Artforum strana 19 z 26

Reedícia deviatich poviedok v novom preklade Ani Ostrihoňovej. Tieto poviedky po prvýkrát vyšli knižne v roku 1953. Napriek tomu svojou nadčasovosťou, brilantnosťou, zdanlivou dejovou prostotou, v ktorej je dokonale ukrytá psychika a myslenie postáv, zostávajú tým najlepším vo svetovej literatúre. Ľahkosť a prirodzenosť, s akou Salinger vykresľuje charaktery svojich postáv spôsobuje, že hoci nie všetkému rozumiete, hlboko ich chápete. A to aj postavy, čo sa rozhodli pre samovraždu alebo sa nevedia spamätať z hrôz vojny. Hoci to nie sú príbehy veselé, detský údiv a priamosť ich otázok dáva často nezmyselnému ľudskému údelu jasnú pečať nádeje a poviedkam autentickú živosť a humor.

Reedícia deviatich poviedok v novom preklade Ani Ostrihoňovej. Tieto poviedky po prvýkrát vyšli knižne v roku 1953. Napriek tomu svojou nadčasovosťou, brilantnosťou, zdanlivou dejovou prostotou, v ktorej je dokonale ukrytá psychika a myslenie postáv, zostávajú tým najlepším vo svetovej literatúre. Ľahkosť a prirodzenosť, s akou Salinger vykresľuje charaktery svojich postáv spôsobuje, že hoci nie všetkému rozumiete, hlboko ich chápete. A to aj postavy, čo sa rozhodli pre samovraždu alebo sa nevedia spamätať z hrôz vojny. Hoci to nie sú príbehy veselé, detský údiv a priamosť ich otázok dáva často nezmyselnému ľudskému údelu jasnú pečať nádeje a poviedkam autentickú živosť a humor.

Kniha o behaní, (ťažkom) živote a najmä o láske. Trojica autobiografických noviel zo života režimom prenasledovanej rodiny a dospievaní v atmosfére totalitnej šedi. Dvadsaťpäť rokov po prvom oficiálnom vydaní vychádza Džin konečne v reedícii. Minulosť ovplyvňuje dnešok aj zajtrajšok, v návratoch do minulosti môže tkvieť múdrosť budúcnosti. Pre literárne návraty, hoci aj nesiahajú priveľmi do hĺbky času, to platí tiež. Jedným z nich je aj trojnovela Martina M. Šimečku Výpoveď, Žabí rok a Džin. V osemdesiatych rokoch minulého storočia vychádzali ako samizdaty, začiatkom 90. rokov potom oficiálne knižne. Príbehy o láske (i nenávisti) medzi ženou a mužom; o láske (i nenávisti) medzi dušou a telom; o nenávisti (a láske nie) medzi človekom a totalitným štátom z dôb, keď strihanie ostnatých drôtov nebolo ani len v dohľadne, keď niektorí boli rovnejší ako iní, keď život neprináležal ani človeku, ani Bohu, ale komunistom

Keď v rozpadajúcej sa usadlosti pod horúcim slnkom pánu Bohu za chrbtom umiera starý fanatický čudák, čo sa vyhlasuje za proroka, chlapec Francis Marion Tarwater ostáva v dome sám. Jediný priateľ, ktorého má, sídli v jeho hlave a pravidelne sa mu prihovára. Starý muž chcel, aby si aj chlapec vybral profétske chodníčky, prijal Kristov kríž. Ale Tarwater má svojský rozum, iné plány... Alebo nie? Alebo predsa len áno? Novelu A násilní ho uchvacujú vydala americká spisovateľka Flannery O´Connor ako tridsaťpäťročná, štyri roky pred smrťou. Prostredie, kde sa autori narodili a žijú, ich zvykne ovplyvňovať. U O´Connor je príslušnosť k miestu – južanským štátom – spolu s jej nefalšovaným katolicizmom určujúcou silou tvorby. Tvorby výnimočnej a inej než čokoľvek, čo ste doposiaľ čítali.

Keď v rozpadajúcej sa usadlosti pod horúcim slnkom pánu Bohu za chrbtom umiera starý fanatický čudák, čo sa vyhlasuje za proroka, chlapec Francis Marion Tarwater ostáva v dome sám. Jediný priateľ, ktorého má, sídli v jeho hlave a pravidelne sa mu prihovára. Starý muž chcel, aby si aj chlapec vybral profétske chodníčky, prijal Kristov kríž. Ale Tarwater má svojský rozum, iné plány... Alebo nie? Alebo predsa len áno? Novelu A násilní ho uchvacujú vydala americká spisovateľka Flannery O´Connor ako tridsaťpäťročná, štyri roky pred smrťou. Prostredie, kde sa autori narodili a žijú, ich zvykne ovplyvňovať. U O´Connor je príslušnosť k miestu – južanským štátom – spolu s jej nefalšovaným katolicizmom určujúcou silou tvorby. Tvorby výnimočnej a inej než čokoľvek, čo ste doposiaľ čítali.

