Najpredávanejšie - E-knihy strana 432 z 500

Moderný preklad najslávnejšieho a celosvetovo najvydávanejšieho Freudovho diela. Na počiatku štúdia problematiky obsiahnutej v tejto práci stojí konštatovanie Sigmunda Freuda, že fantázie neurotikov sa podobajú mýtom a kozmogóniám starých národov. Eseje zhrnuté do diela Totem a tabu predstavujú pokus o aplikáciu psychoanalýzy na problematiku etnológie, etnografie, antropológie a náboženstva. Freud sa vracia k fenoménu totemizmu ako nábožensko-sociálnej sústavy a jeho funkcie v regulácii sociálnych vzťahov v primitívnych spoločnostiach. Originálny je však jeho prístup pri analýze tabu a jeho podobnosti v správaní nutkavých neurotikov, popis vzniku svedomia a citovej ambivalencie. Podobnosti a odlišnosti tabu a neurózy nachádza aj pri skúmaní všemohúcnosti myslenia a vzniku oidipovského komplexu u detí. Hypotéza totemickej hostiny ako pripomenutia otcovraždy na úsvite dejín sa stáva Freudovi východiskom pre skúmanie nielen totemizmu ale aj vzniku náboženstva ako sociálneho javu. Názorom, vysloveným v tejto knihe môžeme veriť, alebo k nim pristupovať skepticky, nenechajú nás však ľahostajnými a nútia k zamysleniu nad problémami človeka a jeho duševného života. Originálne a podnetné myšlienky autora pôsobia inšpiratívne až po súčasnosť a sú predmetom neustálych diskusií nielen v oblasti psychoanalýzy ale aj ostatných humanitných vied.

Cyklus poviedok Michaila Bulgakova Zápisky mladého lekára je retrospektívnym pohľadom začínajúceho spisovateľa na svoje lekárske začiatky. Autor, niekedy sebaironicky, avšak vždy s pocitom veľkej zodpovednosti za ľudský život, rozpráva o svojich prvých, často závažných, ale väčšinou do úspešného konca dovedených lekárskych prípadoch. Vďaka milosrdnosti ľudskej pamäti spomienky mladého lekára – človeka z veľkomesta, ktorého osud zavial do hlbokej ruskej provincie – nadobúdajú jemne groteskný charakter. Všetky poviedky cyklu sú vystavané na autobiografickom materiáli, podobne ako tragická novela o narkotickej závislosti Morfium, ktorá pôvodne nebola súčasťou cyklu.

V autobiograficky motivovanom románe Miesta v sieti sa Veronika Šikulová sústreďuje na osudy troch žien jednej rodiny, starej mamy Jolany, jej dcéry Alice a vnučky Verony, ktorá sa pohľadom na ich smutné, no statočné životy snaží vyrovnať so svojimi smútkami a zmätkami a nájsť vďaka nim svoje „miesto v sieťach" a rovnováhu v sebe. Jej rozprávanie sprítomňuje nielen farby, vône a chute, rôzne postavy a postavičky sveta, ktorý je dávno preč, ale hovorí aj o menších a väčších ľudských tragédiách aj zásahoch kolobehu dejín ako vojna alebo totalitná moc. Jej román vôbec nie je iba príbehom o dejinách s veľkým D a o ich zásahoch do každodenných ľudských životov, je to román, v ktorom sa čitateľovi spovedajú silné ženy, ktoré v momente, keď všetko strácajú a ostávajú na všetko samy, musia nájsť odvahu žiť ďalej a starať sa o svojich blízkych.

Aj keby som sa v živote nikam nepohol, spoznal som dôverne mnoho miest: Prešporok, Presburg, Willsonovo město, Pozsony, Bratislavu, Blavu, Paštekár City. Moja Bratislava – na jar unavená ako po výprasku, na prelome júna a júla balkánska, polonahá, od konca augusta karpatská, zafarbená jeseňou a voňajúca burčiakom. A celkom ináč naladená so zamrznutým Dunajom a prikrytá snehom. Bratislava je iná planéta v daždi a iná v slnečnom dni. Iná je v stredu, iná sobotná, nedeľná a pondelňajšia. Mesto, z ktorého by človek utekal, keď v ňom žije, a hneď by sa nasťahoval, keby žil inde. Zvyknem mestám pripisovať ľudské charaktery a načúvať, čo mi hovoria a akou rečou. Pri Bratislave mi to napadlo až nedávno. Bratislava je staršia dáma, v mladosti krásavica, veď mala otecka Rakúšana, mamičku Maďarku. Kedysi bola vydatá za Bystričana, od ktorého sa ako-tak naučila po slovensky, ale prekážajú jej nové, zle urobené zuby. Bratislava, stará pani v nových šatách. Mohla by mať aktuálne výstižný slogan. Bratislava, mesto lekární a pizzérií. Boris Filan (1949) textár, prozaik a obľúbený rozprávač, autor, ktorý to jednoducho vie. Človek so širokým rozhľadom a impozantnou pamäťou.

