Trio Publishing strana 7 z 13

Túto knihu vytvorili dvaja skvelí autori: Svetozár Mydlo a Daniel Hevier. Jeden je maliar a druhý spisovateľ. Obidvaja majú veľa spoločného. Napríklad prezývky: Svetozára Mydla prezývali Sapún (prečo asi?), zatiaľ čo Daniela Heviera volajú Hevi. Svetozár Mydlo bol o niekoľko rokov starší, ale Daniel Hevier bol zas o niekoľko centimetrov (ale naozaj iba o niekoľko) vyšší. Svetozár Mydlo zbieral všelijaké vecičky, napríklad trpaslíkov, gombíky, autíčka, nálepky zo zápalkových škatuliek. Daniel Hevier zasa zhromažďuje okrem kníh aj miniatúrne postavičky. Obaja milovali kreslený film Žltá ponorka. Svetozár Mydlo mal rád muchotrávky (pravda, nie na tanieri) a vyznal sa v hubách, kým Daniel Hevier bol naposledy v lese pred 30 rokmi. Spoločné majú aj to, že obaja začínali ako karikaturisti kreslenými vtipmi. Google napovie, koľko kníh spoločne vytvorili, ako sa volajú a aké ocenenia získali. Ani najgeniálnejší Google však netuší, ktoré sa napokon nerealizovali. Jedna z nich sa volala Samí skvelí snehuliaci, pretože Svetozár Mydlo (rovnako ako Mydlozár Svetlo z tejto knižky) miloval snehuliakov. Druhá mala byť Zoonelogická záhrada - encyklopédia zvierat, ktoré žijú iba vo fantázii oboch priateľov. Ďalšia mala byť poskladaná z ručne zručne napísaných básničiek. Obaja sú priatelia už asi 40 rokov. A to aj napriek tomu, že Svetozár Mydlo pred piatimi rokmi zomrel. Keď sa Daniel Hevier prechádzal po miestnostiach jeho domčeka-ateliéru, osvietil ho ako blesk z jasného neba nápad: spoločná kniha, kde by hlavné slovo nemalo slovo, ale maľba, farba, kresba, obrázok. A pretože to bol taký bleskový nápad, kniha dostala názov Namydlený blesk.

Túto knihu vytvorili dvaja skvelí autori: Svetozár Mydlo a Daniel Hevier. Jeden je maliar a druhý spisovateľ. Obidvaja majú veľa spoločného. Napríklad prezývky: Svetozára Mydla prezývali Sapún (prečo asi?), zatiaľ čo Daniela Heviera volajú Hevi. Svetozár Mydlo bol o niekoľko rokov starší, ale Daniel Hevier bol zas o niekoľko centimetrov (ale naozaj iba o niekoľko) vyšší. Svetozár Mydlo zbieral všelijaké vecičky, napríklad trpaslíkov, gombíky, autíčka, nálepky zo zápalkových škatuliek. Daniel Hevier zasa zhromažďuje okrem kníh aj miniatúrne postavičky. Obaja milovali kreslený film Žltá ponorka. Svetozár Mydlo mal rád muchotrávky (pravda, nie na tanieri) a vyznal sa v hubách, kým Daniel Hevier bol naposledy v lese pred 30 rokmi. Spoločné majú aj to, že obaja začínali ako karikaturisti kreslenými vtipmi. Google napovie, koľko kníh spoločne vytvorili, ako sa volajú a aké ocenenia získali. Ani najgeniálnejší Google však netuší, ktoré sa napokon nerealizovali. Jedna z nich sa volala Samí skvelí snehuliaci, pretože Svetozár Mydlo (rovnako ako Mydlozár Svetlo z tejto knižky) miloval snehuliakov. Druhá mala byť Zoonelogická záhrada - encyklopédia zvierat, ktoré žijú iba vo fantázii oboch priateľov. Ďalšia mala byť poskladaná z ručne zručne napísaných básničiek. Obaja sú priatelia už asi 40 rokov. A to aj napriek tomu, že Svetozár Mydlo pred piatimi rokmi zomrel. Keď sa Daniel Hevier prechádzal po miestnostiach jeho domčeka-ateliéru, osvietil ho ako blesk z jasného neba nápad: spoločná kniha, kde by hlavné slovo nemalo slovo, ale maľba, farba, kresba, obrázok. A pretože to bol taký bleskový nápad, kniha dostala názov Namydlený blesk.

