Aňa Ostrihoňová strana 3 z 6

Kimiâ Sadrová ako desaťročná spolu s matkou a sestrami utiekla z Iránu za otcom do Francúzska. V momente, keď ju stretávame, sa vrhá do budúcnosti, ale zároveň na ňu doliehajú spomienky a príbehy predkov, ktoré k nej prichádzajú v nezastaviteľných vlnách. V čakárni parížskej kliniky zameranej na liečbu neplodnosti sa k nej vracajú generácie vášnivých Sadrovcov vrátane jej impozantného pradedka Montazemolmolka s jeho háremom päťdesiatich dvoch manželiek a jej rodičov Dáriusa a Sáry, neoblomných odporcov každého režimu. Kimiâ je milovníčka punku, výnimočná rozprávačka, Šahrazád našich čias, no predovšetkým moderná žena, ktorá rozpráva príbeh o rodinných tradíciách a vlastnej „dezorientácie“.

"Všestranná a odvážna zbierka esejí. Zadie Smith píše eseje v tradícii Georgea Orwella, Virginie Woolfovej a Angely Carterovej." Financial Times "Geniálna kniha!" Independent Zadie Smith nie je len autorkou niekoľkých kriticky aj čitateľsky oceňovaných románov, ale genialita jej premýšľania sa prejavuje aj v kratších textoch a esejach. Žiadna z tém pre ňu nie je príliš okrajová či mainstreamová. So zvedavosťou premýšľa o otázkach sociálnych sietí, životného prostredia, píše o raperoch, filozofii, filmoch či fotografiách, o cudzích aj vlastných románoch. "Eseje o osobnej zmyslovej skúsenosti už od podstaty stoja na vode. Disponujú len svojou voľnosťou. A ich čitateľka je tiež nezvyčajne slobodná, pretože ju v ničom nepresahujem, nie som jej autoritou. Moje pocity môže odmietnuť, kedykoľvek môže povedať: ‚Nie, takto som to nikdy nemala.'" Zadie Smith uvažuje o popkultúre, vysokom umení, spoločenskej zmene a politických debatách v kontexte súčasnosti, pričom čitateľom a čitateľkám nič nepodsúva, dáva im rovnakú slobodu v premýšľaní, akú si pri ich písaní dopriala sama. Zadie Smith je jedna z najtalentovanejších súčasných britských spisovateliek, napísala romány Biele zuby, O kráse, Zberateľ autogramov, Severozápad a Swing Time. Jej najnovšou knihou je zbierka poviedok Grand Union, ktorá vychádza aj v slovenskom preklade.

Nepoznám nikoho, kto by poviedky Lucie Berlinovej nechcel čítať. ? Stephen Emerson Príbehy, ktoré rozpráva Lucia Berlin, sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile, ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti. V Manuáli pre upratovačky sa čitatelia a čitateľky stretávajú so starými Indiánmi, narkomafiánmi, kráľovnami krásy či svojskými lekármi, ktorým sa trasú ruky, ale predovšetkým s rozprávačkou so ženou, ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti. Lucia Berlin právom stojí vedľa Alice Munroovej, Raymonda Carvera či A. P. Čechova.

CENA WOMEN'S PRIZE FOR FICTION 2018 Napínavý príbeh prisťahovaleckej rodiny, ktorej rozhodnutie medzi láskou a vernosťou má zdrvujúce následky. Isma je voľná. Po rokoch starostlivosti o mladších súrodencov po matkinej smrti prijala pozvanie svojej mentorky z Ameriky a vracia sa k svojmu snu o štúdiu. Nedokáže sa však prestať strachovať o svoju nádhernú, tvrdohlavú sestru Aneeku, žijúcu v Londýne, a o brata Parvaiza, ktorý zmizol snažiac sa dokázať, že nezabudol na dedičstvo svojho džihádistického otca, hoci ho nikdy nestretol. Keď sa brat objaví na druhom konci sveta, Ismine najhoršie predtuchy sa naplnia. Vtedy do života sestier vstupuje Eamonn. Syn mocného politika s povinnosťou dostáť otcovskému odkazu. Možno uňho hľadať lásku? Môže im pomôcť zachrániť Parvaiza? Osudy dvoch rodín sa náhle a nerozlučne preplietajú v príbehu o obetách, ktoré sme schopní priniesť v mene lásky.

