Premedia strana 38 z 41

Denníky Maxa Frischa z rokov 1946 - 1949 možno čítať ako fragment spisovateľovej autobiografie aj ako zápisky reportážneho charakteru z povojnovej Prahy, Viedne, Varšavy, Frankfurtu a Berlína. Výrazne literárne, ba až poetické pasáže sa v texte prelínajú s vecno-realistickými, s opismi hrôzostrašných scenérií a bizarných zážitkov. V jeho denníku nachádzame pestrú mozaiku postáv a postavičiek, sám Frisch hovorí o "pralese osudov", ktorým sa prediera. Je dobrý pozorovateľ a uvedomuje si rozsah morálnej katastrofy, ktorú spôsobila vojna. Odmieta myslieť v kategóriách ako je vina a pokánie a odmieta aj myšlienku kolektívnej viny, ktorá bola v tých časoch pomerne rozšírená. Dospieva k presvedčeniu, že ani kultúra a vzdelanie nie sú zárukou opakovania podobných vecí a že tomu možno zabrániť, len ak sa na ne nezabudne. Niektorí literárni vedci radia Frischove denníky k najdôležitejším dielam švajčiarskej literatúry 20. storočia. O autorovi Švajčiarsky spisovateľ, dramatik a publicista skúmal vo svojom diele charakter identity človeka, jeho individualitu a zodpovednosť, ktorú so sebou prináša. Narodil sa v roku 1911 v Zürichu do rodiny, ktorá patrila k strednej triede. Po smrti otca bol prinútený prerušiť štúdium germanistiky a začal pracovať ako novinár, aby uživil seba i svoju matku. Po nie veľmi úspešných literárnych pokusoch sa v roku 1937 rozhodol, že prestane tvoriť a opäť začal študovať - tentoraz architektúru. O niekoľko rokov svoj sľub porušil a v tvorbe pokračoval, neskôr sa venoval takmer výlučne len písaniu. Maxa Frischa preslávili jeho romány Stiller, Homo Faber a Volajte ma Gantenbein, známy je však aj vďaka svojim divadelným hrám, ktoré uvádzajú divadlá do dnešného dňa. Vo svojom diele odsudzuje prejavy totalitarizmu a zameriava sa na súčasného človeka a na to, ako jeho život mení a ovplyvňuje moderná spoločnosť. Považuje sa za jedného z najdôležitejších predstaviteľov švajčiarskej literatúry 20. storočia. Max Frisch zomrel v roku 1991, len pár sto metrov od domu, v ktorom sa narodil. Nechcel žiaden hrob, želal si, aby jeho popol "niekde" rozsypali.

Prešli miléniá a Arrakis, planéta, ktorú kedysi pokrývali púšte, je opäť zelená. Leto Atreides síce žije, no prišiel o svoju ľudskú podstatu. Aby zachránil budúcnosť ľudstva, obetoval svoje človečenstvo a splynul s púštnym červom, vďaka čomu je takmer nesmrteľný. Leto vládne tvrdou rukou. Premena, ktorú podstúpil, ho olúpila nielen o ľudskú podobu, ale aj o ľudské vnímanie morálky. Vypukne vzbura a na jej čelo sa postaví Siona, ktorá patrí tiež k atreidesovskému rodu. Neuvedomuje si však, že Letova predstava o Zlatej ceste pre ľudstvo zahŕňa aj to, ako by sa mal naplniť jej osud - a to tak, ako by si sama nikdy nevybrala. Štvrtý diel slávnej knižnej série nás posúva o 3500 rokov vpred v čase a je nemenej pútavý ako tie predošlé.

Vo svojom najslávnejšom románe Quo Vadis, ktorý sa odohráva na pozadí vlády cisára Nera, opisuje Henryk Sienkiewicz ľúbostný príbeh rímskeho patricija a vojaka Vinicia a kresťanky Lýgie. Mladík sa uchádza o priazeň mladej barbarky, nie práve šikovne a nie práve vhodne, následkom čoho sa Lýgia ocitá na dvore pološialeného Nera. Obaja musia prekonať veľa prekážok, aby sa napokon znova našli a Vinicius musí neraz riskovať všetko, aby zachránil ženu, ktorá ho zmenila a ktorú nadovšetko miluje. Román sa stal zanedlho po svojom prvom vydaní bestsellerom a jeho popularita pretrvala do dnešných dní. Kritika vyzdvihovala okrem nepopierateľne strhujúceho príbehu aj historickú akurátnosť, s akou opísal cézarov dekandentný dvor, bežný život Rimanov, začiatky kresťanskej cirkvi i prenasledovanie jej príslušníkov. Okrem Vinicia, Lýgie, apoštola Pavla, Petra, arbitra elegancie Petronia či Nera sa v ňom môžeme stretnúť s pestrým panoptikom vedľajších postáv, či už reálnych alebo vymyslených. Henrykovi Sienkiewiczovi udelili v roku 1905 Nobelovu cenu za literatúru, na čom malo zásadný podiel práve napísanie románu Quo Vadis. Román vychádza v novom slovenskom preklade a s doslovom, ktorý sa venuje historickým reáliám Ríma počas panovania cisára Nera.

List napísaný bledomodrým ženským písmom postaví svojho adresáta pred ťažkú životnú dilemu. Minulosť a prítomnosť sa pretnú v jednom dni, počas ktorého sa odohráva Werfelova majstrovská novela, vychádzajúca po prvýkrát v slovenčine. Je to dráma muža, ktorému frak po mŕtvom spolužiakovi navždy zmení život. Hoci pochádza z chudobných pomerov, svadba so zámožnou Améliou ho dostane medzi viedenskú elitu. V honbe za majetkom sa dopustí zrady, no život bez osudovej lásky ho dovedie k samote a večnému smútku. V psychologickom príbehu z predvojnového Rakúska už prebleskujú prvé náznaky katastrofy, ktorá má čoskoro pohltiť celú Európu.