Túto knihu vytvorili dvaja skvelí autori: Svetozár Mydlo a Daniel Hevier. Jeden je maliar a druhý spisovateľ. Obidvaja majú veľa spoločného. Napríklad prezývky: Svetozára Mydla prezývali Sapún (prečo asi?), zatiaľ čo Daniela Heviera volajú Hevi. Svetozár Mydlo bol o niekoľko rokov starší, ale Daniel Hevier bol zas o niekoľko centimetrov (ale naozaj iba o niekoľko) vyšší. Svetozár Mydlo zbieral všelijaké vecičky, napríklad trpaslíkov, gombíky, autíčka, nálepky zo zápalkových škatuliek. Daniel Hevier zasa zhromažďuje okrem kníh aj miniatúrne postavičky. Obaja milovali kreslený film Žltá ponorka. Svetozár Mydlo mal rád muchotrávky (pravda, nie na tanieri) a vyznal sa v hubách, kým Daniel Hevier bol naposledy v lese pred 30 rokmi. Spoločné majú aj to, že obaja začínali ako karikaturisti kreslenými vtipmi. Google napovie, koľko kníh spoločne vytvorili, ako sa volajú a aké ocenenia získali. Ani najgeniálnejší Google však netuší, ktoré sa napokon nerealizovali. Jedna z nich sa volala Samí skvelí snehuliaci, pretože Svetozár Mydlo (rovnako ako Mydlozár Svetlo z tejto knižky) miloval snehuliakov. Druhá mala byť Zoonelogická záhrada - encyklopédia zvierat, ktoré žijú iba vo fantázii oboch priateľov. Ďalšia mala byť poskladaná z ručne zručne napísaných básničiek. Obaja sú priatelia už asi 40 rokov. A to aj napriek tomu, že Svetozár Mydlo pred piatimi rokmi zomrel. Keď sa Daniel Hevier prechádzal po miestnostiach jeho domčeka-ateliéru, osvietil ho ako blesk z jasného neba nápad: spoločná kniha, kde by hlavné slovo nemalo slovo, ale maľba, farba, kresba, obrázok. A pretože to bol taký bleskový nápad, kniha dostala názov Namydlený blesk.

Po knihe Leonardo, kocúr z ulice prichádza spisovateľ Ján Uličiansky s ďalšou knihou, v ktorej je hlavným hrdinom mačka. Teda, hlavnou hrdinkou, pretože ide o Lízu, mačku z Trojice. Meno Líza je pre mačku pomerne obvyklé, ale to, aby sa stará mačacia dáma rozhodla bývať sama na chalupe, až také časté nie je. Najmä, ak tá chalupa leží v samom srdci starobylého mestečka Banská Štiavnica, blízko námestia svätej Trojice. A práve tu naša neobyčajná obyčajná mačka Líza zažije dobrodružstvá, ktoré stoja za to, aby ste si o nich prečítali...

Žijeme v časoch, keď sa môže stať všeličo, ba až všetko. Prečo by nemohol jestvovať človek, ktorý prijíma choroby iných ľudí, a to aj takých, ktoré sú neprenosné. Je za tým jeho extra citlivosť alebo iba absolútna hypochondria? Lekári si s touto diagnózou nevedia rady. Možno práve preto sa tejto látky ujal rozprávač príbehov. Vstúpte do osudov Michala Strateného, ktorý nájde sám seba v odľahlých horách, kde sa dá chytiť signál iba na jedinom konári jediného stromu. Hučné lazy, pošta Hyždica.

Najnovšia knižka Tone Revajovej Rok Sivka Ohniváka prináša príbeh malej Anny, ktorá sa v piatich rokoch sama naučila čítať a veľmi sa teší na školu. Odmietnu ju však zapísať, lebo šesť rokov má až v novembri. Dievčatko každý deň príde do školy a sadne si medzi prvákov... a zakaždým ho pošlú domov. Čo myslíte, podarí sa malej Anne obmäkčiť srdce prísneho pána riaditeľa? Text na zadnej strane obálky Veľa vody pretieklo dolu Váhom odvtedy, čo Anna bola malá. Veľa vody sa veru vlialo do Dunaja. Všeličo je odvtedy inak. Napríklad už dávno sa v sobotu nechodí do školy. A v obchode si kúpite tašku, akú len chcete. Jedno sa však nezmenilo. Anna ešte stále číta knihu za knihou a niekoľko ich dokonca aj napísala. Chlapca, ktorý jej tak veľmi pomáhal čakať na školu, už nikdy nestretla. Verí, že Jožko Vrana tam niekde pod Babou horou chová krásne sivé kone. Čo iné by mohol robiť?