KTO JE VERNON SUBUTEX? Mestská legenda. Nehanebník. Strážca tajomstva. Posledný svedok zaniknutého sveta. Tvár našej neľudskej komédie. Zrkadlo, v ktorom sa všetci vidíme. Prízrak nás všetkých. Vernon Subutex kedysi vlastnil neslávne známy obchod s hudbou Revolver v parížskej štvrti Bastila. Bol legendou v celom meste. Ale so začiatkom nového milénia začali obchody upadať. Keď priateľ, ktorý mu platil nájomné, náhle umrie, Vernon sa bez úspor a bez podpory v nezamestnanosti ocitá na ulici. V rukáve však má poslednú kartu. Ešte sa na ulici ani nestihne "ohriať", keď sa ľudia dozvedia, že Vernon Subutex vlastní posledný videozáznam slávneho hudobníka Alexa Bleacha, ktorý bol jeho mecenášom a práve zomrel na predávkovanie. Filmoví producenti, trollovia, ba aj pornohviezdy sú Vernonovi v pätách, aby tento poklad získali. "Život Vernona Subutexa je veľký román len preto, že vás vyrušuje. Despentes je výnimočná spisovateľka." François Busnel "Čiastočne spoločenská freska, čiastočne punkrockový triler, Život Vernona Subutexa je výnimočným portrétom súčasnej spoločnosti… napísaný so zúrivosťou, ktorá láme kosti." Christine Ferniot "Sex, drogy a punk rock 90. rokov: Život Vernona Subutexa je Ľudskou komédiou našich čias." Laurence Houot "Obrovská freska dnešného sveta. Všetci sme vedeli, že Despentes vie písať, ale toto sme nečakali." Frédéric Beigbeder

"Významný míľnik povojnového realizmu..." - David Foster Wallace Otto a Sophie Bentwoodovci žijú v meniacej sa štvrti newyorského Brooklynu. Práve si zariadili nerezovú kuchyňu a na chodníku pred domom parkuje ich Mercedes. Potom čo Sophie uhryzne pravdepodobne besná túlavá mačka, ktorú kŕmi, manželov začnú stretať malé zlovestné nešťastia, odhaľujúce praskliny v ich vzťahu a v rozpadávajúcej sa spoločnosti. Novela Zúfalé postavy vyšla prvýkrát v sedemdesiatych rokoch a kritika ju označila za jedno z najvýraznejších diel povojnovej americkej literatúry a prirovnala ju k románom ako Fitzgeraldov Veľký Gatsby či Ani deň! od Saula Bellowa. "Majstrovské dielo minimalistickej prózy. Človek len premýšľa, kto desivejšie klame sám seba: zúfalé postavy z čias Bentwoodovcov alebo supersebavedomé postavy dneška." - Andrew O'Hehir, Salon "Zúfalé postavy patria k tomu najlepšiemu zo súčasnej literatúry: originálne, trvalé dielo nabité inteligenciou, životom a napätím prežitia v modernom svete." - Shirley Hazzard "Dokonalo priezračná novela o bolesti. Uveriteľná a liečivá..." - Frederick Busch Paula Fox (1923 - 2017) napísala niekoľko románov, memoáre a množstvo kníh pre deti. Vďaka svojim pozorovaniam, úspornej próze a nepochybne zaujímavému životnému príbehu sa stala jednou z kultových amerických autoriek.

Yejide dúfa, že sa stane zázrak a jej sa narodí dieťa. Túži po ňom aj jej manžel a svokra. Yejide vyskúšala všetko. Radikálne rozhodnutie svojich príbuzných však nedokáže uniesť. Román Zostaň so mnou sa odohráva na pozadí spoločenských a politických nepokojov v Nigérii v osemdesiatych rokoch a je príbehom o krehkosti manželstva, rozpade rodiny, sile smútku a všetko pohlcujúcej túžbe po dieťati. Ayobami Adebayo napísala román o tom, ako sa zúfalo a niekedy ničivo sa snažíme uchrániť seba a svojich blízkych pred žiaľom.

V knihe Vitaj doma Lucia Berlin opisuje miesta, na ktorých strávila prvých dvadsaťdeväť rokov svojho života. Banícke usadlosti, dom starých rodičov v Texase či vilu v Čile dopĺňajú fotografie a autorkine listy, písané mnohým ľuďom po celý život. Lucia Berlin písala sporadicky poviedky od 60. rokov. Jej príbehy sú inšpirované detstvom, ktoré strávila v rôznych baníckych mestách na americkom Stredozápade, úžasnými rokmi v čilskom Santiagu, tromi manželstvami, celoživotným problémom s alkoholizmom a rôznymi povolaniami, ktorým sa venovala, aby dokázala uživiť svojich štyroch synov. V 90. rokoch začala učiť na univerzite. Zomrela v roku 2004 v kalifornskom meste Marina del Rey. V slovenčine vyšla jej zbierka poviedok Manuál pre upratovačky.