Fedor Gál a Peter Zajac a ich slovný a myšlienkový ping-pong na témy nadhodené veľkými či malými udalosťami roku 2014. Výber stĺpčekov z časopisu .týždeň zhŕňa predošlý rok a zároveň ho stavia do svetla otázok a zamyslení, ktoré aj nás provokujú nielen k rekapitulácii predošlého roka.

Fedor Gál a Peter Zajac a ich slovný a myšlienkový ping-pong na témy nadhodené veľkými či malými udalosťami roku 2014. Výber stĺpčekov z časopisu .týždeň zhŕňa predošlý rok a zároveň ho stavia do svetla otázok a zamyslení, ktoré aj nás provokujú nielen k rekapitulácii predošlého roka.

Neveľká dedina na západe Islandu, drsná príroda, miesto na hranici ľudskej obyvateľnosti. Prevratné spoločenské zmeny konca 20. storočia akoby toto miesto obchádzali. Nič sa tu neutají: vzťahy, strasti, radosti živo zreťazené v príbehoch miestnych vidiečanov. Rozprávač (snáď kolektívne vedomie dediny) vie o všetkom, čo sa tu deje: presne popisuje, s múdrosťou a nadhľadom komentuje, kladie otázky. Jednu zvlášť naliehavo: odkiaľ a kam smerujeme? Túžba, samota či smrť, neľahké témy, ktoré sú tu však oslobodené od akéhokoľvek sentimentu alebo pátosu. Naopak: cez priamočiare a zároveň poetické príbehy pôsobí rozprávanie jednoducho, nenásilne, plynie s ľahkosťou, svoje samozrejmé miesto tu má irónia a humor. Stefánsson za román roku 2005 dostal najprestížnejšiu islandskú literárnu cenu a bol nominovaný na Cenu severskej rady.

Nič závratné sa tu nedeje, no nič sa tu ani neutají: vzťahy, radosti, nevera, smrť, udalosti živo zreťazené v príbehoch miestnych vidiečanov, zasiahnutých zvláštnou melanchóliou či skrytým šialenstvom, aké postihujú ľudí žijúcich v pustatine. Román Letné svetlo a potom príde noc je plný drobných poetických príbehov, zároveň je akýmsi ironickým zúčtovaním sa autora Jóna Kalmana Stefánssona s divokou a rozpoltenou dobou konca dvadsiateho storočia. Rozprávač (snáď kolektívne vedomie dediny) vie o všetkom, čo sa v dedine deje a presne ju popisuje. S múdrosťou a nadhľadom komentuje konkrétne životy malých ľudí a bez akéhokoľvek sentimentu alebo pátosu kladie množstvo všeobecných otázok týkajúcich sa vecí veľkých – smrti, života, vášne, lásky. "Čas plynie, žijeme a potom umierame. Ale čo je vôbec život? Život, to je Jónas mysliaci na zaoblené vtáčie krídla, Jónas, ktorého uspáva Thorgrímovo hlboké dýchanie, presne tak to je, i keď to ani zďaleka nie je všetko. A aký je odstup medzi životom a smrťou, je medzi nimi vôbec nejaký odstup, a ak áno, ako sa nazýva? Merali by sme ho v kilometroch či myšlienkach, a dokáže sa cezeň niekto dostať - prejsť na druhú stranu a vrátiť sa späť?"

Nič závratné sa tu nedeje, no nič sa tu ani neutají: vzťahy, radosti, nevera, smrť, udalosti živo zreťazené v príbehoch miestnych vidiečanov, zasiahnutých zvláštnou melanchóliou či skrytým šialenstvom, aké postihujú ľudí žijúcich v pustatine. Román Letné svetlo a potom príde noc je plný drobných poetických príbehov, zároveň je akýmsi ironickým zúčtovaním sa autora Jóna Kalmana Stefánssona s divokou a rozpoltenou dobou konca dvadsiateho storočia. Rozprávač (snáď kolektívne vedomie dediny) vie o všetkom, čo sa v dedine deje a presne ju popisuje. S múdrosťou a nadhľadom komentuje konkrétne životy malých ľudí a bez akéhokoľvek sentimentu alebo pátosu kladie množstvo všeobecných otázok týkajúcich sa vecí veľkých – smrti, života, vášne, lásky. "Čas plynie, žijeme a potom umierame. Ale čo je vôbec život? Život, to je Jónas mysliaci na zaoblené vtáčie krídla, Jónas, ktorého uspáva Thorgrímovo hlboké dýchanie, presne tak to je, i keď to ani zďaleka nie je všetko. A aký je odstup medzi životom a smrťou, je medzi nimi vôbec nejaký odstup, a ak áno, ako sa nazýva? Merali by sme ho v kilometroch či myšlienkach, a dokáže sa cezeň niekto dostať - prejsť na druhú stranu a vrátiť sa späť?"