Píše se rok 1951 a sedmnáctiletý Adolf Vincík má dvě vášně: hraje jazz na piano a je zamilovaný až po uši do herečky Jean Simmonsové z filmu Velké naděje. S denní realitou se Adolf pokouší vypořádat po svém: vymyslí si staršího bratra Bublinu, se kterým rozpřádá dalekosáhlé debaty. Svět, který ho obklopuje – budování socialismu a zářivého zítřka – je plný lži a nepravosti. Jediná cesta, jak z toho blázince uniknout, je zamířit místo do gymnázia na nádraží a vydat se vlakem na dalekou cestu za naplněním nenaplněných snů. Humorné vyprávění Adolfa Vincíka, chce být blízké všem, kteří tu dobu zažili, ale i těm, které zajímá, jak to tehdy bylo...

Román situovaný do akademického prostredia s tragikomickým koncom. Románová kompozícia Stanislava Rakúsa Excentrická univerzita nadväzuje na jeho predchádzajúce prózy Temporálne poznámky (1993) a Nenapísaný román (2004). Svojím poetologickým uchopením – sujet rozprávania a počúvania, text v texte, román v románe, zrkadlová kompozícia, personálna narácia, dôraz na detail, analytický princíp – vytvára spolu s účinkovaním niektorých, zväčša vedľajších postáv s predchádzajúcimi prózami žánrový útvar voľnej trilógie. Platí to i napriek tomu, že na rozdiel od Temporálnych poznámok a Nenapísaného románu, situovaných do normalizačného obdobia, siaha fabulárny čas Excentrickej univerzity až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Rozprávačský systém Excentrickej univerzity vychádza z optiky vekovo staršieho, dvadsaťdeväťročného, intelektuálne a recesne disponovaného, invenčného poslucháča vysokej školy, ktorý pred univerzitným štúdiom prešiel rozličnými zamestnaniami a životnými skúsenosťami (práca v rozhlase, vyučovanie na strednej škole, základná vojenská služba) a s nadhľadom a ambíciou vytvoriť román mapuje svojím sujetovým rozprávaním pomery na excentricky ležiacej univerzite v jej ťažkých, rozličnými deformáciami poznačených časoch. Táto situácia sa skryto konfrontuje s geniálnymi výkonmi ruskej literatúry 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania. Tonalita prózy je groteskná, ironická, no i láskavo humorná. Tento rozmer podporuje aj to, čo by sa dalo nazvať radosťou z rozprávania. V románe sa uplatňuje poetika rámca, ktorý však nelikviduje ústrednú príbehovú líniu. Napriek tomu, že próza má voči svojim dvom predchádzajúcim častiam už spomínaný trilogický a kontinuitný charakter, ide v nej o originálnu a autonómnu textovú situáciu, založenú na spájaní vysokého s nízkym, fiktívneho s metafiktívnym, arteficiálneho s empirickým. V tomto dosahu má aj slovo „excentrickosť“ ambivalentný charakter. Koordináciou hovoriaceho a textového rozprávača vzniká dobre čitateľný a zároveň náročný románový celok. Próza sa síce orientuje na zvrátenosť doby, z ktorej vychádza, zároveň však má nadčasovú intenciu. Je to tak i preto, že jej predmetom je popri iných látkových okruhoch sféra filológie, umeleckej literatúry, ľudskej tvorivosti a jej opaku, ale aj konfrontácia povrchnosti, pôžitkárstva a obmedzenosti s duchovnou hĺbkou a prenikavou, na okraj vytláčanou intelektuálnou kvalitou.

