Artforum strana 19 z 25

Keď v rozpadajúcej sa usadlosti pod horúcim slnkom pánu Bohu za chrbtom umiera starý fanatický čudák, čo sa vyhlasuje za proroka, chlapec Francis Marion Tarwater ostáva v dome sám. Jediný priateľ, ktorého má, sídli v jeho hlave a pravidelne sa mu prihovára. Starý muž chcel, aby si aj chlapec vybral profétske chodníčky, prijal Kristov kríž. Ale Tarwater má svojský rozum, iné plány... Alebo nie? Alebo predsa len áno? Novelu A násilní ho uchvacujú vydala americká spisovateľka Flannery O´Connor ako tridsaťpäťročná, štyri roky pred smrťou. Prostredie, kde sa autori narodili a žijú, ich zvykne ovplyvňovať. U O´Connor je príslušnosť k miestu – južanským štátom – spolu s jej nefalšovaným katolicizmom určujúcou silou tvorby. Tvorby výnimočnej a inej než čokoľvek, čo ste doposiaľ čítali.

Keď v rozpadajúcej sa usadlosti pod horúcim slnkom pánu Bohu za chrbtom umiera starý fanatický čudák, čo sa vyhlasuje za proroka, chlapec Francis Marion Tarwater ostáva v dome sám. Jediný priateľ, ktorého má, sídli v jeho hlave a pravidelne sa mu prihovára. Starý muž chcel, aby si aj chlapec vybral profétske chodníčky, prijal Kristov kríž. Ale Tarwater má svojský rozum, iné plány... Alebo nie? Alebo predsa len áno? Novelu A násilní ho uchvacujú vydala americká spisovateľka Flannery O´Connor ako tridsaťpäťročná, štyri roky pred smrťou. Prostredie, kde sa autori narodili a žijú, ich zvykne ovplyvňovať. U O´Connor je príslušnosť k miestu – južanským štátom – spolu s jej nefalšovaným katolicizmom určujúcou silou tvorby. Tvorby výnimočnej a inej než čokoľvek, čo ste doposiaľ čítali.

Fedor Gál a Peter Zajac a ich slovný a myšlienkový ping-pong na témy nadhodené veľkými či malými udalosťami roku 2014. Výber stĺpčekov z časopisu .týždeň zhŕňa predošlý rok a zároveň ho stavia do svetla otázok a zamyslení, ktoré aj nás provokujú nielen k rekapitulácii predošlého roka.

Fedor Gál a Peter Zajac a ich slovný a myšlienkový ping-pong na témy nadhodené veľkými či malými udalosťami roku 2014. Výber stĺpčekov z časopisu .týždeň zhŕňa predošlý rok a zároveň ho stavia do svetla otázok a zamyslení, ktoré aj nás provokujú nielen k rekapitulácii predošlého roka.

Neveľká dedina na západe Islandu, drsná príroda, miesto na hranici ľudskej obyvateľnosti. Prevratné spoločenské zmeny konca 20. storočia akoby toto miesto obchádzali. Nič sa tu neutají: vzťahy, strasti, radosti živo zreťazené v príbehoch miestnych vidiečanov. Rozprávač (snáď kolektívne vedomie dediny) vie o všetkom, čo sa tu deje: presne popisuje, s múdrosťou a nadhľadom komentuje, kladie otázky. Jednu zvlášť naliehavo: odkiaľ a kam smerujeme? Túžba, samota či smrť, neľahké témy, ktoré sú tu však oslobodené od akéhokoľvek sentimentu alebo pátosu. Naopak: cez priamočiare a zároveň poetické príbehy pôsobí rozprávanie jednoducho, nenásilne, plynie s ľahkosťou, svoje samozrejmé miesto tu má irónia a humor. Stefánsson za román roku 2005 dostal najprestížnejšiu islandskú literárnu cenu a bol nominovaný na Cenu severskej rady.

