Dážďovníky

Po Nedostatku svetla, ktoré vrelo odporúčam, som sa pustila do tohto nemenej zaujímavého diela. Bolo plné nefiltrovaných mužských myšlienok, ktoré vám nebudú vždy pochuti (ak ste ženou), zároveň budete hlavného protagonistu chápať a aj sa zasmejete, pretože presne taký je život: hnusný, ťažký, niekedy humorný, a každý z nás si hľadá spôsob, ako ho zvládnuť bez ujmy na zdraví.

Prežíval som obdobia, keď som sa stotožňoval so slimákmi. Nehovorím to preto, že sú škaredé a slizké, ani preto, že dnes mám zlý deň, ale preto, ako sa hýbu a že vedú život, v ktorom vládne pomalosť a monotónnosť.
(str. --)

Toni sa rozhodol, že o rok zomrie a zatiaľ píše o svojom počínaní na tomto svete. Ako sa stal smutným človekom? Čo všetko zažil? Aké osoby ho zranili? Komu ublížil on? Jeho zápisky sú napísané ľahkým štýlom, ktorý si hneď obľúbite. Pozeráme sa na jeho život a dozvedáme sa aj to, čo by si niektorí zobrali do hrobu. No on nie. Keďže si je istý, že už tu nebude dlho, je až zraňujúco úprimný. Je iba človekom. Mýli sa, necháva sa strhnúť emóciami, má názor na všetkých a všetko. Všetci sme takí. V tejto knihe nájdeme tiež nádherné okamihy priateľstva a lásky. Nikto z nás nie je dokonalý. To je potrebné si uvedomiť. Toni o tom vie svoje a čitateľ musí iba súhlasiť. Ak nie, je tu možnosť, že dielo sa vám nebude páčiť.

Verím, že skutočné šťastie spočíva v uvedomení si prekonania nešťastia. Bez dávky utrpenia neexistuje šťastie v žiadnej z jeho rozmanitých foriem.
(str. --)

Bola presvedčená, že my chlapi máme sklon k hlúpostiam a deštrukčným činom už v ranom veku, pretože máme vrodenú dravosť, čím chcela povedať, že sme hlúpi od narodenia a doživotne. A bez toho, aby mi chcela lichotiť, vyslovila vetu: „Vidno, že Nicolas je po tebe.“
(str. --)