Realita Bieloruska, taká podobná tej našej, nedávnej. Zo siedmich kníh Ihara Babkova si tri získali mimoriadnu pozornosť čitateľov v Bielorusku, a aj v zahraničí. Jeho prvá básnická zbierka Solus Rex získala v roku 1994 bieloruskú literárnu cenu Hliniany Viales. Román Adam Klakocki a jeho tiene (2002) bol preložený do poľštiny a postúpil do užšieho výberu na literárnu cenu Angelus za rok 2009. V roku 2012 získal Ihar Babkou cenu Zalaty Apostraf udeľovanú významným bieloruským literárnym časopisom Дзеяслоў (Dziejaslou) za najlepšiu prózu roku 2011. Román Хвiлiнка sa tohto roku stal laureátom literárnej ceny Jerzyho Giedroyca. Texty Ihara Babkova boli preložené do ukrajinčiny, ruštiny, poľštiny, litovčiny, nemčiny, angličtiny a maďarčiny.

Franny, šarmantná a mimoriadne nadaná študentka pestížnej univerzity zoči voči pokrytectvu tohto sveta. Franny a Zooey je novelou pozostávajúcou z dvoch častí venovaných hlavným postavám príbehu, súrodencom Franny a Zooey. V prvej časti diela sa ocitáme na romantickom stretnutí očarujúcej a živelnej Franny a jej sebavedomého, intelektuálne sebestačného priateľa Lanea. Na prvý pohľad spolu tvoria dokonalý pár. Avšak ich neschopnosť vzájomnej komunikácie a pretvárka sveta, v ktorom žijú, vyúsťuje ku emočnému kolapsu a existenciálnej kríze Franny. V druhej časti diela sa Zooey, génius, mizantrop a samotár v jednom, (a úspešný mladý herec) snaží sestre vo všetkej svojej spoločenskej nemotornosti poskytnúť útechu a bratskú radu. Obaja súrodenci patria do fiktívnej rodiny Glassovcov, sofistikovanej a duchaplnej americkej rodiny, ktorá vystupuje vo väčšine Salinegrovej krátkej prózy. Dielo pôvodne vyšlo ako séria dvoch poviedok v rokoch 1955 (Franny) a 1957 (Zooey) v americkom magazíne The New Yorker. V knižnej podobe prvýkrát vyšlo v roku 1961. Dejinám bola možno vnútená introverzia; našou je však doba nuáns, nejasných gést a psychologického manévrovania, tak na úrovni národnej ako individuálnej. Detailná pozornosť, ktorú Salinger venuje gestám a intonácii, z neho robí, medzi jeho rovesníkmi, výnimočne relevantnú literárnu osobnosť. […] Jeho tvorba, svojou pochmúrnou veľkoleposťou, charakteristickým humorom, morbiditou či trpkým ale vytrvalým odkazom nádeje, vystihuje tvár a sfarbenie súčasného amerického života. — John Updike, New York Times

Román s ľahkými autobiografickými črtami, je príbehom dvadsaťjedenročnej študentky literatúry, Dorte Hansenovej, a odohráva sa na sklonku 80-tych rokov 20-teho storočia akoby na ceste medzi provinciou, kde prechodne obýva maličký prenajatý byt a Kodaňou, kde študuje na univezite, či skôr sa tak tvári. Hlavná postava približuje svoj život prostredníctvom detailov, skrze naoko zbytočné každodenné jednotlivosti, ktoré však o nej prezrádzajú všetko potrebné. Rozprávačka Dorte píše o svojich priateľoch či milencoch, bývalých i terajších, ktorí pôsobia rovnako dočasne ako jej bydlisko pri vlakovej stanici. Zoznámuje nás s Dorte staršou, po ktorej dostala meno, svojou nedobrovoľne bezdetnou tetou. Vytušíme, že Dorte staršia je metaforou jej samej a vice versa. Skutočné miesta-nemiesta, na ktorých sa príbeh odohráva, bezvýznamné staničky v Dánsku, čitateľa svojím prechodným charakterom rozkmitávajú rovnako ako vnútorný nepokoj Dorte, ktorý sa navonok prejavuje jej chronickou nespavosťou. Literárny vedec Lasse Horne Kjældgaard, si v dánskom denníku Politikken kladie otázku, ako je možné, že romány Helle Helle o osamelých ženách, žijúcich nezáživné životy, a trpiacich nespavosťou, dokážu čitateľa chytiť rovnako ako ktorýkoľvek dobrodružný román? Ktovie, možno si túto otázku prestaneme klásť po prečítaní románu Mala som to písať v prítomnom čase.