"Román paroduje nielen normalizačné pomery u nás, ale aj literárnu vedu, a tak trochu aj literatúru." (Jozef Bžoch) "Rakús je popri všetkej svojej literárnovednej erudícii jednoducho rodený rozprávač – a to je vidno: s takým espritom, prirodzenou výpovednou decentnosťou a zároveň suverénnosťou, štylizačnou kultivovanosťou a noblesou i technickou zvládnutosťou narácie vôbec, ako to predviedol aj v Nenapísanom románe, sa najmä v súčasnej domácej literatúre veru nestretávame často." (Zoltán Rédey) "Keďže dej prózy sa odohráva niekedy v sedemdesiatych rokoch, Rakúsov Nenapísaný román je z tejto časti svedectvom o deformáciách vtedajšej doby – na príklade banálnych, absurdných, ale predovšetkým groteskných situácii zo všedného života obyčajných ľudí" (Dana Kršáková Hučková) "Stanislav Rakús je i teoretikom prózy, pričom jeho teoretické uvažovanie je náročné, nie je jednoduché porozumieť mu. Táto skutočnosť však Nenapísaný román nijako nepoznačuje, teda nepoznačuje ho negatívne. Prozaik zrejme postupuje podľa vopred premysleného plánu, ktorý však z diela nevytŕča. Cítime v ňom aj radosť zo spontánneho písania. To všetko potvrdzuje Rakúsov obrovský prozaický talent." (Igor Hochel) "Rakús vracia do hry čosi už známe, čo v tomto čase má (a nielen pre prózu) svoju hodnotu inovačného činu. Vracia nám príbeh o neľahko dosahovanej rovnováhe človeka pred sebou samým, o dôstojnosti." (Vladimír Barborík)

Zbierka poviedok Telegram získala Cenu Anasoft litera za najkepšie slovenské prozaické dielo v roku 2009. "Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu. Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta." (Juraj Kušnierik) "Nepriebojný intelektuál, ako Rakúsovho hrdinu nazval Peter Darovec, sa tentoraz posúva v čase do druhej polovice 90. rokov. No všetky roky minulé v ňom stále žijú, stále hľadajú cestičku, ako udupať svojho outsidera. Podobne ako v románoch aj v poviedkach nastavuje Rakús hrdinovi pascu. V Rakúsovej schopnosti poukázať na skutočnosť, že to, čo nám v prvom momente prináša úľavu, má v skutočnosti moc vyvrátiť nás naruby, cítiť čosi z ducha spisovateľského majstrovstva Manna, Máraia alebo Tatarku." (Ada Jung) "Mysleli sme si, že sa zabávame... Keď som ako študent medicíny čítal intenzívnejšie Čechova a Švantnera ako Čihákovu Anatómiu a dostala sa mi do rúk kniha Poetika prozaického textu, začala sa moja cesta objavovania pomalosti. Odišiel som na východ na Excentrickú univerzitu a nastúpil do učenia k majstrovi Stanislavovi Rakúsovi. Diagnostiku neduhov ľudského tela som vymenil za diagnostiku literárnych textov. Rovnako silný zážitokako z čítania Temporálnych poznámok som mal zo Stanových prednášok a seminárov. Na prvý pohľad zábavné príhody z košických krčiem (ba až bujaré táranie) fascinujúco prerastali a ústili do premysleného teoretického systému. Viedli nás k čoraz lepšiemu chápaniu fungovania umeleckej literatúry. A hoci jeho teória vychádza z predpokladu, že v téme (vo fiktívnom svete vybudovanom zo slov) niet ani kvapky látky (reálneho sveta predmetov a javov), málokto vie tieto svety prepojiť tak prirodzene a suverénne ako Stano. Poctivosti a slušnosti nás učil tak, že sme si to ani nevšimli. Mysleli sme si, že sa zabávame, no rástli sme ľudsky i profesionálne. Po rokoch slovenčinárskej praxe som sa len nedávno dozvedel, že v pedagogickom slangu sa pojem žltá aktovka používa na označenie spôsobu výučby, pri ktorom učiteľ prednáša akoby o niečom inom, než má v popise práce. Šikovný chemikár napríklad využije hokejovú eufóriu a na príklade tohto vodného športu v pevnom skupenstve vysvetlí chemické a fyzikálne zákonitosti, ktoré by v prípade použitia štandardnej metodiky študenti „odzívali". Spomenul som si na Stanovu aktovku, ktorá svojím mysterióznym obsahom podnecovala našu predstavivosť. Dnes viem, že skrývala aj rozpracované kapitoly jeho románov a poviedok z posledných rokov, v ktorých sa naša škola stala literárnym priestorom a my literárnymi postavami. Kruh sa uzavrel. Podľa Rakúsa je základným znakom témy primeranosť. Tento poznatok preniesol aj do svojho učiteľského štýlu, v ktorom s citom lekárnika dávkuje spontánnosť a mnohoznačnosť umenia i systematickosť a presnosť vedy. Keď dnes ako človek živiaci sa čítaním študujem intenzívnejšie Sacksa a Žuchu ako Danteho Božskú komédiu, je všetko tak, ako má byť." (Viktor Suchý)

