Európa strana 46 z 47

Ostap Bender a jeho spoločníci opäť roztáčajú smršť nebezpečných aktivít zameraných na jediný cieľ - zbohatnúť a konečne utiecť z boľševického Ruska. Pokračovanie svetoznámeho románu Dvanásť stoličiek vám pripraví niekoľko bezsenných, rozosmiatych nocí. Oslobodzujúci a bezstarostný humor, ktorý vyviera z tohto literárneho skvostu vám pomôže aspoň na chvíľu zabudnúť, že doba zachytená v tomto románe je stále prekvapivo aktuálna.

Obludní hadi požierajú pracovníkov tajnej polície v čase, keď jednotky statočných červenoarmejcov bojujú s obrovským množstvom zmutovaných krokodílov a pštrosov pustošiacich šíru ruskú step. Radový úradník si na obežníku zle prečíta meno svojho nového nadriadeného a uvedie tým do pohybu udalosti, ktoré sa vďaka administratívnej mašinérii rozrastajú do príšerného sna. Michail Bulgakov dokázal humorne satirické videnie života spojiť s filozoficky obsažnou výpoveďou o stave sveta.

Kafkov Zámok by sa pokojne mohol volať Blúdenie. Hlavná postava románu, zememerač K., márne hľadá cestu na „zámok“. Ide stále vpred, ale „zámok“, reprezentovaný úradníkmi, sa ani nepribližuje, ani nevzďaľuje. Blúdením je márna snaha hlavného hrdinu dostať povolenie k pobytu a povolenie vykonávať svoju prácu, kvôli ktorej sa ocitol v dedine pod zámkom. Hlavným labyrintom je sám „zámok“, do ktorého sa K. nikdy nedostane. Ale na rozdiel od všetkých postáv románu je jedine K. slobodný. Slobodný, aj keď nevedomý, a preto sa chová vyzývavo, neopatrne a bezúčelne. Úrady ho neprenasledujú, obratne mu unikajú, kľučkujú pred ním a zavádzajú ho do slepých uličiek. Román o nemožnosti dospieť k cieľu je plný melancholického čierneho humoru. Labyrint pre Kafku znamená stupňovanie možností, ktoré otvárajú pohľad na nové možnosti, tie k ďalším, až k hraniciam nemožného. Cieľ je fatamorgána, optický klam. Je to, ako keď sa malé dieťa rozbehne na kopec za slnkom. Po chvíli zistí, že sa nachádza na ďalšom kopci. Potom na ďalšom. Medzitým slnko zapadne.

Aký rozdiel je medzi prirodzeným (intuitívnym) a formálno-logickým usudzovaním? Sú všetky logické chyby zlé? Aké postupy (heuristiky) používa intuitívne usudzovanie? Prečo sú hybnou silou rozvoja intelektu sociálne vzťahy? Aké komunikačné riziká sú s pojené s informáciami získanými prostredníctvom svedectva? Na základe čoho vieme odhadnúť, čo sa deje v mysli iného? Prečo sa etnické klasifikácie zásadne líšia od iných sociálnych klasifikácií, napríklad profesijných či športových? Práve na tieto otázky hľadajú odpovede autori knihy Sociálna inteligencia. Prvú časť knihy tvoria preklady prác renomovaných zahraničných autorov (D. Kahneman, G. Gigerenzer, N. Humphrey a D. Sperber). Druhá časť knihy obsahuje príspevky domácich aut orov (J. Bašnáková, M. Filko, M. Kanovský, V. Kvasnička, E. Pauková, J. Pospíchal a J. Rybár). Sme presvedčení, že kniha môže pomôcť vedeckým pracovníkom a študentom počítačovej vedy, psychológie, antropológie, ekonómie a ďalších prírodných a sociálnych vied zorientovať sa v danej oblasti. Dúfame, že poslúži aj všetkým, ktorí sa chcú bližšie o boznámiť so súvislosťami medzi intuitívnym usudzovaním a sociálnou inteligenciou.

