Európa strana 43 z 47

Oslňujúca novela írskeho spisovateľa Josepha Sheridana Le Fanu (1814 – 1874) vznikla takmer štvrťstoročie pred publikovaním asi najslávnejšieho hororu – románu Dracula. Neodškriepiteľným faktom však ostáva, že Bram Stoker sa pri písaní svojho románu inšpiroval práve dielom o uhrančivo krásnej Carmille.Sheridan Le Fanu napísal svoj strašidelný príbeh v duchu takzvaných gotických románov, no zároveň vytvoril intímnu a na svoju dobu až prekvapivo dráždivú lesbickú lovestory. Tento základný kameň upírskej literatúry patrí k najkrajším literárnym dielam viktoriánskej éry, v ktorých si podáva ruku krása a hrôza, nevinnosť a hriech, láska a smrť.

Marcellus Emants svojím románom Spoveď z pozostalosti presiahol horizont domácej literatúry. Nadviazal totiž na bohatý európsky topos literárnej spovede (sv. Augustín, J. J. Rousseau, A. de Musset) a dotiahol ho v istom zmysle do posledných dôsledkov. Román je sebaobnažujúcou autoanalýzou priemerného meštiaka, ktorý sa pokúša vyšvihnúť do vyššej spoločenskej triedy, avšak sociálna a biologická determinácia mu tento prechod neumožňuje realizovať. Spoveď z pozostalosti je jedným z mála Emantsových diel, ktoré preniklo do medzinárodného povedomia a bolo preložené do viacerých svetových jazykov. Ako autor, ktorý sa začleňuje do prúdu naturalizmu, stojí Emants v tieni svojho vzoru Emila Zolu. Napriek tomu však môžeme konštatovať, že román¸ v ktorom opísal životný osud mladého spoločenského arivistu Termeera a vraždu jeho manželky, patrí k tým skvostom európskej literatúry, ktoré ďaleko presahujú obzor provinčnosti.

Alexander Sergejevič Puškin (1799 – 1837) ostáva dodnes najžiarivejšou postavou v dejinách svetovej literatúry. Jeho dielo bolo skutočným priesečníkom doslova všetkých hlavných tendencií ruskej literatúry, v ňom sa navzájom zrážali a prelínali najrôznejšie vplyvy – domáce i cudzie – a pod tlakom tohto génia a na výslní jeho talentu sa pretvárali na novú hodnotu. Práve vďaka Puškinovi so seba s konečnou platnosťou striasla kláštorne zatuchnuté a neobyčajne plytké predstavy o poslaní umenia, prekonala osudové oneskorenie za Európou a už čoskoro mohla svojím kritickým realizmom vykročiť do literárneho novoveku. Jeho úchvatné literárne miniatúry Dejiny obce Goriuchina (1830), Roslavlev (1831) a Dubrovskij (1832 – 1833) patria k tým najlepším a najatraktívnejším dielam svetovej literatúry.

Oslňujúca novela írskeho spisovateľa Josepha Sheridana Le Fanu (1814 – 1874) vznikla takmer štvrťstoročie pred publikovaním asi najslávnejšieho hororu – románu Dracula. Neodškriepiteľným faktom však ostáva, že Bram Stoker sa pri písaní svojho románu inšpiroval práve dielom o uhrančivo krásnej Carmille.Sheridan Le Fanu napísal svoj strašidelný príbeh v duchu takzvaných gotických románov, no zároveň vytvoril intímnu a na svoju dobu až prekvapivo dráždivú lesbickú lovestory. Tento základný kameň upírskej literatúry patrí k najkrajším literárnym dielam viktoriánskej éry, v ktorých si podáva ruku krása a hrôza, nevinnosť a hriech, láska a smrť.

Autistické dieťa sa nevie samé hrať, resp. jeho spontánna aktivita ho postupom času nesocializuje, ale práve naopak – odvádza ďalej od sociálne akceptovateľného správania, ktorým by sa dieťa mohlo zaradiť do života rodiny a spoločnosti. Je úplne neschopné alebo má významne zníženú schopnosť postarať sa samé o seba, samostatne si organizovať život, tvorivo, konštruktívne a sociálne prijateľne tráviť voľný čas, zapájať sa do organizovaných sociálnych aktivít intaktnej populácie, respektíve rovesníkov s iným druhom postihnutia a vlastnej rodiny. Je nesmierne náročné porozumieť uzavretému svetu autizmu, nájsť most, ktorým by sme objavovali cestu k porozumeniu a k spoznaniu svojského sveta každého autistu.

