Európa strana 47 z 47

Obludní hadi požierajú pracovníkov tajnej polície v čase, keď jednotky statočných červenoarmejcov bojujú s obrovským množstvom zmutovaných krokodílov a pštrosov pustošiacich šíru ruskú step. Radový úradník si na obežníku zle prečíta meno svojho nového nadriadeného a uvedie tým do pohybu udalosti, ktoré sa vďaka administratívnej mašinérii rozrastajú do príšerného sna. Michail Bulgakov dokázal humorne satirické videnie života spojiť s filozoficky obsažnou výpoveďou o stave sveta.

Dvojníctvo má u Dostojevského najrozličnejšie hľadiská. V prípade Goľadkina alebo Procharčina vyviera zo strachu pred životom: vydávať sa za niekoho iného a tak uniknúť hrôzam, ktoré sa na človeka deň čo deň valia. (Boris Bursov) Prečítajte si Goľadkina, Goľadkinov je veľa, nájdete ich v San Franciscu, v bratislavských bistrách, a pravdaže, opäť alebo ešte vždy v Sankt Peterburgu. Budete čítať aj o sebe, ak preceníte svoje možnosti, lebo splín a ideál vás ženú štvať si telo i dušu do čoraz väčšej rýchlosti. (Ján Johanides) Pre Dostojevského rozdvojenie osobnosti nie je otázkou klinickou, nie je záležitosťou lekárskej vedy, aj keď vo výnimočných prípadoch, ktoré vo svojom diele demonštruje, pripúšťa jeho patologickú povahu. Rozdvojovanie je problém mravný, etický, týka sa celkovej integrity osobnosti, jej schopnosti reagovať na vonkajšie podnety, vytvárať podmienky vlastnej sebarealizácie i predpoklady intersubjektívnych vzťahov.(František Kautman)

Kafkov Zámok by sa pokojne mohol volať Blúdenie. Hlavná postava románu, zememerač K., márne hľadá cestu na „zámok“. Ide stále vpred, ale „zámok“, reprezentovaný úradníkmi, sa ani nepribližuje, ani nevzďaľuje. Blúdením je márna snaha hlavného hrdinu dostať povolenie k pobytu a povolenie vykonávať svoju prácu, kvôli ktorej sa ocitol v dedine pod zámkom. Hlavným labyrintom je sám „zámok“, do ktorého sa K. nikdy nedostane. Ale na rozdiel od všetkých postáv románu je jedine K. slobodný. Slobodný, aj keď nevedomý, a preto sa chová vyzývavo, neopatrne a bezúčelne. Úrady ho neprenasledujú, obratne mu unikajú, kľučkujú pred ním a zavádzajú ho do slepých uličiek. Román o nemožnosti dospieť k cieľu je plný melancholického čierneho humoru. Labyrint pre Kafku znamená stupňovanie možností, ktoré otvárajú pohľad na nové možnosti, tie k ďalším, až k hraniciam nemožného. Cieľ je fatamorgána, optický klam. Je to, ako keď sa malé dieťa rozbehne na kopec za slnkom. Po chvíli zistí, že sa nachádza na ďalšom kopci. Potom na ďalšom. Medzitým slnko zapadne.

Aký rozdiel je medzi prirodzeným (intuitívnym) a formálno-logickým usudzovaním? Sú všetky logické chyby zlé? Aké postupy (heuristiky) používa intuitívne usudzovanie? Prečo sú hybnou silou rozvoja intelektu sociálne vzťahy? Aké komunikačné riziká sú s pojené s informáciami získanými prostredníctvom svedectva? Na základe čoho vieme odhadnúť, čo sa deje v mysli iného? Prečo sa etnické klasifikácie zásadne líšia od iných sociálnych klasifikácií, napríklad profesijných či športových? Práve na tieto otázky hľadajú odpovede autori knihy Sociálna inteligencia. Prvú časť knihy tvoria preklady prác renomovaných zahraničných autorov (D. Kahneman, G. Gigerenzer, N. Humphrey a D. Sperber). Druhá časť knihy obsahuje príspevky domácich aut orov (J. Bašnáková, M. Filko, M. Kanovský, V. Kvasnička, E. Pauková, J. Pospíchal a J. Rybár). Sme presvedčení, že kniha môže pomôcť vedeckým pracovníkom a študentom počítačovej vedy, psychológie, antropológie, ekonómie a ďalších prírodných a sociálnych vied zorientovať sa v danej oblasti. Dúfame, že poslúži aj všetkým, ktorí sa chcú bližšie o boznámiť so súvislosťami medzi intuitívnym usudzovaním a sociálnou inteligenciou.

Štyri príbehy debutujúceho päťdesiatnika Bohumila Vženteka sú autobiograficko-realistické prózy, v ktorých sa autor úprimne pokúša priradiť k poctivému príbehu a zobrazeniu hlbšie posolstvo. Organickú os štyroch poviedok tvoria nadväzujúce ročné obdobia – od leta cez jeseň a zimu po jar, čo v diele symbolizuje prechod od nádeje leta cez chorobu chladu a zimy k ironizovanej nádeji nastupujúcej jari. Každý príbeh má svojich konkrétnych hrdinov i viac-menej presné časové a priestorové určenie, čo napomáha k pomerne širokému záberu na porevolučné Slovensko z pohľadu „malého“ človeka, „zasiahnutého“ zmenou režimu zoči-voči „neznámej“ slobode. Autor má svoju koncepciu i písanie pod kontrolou, obdarúva čitateľa príbehom a pointou, „neotravuje“ ho subjektivizmami, pózami, nezrozumiteľnosťou a neohuruje exkluzívnosťami ani erotikou či vulgarizmami. Štylisticky i obsahovo čelí manierom postmoderny.