V knihe Vitaj doma Lucia Berlin opisuje miesta, na ktorých strávila prvých dvadsaťdeväť rokov svojho života. Banícke usadlosti, dom starých rodičov v Texase či vilu v Čile dopĺňajú fotografie a autorkine listy, písané mnohým ľuďom po celý život. Lucia Berlin písala sporadicky poviedky od 60. rokov. Jej príbehy sú inšpirované detstvom, ktoré strávila v rôznych baníckych mestách na americkom Stredozápade, úžasnými rokmi v čilskom Santiagu, tromi manželstvami, celoživotným problémom s alkoholizmom a rôznymi povolaniami, ktorým sa venovala, aby dokázala uživiť svojich štyroch synov. V 90. rokoch začala učiť na univerzite. Zomrela v roku 2004 v kalifornskom meste Marina del Rey. V slovenčine vyšla jej zbierka poviedok Manuál pre upratovačky.

Rozprávačom románu Sérotonín je štyridsaťšesťročný poľnohospodársky inžinier Florent-Claude a jeho príbeh je o Francúzsku, ktoré dupe po svojich tradíciách, ničí svoje mestá a búriaci sa vidiek. Deprimovaný rozprávač odchádza z Paríža a spoločne s bývalým spolužiakom - farmárom s aristokratickým pôvodom chodí po francúzskom vidieku hľadajúc nádej a svoje "mŕtve" lásky. Sérotonín je románom o pustošení sveta bez dobra, spolupatričnosti a zároveň je románom o smútku, výčitkách a ľútosti. "Houellebecq pre nás nikdy nebol cynikom či nihilistom. Nikdy sa nepovyšoval nad svoje úbohé postavy, skôr stál po ich boku. Ak ho niečo spája so Célinom a jeho románom Smrť na úver, je to predovšetkým pozornosť, ktorú venuje porazeným. Umenie provokácie - úprimné alebo vypočítavé - je až na druhom mieste." Alexis Brocas (Le Nouveau Magazine Littéraire)

Jojo má trinásť rokov a snaží sa pochopiť, čo znamená byť mužom. Môže sa inšpirovať viacerými otcovskými postavami najmä jeho černošským starým otcom, ktorému hovorí pap. Ale iní muži mu dospievanie neuľahčujú. Jeho otec Michael sedí vo väzení a belošský starý otec ani neuznal jeho existenciu. Jojo okrem sveta živých počuje aj hlasy mŕtvych, najmä strýka Givena, ktorý umrel na strednej škole. Jojova matka Leonie nie je veľmi prítomná v živote svojich detí. Túžila by byť lepšia, ale nedokáže uprednostniť potreby svojich detí pred svojimi, čo jej komplikuje závislosť drogová aj citová. Mučená a konfrontovaná víziami svojho mŕtveho brata, ktoré k nej prichádzajú v opojení, zápasí s brutálnou realitou svojho života. Keď Michaela prepustia z väznice, Leonie posadí deti a svoju priateľku do auta a vydá sa na sever do srdca Mississippi k farme Parchman štátnej väznici. Duch trinásťročného chlapca, ktorý tam zahynul polstoročia predtým, má Joja tiež čo naučiť o otcoch a synoch, o minulosti, násilí a o láske.

Michel pracuje ako úradník na ministerstve kultúry. Keď mu zavraždia otca, zoberie si dovolenku a odíde do Thajska. Účastníci zájazdu ho rozčuľujú svojou priemernosťou a pokrytectvom a jeho pozornosť upúta jedine zvláštna Valérie. Michel je však príliš plachý na to, aby s ňou nadviazal nejaký vzťah, a tak si radšej užíva nekomplikované pôžitky thajských masážnych salónov. Po návrate do Paríža sa Michel odváži Valérie ozvať a začnú si vášnivý románik s občasnými sadomasochistickými úletmi vo swingových kluboch. Michel dá v práci výpoveď a snaží sa Valérie a jej šéfovi pomôcť postaviť na nohy ich upadajúcu cestovnú agentúru. K poznávacím zájazdom pridajú sexturistické okruhy. Keď ich projekt začne prinášať ovocie, vyberú sa všetci traja späť do Thajska, kde Michel zistí, že sex nie je tou najväčšou ani najnebezpečnejšou z ľudských vášní... Michel Houellebecq pokračuje v sociologickom pozorovaní západnej spoločnosti, ktoré začal v románe Elementárne častice. V románe Platforma sa presúvame na začiatok nového milénia a jeho rozprávač nie je o nič menej cynický, o nič menej ľudský. Jeden z najkontroverznejších francúzskych románov zo začiatku tohto storočia.