Dedka Stehlíka a jeho vnuka Martina Straku fascinuje vtáčí svet. Nečudo, veď majú vtáčie mená... Hádam aj preto si počas letu do Edinburghu krátia chvíľu tým, že o ňom vymýšľajú príbeh: príbeh o harpyi kráľovskej, orlovi, ktorý sa stane kráľom všetkých vtákov; o odvážnom kohútovi Pedrovi, ktorý proti nepriateľskej líške zmobilizuje slepačiu armádu... a o podmanivej sile rozprávania, ktoré sa stane legendou.

Daniel Hevier má za sebou obdivuhodnú, vyše štyridsaťročnú spisovateľskú kariéru s vyše sto knižkami pre deti aj dospelých, pred sebou viacero rozpísaných diel a množstvo plánov do budúcnosti. Napriek bohatým literárnym aktivitám sa obzrel späť na svoju básnickú tvorbu a pripravil z nej výber „best of Hevier“. Kniha svojím moderným vzhľadom a stále aktuálnou básnickou výpoveďou má ambície osloviť nielen stálych fanúšikov tohto autora, ale aj ich deti a už aj nastupujúcu generáciu mladých dospelých.

Dej románu rámcujú roky druhej svetovej vojny v mestečku na severe Slovenska (obyvatelia Liptovského Mikuláša sa v ňom zrejme "nájdu") a súčasnosť. Do svojho rodného mesta prichádza Sára, aby rozhodla o osude domu, v ktorom žili generácie jej predkov, najmä starí rodičia z otcovej strany a rodičia. Tento fakt poslúžil autorke, aby na osude Sárinej rodiny a ich priateľov ukázala, ako valcovali dejiny životy drobných ľudí. Súčasnosť v autorkinom rozprávaní pretínajú fragmenty zo života mestečka a osudov jej obyvateľov z čias druhej svetovej vojny, päťdesiatych rokov i z obdobia uvoľnenia a nádeje v druhej polovici rokov šesťdesiatych. Druhá svetová vojna a politika 1. slovenskej republiky uvoľňuje aj v tomto mestečku vášne. Obeťou rasového prenasledovania sa stanú Sárini starí rodičia a jej otec Imro. Veľmi silnou je v románe scéna smrti Sárinej starej mamy, keď vysilená strachom, neistotou a ukrývaním sa rozhodne dobrovoľne odísť zo života. O niekoľko rokov neskôr sa na podobný čin odhodlá aj Sárina mama, jej nevesta, ktorá svoju svokru vlastne ani nepoznala. Otec Imro, talentovaný maliar (jeho predobrazom bol maliar Ernest Špitz, ale jeho reálny osud je v diele značne pozmenený), zomiera na záhadnú chorobu, ktorej priebeh urýchli doba, ktorá nepraje umelcom, vyhraňujúcim sa proti štátnej estetike socialistického realizmu. A jeho žena Emilka sa nevyrovná s touto stratou a odchádza od svojej nedospelej dcéry do nenávratna. Okrem Sáriných starých rodičov a rodičov sú silne vykreslené osudy Sárinej priateľky Iboje a jej starých rodičov a rodičov. Obdobie znárodňovania, hľadania vnútorného i vonkajšieho nepriateľa vykresľuje autorka s mrazivou autenticitou. Autorka vťahuje čitateľa do osudov svojich postáv s nepozorovanou naliehavosťou, aby si pri čítaní uvedomil, ako sa v nás všetkých zapísali naše súkromné i všeobecné dejiny a ako sa navzájom prelínajú. Miestami ako náhrdelník, niekedy ako obojok.

Viktorka ide do školy... ale predtým stretne Rexa a naučí sa veľa dôležitých vecí, zopár veselých pesničiek a básničiek, vyfarbí niekoľko obrázkov, spočíta jesenné plody na stromoch, odprevadí sťahované vtáky na ich ďalekú cestu... a mnohé ďalšie užitočné veci, ktoré sa jej v škole zídu. Túto veselú knižku iste ocenia nielen deti, ale aj ich rodičia a učiteľky v materských škôlkach.