Nič závratné sa tu nedeje, no nič sa tu ani neutají: vzťahy, radosti, nevera, smrť, udalosti živo zreťazené v príbehoch miestnych vidiečanov, zasiahnutých zvláštnou melanchóliou či skrytým šialenstvom, aké postihujú ľudí žijúcich v pustatine. Román Letné svetlo a potom príde noc je plný drobných poetických príbehov, zároveň je akýmsi ironickým zúčtovaním sa autora Jóna Kalmana Stefánssona s divokou a rozpoltenou dobou konca dvadsiateho storočia. Rozprávač (snáď kolektívne vedomie dediny) vie o všetkom, čo sa v dedine deje a presne ju popisuje. S múdrosťou a nadhľadom komentuje konkrétne životy malých ľudí a bez akéhokoľvek sentimentu alebo pátosu kladie množstvo všeobecných otázok týkajúcich sa vecí veľkých – smrti, života, vášne, lásky. "Čas plynie, žijeme a potom umierame. Ale čo je vôbec život? Život, to je Jónas mysliaci na zaoblené vtáčie krídla, Jónas, ktorého uspáva Thorgrímovo hlboké dýchanie, presne tak to je, i keď to ani zďaleka nie je všetko. A aký je odstup medzi životom a smrťou, je medzi nimi vôbec nejaký odstup, a ak áno, ako sa nazýva? Merali by sme ho v kilometroch či myšlienkach, a dokáže sa cezeň niekto dostať - prejsť na druhú stranu a vrátiť sa späť?"

Nič závratné sa tu nedeje, no nič sa tu ani neutají: vzťahy, radosti, nevera, smrť, udalosti živo zreťazené v príbehoch miestnych vidiečanov, zasiahnutých zvláštnou melanchóliou či skrytým šialenstvom, aké postihujú ľudí žijúcich v pustatine. Román Letné svetlo a potom príde noc je plný drobných poetických príbehov, zároveň je akýmsi ironickým zúčtovaním sa autora Jóna Kalmana Stefánssona s divokou a rozpoltenou dobou konca dvadsiateho storočia. Rozprávač (snáď kolektívne vedomie dediny) vie o všetkom, čo sa v dedine deje a presne ju popisuje. S múdrosťou a nadhľadom komentuje konkrétne životy malých ľudí a bez akéhokoľvek sentimentu alebo pátosu kladie množstvo všeobecných otázok týkajúcich sa vecí veľkých – smrti, života, vášne, lásky. "Čas plynie, žijeme a potom umierame. Ale čo je vôbec život? Život, to je Jónas mysliaci na zaoblené vtáčie krídla, Jónas, ktorého uspáva Thorgrímovo hlboké dýchanie, presne tak to je, i keď to ani zďaleka nie je všetko. A aký je odstup medzi životom a smrťou, je medzi nimi vôbec nejaký odstup, a ak áno, ako sa nazýva? Merali by sme ho v kilometroch či myšlienkach, a dokáže sa cezeň niekto dostať - prejsť na druhú stranu a vrátiť sa späť?"

Realita Bieloruska, taká podobná tej našej, nedávnej. Zo siedmich kníh Ihara Babkova si tri získali mimoriadnu pozornosť čitateľov v Bielorusku, a aj v zahraničí. Jeho prvá básnická zbierka Solus Rex získala v roku 1994 bieloruskú literárnu cenu Hliniany Viales. Román Adam Klakocki a jeho tiene (2002) bol preložený do poľštiny a postúpil do užšieho výberu na literárnu cenu Angelus za rok 2009. V roku 2012 získal Ihar Babkou cenu Zalaty Apostraf udeľovanú významným bieloruským literárnym časopisom Дзеяслоў (Dziejaslou) za najlepšiu prózu roku 2011. Román Хвiлiнка sa tohto roku stal laureátom literárnej ceny Jerzyho Giedroyca. Texty Ihara Babkova boli preložené do ukrajinčiny, ruštiny, poľštiny, litovčiny, nemčiny, angličtiny a maďarčiny.

