Trio Publishing strana 6 z 13

Nedeľa radosti je pravdepodobne najintímnejším textom zo všetkých doterajších próz Rastislava Puchalu. Na relatívne subtílnom príbehu, ktorého veľká časť sa odohráva v psychiatrickej klinike niekde v nemenovanom slovenskom meste, sa vysporadúva s témou utrpenia, jeho zmyslu a jeho miesta v živote človeka. Hlavný hrdina sa postupne stretáva so skutočnými, ale aj fantazmagorickými postavami, ktoré skrížili jeho životné cesty, alebo sa mu iba zazdali v ťaživých psychotických stavoch, a teraz ho vyzývajú na prehodnotenie jeho doterajšieho pohľadu na túto tému, ale aj na celý vlastný život a nastoľujú otázky viny a trestu, vyššej spravodlivosti a schopnosti človeka pochopiť zmysel toho všetkého v širokom kontexte presahujúcom jeho vlastnú životnú skúsenosť.

Rastislav Puchala svojím zrelým debutom Archa zmluvy (2020) prekvapil a oslovil čitateľskú verejnosť natoľko, že v krátkom čase po prvom vydaní si vyžiadala druhé. Po debute pokračoval nemenej závažným románom Veža zo slonovej kosti (2021), v ktorom reflektuje málo známu a ešte menej prehodnotenú špecifickú skúsenosť života cirkvi a spoločnosti v minulom režime, ktorou rodina hlavného hrdinu a jej blízki príbuzní a priatelia prechádzajú. Puchala vo svojom najnovšom diele, v zbierke poviedok Priestupný rok, žánrovo vybočuje zo svojej doterajšej tvorby, keďže nejde o ucelený román, ale o súbor vzájomne nesúvisiacich poviedok a noviel, ktorých jediným spojivom je plynutie času v priebehu výnimočného roka. Priaznivci tohto obľúbeného autora nájdu na stránkach knihy to, čím si ich získal v predchádzajúcich dielach: obsahovú hutnosť, štylistickú vycibrenosť a bohaté intelektuálne a duchovné podhubie, obohatené o mysteriózne prvky aj prekvapivú pointu. Ako celá doterajšia Puchalova tvorba, aj toto najnovšie dielo je silne inšpirované regiónom pod Tatrami, napriek tomu skúsenosti a myšlienkový svet autora i hrdinov diela sú prenosné ďaleko za hranice tohto regiónu.

Rastislav Puchala svojím zrelým debutom Archa zmluvy (2020) prekvapil a oslovil čitateľskú verejnosť natoľko, že v krátkom čase po prvom vydaní si vyžiadala druhé. Po debute pokračoval nemenej závažným románom Veža zo slonovej kosti (2021), v ktorom reflektuje málo známu a ešte menej prehodnotenú špecifickú skúsenosť života cirkvi a spoločnosti v minulom režime, ktorou rodina hlavného hrdinu a jej blízki príbuzní a priatelia prechádzajú. Puchala vo svojom najnovšom diele, v zbierke poviedok Priestupný rok, žánrovo vybočuje zo svojej doterajšej tvorby, keďže nejde o ucelený román, ale o súbor vzájomne nesúvisiacich poviedok a noviel, ktorých jediným spojivom je plynutie času v priebehu výnimočného roka. Priaznivci tohto obľúbeného autora nájdu na stránkach knihy to, čím si ich získal v predchádzajúcich dielach: obsahovú hutnosť, štylistickú vycibrenosť a bohaté intelektuálne a duchovné podhubie, obohatené o mysteriózne prvky aj prekvapivú pointu. Ako celá doterajšia Puchalova tvorba, aj toto najnovšie dielo je silne inšpirované regiónom pod Tatrami, napriek tomu skúsenosti a myšlienkový svet autora i hrdinov diela sú prenosné ďaleko za hranice tohto regiónu.

Titul vychádza k storočnici narodenia Kláry Jarunkovej. Som dospelý pes a jedlo si zoženiem aj sám. Prenocujem hocikde, aj pod holým nebom. O to nejde. Lenže starať sa nemám o koho! Takto si vravel psík, ktorý bol presvedčený, že ku každému psovi patrí aspoň jeden človek. A tak si jedného pre seba aj vyhliadol. Rozhodnutie psíka, že si nájde svojho človeka, je celkom dobrý dôvod na príbeh. Aj to, že si vyberie malého chlapca. Ale najzaujímavejšie je, že všetko sa vyvinie predsa len trochu ináč, ako by sa na prvý pohľad zdalo... Rozprávka našej najprekladanejšej detskej autorky Kláry Jarunkovej O psovi, ktorý mal chlapca vyšla doteraz v slovenčine dvakrát. Vydali ju aj v ďalších desiatich jazykoch, v nemčine dokonca štyri razy. Toto vydanie je druhým vydaním vo vydavateľstve TRIO Publishing, kde naposledy vyšla v jednom vydaní a v jednej dotlači v r. 2013. A teraz, o deväť rokov, je pripravená opäť osloviť novú generáciu detí.