Dvojníctvo má u Dostojevského najrozličnejšie hľadiská. V prípade Goľadkina alebo Procharčina vyviera zo strachu pred životom: vydávať sa za niekoho iného a tak uniknúť hrôzam, ktoré sa na človeka deň čo deň valia. (Boris Bursov) Prečítajte si Goľadkina, Goľadkinov je veľa, nájdete ich v San Franciscu, v bratislavských bistrách, a pravdaže, opäť alebo ešte vždy v Sankt Peterburgu. Budete čítať aj o sebe, ak preceníte svoje možnosti, lebo splín a ideál vás ženú štvať si telo i dušu do čoraz väčšej rýchlosti. (Ján Johanides) Pre Dostojevského rozdvojenie osobnosti nie je otázkou klinickou, nie je záležitosťou lekárskej vedy, aj keď vo výnimočných prípadoch, ktoré vo svojom diele demonštruje, pripúšťa jeho patologickú povahu. Rozdvojovanie je problém mravný, etický, týka sa celkovej integrity osobnosti, jej schopnosti reagovať na vonkajšie podnety, vytvárať podmienky vlastnej sebarealizácie i predpoklady intersubjektívnych vzťahov.(František Kautman)

Štyri príbehy debutujúceho päťdesiatnika Bohumila Vženteka sú autobiograficko-realistické prózy, v ktorých sa autor úprimne pokúša priradiť k poctivému príbehu a zobrazeniu hlbšie posolstvo. Organickú os štyroch poviedok tvoria nadväzujúce ročné obdobia – od leta cez jeseň a zimu po jar, čo v diele symbolizuje prechod od nádeje leta cez chorobu chladu a zimy k ironizovanej nádeji nastupujúcej jari. Každý príbeh má svojich konkrétnych hrdinov i viac-menej presné časové a priestorové určenie, čo napomáha k pomerne širokému záberu na porevolučné Slovensko z pohľadu „malého“ človeka, „zasiahnutého“ zmenou režimu zoči-voči „neznámej“ slobode. Autor má svoju koncepciu i písanie pod kontrolou, obdarúva čitateľa príbehom a pointou, „neotravuje“ ho subjektivizmami, pózami, nezrozumiteľnosťou a neohuruje exkluzívnosťami ani erotikou či vulgarizmami. Štylisticky i obsahovo čelí manierom postmoderny.  

Najväčší ruský romantický básnik a prozaik Alexander Sergejevič Puškin (1799 – 1837) priviedol ruskú literatúru k „dospelosti“ a svojou tvorbou vydláždil cestu pre budúcu generáciu veľkých realistov. Ľahkosť s akou písal a tvoril príbehy je dokonalou ukážkou literárnej geniality. Majstrovská psychologická novela o hráčskej vášni a túžbe po bohatstve Piková dáma napísaná roku 1833 je skutočným skvostom svetovej prózy a poslúžila ako libreto pre rovnomennú operu P. I. Čajkovského. Poviedky nebohého Ivana Petroviča Belkina z roku 1830 sú Puškinovým najvydarenejším prozaickým experimentom. Ucelený cyklus „tvorby“ nahlúpleho vidieckeho grafomana Belkina je svojráznou paródiou sentimentálnych príbehov, literárnou hrou, ktorou autor inicioval štýl umeleckej skratky a inšpiroval tvorbu A. P. Čechova. A. S. Puškin zomrel síce mladý, no zanechal po sebe dielo, vďaka ktorému ruská literatúra vkročila do kontextu svetového umenia.

Dnes už celosvetovo známy román J. Bernlefa patrí k najprekladanejším dielam holandskej literatúry. Výraznými „postavami“ v Stratenom synovi sú okrem „hlavného hrdinu“, ostrov, pes a papagáj. S iróniou jemu vlastnou Bernlef dokazuje, že zvieratá, vedené svojími inštinktmi a kus zeme v mori sú vnímavejšími a bystrejšími rozprávačmi a vokalizátormi ako človek, ktorého inštinkty už dávno otupili komunikačné média a pohodlie výdobytkov modernej civilizácie. Zlomyseľne a sarkasticky necháva autor svojho Noordhoeka zomrieť úbohou smrťou na zranenie, ktoré by si doma v Nizozemsku takmer ani nevšimol. V skutočnosti však Rob Noordhoek skonal na ticho a samotu. Kniha vychádza v  preklade talentovanej Marty Maňákovej v novej edícii Tulipán, v ktorej chce Vydavateľstva Európa slovenským čitateľom predstaviť najpodstatnejšie prózy holandskej literatúry. Editorom a odborným garantom edície je Adam Bžoch.