Filozofia psychológie je originálnou a prístupnou analýzou vzťahu medzi „ľudovou“ psychológiou – metódou, ktorú používame v každodennom živote, keď sa pokúšame rozumieť iným ľuďom i sebe –, a kognitívnou psychológiou, ktorá sa pokúša vysvetliť, prečo táto metóda funguje a ako funguje. Kniha je nielen prehľadom zásadných diskusií o psychológii a filozofii ľudskej mysle, ale ponúka aj nové pohľady, ktoré menia naše predstavy o sebe a o našom mieste v spoločnosti. Poskytuje prehľadný a zrozumiteľný súhrn základných poznatkov z tejto zaujímavej a rýchlo sa rozvíjajúcej oblasti, kde sa prelínajú filozofia, psychológia, kognitívna veda, informatika a neuroveda.

Zbierka poviedok Za súmraku vyšla roku 1897. A. P. Čechov mal vtedy dvadsaťsedem rokov a v literárnych kruhoch i u čitateľskej verejnosti bol známy ako autor humoristických poviedok. V tom čase považovala verejnosť spisovateľa humoristu skôr za zabávača a tvorcu ľahkého odpočinkového čítania. No Čechov svojou zbierkou rozbil tieto klamlivé predstavy a dokázal, že humoristická poviedka nemusí byť vždy len prvoplánovo vtipná, ale v jej podtexte sa môže skrývať odkaz tragikomickosti ľudského bytia a v jej texte originálne slovesné majstrovstvo a obrazná virtuozita. Mnohých preto nesmierne udivilo, že rok po publikovaní udelila Ruská akadémia vied Čechovovi prestížnu Puškinovu cenu. Pri zostavovaní knihy autor neponechal nič na náhodu. Svedčí o tom neobyčajne sebakritický prístup k výberu poviedok. Z približne sto dvadsiatich nakoniec zaradil do zborníka iba šestnásť. Veľkú pozornosť venoval najmä ich poradiu. Zbierka vyvolala množstvo pozitívnych i negatívnych ohlasov. Práve tie negatívne paradoxne možno najlepšie vyjadrili podstatu Čechovovej tvorby – hovorilo sa v nich o „temnom charaktere“, o jeho „pochmúrnom pohľade na život“, o „zabíjaní ľudských nádejí“. Sám Čechov na tieto a podobné názory reagoval po svojom: „Čítam to a nijako neviem pochopiť, či ma chvália alebo oplakávajú moju stratenú dušu?“

Vynikajúci slovenský herec Jozef Kroner bol aj skvelým spoločníkom s obdivuhodným darom pútavo rozprávať príbehy zo svojho života, ktoré vedel iskrivo precifrovať s dostatočnou mierou dôveryhodnosti. Jeho knižka poviedok, fejtónov, causerií a impresií je predovšetkým knihou úsmevov, dobromyseľnosti a bezprostrednej zábavy. Raz zavedie čitateľov do zákulisia divadle, či k fígľovaniu hercov na scéne, raz do ich súkromných „vylomenín“, inokedy sa zabáva so svojou súkromnou vášňou – rybárčením – a v poslednej časti knihy sa stretávame zväčša s jeho príbuznými a príbehmi, ktoré sa odohrali v rodine Krónerovcov. Skvelá kniha je nielen úžasnou spomienkou na famózneho umelca, ale je aj skutočne vynikajúcim čítaním. Vydanie knihy Jozefa Kronera sprevádzajú majstrove väčšinou ešte nepublikované a nesmierne pôvabné ilustrácie.