Zbierka poviedok, za ktorú Pavol Rankov (1964) v roku 1995 získal Cenu Ivana Kraska 1995 za najlepší debut roka. "S touto knihou krátkych próz sa dostalo na trh dielo, ktoré je trhákom v tom najlepšom zmysle slova. Naša literatúra už dlho nezaznamenala takúto udalosť. Autor má popri dare rozprávania najmä dar imaginácie. Ako strieda prostredia, kde sa príbehy odohrávajú, tak strieda aj prostriedky, ktorými ich tlmočí. Rankovova tvorivá metóda má čosi spoločné s vynálezectvom. Už samotná téma je vždy zvláštna, hoci navonok a spočiatku celkom bežná. Autor ju však rozvíja do bizarnosti, neskutočnosti, nadskutočnosti, takže v jeho poviedkach sa dejú neuveriteľné veci. Táto knižka pôsobí ako súhrn dokonale premyslených hlavolamov, v ktorých sa ponúkajú najrozličnejšie riešenia a výklady." (Jozef Bžoch) "Pavol Rankov rozpráva krátke, vtipné a nekomplikované príbehy, ktoré pokojne rezignujú na svoju ukotvenosť v malých domácich pomeroch; ktoré sa rozbiehajú do sveta, aby našli svoju pointu. Jemným posunom mimo schémy praxou neustále overovaných súvislostí ukazujú svet širší a zábavnejší, než je ten, ktorý zvykneme každodenne žiť. Čitateľ je svedkom pokusu o renesanciu príbehu, rozprávačstva." (Peter Darovec) "Mať estetický zážitok z čítania slovenskej poviedky – viac sa vari ani nedá." (Róbert Kotian)

Príbehy z tajomného kontinentu plného chudoby, ale hlavne krásy a záhad. Mýty a rozprávky, ktoré vznikali v oblastiach južne od Sahary, plnili množstvo dôležitých úloh. Pôvodní obyvatelia čierneho svetadielu nepoznali písmo, ale o to viac si vážili slovo. Ich rozprávania v sebe niesli múdrosť predkov i celú históriu a kultúru. Príbehy šírené ústnym podaním objasňovali prírodné zákonitosti, vysvetľovali pôvod vecí a hodnotový systém v tradičnom spoločenstve. Deti sa tak učili, ako žiť v harmónii s prírodou a so svojím okolím. Rozoznať zlo a dobro, rešpektovať zákony, vážiť si rodinu, uctievať mŕtvych, vyvarovať sa nebezpečenstvu, tešiť sa zo života a vnímať prítomnosť ako veľký dar. Slovo má pre africké národy až doteraz čarovnú silu a moc zabíjať i uzdravovať. Slovo je najväčšie kúzlo. Prečo má slon také malé oči a netopiere lietajú len v noci? Odkiaľ leopard získal svoje škvrny a prečo má krokodíl zrohovatenú kožu? Prečo muchy nedajú kravám pokoj a prečo mačky naháňajú potkanov? Odkedy ryby nerozprávajú? Ako vznikla púšť? Koľko hviezd je na nebi? Prečo sa strieda deň a noc? Kto je zodpovedný za hromy a blesky? Prečo ženy nenosia brady? A čo sa stane, keď si muž vezme za ženu sliepku?