He was an uninspired student who won the Nobel Prize for literature. He failed military school examinations twice--and then became Lord of the Admiralty. A disastrous decision during World War I threatened to ruin his political career, yet he was nam ed Prime Minister of Britain in 1940. The three programs in this multi-faceted collection explore Winston Churchill's extraordinary life and monumental legacy. Written and hosted by his official biographer, Martin Gilbert, The Complete Churchill is t he landmark profile from A&E's acclaimed BIOGRAPHY series.

Lenin a Stalin by boli šokovaní, aký akčný a humorom nabitý príbeh sa môže odohrávať v boľševickej realite vytvorenej ich zločineckými mozgami. Brilianty nesmiernej hodnoty sú ukryté v jednej z dvanástich čalúnených stoličiek madam Petuchovovej. Ani divoký západ nebol taký nebezpečný ako boľševické Rusko v časoch, keď Ostap Bender so svojím kumpánom putovali za pokladom. Tento akčný a nesmierne vtipný príbeh sa zaradí medzi klenoty vašej knižnice. O jeho kvalitách svedčí aj fakt, že poslúžil ako námet k ôsmim filmovým prepisom a viacerým divadelným dramatizáciám. Najznámejší je rovnomenný americký film držiteľa Oscara Mela Brooksa z roku 1970. Pripravte svojich susedov na salvy smiechu, ktoré sa pri čítaní budú ozývať z vášho príbytku. Chrumkavý text nenechá vašu bránicu ani na chvíľu v pokoji...

Ivan Sergejevič Turgenev (1818 – 1883) začínal ako básnik a ako básnik sa prejavuje aj v umeleckej próze. Realista v ňom nepotlačil poetu. Veď poézia, ako to skvelo vystihol André Maurois, je „umenie znovu vytvoriť, pretvoriť svet pre človeka, totiž vnútiť mu tvar a hlavne rytmus. Vybudovať znovu tú tajomnú jednotu, spojiť prírodu so záchvevmi ľudskej duše, umiestniť opäť ľudské príbehy do tých obrovských rytmických záchvevov oblakov a slnka, jari a zimy, mladosti a staroby, to znamená byť básnikom a zároveň románopiscom.“ Tento básnik a realista dlho ostával nepochopeným prorokom vo svojej krajine. Kedysi povedal istému svojmu priateľovi: „Len trpezlivosť! Až zomrieme, uvidíš, ako s nami budú pekne zaobchádzať!“ Nemýlil sa. Jeho smrť a pohreb v Petrohrade sprevádzali prejavy veľkej úcty práve tej mládeže, ktorej nedôveru vo svojom živote tak trpko pociťoval. Politickí väzni zo všetkých ruských väzení dali mu na hrob položiť veniec s nápisom: „Mŕtvi Nesmrteľnému“. Dozaista medzi nimi bolo aj množstvo ľudí, ktorých osudy skoncentroval do hlavnej postavy svojho generačného románu Otcovia a deti a dokázal tak pretvoriť realitu na poéziu.

Dnes už celosvetovo známy román J. Bernlefa patrí k najprekladanejším dielam holandskej literatúry. Výraznými „postavami“ v Stratenom synovi sú okrem „hlavného hrdinu“, ostrov, pes a papagáj. S iróniou jemu vlastnou Bernlef dokazuje, že zvieratá, vedené svojími inštinktmi a kus zeme v mori sú vnímavejšími a bystrejšími rozprávačmi a vokalizátormi ako človek, ktorého inštinkty už dávno otupili komunikačné média a pohodlie výdobytkov modernej civilizácie. Zlomyseľne a sarkasticky necháva autor svojho Noordhoeka zomrieť úbohou smrťou na zranenie, ktoré by si doma v Nizozemsku takmer ani nevšimol. V skutočnosti však Rob Noordhoek skonal na ticho a samotu. Kniha vychádza v  preklade talentovanej Marty Maňákovej v novej edícii Tulipán, v ktorej chce Vydavateľstva Európa slovenským čitateľom predstaviť najpodstatnejšie prózy holandskej literatúry. Editorom a odborným garantom edície je Adam Bžoch.

Daniel Dennett je jeden z najprovokatívnejších a najinšpiratívnejších súčasných filozofov zaoberajúcich sa ľudským myslením a vedomím. Jeho myšlienkami sa inšpirujú ľudia pracujúci v rôznych oblastiach sociálnych a humanitných vied (psychológovia, sociológovia, kultúrni antropológovia, religionisti). Je príkladom "interedisciplinárneho" filozofa, ktorý má hlboké vedomosti aj z mimofilozofických oblastí, akými sú kognitívna veda, umelá inteligencie, evolučná teória a pod. Je príkladom moderného filozofa, ktorý okrem toho, že je schopný kompetentne sa vyjadrovať k problémom filozofie mysle a ľudského vedomia, je nesmierne inšpiratívny aj pre laikov zaujímajúcich sa o problémy myslenia a vedomia.