Územčistý, okrúhly človiečik v ošumelých šatách a v čiernom klobúku, s röntgenovým pohľadom schovaným za silnými okuliarmi, muž, ktorý sa zjaví všade tam, kde dôjde k záhadnému zločinu, a obyčajne vždy vtedy, keď už skúsení kriminalisti hádžu flintu do žita – to je otec Brown. Poradí si s nevysvetliteľnými zločinmi, uvedie na pravú stopu pátranie polície, vyvracia falošné dedukcie, očisťuje nevinných a zdanlivo nadprirodzeným záhadám dáva reálnu tvár. Slávny literárny kolega Sherlocka Holmesa a Hercula Poirota sa vracia

Územčistý, okrúhly človiečik v ošumelých šatách a v čiernom klobúku, s röntgenovým pohľadom schovaným za silnými okuliarmi, muž, ktorý sa zjaví všade tam, kde dôjde k záhadnému zločinu, a obyčajne vždy vtedy, keď už skúsení kriminalisti hádžu flintu do žita – to je otec Brown. Poradí si s nevysvetliteľnými zločinmi, uvedie na pravú stopu pátranie polície, vyvracia falošné dedukcie, očisťuje nevinných a zdanlivo nadprirodzeným záhadám dáva reálnu tvár. Slávny literárny kolega Sherlocka Holmesa a Hercula Poirota sa vracia

Dobrodružné príbehy Arthura Gordona Pyma z Nantucketu sú jedinečným dôkazom literárneho majstrovstva slávneho amerického básnika a prozaika. Svoj jediný román publikoval roku 1837 v mesačníku „Southern Literary Messenger“ v Richmonde a už o rok vyšiel knižne v New Yorku a Londýne. Neobyčajne dômyselný námornícky román, prešpikovaný prvkami exotiky, hororu a tajomna sa okamžite stretol s obrovským čitateľským záujmom na oboch stranách Atlantiku, pretože v ničom nezaostáva za autorovými famóznymi poviedkami. Edgar Allan Poe svojím dielom inšpiroval Fiodora Michailoviča Dostojevského, Howarda Phillipsa Lovecrafta i Arthura Conana Doyla a jeho veľký obdivovateľ Jules Verne vydal roku 1897 román Ľadová sfinga, ktorý je priamym pokračovaním Pymových príhod.

Dielo F. M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Svoj Denník spisovateľa začal publikovať v januári 1873. Chcel ho vydávať ako vlastné, nezávislé periodikum, ktoré by mu umožňovalo slobodne sa vyjadrovať k najaktuálnejším otázkam doby. Svojím horúčkovitým rozprávačským štýlom Denník akoby kopíroval horúčkovitosť, rozporuplnosť čias, ktoré túžil pochopiť. „Ja som predsa začal vydávať noviny ani nie tak pre iných, ako skôr pre seba, mal som neudržateľnú potrebu vyjadriť sa k našej zaujímavej a takej svojráznej dobe. Ešte nikdy predtým, v žiadnom svojom diele som si nedovolil doviesť niektoré svoje názory do konca, povedať to úplne posledné slovo…A tu som odrazu vypovedal posledné slovo svojich názorov a túžob na úlohu a poslanie Ruska v dejinách ľudstva.“ Poviedka Krokodíl nie je súčasťou Denníka spisovateľa. Vyšla v roku 1865 a predstavuje spisovateľa ako majstra irónie a literárnej karikatúry.

Dielo F. M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Svoj Denník spisovateľa začal publikovať v januári 1873. Chcel ho vydávať ako vlastné, nezávislé periodikum, ktoré by mu umožňovalo slobodne sa vyjadrovať k najaktuálnejším otázkam doby. Svojím horúčkovitým rozprávačským štýlom Denník akoby kopíroval horúčkovitosť, rozporuplnosť čias, ktoré túžil pochopiť. „Ja som predsa začal vydávať noviny ani nie tak pre iných, ako skôr pre seba, mal som neudržateľnú potrebu vyjadriť sa k našej zaujímavej a takej svojráznej dobe. Ešte nikdy predtým, v žiadnom svojom diele som si nedovolil doviesť niektoré svoje názory do konca, povedať to úplne posledné slovo…A tu som odrazu vypovedal posledné slovo svojich názorov a túžob na úlohu a poslanie Ruska v dejinách ľudstva.“ Poviedka Krokodíl nie je súčasťou Denníka spisovateľa. Vyšla v roku 1865 a predstavuje spisovateľa ako majstra irónie a literárnej karikatúry.