Prvé vydanie titulu Archa zmluvy v roku 2020 sa stretlo s veľkým záujmom u čitateľov, próza získala 2. miesto v koncoročnej čitateľskej ankete Pravdy a stala sa aj víťazom čitateľskej súťaže Kniha roka 2020 Prešovského samosprávneho kraja, ktorú mu udelila odborná porota. Je to zrelá próza s najlepšími znakmi tradičného rozprávania, ktorého základom je silný príbeh jedného východoslovenského gazdovského rodu a prostredníctvom neho pohľad na históriu a osudy roľníctva v zabudnutom kúte našej domoviny. Čitateľ v nej na pozadí historických a duchovných premien spišskej dediny nachádza témy plynutia času, vzťahu k viere, Biblii, k pôde a k tradíciám. "Emocionálne aj faktograficky silný príbeh o zmysle ľudského utrpenia, pokánia a zmierenia sa s Bohom." (Dado Nagy)

Hoci predložená zbierka básní a krátkych próz je autorkinou prvotinou, Marika Neupauer tvorí už dvadsaťpäť rokov. Rodáčka z južného Slovenska, ktorú osud zavial do ďalekého sveta, aby sa po rokoch opäť vrátila na Slovensko, naďalej reflektuje život okolo seba i vo svojom vnútri. V zbierke sú zaradené staršie texty (ktoré nestrácajú na svojej aktuálnosti), ale aj nové básne, ktoré vyvierajú z hĺbky duše cez filter bohatej skúsenosti zrelej ženy i poetky. Zbierku veľmi citlivo a nevšedne ilustrovala Broňa Schragge.

Daniel Hevier predstavuje čitateľom svojho hrdinu nasledovne: O chvíľu je polnoc, o chvíľu sú Vianoce, o chvíľu sú z vás dospeláci a stále neviete, kto je Pinky Bum! Pritom viete všeličo iné, ale o Pinkym Bumovi nemáte ani potuchy. Hoci, keď nad tým rozmýšľam, ani ja neviem poriadne, KTO je to. Isté je iba to, že Pinky Bum JE. Pinky Bum je ten najneznámejší zo slávnych ľudí. Je v najlepších rokoch. Ale z toho nič nezistíte, pretože on má najlepšie roky už celé roky. Oblieka sa tak, ako mu chutí, a zje všetko, čo mu pristane. Nos má dlhý, vlasy dlhšie, nohy najdlhšie. Nosí slnečné okuliare, ktoré si za slnečného počasia odkladá, pretože miluje slnko. Všeličo si pamätá a všeličo si nepamätá. Všeličo má rád a všeličo rád nemá. Má fúzy zn. Mrož. A keď sa usmeje, fúzy sa ťažko a spomalene dvíhajú ako stará opona v divadle. Je to zvláštny patrón. Popiskuje si, bez príčiny sa usmieva, ba dokonca sa rozpráva sám so sebou! Tak, a teraz vieme dosť z toho, čo je najdôležitejšie, a môžeme sa začítať do tejto knihy.

Daniel Hevier predstavuje čitateľom svojho hrdinu nasledovne: O chvíľu je polnoc, o chvíľu sú Vianoce, o chvíľu sú z vás dospeláci a stále neviete, kto je Pinky Bum! Pritom viete všeličo iné, ale o Pinkym Bumovi nemáte ani potuchy. Hoci, keď nad tým rozmýšľam, ani ja neviem poriadne, KTO je to. Isté je iba to, že Pinky Bum JE. Pinky Bum je ten najneznámejší zo slávnych ľudí. Je v najlepších rokoch. Ale z toho nič nezistíte, pretože on má najlepšie roky už celé roky. Oblieka sa tak, ako mu chutí, a zje všetko, čo mu pristane. Nos má dlhý, vlasy dlhšie, nohy najdlhšie. Nosí slnečné okuliare, ktoré si za slnečného počasia odkladá, pretože miluje slnko. Všeličo si pamätá a všeličo si nepamätá. Všeličo má rád a všeličo rád nemá. Má fúzy zn. Mrož. A keď sa usmeje, fúzy sa ťažko a spomalene dvíhajú ako stará opona v divadle. Je to zvláštny patrón. Popiskuje si, bez príčiny sa usmieva, ba dokonca sa rozpráva sám so sebou! Tak, a teraz vieme dosť z toho, čo je najdôležitejšie, a môžeme sa začítať do tejto knihy.