Louis Couperus (1863- 1923), významný nizozemský prozaik prelomu storočia, pochádzajúci haagskej aristokracie. Začínal ako neskororomantický básnik, čoskoro však vynikol ako čelný predstaviteľ realistického "haagskeho románu". Vo svojej rozsiahlej prozaickej tvorbe s obľubou stvárňoval úpadok holandskej šľachty, no venoval sa rovnako nizozemskej koloniálnej minulosti a súčasnosti, ako aj historickým a mytologickým témam. Poézia: Een lent van vaerzen (Jar veršov, 1884), Orchideën (Orchidey, 1887). Romány: Eline Vere (Eline Vereová, 1889), Metamorfoze (Metamorfóza, 1897), Langs lijnen van geleidelijkheid (Pozdĺž čiar postupnosti, 1900), De stille kracht (Tichá sila, 1900), Boeken der kleine zielen (Knihy malých duší, 1901/3), Van oude menschen, de dingen die voorbijgaan (O starých ľuďoch veci minulé, 1906, po slovensky 1978), Nippon (1925), De berg van licht (Svetelná hora, 1905/6), Herakles (1913), Komedianten (Komedianti, 1917) Xerxes, of de Hoogmoed (Xerxes alebo Pýcha, 1919) Iskander (1920) a mnohé ďalšie.

Louis Couperus (1863- 1923), významný nizozemský prozaik prelomu storočia, pochádzajúci haagskej aristokracie. Začínal ako neskororomantický básnik, čoskoro však vynikol ako čelný predstaviteľ realistického "haagskeho románu". Vo svojej rozsiahlej prozaickej tvorbe s obľubou stvárňoval úpadok holandskej šľachty, no venoval sa rovnako nizozemskej koloniálnej minulosti a súčasnosti, ako aj historickým a mytologickým témam. Poézia: Een lent van vaerzen (Jar veršov, 1884), Orchideën (Orchidey, 1887). Romány: Eline Vere (Eline Vereová, 1889), Metamorfoze (Metamorfóza, 1897), Langs lijnen van geleidelijkheid (Pozdĺž čiar postupnosti, 1900), De stille kracht (Tichá sila, 1900), Boeken der kleine zielen (Knihy malých duší, 1901/3), Van oude menschen, de dingen die voorbijgaan (O starých ľuďoch veci minulé, 1906, po slovensky 1978), Nippon (1925), De berg van licht (Svetelná hora, 1905/6), Herakles (1913), Komedianten (Komedianti, 1917) Xerxes, of de Hoogmoed (Xerxes alebo Pýcha, 1919) Iskander (1920) a mnohé ďalšie.

Aký rozdiel je medzi prirodzeným (intuitívnym) a formálno-logickým usudzovaním? Sú všetky logické chyby zlé? Aké postupy (heuristiky) používa intuitívne usudzovanie? Prečo sú hybnou silou rozvoja intelektu sociálne vzťahy? Aké komunikačné riziká sú s pojené s informáciami získanými prostredníctvom svedectva? Na základe čoho vieme odhadnúť, čo sa deje v mysli iného? Prečo sa etnické klasifikácie zásadne líšia od iných sociálnych klasifikácií, napríklad profesijných či športových? Práve na tieto otázky hľadajú odpovede autori knihy Sociálna inteligencia. Prvú časť knihy tvoria preklady prác renomovaných zahraničných autorov (D. Kahneman, G. Gigerenzer, N. Humphrey a D. Sperber). Druhá časť knihy obsahuje príspevky domácich aut orov (J. Bašnáková, M. Filko, M. Kanovský, V. Kvasnička, E. Pauková, J. Pospíchal a J. Rybár). Sme presvedčení, že kniha môže pomôcť vedeckým pracovníkom a študentom počítačovej vedy, psychológie, antropológie, ekonómie a ďalších prírodných a sociálnych vied zorientovať sa v danej oblasti. Dúfame, že poslúži aj všetkým, ktorí sa chcú bližšie o boznámiť so súvislosťami medzi intuitívnym usudzovaním a sociálnou inteligenciou.