Európa strana 43 z 43

Konstantin Vaginov (1899 – 1934) – ruský básnik a prozaik, popredný a svojrázny predstaviteľ ruskej sovietskej postavantgardy a predchodca ruskej postmodernej literatúry, sa narodil v Petrohrade, ktorý bol preňho štvrtým Rímom a pre jeho poéziu a prózu sa stal celoživotnou témou. Jeho otec, žandársky podplukovník Konstantin Vagengejm (Wagenheim), pochádzal z povolžských Nemcov a keď sa začala prvá svetová vojna a v Rusku sa zdvihla vlna patriotizmu a protinemeckých nálad, požiadal o zmenu priezviska: výsledkom poruštenia nemeckého priezviska bolo priezvisko Vaginov. Vaginov patril takmer do všetkých petrohradských poetických združení a krúžkov (Cech básnikov N. Gumiľova, Kruh M. Bachtina, OBERIU a i.). Jeho básnická i prozaická tvorba sa pre svoju ironickosť, zložitosť, nesúdobosť, osobitosť a nezaradenosť do oficiálneho prúdu stretávala s odmietavým postojom angažovanej sovietskej kritiky. Zrejme preto ostal po smrti na dlhé roky zamlčaný, zabudnutý, vyradený z oficiálneho literárneho života až do r. 1989, keď začal v Rusku opäť vychádzať a pre priaznivcov náročnej, experimentálnej a slobodnej literatúry sa stal takmer kultovým autorom. Je jedným z tých ruských autorov, ktorých tvorba predbehla svoju dobu.

Román Spreneverené nebo vznikol vo veľmi krátkom časovom období mája až júna roku 1939, teda v pochmúrnej atmosfére všadeprítomnej hrozby nacizmu. Franz Werfel spracoval skutočný životný „príbeh slúžky“ – ako znie aj podtitul knihy – kuchárky Agnes Hvizdovej, ktorá pracovala v domácnosti hudobného skladateľa Gustava Mahlera. Hlavná postava románu pochádzala z moravskej obce Hustopeče a počas služby v Rakúsku si uchovávala katolícku zbožnosť rodného prostredia. Pre Tetu Linekovú bola pozemská existencia len dlhou prípravou na večný život. Robila teda všetko pre to, aby sa jej túžba po dobrom mieste v nebi splnila. Jej cesta za spásou a teda „do neba“ bola pre ňu nesmierne zložitá a plná omylov, nie však zbytočná. Román mal u čitateľov veľký úspech a bol niekoľkokrát sfilmovaný.