoval svoju prvú knihu o dejinách prírodných katastrof v priebehu viac než dvoch tisícov rokov. Jeho druhá kniha Na vrcholoch získala nórsku cenu pre najlepšiu knihu o horách.

Scott Douglas nabízí zkušenosti, které získal v průběhu třech desetiletí běhání, dvou desetiletí práce sportovního novináře, a na setkáních s nejvýznamnějšími běžci a trenéry z celého světa. Jeho 250 tipů je druhou nejlepší věcí po získání osobního trenéra. Douglas radí, jak zvýšit vaše denní, týdenní a roční běžecké objemy, jak zvýšit rychlost a jak si užít běh bez zranění. Věnuje se široké paletě otázek. Zajímavé odpovědi si v knize najde každý. Začátečník, který se touží dostat do formy, středoškolský závodník, atlet přemýšlející o tom, že by přesedlal na běh, ale i zkušený běžec, který by chtěl zlepšit svůj čas na nejbližším maratonu. Otázek je mnoho: Jak se správně obléct při běhání v dešti nebo na sněhu? Jak si najít čas na běhání i v rušných dnech? Jak si stanovit rozumné cíle a jak jich dosáhnout? Douglas zná odpovědi. Scott Douglas je hlavním editorem časopisu Running Times a editorem zpravodajství stránky RunnersWorld.com. Po úspěchu Malé červené knihy o běhání se pustil do psaní druhé knihy věnované minimalistické obuvi. Od roku 1979, kdy začal s tímto sportem, naběhal víc než sto tisíc mil. Žije na východním pobřeží Spojených států ve městě South Portland.

Jeden z najvýznamnejších katolíckych teológov súčasnosti hneď v úvode otvorene priznáva, že tieto dejiny píše ako človek stojaci na strane obetí a tých, ktorí už počas svojho života považovali niektoré praktiky cirkvi za nekresťanské a kritizovali ich. Sleduje vývoj od raného učenia Krista, rozpráva príbehy veľkých postáv cirkevných dejín, ale aj mocenských zvratov, rozkolov a omylov. Rozlišuje medzi tým, čo je v katolíckej cirkvi univerzálne a nadčasové a tým, čo je len výsledkom rôznych záujmov. Budúcnosť vidí v ekumenizme a prehodnotení niektorých nesprávnych rozhodnutí. Hans Küng patrí medzi najznámejších predstaviteľov liberálneho katolicizmu, aktívne sa podieľal na reformnom Druhom vatikánskom koncile, od sedemdesiatych rokov je známy ako kritik vládnucich katolíckych kruhov a tradicionalizmu. Za príčinu moderného úpadku katolíckej cirkvi považuje jej uzavretosť a neschopnosť konštruktívne reagovať na nové myšlienky a spoločenské fenomény. Rozpory s oficiálnou katolíckou vieroukou viedli k tomu, že mu odobrali povolenie vyučovať katolícku teológiu. V reakcii na to začal vyučovať ekumenickú teológiu a v deväťdesiatych rokoch založil inštitút Weltethos, ktorý hľadá porozumenie medzi svetovými náboženstvami.

„Turistický” poviedkový román Sinišu Novaca Gordan, s podtitulom Plážové poviedky, vznikol spojením jeho dvoch predchádzajúcich kníh s názvami Plážové poviedky a Gordan sa vracia. Tvoria ho krátke vtipné príbehy, ktoré sa odohrávajú na pláži jedného nemenovaného chorvátskeho turistického mestečka. Ich hlavným hrdinom je chorvátsky mladík Gordan, ktorý na pláži počas letnej sezóny predáva varenú kukuricu. Spolu s ním dotvára kolorit tejto pláže množstvo postáv a postavičiek. Okrem turistov sú to toaletár Željko, šišiar Dario, lehátkar Bojan, kapitán Zoran, majiteľka plážového bufetu Vesna a mnohí ďalší. Poviedky sú napísané v pôvodnom znení, čo znamená, že dialógy sú prevažne v chorvátčine, ale aj v iných európskych jazykoch. Gordan, s podtitulom Plážové poviedky je, ako už napovedá samotný názov, tou najvhodnejšou plážovou literatúrou. To znamená, že je určený na čítanie najmä pri teplotách nad 30° C. Čítať sa však, samozrejme, dá aj pri nižších teplotách. Počas zimného obdobia, napríklad, dokáže čitateľa hravo preniesť na slnkom zaliatu pláž a trochu ho zohriať. Napokon, to bolo aj autorovým cieľom: zohriať turistickú dušu čitateľa (v horúčavách naopak osviežiť), a zároveň ho pobaviť mnohými historkami z pláže (prićami iz plaže).

Tretí, záverečný diel denníkov, tentoraz z rokov 1925 až 1927. Vo Viedni dvadsiatych rokov sa manželský pár vykázaný z Ruska etabluje len s veľkou námahou. Krajina bojuje s povojnovou chudobou a prisťahovalcov nik nevíta s otvoreným náručím. Ako prízraky z minulosti sa vynárajú čudesné postavy s ruským prízvukom. Akademická dráha mladej matky je odsunutá na neurčito, akákoľvek intelektuálna činnosť ustu¬puje do pozadia pred nutnosťou uživiť sa – práve v tom im má pomôcť malá mliekareň vo viedenskom Ottakringu. Zatiaľ čo nám ruské denníky Rachmanovovej odkrývali sku¬točnosti, ktoré Slovensko do takej miery nezasiahli (resp. až neskôr a menej živelne), z tretieho dielu denníkov ruskej spi¬sovateľky na nás dýchne stredná Európa a všetko, čo k nej patrilo: čudáci, postavičky z nádvorí, deti vychová¬vané ulicou, povaľači, špekulanti, emigranti a všadeprítomná bieda veľkého mesta čerstvo vzniknutej republiky, ktorá pre¬hrala vojnu. Aj do rakúskeho exilu však doliehajú smutné správy z Ruska. Niektoré nemecké vydania tohto dielu denníkov ruské reálie skrátili, či dokonca vyhodili, slovenské vydanie vychádza v pôvodnej, neskrátenej verzii. Mliekarka z Ottakringu je pokračovaním denníkov Študenti, láska, Čeka a smrť z rokov 1916 až 1920 a Manželstvá v červenej búrke z rokov 1920 až 1925.