Franny, šarmantná a mimoriadne nadaná študentka pestížnej univerzity zoči voči pokrytectvu tohto sveta. Franny a Zooey je novelou pozostávajúcou z dvoch častí venovaných hlavným postavám príbehu, súrodencom Franny a Zooey. V prvej časti diela sa ocitáme na romantickom stretnutí očarujúcej a živelnej Franny a jej sebavedomého, intelektuálne sebestačného priateľa Lanea. Na prvý pohľad spolu tvoria dokonalý pár. Avšak ich neschopnosť vzájomnej komunikácie a pretvárka sveta, v ktorom žijú, vyúsťuje ku emočnému kolapsu a existenciálnej kríze Franny. V druhej časti diela sa Zooey, génius, mizantrop a samotár v jednom, (a úspešný mladý herec) snaží sestre vo všetkej svojej spoločenskej nemotornosti poskytnúť útechu a bratskú radu. Obaja súrodenci patria do fiktívnej rodiny Glassovcov, sofistikovanej a duchaplnej americkej rodiny, ktorá vystupuje vo väčšine Salinegrovej krátkej prózy. Dielo pôvodne vyšlo ako séria dvoch poviedok v rokoch 1955 (Franny) a 1957 (Zooey) v americkom magazíne The New Yorker. V knižnej podobe prvýkrát vyšlo v roku 1961. Dejinám bola možno vnútená introverzia; našou je však doba nuáns, nejasných gést a psychologického manévrovania, tak na úrovni národnej ako individuálnej. Detailná pozornosť, ktorú Salinger venuje gestám a intonácii, z neho robí, medzi jeho rovesníkmi, výnimočne relevantnú literárnu osobnosť. […] Jeho tvorba, svojou pochmúrnou veľkoleposťou, charakteristickým humorom, morbiditou či trpkým ale vytrvalým odkazom nádeje, vystihuje tvár a sfarbenie súčasného amerického života. — John Updike, New York Times

Román s ľahkými autobiografickými črtami, je príbehom dvadsaťjedenročnej študentky literatúry, Dorte Hansenovej, a odohráva sa na sklonku 80-tych rokov 20-teho storočia akoby na ceste medzi provinciou, kde prechodne obýva maličký prenajatý byt a Kodaňou, kde študuje na univezite, či skôr sa tak tvári. Hlavná postava približuje svoj život prostredníctvom detailov, skrze naoko zbytočné každodenné jednotlivosti, ktoré však o nej prezrádzajú všetko potrebné. Rozprávačka Dorte píše o svojich priateľoch či milencoch, bývalých i terajších, ktorí pôsobia rovnako dočasne ako jej bydlisko pri vlakovej stanici. Zoznámuje nás s Dorte staršou, po ktorej dostala meno, svojou nedobrovoľne bezdetnou tetou. Vytušíme, že Dorte staršia je metaforou jej samej a vice versa. Skutočné miesta-nemiesta, na ktorých sa príbeh odohráva, bezvýznamné staničky v Dánsku, čitateľa svojím prechodným charakterom rozkmitávajú rovnako ako vnútorný nepokoj Dorte, ktorý sa navonok prejavuje jej chronickou nespavosťou. Literárny vedec Lasse Horne Kjældgaard, si v dánskom denníku Politikken kladie otázku, ako je možné, že romány Helle Helle o osamelých ženách, žijúcich nezáživné životy, a trpiacich nespavosťou, dokážu čitateľa chytiť rovnako ako ktorýkoľvek dobrodružný román? Ktovie, možno si túto otázku prestaneme klásť po prečítaní románu Mala som to písať v prítomnom čase.