Kniha samizdatových fejtónov autora, ktorý po páde komunistického režimu získal Cenu Dominika Tatarku. Ivan Kadlečík spomína: „V roku 1988 som písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“

"Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto charakter, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík texty obohatil svojimi typickými haiku. Nie sú to teda obyčajné besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami." (Gabriela Rakúsová, Žurnál) Autor aktuálne i kriticky reaguje na skutočnosti v kultúre, jazyku, v spoločnosti, v literatúre, s etickým a filozofickým postojom. Texty sú rozčlenené na: 1. všeobecné úvahy, 2. náčrty a skice osobností: Tatarka, Hrúz, Johanides, Mináč, Rúfus, Ponická...

Humoristická zbierka poviedok Katedra paupológie voľne nadväzuje na knihu Emana Erdélyiho a Mareka Vadasa Univerzita. "Niektoré charaktery som si v nej aspoň na chvíľu požičal s ich láskavým dovolením, ale kedykoľvek ich veľmi rád vrátim. Kniha je poskladaná ako mozaika a čitateľa dostane doprostred zverokruhu, ktorý nemá riešenie a môže byť aj predobrazom budúcnosti nie príliš dotovaného systému školstva. Mená, postavy a udalosti, i neexistujúci vedný odbor – paupológia sú v tejto knihe vymyslené. Akákoľvek podobnosť so žijúcimi osobami je iba náhodná, ale i tak poľutovaniahodná," píše autor. ROZHOVOR PRE KNIŽNÚ REVUE: Pýta sa Marek Kopča Debutovať sa zvykne v podstatne mladšom veku ako vo vašom prípade. Katedra paupológie vyšla, keď ste mali 48 rokov. Nie je to na vstup do literatúry predsa len trocha neskoro? Svojím spôsobom je, ale nie je to moja prvá knižka, hoci beletriu som predtým nepísal. Ako prozaik som si hneď na začiatok zvolil to najťažšie: napísať čosi humorné. Smiech je veľmi citlivá záležitosť, lebo niečo smiech vyvolá, iné nie. Trafiť sa je veľmi ťažké. Je však pravdou, že túto knihu som chcel vydať oveľa skôr. Už roku 1993 som ju sľúbil manželke ako svadobný dar. Nebol som však schopný napísať ju, pretože na veľa vecí, o ktorých v Katedre paupológie píšem, som bol ešte dosť nahnevaný. Tieto svoje pocity som nedokázal dať do uspokojivej literárnej podoby, lebo by v tom bolo viac hnevu ako literatúry. Až vtedy, keď sa človek od niektorých vecí oslobodí a odosobní, dá sa písať. V Katedre paupológie je veľa odkazov na známe texty svetových autorov a filozofov, ktoré parodujete. Pre nezainteresovaného čitateľa to môže byť náročné na porozumenie. Pre koho ste knihu písali a aké boli čitateľské ohlasy? Touto knižkou som sa snažil osloviť celé čitateľské spektrum, od najmladších čitateľov až po tých najstarších. Myslím, že sa mi to aj podarilo. Zaujímam sa o humor ako o fenomén. Nechcel som skĺznuť do roviny ľudového humoru, a preto aj narážky na rôznych filozofov boli koncipované tak, aby bol text čitateľný aj bez ich presného porozumenia. Je to moderný humor, ktorý neráta s čitateľovou neznalosťou a nevedomosťou. Ľudia dnes majú mnoho poznatkov a veľmi príjemne sa dokážu zabaviť aj na veciach, ktoré im nie sú absolútne jasné. Čitateľský ohlas bol dobrý a väčšina čitateľov v knihe postrehla veci, na ktoré som poukazoval. Jeden kolega mi poslal SMS, v ktorej napísal, že ešte teraz sa po prečítaní smeje, no nevie, či čítal niekedy niečo smutnejšie. Hlavnými postavami vašej knihy sú učiteľky na vymyslenej katedre paupológie – vede o chudobných a chudobe, ktorých hlavnou náplňou práce je lenivosť, intrigy a ohováranie. Nie je trocha sexistické, že v takomto negatívnom svetle sú vo vašej knihe prezentované takmer výhradne ženy? To je otázka, s ktorou sa často stretávam. Aj muži sú v tej knihe, len si ich čitatelia natoľko nepovšimli. Vzťah mužské – ženské nie je v tejto knihe vôbec vyhranený o čom svedčí skutočnosť, že hneď po jej vyjdení mi telefonovali kolegovia z iných fakúlt a do ženských postáv z knihy dosádzali konkrétnych učiteľov – mužov. Kniha by sa naozaj nemohla skladať výsostne zo žien. Išlo mi o úmyselnú a nadsadenú metaforu na prefeminizované školstvo a mizernú situáciu, ktorá v ňom panuje. Nie je to akt proti ženám, pretože tie vykonávajú skutočne záslužnú činnosť a na pleciach nesú veľké bremeno. Avšak vysoké percento žien pracujúcich v našom školstve svedčí o tom, že čosi v školskom systéme nie je zdravé. Keď je školstvo nedostatočne financované, odzrkadľuje sa to v jeho každodennej činnosti. Len čo sa učiteľ, muž či žena, dostane do takej nepriaznivej sociálnej situácie, že si napríklad nemôže dovoliť kúpiť knihu, musí sa to niekde prejaviť. Takže Katedra paupológie je nielen o finančnej chudobe, ale aj o chudobe ducha, ktorá s tým súvisí. Na druhej strane úroveň vzdelania našich študentov je veľmi dobrá, a to aj napriek tomu, že nie sú dobré podmienky, v ktorých sa vyučovanie uskuto