1. kniha so série Chymeros. Spolu ich bude 9. Zabudnúť alebo stratiť svoje meno znamená stratiť svoju identitu. Obyčajný dvanásťročný chlapec z obyčajného mesta, ktorý chodí do základnej školy, má svojich kamarátov, spolužiakov, svoju rodinu, sa za nevysvetliteľných okolností ocitne na neznámom mieste v neznámej krajine. Pri dnešných technologických možnostiach by to nebolo až také dramatické, jednoducho by zavolal, ale v tomto prípade to nebolo možné. Možno omdlel alebo zaspal a sníva, ale jednoznačne sa nenachádzal na zemeguli. Prvý tvor, s ktorým sa v tomto stratenom svete stretol - a nebolo to príjemné stretnutie, bol Hrochorožec. Náš hrdina verí, že sníva, že sa vráti čoskoro domov. Ako veľmi sa mýlil! Za veľmi čudných okolností sa dostáva do krajiny Pravdozem, kde ho viacerí čudesní obyvatelia nazvú čudesníkom. To bolo pre obyčajného chlapca nanajvýš zvláštne, keďže podľa neho nie on, ale všetci ostatní sú čudesníci. Odrazu však zisťuje, že byť čudesníkom je jeho jediný identifikačný znak v tomto čudnom svete, pretože na svoje meno si nevie spomenúť. Na to, aby v tomto svete plnom nebezpečenstiev mohol prežiť, nevyhnutne potrebuje získať meno. Na ceste za za ním musí postupne splniť viacero úloh. Stretáva obyvateľov Pravdozeme, čudné postavičky, ktoré mu na náročnej ceste k menu pomôžu, ale aj také, ktoré mu nič neuľahčia. Navyše zistí, že v Pravdozemi je takých detí, ako je on, viac, že sa skrývajú, pretože sa cítia byť ohrozené. Po získaní mena sa náš hrdina vyberie za nimi. Zistí však, že stopy vedú do temnoty... Kniha je súčasťou rozsiahleho projektu - dobrodružnej výpravy za strateným chlapcom menom Chymeros, do ktorého je zapojených už vyše tisíc detí zo základných škôl z celého Slovenska.

Je tesne pred Štedrým dňom. Betka Bábiková, prezývaná aj Analfabeta Negramotná pre jej nezáujem o čítanie akéhokoľvek druhu, sa v Knihovanoch nad Váhom sa omylom nechá zavrieť do knižnice. To sa začnú diať veci! V tichom šere knižnice vystupujú z kníh svetoznáme knižné postavy jedna za druhou.... Janko Hraško, Pinocchio, Pipi Dlhá pančucha, Anna zo Zeleného domu a ďalší s rovnakým cieľom - pomôcť analfabete vyriešiť jej tri životné záhady: ako sa volá jej neznámy otecko, kde sa stratil jej prívesok s lebkou a empétrojkou a prečo každý chce aby čítala... Takmer vianočný príbeh plný neuveriteľných dobrodružstiev je určený deťom od 9 rokov.

Daniel Hevier síce do literatúry vstúpil ako básnik pre dospelých a dodnes pre dospelých aj píše, ale veľmi skoro si uvedomil, že jeho publikum sú predovšetkým deti: rozumie ich svetu, jazyku, nachádza s nimi spoločnú reč, vie sa s nimi hrať a dohodnúť a deti ho za to milujú. A on má rád deti. Preto im napísal tento Abecedárik, aby im uľahčil prístup k písmenkám a prostredníctvom nich aj do sveta literatúry. „Abeceda je úžasný vynález,“ tvrdí. „Niekoľko písmen, a sú z nej poskladané všetky príbehy, rozprávky, básničky, riekanky, pesničky celého sveta.“

Čo urobí spisovateľ Daniel Hevier, keď sa mu nechce spať? Napíše pre deti Buvibásničky, aby sa im ľahšie zaspávalo.

Každého z nás občas prepadne pochybnosť, či v spoločenskej situácii nevyrobil nejaké faux pas. Ako sa teda správať, aby sme s nadhľadom a suverénne riešili výzvy, ktoré na nás spoločenský styk kladie? A pritom si pestovali povesť dobre vychovaného, ale predovšetkým slušného človeka... Kniha Nie som barbar. Etiketa pre každého od odborníka na etiketu Antona Bódisa a rozhlasovej moderátorky Barbary Štubňovej má poslúžiť všetkým tým, ktorí si občas takéto otázky kladú, a prevedie ich pravidlami etikety, s ktorými sa stretávame vo chvíľach všedných i sviatočných.

Ďalší príbeh z edície Navždy kamošky. Joja, Soňa a Monika - siedmačky, spolužiačky a priateľky. Táto kniha patrí Monike, je o jej záľube v tanci a samozrejme, že v príbehu nebudú chýbať ani najlepšie kamošky Joja a Soňa.