Román s ľahkými autobiografickými črtami, je príbehom dvadsaťjedenročnej študentky literatúry, Dorte Hansenovej, a odohráva sa na sklonku 80-tych rokov 20-teho storočia akoby na ceste medzi provinciou, kde prechodne obýva maličký prenajatý byt a Kodaňou, kde študuje na univezite, či skôr sa tak tvári. Hlavná postava približuje svoj život prostredníctvom detailov, skrze naoko zbytočné každodenné jednotlivosti, ktoré však o nej prezrádzajú všetko potrebné. Rozprávačka Dorte píše o svojich priateľoch či milencoch, bývalých i terajších, ktorí pôsobia rovnako dočasne ako jej bydlisko pri vlakovej stanici. Zoznámuje nás s Dorte staršou, po ktorej dostala meno, svojou nedobrovoľne bezdetnou tetou. Vytušíme, že Dorte staršia je metaforou jej samej a vice versa. Skutočné miesta-nemiesta, na ktorých sa príbeh odohráva, bezvýznamné staničky v Dánsku, čitateľa svojím prechodným charakterom rozkmitávajú rovnako ako vnútorný nepokoj Dorte, ktorý sa navonok prejavuje jej chronickou nespavosťou. Literárny vedec Lasse Horne Kjældgaard, si v dánskom denníku Politikken kladie otázku, ako je možné, že romány Helle Helle o osamelých ženách, žijúcich nezáživné životy, a trpiacich nespavosťou, dokážu čitateľa chytiť rovnako ako ktorýkoľvek dobrodružný román? Ktovie, možno si túto otázku prestaneme klásť po prečítaní románu Mala som to písať v prítomnom čase.

Píše sa rok 1852 a do arktických vôd sa plaví britská loď, pátrajúca po stopách stratenej expedície sira Johna Franklina. Svet vo vnútri lode izolovanej v polárnej pustatine je čisto mužským svetom podriadeným prísnemu režimu a pravidelnosti. Čo sa však stane, ak sa na palube objaví žena a ešte k tomu tehotná žena, ktorá tvrdí, že otcom dieťaťa je druhý dôstojník? Poručík Morgan, zaskočený jej prítomnosťou aj správou o potomkovi, po ktorom vôbec netúži, sa ocitne v najťažšom období svojho života. Loď je príliš ďaleko od pevniny, loď sa nemôže vrátiť, ľad sa uzatvára a dieťa sa čochvíľa narodí. Uprostred ťaživej arktickej scenérie sa z beznádeje začína vynárať súcit, spolupatričnosť a dokonca aj láska. „Vynáranie lásky tvárou v tvár samote“ – takto popísal nový román Jamesa Cormaca iný významný autor z Írska, Colum McCann. Text, striedavo strohý aj poetický, pripomína pokojnú morskú hladinu, ktorú však pravidelne bičujú búrky. V jednej chvíli vás uzavrie do klaustrofobických priestorov lode, následne ponechá na nekonečných a bezútešných polárnych planinách. Na pozoruhodné arktické dobrodružstvo sa len pár mesiacov po jeho svetovom knižnom uvedení môže vydať aj slovenský čitateľ. James si vybral pútavý námorný námet, aby čitateľom porozprával o dospievaní už dospelých, o záhadách a dobrodružstvách na mori aj v ľudskom srdci.

Všetky ľúbostné príbehy sú príbehmi žiaľu. Ak nie hneď spočiatku, tak neskôr. Ak nie pre jedného, tak pre toho druhého. A niekedy pre oboch. Dielo zložené z troch častí je príbehom silnej lásky aj hlbokého smútku, prenikavou meditáciou nad vecami, ktoré nás vyzdvihujú do výšok – a to doslova ako teplovzdušné balóny alebo emocionálne ako láska – a nad udalosťami, ktoré nás strhávajú k zemi – ako smrť milovaného človeka. V prvej časti - Zhrešenie výškou - nás Julian Barnes zavedie do 19. storočia medzi priekopníkov balónového lietania a k portrétnemu fotografovi Nadarovi, ktorý ako prvý odfotografoval zem z vtáčej prespektívy. Druhý príbeh - Na rovine - rozpráva fiktívny príbeh lásky dôverčivého a zasneného anglického plukovníka Freda Burnabyho a francúzskej herečky Sarah Bernhardt. Tretia, najosobnejšia časť - Strata hĺbky - je silnou výpoveďou človeka, ktorý náhle stratil milovanú ženu. Spojíte dve veci, ktoré dovtedy nik nespojil. A svet sa zmení. Ľudia si to v tej chvíli nemusia všimnúť, ale to nič. Svet sa zmenil aj tak.