Tři hororové příběhy středoškoláků z městečka Borgentown. Kdo – nebo co – je vraždí? Ďáblice: Laura Smithová se přistěhuje do Borgentownu a stane se členkou dívčího spiritistického klubu. Jak se však brzy přesvědčí, lákavé tajemno nespočívá v pouhém „vyvolávání duchů“, nýbrž v něčem daleko děsivějším, co s sebou přináší násilnou smrt. Zdá se, že její nové kamarádky to příliš nevzrušuje, neboť věří v jiný, záhrobní život. Aby ho dosáhly, chtějí se spojit s duchem prokletého čaroděje Treviota, který je prý synem samotného ďábla! A ten si za svou „nevěstu“ vybírá právě Lauru. Umírá první nevinná oběť, záhy jí následuje druhá a Laura už ví, že nejde o dílo nečistých sil, nýbrž že vražedkyní je jedna z nich. Ale která a proč? Snaží se na to přijít pomocí Bruceho, který je přímým Treviotovým potomkem. Jenomže řetěz smrtí nekončí a Lauřina hrůzyplná svatební noc nadchází… Semeno zla: Nekonečná řada obětí – to je důsledek invaze mimozemských bytostí, které se usadily nedaleko Borgentownu. Inteligentní a kruté rostliny potřebují ke svému dalšímu rozmnožování lidská těla a berou si je bez jakýchkoliv skrupulí. Pamelina sestra, její vysněný idol i další kamarádi se postupně stávají nadlidskými zrůdami, které nemilosrdně zabíjejí ve službách vetřelců z cizí planety. Vypadá to, že Pamela a Viktor, její věčný ctitel, nemají sebemenší šanci. Na každém kroku, v každém dni a v každé noci na ně číhá hrůzyplná smrt… Africký démon: Dvě vzácné africké sošky v sobě skrývají neuvěřitelně silnou a nebezpečnou moc. Poté, co Barbara Longová jednu z nich dostane darem, stávají se jí i jejím přátelům děsivé věci. Barbara se pokouší vzdorovat neznámé síle pomocí bílé magie, ale marně, a navíc – sošky chtějí získat lidé, kteří neváhají vraždit. Představují pro Barbaru smrtelné nebezpečí, jenomže pomsta démona Kulungy a hadího krále Gombaly je ještě strašnější než obyčejná smrt…

Conan je konečně tam, kam tolik toužil dorazit. Mladý a spokojený sám se sebou, toulá se křivolakými uličkami bohatého města a přemýšlí, jakým skvělým činem důstojně zahájit zlodějskou kariéru. Temné jsou však cesty čarodějů a nevyzpytatelné úmysly bohů. Než se naděje má na krku mladičkou slepou otrokyni a bandu potulných komediantů, za zády zuřící milostnici mahraabadského šáha a v patách jejího neúnavného gundermanského žoldnéře. A to vše jen proto, že osud zlovolně spojil jeho kroky se starobylým skvostem, po němž prahne nejedna mysl zaslepená touhou vládnout světu. Bude muset prožít vlastní smrt, porazit nádherného, leč vražedného netvora a napravit pochmurné události, jež se staly v době, kdy se teprve učil vládnout mečem. Obstojí před tváří bohyně stejně mocné jako nevyzpytatelné?