Autor sa o svojich aforizmoch, epigramoch a sentenciách vyjadril nasledovne: "V škole sme sa učili, že veta je napísaná alebo vypovedaná myšlienka. Stačí poskladať slová do viet, a myšlienka má svojho autora. Ale nie každá kopa slov je hotová myšlienka. Niekedy sa na ňu len podobá. Neplatí ani pravidlo: čím viac slov, tým zaujímavejšia myšlienka. V umeleckom slove nie je výnimkou, keď sa myšlienky skrývajú medzi napísanými riadkami. Literárni kritici majú čo skúmať, zvedavým čitateľom odhaľovať, čo vlastne chcel autor svojím dielom povedať. K napísaným slovám, myšlienkam je možné vždy niečo dodať. Vystopovať autorove nálady, múdrosti, nehy, zloby, nenávisti či iné ľudské i (ne)ľudské vlastností." A Alexander Scholz vo svojej knižke Obliekla sa holá veta nechcel len napísať, ale aj povedať. Svojmu čitateľovi ponúkol vrece vlastných nápadov, aforizmov, epigramov, sentencií, ale aj veselo-vážnych nápoviedok.

Zrelá próza s najlepšími znakmi tradičného rozprávania, ktorého základom je silný príbeh jedného východoslovenského gazdovského rodu a prostredníctvom neho pohľad na históriu a osudy roľníctva v zabudnutom kúte našej domoviny. Čitateľ v nej na pozadí historických a duchovných premien spišskej dediny nachádza témy plynutia času, vzťah k viere, Biblii, k pôde a k tradíciám. "Emocionálne aj faktografický silný príbeh o zmysle ľudského utrpenia, pokánia a zmierenia sa s Bohom." (D. Nagy)

Kvalitných autorov piesňových textov možno v slovenskej populárnej hudbe zrátať na prstoch jednej ruky. Popri Kamilovi Peterajovi, Borisovi Filanovi, Jožovi Urbanovi, Martinovi Sarvašovi sa medzi elitu tvorcov zaraďuje aj Daniel Hevier. Zbierka tak takéto texty piesní píše hevier nadväzuje na obdobný titul určený dospelým tak takéto básne píše hevier a na titul pre deti tak takého básne pre deti píše hevier. Je to nanovo koncipovaný výber zo starších i novších autorových piesňových textov, takých, ktoré sa dočkali realizácie v podaní najmä autorovej domovskej kapely TEAM a speváka Paľa Haberu, ale aj ďalších interpretov, popri nich sú v zbierke zaradené aj doteraz nezhudobnené texty. Výber je určený nielen autorovým priaznivcom, ale aj všetkým tým, ktorí obľubujú kvalitné piesňové texty v podaní obľúbených interpretov.

"Tato? A čo je tvoja práca?" spýtal sa ma päťročný syn Ojko. Cupital popri mne, zatiaľ čo som pred sebou v kočíku tlačil druhorodeného Timka. "Som psychoterapeut," odvetil som a vysvetlil mu, čo v práci robím. Tušil som, čo bude nasledovať. Bol práve v období, keď ho bavilo neustále tvoriť otázky. Hneď na to spustil: "Čo je to chorá duša? A čo znamená, že je zakliata? Ako môžeš liečiť niečo, čo nevidno? Ako sa dá uzdravovať slovom? Prečo sú ľudia smutní? A čoho sa boja? Ako sa dá hnevať na seba? Aký poklad sa dá nájsť v duši? Môžem byť aj ja psychológ?" Hľadal som odpovede, až som sa škrabal za uchom. Ojko tiež. Potom to vzdal: "Tato? A nepovieš mi radšej nejakú rozprávku? Vieš, o tom, ako šiel niekto do sveta..." Chvíľku trvalo, kým som ju rozpovedal celú. Teraz má Ojko deväť a Timko šesť. A toto je rozprávka o tom, ako šli dvaja bratia medvedíky hľadať liek pre zmenšujúcu sa mamu. Na ceste za záhadným Sebastiánom kladú nekonečne zvedavé otázky. Poďte s nimi a uvidíte, ako si poradia so smutným obrom, bojazlivou vílou, namysleným kráľom, uponáhľaným trpaslíkom, neviditeľnými ľuďmi a... ... a viac vám neprezradím, lebo som už hladný, až mi škvŕka v bruchu. Aha, takto: Škvŕŕŕk! Stretneme sa na prvej strane príbehu!

Daniel Hevier má za sebou obdivuhodnú, vyše štyridsaťročnú spisovateľskú kariéru s vyše sto knižkami pre deti aj dospelých, pred sebou viacero rozpísaných diel a množstvo plánov do budúcnosti. Napriek bohatým literárnym aktivitám sa prednedávnom obzrel späť na svoju básnickú tvorbu a najprv z nej pripravil výber best of Hevier pre dospelých (tak takéto básne píše hevier), ktorú teraz nasleduje výber toho najlepšieho, čo doteraz publikoval pre deti. Hevier už niekoľko rokov kraľuje na recitačných pretekoch ako najrecitovanejší autor pre deti. Tento výber zaiste poslúži ako inšpirácia pre deti, ale aj ich rodičov a učiteľov.