Enfant terrible ruskej literatúry a najpopulárnejší súčasný postmoderný autor v Rusku, má na konte viacero dystopií. Túto poslednú datoval do roku 2054 a svet v nej nechal zakúsiť dve vahábistické vojny. V novej Európe stretávame opäť križiakov, novú šľachtu, kentaurov, opričníkov (a vôbec viacero reálií z autorovho slávneho románu Deň opričnika), pravoslávnych komunistov, obyvateľov SSSR (Stalinskej sovietskej socialistickej republiky), ale tiež templárov, ktorí sa stanú záchrancami Európy. Všetci hľadajú nový poriadok, nové absolútno, pripadne nový raj, ktorí si niektorí navodzujú novým narkotikom, pôsobiacim aj niekoľko mesiacov- telurovými klincami, odborne zatĺkanými rovno do mozgu. Román má päťdesiat kapitol, pričom každá z nich je napísaná úplne odlišným jazykom a vždy z úplne iných uhlov pohľadu. V jeho centre sa nachádza Európa, ktorá nie je schopná dohody, Európa zachvátená všeobecným rozkladom hodnôt.

Komediant, showman, basgitarista punkrockovej skupiny a - starosta hlavného mesta Islandu. Správa o tom, že Jón Gnarr sa dostal do čela radnice v Reykjavíku, obletela svet v júni roku 2010, uprostred ekonomickej krízy. Bojovník proti establishmentu a kandidát recesistickej Najlepšej strany sľúbil obyvateľom mesta vo voľbách okrem iného dostatok uterákov na kúpaliskách, parlament bez drog a ľadového medveďa do miestnej zoo. Do boja proti kríze vyrazil s heslom „viac punku, menej pekla!“ a vyhlásil, že v mestskom prístave by mala stáť nadživotná socha Björk. Autobiografická kniha Jóna Gnarra popisuje príbeh herca, rockera a zrejme najnonkomformnejšieho starostu hlavného mesta na svete. Jón Gnarr sa narodil v roku 1967 v Reykjavíku. V detskom veku mu lekári diagnostikovali dyslexiu a problémy s učením. Vďaka hraniu v punkovej skupine ho v tínedžerskom veku poznali pod menom Jónsi Punk. Ako komik sa stal známym najmä vďaka účinkovaniu vo viacerých populárnych rozhlasových a televíznych seriáloch. V decembri roku 2009, v čase vrcholiacej finančnej krízy na Islande, založil politické zoskupenie Najlepšia strana, parodujúce politický život v krajine. O rok neskôr s ňou vyhral komunálne voľby a stal sa starostom Reykjavíku. V úrade zotrval jedno funkčné obdobie, po ktorom sa rozhodol z politiky odísť. Spolu s jeho mandátom zanikla v júni 2014 aj Najlepšia strana. Jón Gnarr je ženatý a má päť detí.

Fotografia generála, motýľ, stará pieseň a reklama na pleťový krém s krásnou ženou na morskej pláži. Svet na opačnej strane steny. Malý Šimon sa počas vojny musí skrývať. Je sám a nezostáva mu nič iné ako snívať. Novela, ktorú prečítate na jeden nádych. Po románe Dom hluchého (2012) a konceptuálnej knihe Atlas zabúdania (2013) sa Peter Krištúfek po tretí raz vracia do búrlivej a rozporuplnej slovenskej histórie v útlej novele Ema a Smrtihlav. Tentoraz sú to štyridsiate roky v ére Slovenského štátu, kedy krutá doba nepriala rozličným menšinám – a malý Šimon sa v okamihu stane takpovediac menšinou na druhú. Musí sa skrývať v chlieve u priateľky svojej matky, bez možnosti voľného pohybu, pričom na vzduch sa smie vybrať iba za bezmesačnej noci, aj to len na malý zadný dvor. Nemá so sebou nič, okrem niekoľkých obrázkových časopisov, a tak sa neodvratne musí stať, že sa čoraz väčšmi ponára do snívania, ktoré mu postupne splýva s realitou. Krásna a dokonalá Ema v žltých plavkách na večne slnečnej morskej pláži je hneď za stenou. Rovnako aj generál Smrtihlav. Príbeh o krutej dobe alebo rozprávka pre dospelých? Na to si už musí nájsť odpoveď sám čitateľ.