Koľko múdrosti sa dá vtesnať do niekoľkých slov, ktoré by ste pokojne mohli poslať esemeskou? Aforista a novinár Tomáš Ulej to vie. O humore, ktorý vyhľadávam (Tomáš Janovic) Spýtali sa Jiřího Voskovca: "Are you heppy?" Odpovedal: "I am heppy. Ale šťastný nie som." To je humor, ktorý vyhľadávam a ktorý ma vždy pohladí po duši. Na Voskovcov bonmot som si spomenul pri čítaní rukopisu Tomáša Uleja Ale. Nechválim do vetra, presvedčte sa sami: Za dobrotu na Golgotu. xxx V čom pravica nepoľaví, to ľavica nepopraví. xxx Naša láska išla cez žalúdok. Ale už je to dávno odviate vetrom. Začal som Jiřím Voskovcom a končím Milanom Lasicom. Ten povedal: "Humor nezľahčuje, ale prehlbuje." A to je všetko, čo som chcel povedať o výbornej Ulejovej zbierke aforizmov a epigramov. Tomáš Janovic

Výbor z cestopisů z pera jednoho z nejvýznamnějších autorů cestopisné literatury vyšel poprvé v roce 1983 v Kanadě u Škvoreckých. Obsahuje čtivé a dnes už polozapomenuté texty z cest autora Afrikou, Amerikou, Borneem, Novou Guineou a Čínou. Doprovázejí je kresby a reprodukce fotografií. Vráz zaujme kromě dobrodružného obsahu i touhou po změně, vytrvalostí, střídmostí, láskou k přírodě a vlasti.

Druhé vydanie spoločnej poviedkovej zbierky literárneho dua Peter Pišťanek a Dušan Taragel Sekerou a nožom doplnené o poviedku Do práce, v práci, po práci, vždy spolu, v každom počasí. Zbierku tvoria literárne prvotiny, ktoré autori napísali buď spoločne, inšpirovaní slovenskou dedinskou prózou socialistického realizmu, zlými prekladmi z ruštiny, obľúbenými televíznymi seriálmi či vlastnými robotníckymi skúsenosťami, alebo samostatne, v duchu spoločnej poetiky, ktorú predstavuje paródia, drsný čierny humor, cynická hyperbola, rafinovaná brutalita a predovšetkým zábava.

Rothove reportáže z rokov 1919 až 1930 podávajú veľmi plastický obraz ruskej spoločnosti, kde možno nájsť takmer všetkých a všetko: boľševikov a starú buržoáziu, inteligenciu a mužikov, Leningrad, Moskvu a usadlosti na Kaukaze, popov, šejkov, šamanov i vyznavačov darvinizmu, ruské prostitútky, deti bez domova, emancipované ruské ženy, žobrákov i burlakov. Okrem iného sa autor predstavuje aj ako veľmi výrečný a ostrý filmový a divadelný kritik. Kischove, Gidove ani Feuchtwangerove reportáže z rodiaceho sa sovietskeho Ruska nemožno čítať ako bibliu a podobne je to i s Rothovými fejtónmi, reportážami a črtami z tejto krajiny. No na rozdiel od mnohých oslavných ód na nový systém, ktoré napísali jeho kolegovia, dokázal prehliadnuť potemkinovské kulisy. V zozbieraných článkoch má slovenský čitateľ príležitosť spoznať tohto vynikajúceho štylistu aj z jeho inej stránky – ako kritického publicistu obdareného nevšedným pozorovateľským talentom, ale aj svojským cynickým humorom. Joseph Roth sa narodil 2. septembra 1894 ako syn židovských rodičov neďaleko mesta Brody vo východnom Haliči. Vyštudoval odbor nemecká literatúra v Ľvove a vo Viedni. Bojoval v prvej svetovej vojne, neskôr pracoval ako novinár vo Viedni a Berlíne. Preslávil sa nielen ako románopisec, ktorý napísal vyše dvadsať románov a esejistických kníh, ale aj ako reportér a stĺpčekár niekoľkých nemeckých, rakúskych a českých (vychádzajúcich v nemčine) novín. Medzi jeho najznámejšie diela patria romány Radeckého pochod, Kapucínska krypta, Hotel Savoy, Jób. Čitateľsky úspešné boli aj knižne vydané reportáže a fejtóny z Francúzska a Ruska. V roku 1933 emigroval do Paríža, kde 27. mája 1939 umrel.