Román s ľahkými autobiografickými črtami, je príbehom dvadsaťjedenročnej študentky literatúry, Dorte Hansenovej, a odohráva sa na sklonku 80-tych rokov 20-teho storočia akoby na ceste medzi provinciou, kde prechodne obýva maličký prenajatý byt a Kodaňou, kde študuje na univezite, či skôr sa tak tvári. Hlavná postava približuje svoj život prostredníctvom detailov, skrze naoko zbytočné každodenné jednotlivosti, ktoré však o nej prezrádzajú všetko potrebné. Rozprávačka Dorte píše o svojich priateľoch či milencoch, bývalých i terajších, ktorí pôsobia rovnako dočasne ako jej bydlisko pri vlakovej stanici. Zoznámuje nás s Dorte staršou, po ktorej dostala meno, svojou nedobrovoľne bezdetnou tetou. Vytušíme, že Dorte staršia je metaforou jej samej a vice versa. Skutočné miesta-nemiesta, na ktorých sa príbeh odohráva, bezvýznamné staničky v Dánsku, čitateľa svojím prechodným charakterom rozkmitávajú rovnako ako vnútorný nepokoj Dorte, ktorý sa navonok prejavuje jej chronickou nespavosťou. Literárny vedec Lasse Horne Kjældgaard, si v dánskom denníku Politikken kladie otázku, ako je možné, že romány Helle Helle o osamelých ženách, žijúcich nezáživné životy, a trpiacich nespavosťou, dokážu čitateľa chytiť rovnako ako ktorýkoľvek dobrodružný román? Ktovie, možno si túto otázku prestaneme klásť po prečítaní románu Mala som to písať v prítomnom čase.

Píše sa rok 1852 a do arktických vôd sa plaví britská loď, pátrajúca po stopách stratenej expedície sira Johna Franklina. Svet vo vnútri lode izolovanej v polárnej pustatine je čisto mužským svetom podriadeným prísnemu režimu a pravidelnosti. Čo sa však stane, ak sa na palube objaví žena a ešte k tomu tehotná žena, ktorá tvrdí, že otcom dieťaťa je druhý dôstojník? Poručík Morgan, zaskočený jej prítomnosťou aj správou o potomkovi, po ktorom vôbec netúži, sa ocitne v najťažšom období svojho života. Loď je príliš ďaleko od pevniny, loď sa nemôže vrátiť, ľad sa uzatvára a dieťa sa čochvíľa narodí. Uprostred ťaživej arktickej scenérie sa z beznádeje začína vynárať súcit, spolupatričnosť a dokonca aj láska. „Vynáranie lásky tvárou v tvár samote“ – takto popísal nový román Jamesa Cormaca iný významný autor z Írska, Colum McCann. Text, striedavo strohý aj poetický, pripomína pokojnú morskú hladinu, ktorú však pravidelne bičujú búrky. V jednej chvíli vás uzavrie do klaustrofobických priestorov lode, následne ponechá na nekonečných a bezútešných polárnych planinách. Na pozoruhodné arktické dobrodružstvo sa len pár mesiacov po jeho svetovom knižnom uvedení môže vydať aj slovenský čitateľ. James si vybral pútavý námorný námet, aby čitateľom porozprával o dospievaní už dospelých, o záhadách a dobrodružstvách na mori aj v ľudskom srdci.

Všetky ľúbostné príbehy sú príbehmi žiaľu. Ak nie hneď spočiatku, tak neskôr. Ak nie pre jedného, tak pre toho druhého. A niekedy pre oboch. Dielo zložené z troch častí je príbehom silnej lásky aj hlbokého smútku, prenikavou meditáciou nad vecami, ktoré nás vyzdvihujú do výšok – a to doslova ako teplovzdušné balóny alebo emocionálne ako láska – a nad udalosťami, ktoré nás strhávajú k zemi – ako smrť milovaného človeka. V prvej časti - Zhrešenie výškou - nás Julian Barnes zavedie do 19. storočia medzi priekopníkov balónového lietania a k portrétnemu fotografovi Nadarovi, ktorý ako prvý odfotografoval zem z vtáčej prespektívy. Druhý príbeh - Na rovine - rozpráva fiktívny príbeh lásky dôverčivého a zasneného anglického plukovníka Freda Burnabyho a francúzskej herečky Sarah Bernhardt. Tretia, najosobnejšia časť - Strata hĺbky - je silnou výpoveďou človeka, ktorý náhle stratil milovanú ženu. Spojíte dve veci, ktoré dovtedy nik nespojil. A svet sa zmení. Ľudia si to v tej chvíli nemusia všimnúť, ale to nič. Svet sa zmenil aj tak.