Amerického spisovateľa Erica Hoffera (1902 – 1983) často nazývajú „filozofom z prístavných dokov“. Celý život pracoval ako robotník a vzdelával sa vo verejných knižniciach. Už jeho prvá kniha Pravoverný mu priniesla slávu a stala sa doslova súčasťou celosvetového filozofického kánonu. Vo svojom výročnom prejave z nej citoval dokonca aj prezident Dwight D. Eisenhower. Eric Hoffer, samovzdelaný robotník z prístavných dokov, napísal svoju knihu esejistickým štýlom vo forme kratších i dlhších aforizmov, vďaka čomu ju môžeme otvoriť na akejkoľvek strane a vždy objavíme vetu, ktorá nás donúti zamyslieť sa. Kniha Pravoverný, hoci napísaná roku 1951, je dnes možno ešte aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Zaoberá sa psychologickými príčinami vzniku masových hnutí a pomáha poodhaliť skryté dôvody udalostí, ktoré v prvej polovici 20. storočia takmer zničili ľudskú civilizáciu. Avšak nevenuje sa len problémom masových hnutí ako takých, ale predovšetkým povahou tých, ktorí sú k nim najviac priťahovaní – „pravoverných“ fanatikov a frustrovaných jednotlivcov. Skúma psychológiu sklamaných a nespokojných – tých, ktorí by sa dychtivo obetovali za akúkoľvek svätú vec, ideológiu či dogmu a tá by tak dala ich bezvýznamnému životu pocit dôležitosti. Takíto ľudia bez problémov prijímajú fanatické názory, ktoré sú podľa Hoffera v podstate iba „útekom od seba samého“. Roku 1983 udelil Ronald Reagan Ericovi Hofferovi prezidentskú Medailu slobody.

Anton Jurovský – duchovný otec slovenskej psychológie, autor prvej slovenskej vysokoškolskej učebnice psychológie, zakladateľ prvého vysokoškolského štúdia psychológie na Univerzite Komenského, rozvíjateľ praktickej psychologickej činnosti, organizátor odborného života, šíriteľ psychologických poznatkov a prístupov k životu jednotlivcov a spoločenstiev. Okrem základného diela strategického dosahu Psychológia, vytvoril množstvo knižných publikácií, napísal dve desiatky štúdií a vyše tristo odborných a informačných článkov. Psychológiu, najmä edukačnú, pracovno-organizačnú a sociálnu, všestranne popularizoval živými vystúpeniami a príspevkami v tlači. Jeho profesionálnu kariéru, žiaľ, poznačili represie socialistického totalitarizmu nielen koncom 50. rokov, ale najmä v období „normalizácie“. Spomienky tejto jedinečnej osobnosti slovenskej vedy ponúkajú čitateľovi pozoruhodnú výpoveď o búrlivom vývoji našej spoločnosti v 20. storočí. Je to neobyčajne plastický pohľad na všetky politicko-spoločenské zvraty, ktorými Slovensko prešlo za uplynulých sto rokov. Nejde však o vedecko-historický spis. Nie je to ani typický výtvor memoárového charakteru. Je to najmä životopis zrodu a inkulturizácie psychológie ako modernej vedy a odborno-praktickej činnosti na Slovensku v kontexte spoločenského vývoja a prevratných zmien z pozície jej prvého budovateľa.

Posledný román nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Luigiho Pirandella Jeden, žiaden a stotisíc (Uno, nessuno e centomila) je uceleným súhrnom spisovateľovej filozofie. Sám autor sa o ňom vyjadril ako o románe „najtrpkejšom zo všetkých, hlboko humoristickom, hovoriacom o rozklade života“. V tomto románe reakcia na psychologický relativizmus je radikálna. Človek v snahe strhnúť si masku, ktorú mu nanútili druhí, reaguje zúfalo. Nevie si ju sňať, lebo tak to chce svet. Rozhodne sa teda byť takým, akého ho vidia ostatní vo svojich predstavách, a v tomto postoji zotrvá až do posledných, dramatických dôsledkov. Uzavrie sa v zúfalej izolácii, ktorá vyústi do šialenstva. Jedno z najslávnejších prozaických diel 20. storočia konečne v slovenskom preklade.