"Geniálne... Phillips je Martinom Amisom britskej psychoanalýzy." Times Súčasná kontroverzia týkajúca sa hodnôt rodiny je v skutočnosti diskusiou o monogamii. O tom, čo dvoch ľudí drží spolu a prečo by mali spolu zostať. Adam Phillips sa v knihe 121 aforizmov pýta, prečo veríme v monogamiu a prečo sa nám o nej tak ťažko premýšľa. Každý vie, že väčšina ľudí bez ohľadu na to, ako svojho partnera či partnerku miluje, je schopná ľúbiť a túžiť po viacerých iných ľuďoch zároveň. Možnože je to upokojujúce zistenie, ale v skutočnosti je veľmi náročné - a často kruté - predpokladať, že jediný človek nám môže poskytnúť všetko, čo chceme. Monogamia sa pokladá za samozrejmosť, za základ rodiny a rodinných hodnôt, a tak ako v prípade všetkého, čo pôsobí zásadne, sme obozretní pri jej kritizovaní. Ale ako naznačuje Adam Phillips, určite stojí za zamyslenie, prečo má verná dvojica také významné miesto v našej predstavivosti a ako sa z nej stal taký ideál. "Každé manželstvo je schôdzka naslepo, na ktorej premýšľate, aké máte alternatívy k schôdzke naslepo."

Ste feministka? Veríte, že ženy sú ľudské bytosti a zaslúžia si rovnaké práva ako muži? Ak áno, potom ste feministka... Naozaj? Naozaj je to také jednoduché? Kritička Jessa Crispin vo svojej knihe tvrdí, že hnutie za ženské práva a oslobodenie obetovalo význam a túžiac po všeobecnom prijatí sa zmenilo na banálnu, zdvorilú, disneyovsky neškodnú pózu, ktorá si nedovolí spochybniť status quo. Vo svojom odvážnom manifeste žiada viac: úplnú deštrukciu systému utláčania a toho, o čom dnes ľudia hovoria ako o feminizme. Jessa Crispin ponúka ostrú kritiku moderného feminizmu... Čítanie pre každú feministku, ktorá hľadá priestor na sebareflexiu, alebo akéhokoľvek človeka, ktorý sa pozastaví nad konzumnosťou moderného feminizmu. Eugene Pointou knihy Prečo nie som feministka nie je fakt, že ňou nie je Jessa Crispin; pointou je, že nechce byť súčasťou klubu, ktorý otvoril svoje brány pre všetkých a zabudol na vlastnú politiku... Autorkine argumenty sú zriedkavým vyvážením diskusie, keďže v prípade feminizmu sa prijatie širokou verejnosťou ešte stále prezentuje ako nespochybniteľné dobro. New Yorker Ostrý pohľad na silné a slabé stránky feminizmu. Jessa Crispin vracia do diskusie radikálnosť. Booklist Krátka, ale silná, kontroverzná kniha plná hnevu. Radikálny text napísaný dostupným štýlom. Pre všetky ženy, ktorým záleží na rovnoprávnosti nielen pre ženy, ale pre všetky ľudské bytosti. Flavorwire Jessa Crispin poukazuje na súčasný feminizmus, ktorý si zamieňa pokrok s konzumom status quo, a žiada o to, aby sme sa zamysleli, čo feminizmus znamená a čo dokáže. Elle

Adéle je debutový román francúzskej spisovateľky a novinárky Leily Slimani. Ide o príbeh tridsaťpäťročnej ženy, parížskej novinárky, ktorá trpí sexuálnou závislosťou a od sveta ju oddeľuje hrubé sklo. Svojho manžela lekára Richarda podvedie vždy, keď sa jej na to naskytne príležitosť. Prácu, rodinu, syna kladie vždy na druhé miesto a vo svetlých momentoch či vo chvíľach absolútneho znechutenia si to vyčíta. Pri dobrodružstvách ju sprevádzajú pohŕdanie, nepochopenie, rezignácia, pocity trpkosti, frustrácie, smutného potešenia, chladnej ľahostajnosti a napriek tomu ju niečo stále ženie ďalej a bráni jej srdcu úplne zatvrdnúť.

Spomedzi množstva novinárov a reportérov, ktorí v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch písali pre časopis New Yorker, je najvýraznejšou Írka Maeve Brennan. Od roku 1954 do roku 1981 písala do rubriky Šum mesta pod pseudonymom Rozvláčna dáma. Jej nezabudnuteľné momentky zo života malých reštaurácií, lacných hotelov a preplnených ulíc okolo Times Square a vo Village predstavujú nadčasovú, trpkosladkú poctu mestu, ktoré nazývala najľahostajnejším, najambicióznejším, najzmätenejším, najkomickejším, najsmutnejším a najchladnejším a zároveň najľudskejším z miest. Momentky z New Yorku niekedy pripomínajú maľby Edwarda Hoppera. Maeve Brennan v nich zachytáva svetlo, ktoré dopadá na scénu pri stole v reštaurácii, hotelovej lobby či v metre a osvetľuje ju.